ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na prvý pohľad dom v Auteuile zovňajškom nezdal sa nádherný, nenúkal nič, čo by sa dalo čakať od príbytku, určeného pre vznešeného grófa de Monte Christo. Prostota však vyplývala z vôle majiteľa, ktorý rozhodne zakázal meniť niečo na zovňajšku; aby sa človek o tom presvedčil, musel nazrieť do vnútra. A naozaj, keď sa dvere otvorily, pohľad sa hneď zmenil.

Vo vkuse zariadenia a rýchlosťou, ktorou bolo vykonané, Bertuccio prevýšil sám seba: ako kedysi vojvoda d’Antin za jednu noc dal vyrúbať stromoradie, ktoré hatilo výhľad Ľudovíta XIV., tak dal Bertuccio v troch dňoch vysadiť cele pustý dvor, takže hlavnú fasádu domu zatieňovaly krásne topole a sykomorové stromy, ktoré dodali sem s ohromnými blokmi koreňov; pred touto fasádou miesto napoly trávou zarastenej dlažby stlal sa trávnik, ktorého tably boly položené v to ráno, a tak tvoril rozsiahly koberec, na ktorom sa ešte skvela voda, ktorou bol poliaty.

Ostatné rozkazy vydal sám gróf; on sám odovzdal Bertucciovi plán, v ktorom bolo určené miesto i počet stromov, ktoré mali zasadiť, a forma i rozsiahlosť trávnika, ktorý mal pokrývať dlažbu.

Vzhľad domu sa takto na nepoznanie zmenil a sám Bertuccio sa osvedčil, že ho v prostredí tej zelene nepoznáva.

Keď už bol tak v prúde, intendant by sa nebol hneval, keby bol smel i v záhrade urobiť nejaké zmeny, ale gróf rozhodne zakázal dotknúť sa tam niečoho. Bertuccio si to vynahradil tým, že predsiene, schodištia a kozuby ozdobil kvetmi.

Neobyčajná zručnosť intendanta pri vykonávaní služieb a grófova v ich prijímaní ukazovala sa v tom, ako tento dvadsať rokov opustený, včera ešte taký chmúrny dom, zapadnutý celý mdlým prachom, ktorý by bolo možno pomenovať vôňou času, so životnosťou a s obľúbenou vôňou pána prevzal za deň i také množstvo svetla, aké mal práve rád. Gróf, vstúpiac sem, mal poruke svoje knihy, zbrane, na stenách svoje milé obrazy, v predizbách psov, skuvíňanie ktorých mal rád, vtákov, v speve ktorých mal záľubu. A tak celý dom, prebudený z dlhého sna ako zámok Ruženky, žil, spieval, prekvital, podobný domu, ktorý sme s láskou dlho krášlili a v ktorom, ak ho musíme opustiť, nevdojak zanechávame čiastku svojej duše.

Sluhovia veselo behali sem a ta po krásnom dvore: jedni, vládcovia kuchyne, behali hore-dolu po schodoch, len včera upravených, ako by dom odjakživa obývali; iní sa hmýrili v kôlňach, kde roztriedili a čistili ekvipáže, ako by tam stály od polstoročia, a v stajniach od válovov ozývalo sa veselé erdžanie koni, ako by chcely odpovedať sluhom, ktorí sa s nimi nekonečne úctivejšie rozprávali ako nejedni sluhovia so svojimi pánmi.

Popri stenách umiestená, na dve čiastky rozdelená bibliotéka mala asi dvetisíc sväzkov; celé oddelenie bolo určené pre moderné romány a práve vyšlé najnovšie diela boly už položené na svoje miesta, pýšiac sa červenou a zlatou väzbou.

Na druhej strane domu, tvoriac pendant bibliotéky, bol skleník, plný zriedkavých rastlín, prekvitajúcich v japonských vázach, a v prostriedku tohto skleníka, divu to vône a krásy, stál biliard, vzbudzujúci dojem, ako by ho len pred hodinou boli opustili hráči, ktorí nechali gule rozkotúľané na súkne.

Len jedna izba ostala nedotknutá znamenitým Bertucciom. Okolo tejto chyže, ležiacej v rohu prvého poschodia, do ktorého sa vstupovalo hlavným schodišťom a z ktorého bolo možno odísť po tajných schodoch, chodili sluhovia so zvedavosťou a Bertuccio s hrôzou.

