ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý deň, asi v tú istú hodinu, keď pani Danglarsová bola na návšteve v kancelárii kráľovského prokurátora, vjachal do ulice du Helder cestovný koč, a vjachajúc bránou do domu číslo 27, zastal na dvore.

Hneď zatým otvorily sa dvierka a z koča vystúpila pani de Morcerf, opierajúc sa na rameno svojho syna.

Sotva Albert odprevadil svoju matku do jej izby, rozkázal si kúpeľ; potom dal zapriahnuť a dal sa zaviezť na Elyzejské polia ku grófovi de Monte Christo.

Gróf ho privítal s obvyklým úsmevom. Bolo to divné; nikto nemohol, ako sa zdalo, v srdci a duchu tohto človeka postúpiť ani o krok. Tí, ktorí by boli chceli vniknúť, ak možno tak povedať, do intimity jeho priateľstva, našli múr.

Morcerf, ktorý sa k nemu ponáhľal s otvoreným náručím, zazrúc ho, spustil ruky, a hoci sa mu i vľúdne usmieval, odvážil sa mu podať len ruku.

Monte Christo ju prijal ako vždy, nestisnúc ju.

„Nuž,“ riekol vikont, „tu som, drahý gróf!“

„Vítam vás!“

„Prišiel som pred hodinou.“

„Z Dieppu?“

„Z Tréportu.“

„Ach, pravda!“

„Moja prvá návšteva patrí vám.“

„Je to od vás veľmi milé,“ riekol Monte Christo, ako by bol povedal hocičo iné.

„Tak teda čo nového?“

„Čo nového? Na to sa pýtate mňa, cudzinca?“

„Pýtam sa, čo nového, čím chcem povedať, či ste urobili pre mňa niečo.“

„Poverili ste ma azda vykonaním niečoho?“ spýtal sa Monte Christo so zdanlivou nespokojnosťou.

„Nože, nože, netvárte sa tak ľahostajne,“ riekol Albert. „Jestvujú vraj telepatické, na diaľku účinkujúce zvesti; nuž v Tréporte som pocítil elektrický úder; ak ste za mňa nepracovali, tak ste na mňa aspoň mysleli.“

„Môžbyť,“ povedal Monte Christo, „myslel som na vás skutočne. Ale magnetický prúd, ktorého vodičom bol som ja, účinkoval, priznám sa, bez mojej vôle.“

„Naozaj? Rozpovedzte mi to, prosím vás.“

„Ľahká vec. Pán Danglars obedoval u mňa.“

„To viem, lebo preto sme s matkou odišli, aby sme vyhli stretnutiu.“

„Ale obedoval s pánom Andreom Cavalcantim.“

„Vaším talianskym princom?“

„Neprepínajme. Pán Andrea dáva si len titul vikonta.“

„Dáva si, hovoríte?“

„Hovorím: dáva si.“

„Teda nie je ním?“

„Ech, čo ja viem? Dáva si ho, ja mu ho dávam, každý mu ho dáva; či je to nie to isté, ako by ho mal?“

„Ach, choďte, zahrávate sa na čudáka. Nuž?“

„Nuž čo?“

„Pán Danglars tu teda obedoval?“

„S vaším vikontom Andreom Cavalcantim?“

„S vikontom Andreom Cavalcantim, jeho otcom markízom, pani Danglarsovou, pánom a paňou de Villefort, s milými ľuďmi, s pánom Debrayom, Maximiliánom Morrelom, a s kým ešte… počkajte… ach, s pánom de Château-Renaudom.“

„Hovorilo sa o mne?“

„Ani slova.“

„Tým horšie.“

„Prečo? Myslím, že ak sme na vás zabudli, tým bolo splnené len vaše želanie.“

„Môj drahý gróf, ak sa o mne nehovorilo, bolo to preto, že sa na mňa veľa myslelo, a preto som zúfalý.“

„Čo vám na tom záleží, že Danglarsova dcéra nebola medzi tými, ktorí tu na vás mysleli? Ach, pravda, mohla na vás myslieť doma.“

„Ach, o tom som presvedčený, že nie. Lebo ak i myslela na mňa, robila to len tak, ako robím i ja.“

„Dojímavá sympatia!“ riekol gróf. „Vy sa teda nenávidíte?“

„Počujte,“ povedal Morcerf, „keby bola slečna Danglarsova ženská, ktorá by ustrnula nad mukami, ktoré pre ňu netrpím, a odmenila by ma za ne okrem manželskej smluvy, o ktorej sa dohodly naše rodiny, súhlasil by som s tým vrele. Slovom, myslím, že by slečna Danglarsová bola rozkošnou milenkou, ale ako žena, do čerta…“

„Teda tak vy myslíte na svoju nevestu?“ zvolal so smiechom Monte Christo.