Presne o piatej zastal gróf, nasledovaný Alim, pred domom v Auteuile. Netrpezlivý Bertuccio čakal na neho s nepokojom. Úfal sa nejakej pochvale, ale súčasne bál sa zamračenia.

Monte Christo, sostúpiac na dvor, prešiel celým dvorom a obišiel záhradu mlčiac, neprejaviac ani v najmenšom súhlas alebo nespokojnosť.

Až keď vstúpil do svojej spálne, ležiacej práve v opačnom krídle, ako bola zatvorená svetlica, siahol rukou na priečinok drobného náradia z ružového dreva, ktoré si všimol už pri svojej prvej obchôdzke.

„To môže byť len na rukavice,“ riekol.

„Naozaj, Excelencia,“ odvetil rozradostený Bertuccio; „keď ho otvoríte, nájdete tam rukavice.“

I v ostatných kusoch náradia našiel gróf, čo očakával, flakóny, cigary, skvosty.

„Dobre,“ riekol zasa.

A Bertuccio odišiel s dušou plnou šťastia, taký veľký, mohutný a skutočný bol vplyv tohto človeka na všetko, čo ho obklopovalo.

Presne o šiestej zaznel dupot koňa pred hlavným vchodom. Bol to náš kapitán spahiov, ktorý pricválal na Medeahovi.

Monte Christo čakal na neho na vonkajšom schodišti s úsmevom na perách.

„Iste som tu prvý!“ zvolal Morrel. „Náročky som sa ponáhľal, aby som mohol byť s vami chvíľu predtým, ako prídu ostatní. Júlia a Emanuel vám posielajú milión pozdravov. Ale, počujte, tu je to veľkolepé! Povedzte mi, gróf, či mi vaši ľudia dobre opatria môjho koňa?“

„Nebojte sa, Maximilián, sú v tom zbehlí.“

„Treba ho totiž vyutierať. Keby ste vedeli, ako letel! Ako víchrica!“

„Tristo hrmených, to si myslím! Kôň za päťtisíc!“ riekol Monte Christo hlasom, akým hovorieva otec k synovi.

„Je vám za nimi ľúto?“ spýtal sa Morrel s úprimným úsmevom.

„Mne? Božechráň!“ odvetil gróf. „Nie. Len to by mi bolo ľúto, keby kôň nebol dobrý.“

„Je natoľko dobrý, môj drahý gróf, že pán de Château-Renaud, najväčší znalec Francúzska, a pán Debray, ktorý jazdieva na ministerských araboch, cválajú, ako vidíte, dosť ďaleko za mnou, majúc za pätami kone barónky Danglarsovej, ktoré prebehnú dobrých šesť míľ za hodinu.“

„Idú teda za vami?“ spýtal sa Monte Christo.

„Hľaďte, tu sú.“

V tej chvíli zastala pred bránou ekvipáž so sparenými paripami a dva upachtené jazdecké kone. Brána domu sa otvorila a ekvipáž obišla kruh a zastala pred vonkajšími schodmi, nasledovaná dvoma jazdcami.

Debray hneď soskočil a stál pri dvierkach koča. Podal ruku barónke, ktorá, sostúpiac, dala mu znamenie, ktoré okrem Monte Christa nemohol nikto zbadať.

Ale grófovi neuniklo nič; v tom pohybe zbadal mihnutie malého bieleho lístku, práve takého nezbadateľného ako pohyb, ktorý prešiel hravo, čo prezrádzalo časté opakovanie tohto manévra — z ruky pani Danglarsovej do ruky ministerského tajomníka.

Za ženou sostúpil bankár, bledý, ako by bol vystúpil z hrobu, a nie z koča.

Pani Danglarsová vrhla okolo seba rýchly pohľad, ktorý len Monte Christo mohol rozumieť, a ním objala celý dvor, peristyl i priečelie domu. Ale, premôžuc ľahké vzrušenie, ktoré by sa iste bolo odrážalo na jej tvári, keby bola dovolila, aby jej líca zbledly, začala vystupovať hore schodmi, povediac Morrelovi:

„Pane, keby ste boli mojím priateľom, spýtala by som sa vás, či je váš kôň na predaj.“

Morrel sa nútene usmial a obrátil sa ku grófovi Monte Christovi, ako by ho prosil, aby mu pomohol z pomykova.

Gróf porozumel.

„Ach, madame,“ riekol, „prečo sa neobraciate s tou otázkou na mňa?“

„Od vás, pán gróf, človek nemá práva si nič žiadať, lebo vie veľmi iste, že to dostane,“ odvetila barónka. „Preto som sa obrátila na pána Morrela.“

„Som vaším svedkom,“ riekol zasa gróf, „že pán Morrel na nešťastie nemôže prepustiť svojho koňa; je viazaný cťou podržať si ho.“

„Ako?“

„Stavil sa, že Medeaha skrotí za šesť mesiacov. Pochopíte, pani barónka, že keby ho predal pred ustáleným termínom, nielen že by prehral stávku, ale ešte by povedali, že sa bál. A kapitán spahiov nemôže nechať o sebe kolovať takú povesť, i keby hneď nemohol vyhovieť peknej žene, čo je podľa môjho náhľadu jedna z najposvätnejších vecí na svete.“

„Vidíte, madame…“ riekol Morrel, ďakujúc Monte Christovi vďačným úsmevom.

„Zdá sa mi ostatne,“ riekol nevrlým tónom Danglars, nepodarene zahaľovaným drsným úsmevom, „že máte nadostač takých koní.“

Barónka Danglarsová inak nemala vo zvyku nechať také útoky bez odpovede, ale teraz na veľké podivenie mladých ľudí tvárila sa, ako by nepočula, a neodpovedala.

Monte Christo sa uškeril nad tým mlčaním, ktoré prezrádzalo nezvyčajnú pokoru, a ukazoval barónke dve ohromné nádoby z čínskeho porcelánu, na ktorých boly vypracované ovíjajúce sa morské rastliny; z diela vialo bohatstvo sviežosti ducha, akým sa môže chváliť len príroda.

Barónka bola očarovaná.

„Ach, veď by sa do nich spratal gaštanový strom z Tuilerií!“ zvolala. „Ako možno vôbec vypáliť také enormnosti?“

„Ach, madame,“ odvetil Monte Christo, „to sa nespytujte nás, výtvarníkov sošiek a domáceho skla; to je práca iného veku, nejaké dielo morských a zemských duchov.“

„Ako to a z ktorej doby to môže byť?“

„Neviem; počul som len, že jeden z čínskych cisárov dal nárokom vystaviť pec a že v nej vypálili dvanásť takýchto váz. Dve praskly v žiari ohňa; ostatných desať spustili do tristosiahovej hĺbky až na dno mora. More, ktoré vedelo, čo žiadajú od neho, oplietlo ich svojimi lianami, vsadilo do nich koraly a lastúry; všetko to stuhlo za dve storočia v jeho nesmiernych hĺbkach, lebo prevrat smietol cisára, ktorý chcel urobiť ten pokus, a zanechal len zápisnicu o vypálení hrncov a ich spustení na dno mora. Po dvoch storočiach zápisnicu našli a pomýšľali na vyzdvihnutie nádob. Potápači s prístrojmi, na tú vec nárokom zhotovenými, spustili sa do zálivu, do ktorého boly vázy spustené, ale z desiatich našli len tri; ostatné rozhádzaly a roztrieskaly vlny. Mám rád tieto vázy, o ktorých si často predstavujem, že neforemné, hrozné, tajomné obludy, aké vídavajú len potápači, hľadia na ne svojimi mútnymi, chladnými očami, vázy, v ktorých spaly myriady rýb, ktoré sa ta ukryly pred prenasledovaním nepriateľa.“

Zatiaľ Danglars, nie veľký milovník zvláštností, ošklbával mechanicky kvety krásneho pomarančového stromu, a keď bol s ním hotový, obrátil sa ku kaktusu, ale kaktus, nie súc taký mierny ako pomarančový strom, odvážne ho pichol.

Tu sa bankár striasol a pretrel si oči, ako by sa bol prebudil zo sna.

„Pane,“ riekol Monte Christo s úsmevom, „takému znalcovi obrazov a majiteľovi takých skvostných vecí, ako ste vy, neodporúčam svoje. Sú tu však jednako dve práce od Hobbema, jedna od Pavla Pottera, jedna od Morrierisa, dve od Gerarda Dowa, jeden Rafael, jeden Van Dyck, jeden Zurbaran a dve alebo tri Murillove diela, ktoré si zaslúžia byť vám prezentované.“

„Hľa,“ riekol Debray, „tohto Hobbema poznávam.“

„Ach, naozaj?“

„Áno, ponúkli ho Múzeu.“

„Ktoré, tuším, nemá ani jedného?“ riekol Monte Christo.

„Nie, a predsa ho nekúpili.“

„Prečo?“ čudoval sa Château-Renaud.