„Ó, Bože môj, áno! Je to, pravda, trochu surové, ale aspoň exaktné. Keď však tento sen nemôže byť uskutočnený, lebo na dosiahnutie istého cieľa, treba, aby sa slečna Danglarsová stala mojou ženou, totiž, aby žila so mnou, aby pri mne myslela, pri mne spievala, aby na desať krokov odo mňa písala verše a skladala hudbu, a to cez celý môj život — toho sa desím. Milenku, drahý gróf, môžeme opustiť, ale žena, do čerta, to je niečo iné, tú si musíme nechať navždy, totiž zblízka alebo na vzdialenosť. No, a to je predsa strašné: mať slečnu Danglarsovú stále, hoc i na vzdialenosť.“

„Vám je ťažko vyhovieť, vikont.“

„Preto, že často myslievam na nemožnú vec.“

„Na akú?“

„Nájsť si ženu, akú si našiel môj otec.“

Monte Christo zbledol a pozrel na Alberta, hrajúc sa s dvoma skvostnými pištoľami, kohútiky ktorých rýchlo spúšťal.

„Váš otec teda mal šťastie?“ spýtal sa.

„Poznáte môj náhľad o mojej matke, pán gróf: je to nebeský anjel. Vidíte, aká je ešte krásna, stále dôvtipná. Prichodím z Tréportu; Bože môj, pre iného syna sprevádzať matku znamenalo by ochotu alebo námahu; ja som však s ňou strávil štyri dni osamote, a bolo to pre mňa väčšou radosťou a slasťou, povedal by som, i väčšou poéziou, ako keby som bol so sebou vzal do Tréportu kráľovnú Mab alebo Titaniu.“

„Je to dokonalosť na zúfanie a všetci, ktorí vás počujú, budú mať sto chutí ostať slobodnými.“

„A práve preto,“ pokračoval Morcerf, „keď viem, že jestvuje na svete dokonalá žena, nestojím o to: vziať si slečnu Danglarsovú. Zbadali ste, ako naše sebectvo vidí v jagavých farbách všetko, čo je naše? Diamant, ktorý žiari vo výkladnej skrini Marlého alebo Fossina, stane sa oveľa krajším, keď sa stal našou vlastnosťou. Keď však vlastný úsudok prinúti vás uznať, že jestvuje iný, ktorý má čistejší jas, a že ste nútený navždy nosiť menej pekný diamant… rozumiete to utrpenie?“

„Sveták!“ šepol gróf.

„Preto budem tancovať od radosti, keď slečna Danglarsová zbadá, že som len biedny atom a že sotva mám toľko stotisíc frankov, koľko má ona miliónov.“

Monte Christo sa usmial.

„Myslel som ešte na niečo iné,“ pokračoval Albert. „Viem, že František má rád excentričnosti, a chcel som, aby sa proti svojej vôli zaľúbil do slečny Danglarsovej. Ale na moje štyri listy, ktoré som mu písal najzvodnejším štýlom, František mi neochvejne odpovedal: ,Je pravda, že som excentrický, ale moja výstrednosť nejde tak ďaleko, aby som zrušil dané slovo‘.“

„Dať inému človeku ženskú, ktorú by sme sami chceli len za milenku, možno pomenovať pravou priateľskou oddanosťou.“

Albert sa usmial.

„Ale keď už o ňom hovoríme,“ pokračoval, „už skoro príde drahý František. Ale vás to nezaujíma, tuším, nemali ste ho v láske.“

„Ja?“ čudoval sa Monte Christo. „Kto vám to povedal, drahý vikont, že nemám rád pána Františka? Mám každého rád.“

„A ja som zahrnutý do toho množstva?… Ďakujem.“

„Ó, nepopleťme si to,“ riekol Monte Christo; „každého mám rád tak, ako nám Boh káže milovať bližného, kresťansky, ale nenávidím len isté osoby. Vráťme sa k pánu Františkovi d’Épinay. Hovoríte teda, že príde?“