„To je dobré! Pretože vláda nie je taká bohatá.“

„Ach, pardon!“ povedal Château-Renaud. „Počúvam to už osem rokov deň čo deň, a nijako nemôžem na to privyknúť.“

„Veď privyknete,“ riekol Debray.

„Nemyslím,“ odvetil Château-Renaud.

„Pán major Bartolomeo Cavalcanti! Pán vikont Andrea Cavalcanti!“ oznamoval Baptistin.

Rovno z rúk fabrikanta vyšlá čierna saténová kravata, sviežo oholená brada, šedivé fúzy, .pokojné, isté oko, majorská rovnošata, ozdobená troma medailami a piatimi krížmi, slovom, bezchybný zjav starého vojaka — tak sa zjavil major Bartolomeo Cavalcanti, nežný otec, ktorého už poznáme.

Vedľa neho kráčal v novo sa skvejúcich šatách, s úsmevom na perách, vikont Andrea Cavalcanti, úctivý syn, ktorého tiež poznáme.

Traja mladí mužskí sa rozprávali; ich zraky skĺzly s otca na syna, a rozumie sa, utkvelý dlhšie na poslednom, ktorého si základnejšie obzerali.

„Cavalcanti!“ riekol Debray.

„Tristo hromov, krásne meno!“ prízvukoval Morrel.

„Áno,“ súhlasil Château-Renaud „Taliani majú pekné mená, ale sa zle obliekajú.“

„Veď privyknete,“ riekol Debray.

„Nemyslím,“ odvetil Chäteau-Renaud.

„Pán major Bartolomeo Cavalcanti! Pán vikont Andrea Cavalcanti!“ oznamoval Baptistin.

Rovno z rúk fabrikanta vyšlá čierna saténová kravata, sviežo oholená brada, šedivé fúzy, pokojné, isté oko, majorská rovnošata, ozdobená troma medailami a piatimi krížmi, slovom, bezchybný zjav starého vojaka — tak sa zjavil major Bartolomeo Cavalcanti, nežný otec, ktorého už poznáme.

Vedľa neho kráčal v novo sa skvejúcich šatách, s úsmevom na perách, vikont Andrea Cavalcanti, úctivý syn, ktorého tiež poznáme.

Traja mladí mužskí sa rozprávali; ich zraky skĺzly s otca na syna, a rozumie sa, utkvely dlhšie na poslednom, ktorého si základnejšie obzerali.

„Cavalcanti!“ riekol Debray.

„Tristo hromov, krásne meno!“ prízvukoval Morrel.

„Áno,“ súhlasil Château-Renaud, „Taliani majú pekné mená, ale sa zle obliekajú.“

„Máte zveličené nároky, Château-Renaud,“ riekol Debray; „tie cele nové šaty sú od znamenitého krajčíra.“

„To im práve vyčitujem. Ten pán robí dojem, ako by bol dnes prvý raz oblečený.“

„Akí sú to páni?“ spýtal sa Danglars Monte Christa.

„Počuli ste, Cavalcantovci.“

„Tým poznám len ich meno, ale viac nič.“

„Ach, pravda, vy nepoznáte našu taliansku šľachtu; kto povie Cavalcanti, označí kniežací rod.“

„Pekný majetok?“ spýtal sa bankár.

„Báječný.“

„Čo robia?“

„Chceli by ho minúť, a nemôžu. Ostatne, majú u vás úver, tak mi povedali, keď ma predvčerom navštívili. Pozval som ich kvôli vám. Predstavím vám ich.“

„Ale tak sa mi vidí, že hovoria veľmi zle po francúzsky,“ riekol Danglars.

„Syn bol vychovaný v nejakom ústave na juhu, tuším v Marseille alebo na okolí. Uvidíte, že je vo vytržení.“

„Nad čím?“ spýtala sa barónka.

„Nad Francúzkami. Chce sa rozhodne v Paríži oženiť.“

„To má peknú myšlienku!“ zahundral Danglars, stískajúc plecami.

Pani Danglarsová pozrela na svojho manžela s výrazom, ktorý by bol v iných okolnostiach predpovedal búrku. Ale i teraz mlčala.

„Barón sa zdá dnes zamračený,“ riekol Monte Christo pani Danglarsovej; „azda ho chceli náhodou urobiť ministrom?“

„Nakoľko viem, nie, ešte nie. Myslím skôr, že hral na burze, že prehral a nevie, na kom sa pomstiť.“

„Pán a pani de Villefort!“ volal Baptistin.

Ohlásené osoby vstúpily. Pán de Villefort, hoci sa opanúval, bol predsa zrejme rozrušený. Dotknúc sa jeho ruky, Monte Christo cítil, že sa trasie.

,Rozhodne len ženy sa vedia pretvarovať,‘ riekol si Monte Christo v duchu, pozerajúc na pani Danglarsovú, ktorá sa usmievala na kráľovského prokurátora a objímala jeho ženu.

Keď vymenili prvé pozdravy, gróf zbadal Bertuccia, ktorý až do tej chvíle bol zaujatý upravovaním tabule, ako sa vkradol do malého salónika, susediaceho s tým, v ktorom boli hostia shromaždení.

Išiel k nemu.

„Čo chcete, pán Bertuccio?“ spýtal sa ho.

„Vaša Excelencia mi neoznačila počet hostí.“

„Ach, pravda.“

„Koľko príborov?“

„Počítajte sami.“

„Excelencia, prišli už všetci?“

„Áno.“

Bertuccio nazrel do salónu cez otvorené dvere.

Monte Christo nespúšťal s neho oči.

„Ach, Bože môj!“ zvolal intendant.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa gróf.

„Tá žena!… Tá žena!…“

„Ktorá?“

„Tá, čo má biele šaty a toľko briliantov… Tá blondína…“

„Pani Danglarsová?“

„Neviem, ako sa volá. Ale je to ona, pane, je to ona!“

„Kto ona?“

„Žena zo záhrady! Tá, čo bola samodruhá! Tá, čo sa prechádzala, čakajúc…čakajúc…“

Bertuccio stál s otvorenými ústami, bledý, so zdúpnenými vlasmi…

„Koho čakajúc?“

Bertuccio bez slova ukázal prstom na Villeforta, temer tým istým pohybom, akým Macbeth ukázal na Banca.

„Ó!… Ó!…“ zašeptal konečne. „Vidíte?“

„Čo? Koho?“

„Jeho!“

„Jeho… Pána kráľovského prokurátora Villeforta? Iste, vidím ho.“

„Či som ho vtedy nezabil?“

„Nuž, myslím, že začínate šalieť, môj drahý pán Bertuccio,“ riekol gróf.

„Čo, on teda nie je mŕtvy?“

„Ech, nie, veď dobre vidíte, že nie je mŕtvy; miesto toho, že by ste ho boli pichli medzi šieste a siedme rebro ľavej strany, ako majú vo zvyku vaši krajania, pichli ste ho o niečo vyššie alebo o niečo nižšie. A potom, viete, tí ľudia justície majú tuhé životy. Alebo skôr z toho, čo ste mi hovorili, nie je nič pravda, je to len sen vašej fantázie, halucinácia vášho ducha. Akiste ste zaspali, stráviac ťažko svoju pomstu; tlačila vás v žalúdku, mali ste akiste ťažký sen, a to je všetko. Tak upokojte sa a počítajte: pán a pani de Villefort, dva; pán a pani Danglarsová, štyri; pán de Château-Renaud, pán Debray, pán Morrel, sedem; pán major Bartolomeo Cavalcanti, osem.“

„Osem,“ opakoval Bertuccio.

„Počkajteže! Počkajteže!“ upozorňoval ho gróf. „Akosi čertovsky sa ponáhľate! Nezabudli ste na jedného z hostí? Nakloňte sa trochu naľavo… vidíte?… Pán Andrea Cavalcanti, ten mladý človek, ktorý hľadí na Murillovu Madonu, teraz sa obracia.“

Bertuccio teraz skoro vykríkol, ale výkrik mu pod Monte Christovým pohľadom odumrel na perách.

„Benedetto!“ zašeptal tíško. „Osud!“

„Bije pol siedmej, pán Bertuccio,“ riekol prísne gróf. „Ustálil som, že o tomto čase pôjdeme ku stolu; viete, že nerád čakám.“

A Monte Christo vrátil sa do salónu, kde na neho čakali hostia, a Bertuccio, opierajúc sa o stenu, odišiel do jedálne.

O päť minút dvere salónu sa otvorily dokorán, Bertuccio vstúpil, a hrdinsky sosbierajúc posledné sily, ako Vatel v Chantille, riekol:

„Pán gróf, je prestreté!“

Monte Christo ponúkol rameno pani de Villefort.

„Pán de Villefort,“ riekol, „buďte, prosím, gavalierom pani barónky Danglarsovej.“

Villefort poslúchol a všetci odišli do jedálne.