„Áno, domov zvaný pánom de Villefort, ktorý, ako sa zdá, chce práve tak silou-mocou vydať slečnu Valentínu, ako pán Danglars chce tiež nasilu vydať slečnu Eugeniu. Rozhodne tak sa vidí, že stav otcov odrastených dcér je zo všetkých najúnavnejší; tak mi to predchodí, že majú horúčku a ich tepna bije deväťdesiat ráz za minútu, kým sa ich nesprostia.“

„Ale pán d’Épinay sa na vás neponáša; prijíma svoje nešťastie trpezlivo.“

„Ba čo viac: berie ho vážne. Nosí biele kravaty a hovorí už o rodine. Villefortovcov si inak veľmi ctí.“

„Zaslúžene, však?“

„Myslím. Pána de Villefort vždy pokladali za prísneho, ale spravodlivého človeka.“

„Výborne,“ riekol Monte Christo; „aspoň jeden, o ktorom máte lepšiu mienku ako o úbohom pánu Danglarsovi.“

„Azda preto, že si nemusím vziať jeho dcéru,“ povedal so smiechom Albert.

„Naozaj, drahý pane,“ riekol Monte Christo, „ste hrozný revolucionár.“

„Ja?“

„Áno, vy. Vezmite si cigaru.“

„S radosťou. A prečo som hrozný revolucionár?“

„Preto, že sa rukami-nohami bránite a vzpierate vziať si slečnu Danglarsovú. Ech, Bože môj, nechajte veci plynúť svojím tokom, a môžbyť, že nie vy prvý odvoláte svoje slovo.“

„Ach!“ zvolal Albert, otvárajúc udivene oči.

„Ech, do čerta, to sa predsa vie, že vás nasilu nevysotia dverami. Ale vážne,“ začal Monte Christo, zmeniac tón, „boli by ste náchylný pretrhnúť známosť?“

„Dal by som za to stotisíc frankov.“

„Tešte sa: pán Danglars je ochotný dať dva razy toľko na dosiahnutie cieľa.“

„Je to šťastie naozaj pravdivé?“ zvolal Albert, ale, povediac to, nemohol odpudiť nepatrný mrak, ktorý mu preletel čelom. „Ale, drahý gróf, má na to pán Danglars príčiny?“

„Ach, tu si teda, pyšná a sebecká povaha! Výborne, zasa nachodím človeka, ktorý chce sekerou rozkálať samoľúbosť iného a ktorý kričí, keď sa ihlou bodne do jeho samoľúbosti!“

„Nie, ale vidí sa mi, že pán Danglars…“

„Mal by byť vami očarovaný, však? Nuž, to sa predsa vie, že pán Danglars má zlý vkus a je ešte väčšmi očarený iným…“

„A kým?“

„To ja neviem; ale pozorujte, sledujte, vnímajte letmé narážky a využite ich.“

„Dobre, rozumiem; počujte, moja matka… nie, nie moja matka, mýlim sa… Môj otec pomýšľa usporiadať ples.“

„Ples v tejto čiastke roku?“

„Letné plesy sú v móde.“

„Keby aj neboly, stačilo by, aby grófka len chcela, a prišly by do módy.“

„To nie je zlé; rozumiete, sú to plesy čistokrvné. Tí, ktorí ostanú v júli v Paríži, sú praví Parížania. Chcete prevziať pozvanie pánov Cavalcantovcov?“

„Kedy bude váš ples?“

„V sobotu.“

„Pán Cavalcanti otec už bude preč.“

„Ale pán Cavalcanti syn ostane. Chcete priviesť pána Cavalcantiho syna?“

„Počujte, vikont, ja ho nepoznám.“

„Vy ho nepoznáte?“

„Nie; videl som ho pred troma či štyrmi dňami prvý raz a neručím za neho v ničom.“

„Ale sami ho predsa prijímate!“

„Ja? To je niečo iné. Mne ho odporúčal istý statočný abbé, ktorého mohli tiež oklamať. Pozvite ho priamo, to bude najlepšie, ale nežiadajte odo mňa, aby som ho priviedol. Keby si neskôr vzal slečnu Danglarsovú, obviňovali by ste ma z intríg a chceli by ste sa so mnou biť. Ostatne neviem, či prídem.“

„Kde?“

„Na váš ples.“

„Prečo by ste neprišli?“

„Predovšetkým, že ste ma ešte nepozvali.“

„Prichodím naschvál, aby som vás osobne pozval.“

„Ach, ste veľmi milý. Ale môže sa vyskytnúť prekážka.“

„Keď vám niečo poviem, budete taký láskavý a obetujete všetky prekážky.“

„Hovorte.“

„Prosí vás o to moja matka.“

„Pani grófka de Morcerf?“ riekol Monte Christo, zachvejúc sa.

„Ach, gróf,“ riekol Albert, „upozorňujem vás, že pani de Morcerf shovára sa so mnou otvorene. A že ste necítili v sebe zachvenie tých telepatických strún, o ktorých som vám práve hovoril, to preto, že tých strún naskrze nemáte, lebo celé štyri dni hovorili sme len o vás.“

„O mne? Skutočne, zahrnujete ma láskavosťou.“

„Ó, to je privilégium vášho poslania, ktoré je živým problémom!“

„Ach, pre vašu matku som teda živým problémom? Naozaj, myslel som si o nej, že je oveľa rozumnejšia: oddávať sa takému problému obrazotvornosti!“

„Problémom, môj drahý gróf, problémom pre všetkých, pre moju matku ako pre ostatných; problémom prijatým, ale nie rozlúšteným; ste stále v hádankovom stave, upokojte sa. Moja matka sa stále len spytuje, ako je to možné, že ste taký mladý. Grófka G… má vás za lorda Ruthwena, matka zas pokladá vás v hlbinách duše za Cagliostra alebo grófa de Saint-Germain. Keď prvý raz navštívite pani de Morcerf, utvrďte ju v tom presvedčení. Nebude to ťažká vec; máte kameň mudrcov prvého a ducha druhého!“

„Ďakujem vám za upozornenie,“ povedal gróf s úsmevom. „Skúsim čeliť všetkým domnienkam.“

„Prídete teda v sobotu?“

„Ak ma o to žiada pani de Morcerf.“

„Ste milý.“

„A pán Danglars?“

„Ó, dostal už trojnásobné pozvanie; môj otec si to vzal na starosť. Hľadíme tiež získať veľkého d’Aguessau, pána de Villefort, ale niet úfnosti.“

„Musíme sa stále úfať, hovorí porekadlo.“

„Tancujete, pán gróf?“

„Ja?“

„Áno, vy. Čo by na tom bolo divné, keby ste tancovali?“

„Nuž, skutočne, ak človek ešte neprekročil štyridsiatku… Nie, netancujem, ale rád sa prizerám tancu. A či pani de Morcerf tancuje?“

„Tiež nie, nikdy. Budete s ňou besedovať; má takú chuť shovárať sa s vami!“

„Naozaj?“

„Na moje čestné slovo! A osvedčujem sa, že ste prvý mužský, oproti ktorému moja matka prejavuje túto zvedavosť.“

Albert vzal klobúk a vstal; gróf ho odprevadil až ku dverám.

„Robím si pre niečo výčitky,“ riekol, zastaviac ho nad schodmi.

„Prečo?“

„Bol som nediskrétny, nemal som vám nič hovoriť o pánu Danglarsovi.“

„Naopak, hovorte mi o ňom zasa, hovorte mi o ňom často, hovorte mi o ňom vždy, ale vždy jednako.“

„Dobre, uspokojujete ma. Aby som nezabudol: kedy príde pán d’Épinay?“

„Najneskoršie o päť-šesť dní.“

„A kedy sa bude ženiť?“

„Hneď, ako príde pán a pani de Saint-Méran.“

„Priveďte mi ho teda, keď bude v Paríži. Hoci tvrdíte, že ho nemám rád, budem predsa len šťastný, keď ho uvidím.“

„Dobre, vaše rozkazy budú vyplnené, seigneur!“

„Do videnia!“

„Teda iste v sobotu, však?“

„Ako inak? Dal som predsa slovo.“

Gróf sledoval očami Alberta, mávajúc mu rukou. A keď vikont sadol do faetona, gróf sa obrátil, a zbadajúc za sebou Bertuccia, riekol:

„Tak čo?“

„Išla do justičného paláca,“ odvetil intendant.

„Ostala tam dlho?“

„Pol druhej hodiny.“

„Vrátila sa domov?“

„Rovno.“

„Tak, drahý pán Bertuccio,“ riekol gróf, „ak vám môžem dať radu, choďte pozrieť do Normandie, či tam nenájdete ten kus zeme, o ktorom som vám hovoril.“

Bertuccio sa pozdravil, a keďže jeho želanie sa úplne shodovalo s rozkazom, ktorý dostal, odcestoval ešte v ten istý večer.