ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nechajme bankára vrátiť sa cvalom domov a sledujme pani Danglarsovú na jej včasnej vychádzke.

Povedali sme, že si pani Danglarsová dala o pol jednej zapriahnuť a vyjachala.

Dala hnať smerom na predmestie Saint-Germain, ulicou Mazarina a kázala zastať pri priechode du Pont-Neuf.

Sosadla a prešla priechodom. Mala veľmi prostý oblek, ako nosia ženy dobrého vkusu pri predpoludňajšej vychádzke.

V ulici Guénégaud vstúpila do fiakra a za cieľ cesty označila ulicu du Harlay.

Sotva si sadla do koča, vyňala z vrecka veľmi hustý čierny závoj, ktorý si pripevnila na slamený klobúk. Potom si dala zasa klobúk na hlavu, a obzrúc sa v malom príručnom zrkadielku, videla s radosťou, že cezeň možno rozoznať len jej bielu pleť a žiarivú zrenicu oka.

Fiaker prešiel cez most Pont-Neuf a cez námestie Dauphine vjachal do ulice du Harlay; kočiša vyplatila priam z koča pri otvorení dvierok a pani Danglarsová skočila ku schodom, ktorými prebehla ľahkým krokom, a zrazu sa ocitla na chodbe, vedúcej ku kanceláriám.

Predpoludním býva v justičnom paláci mnoho práce a ešte viac zamestnaných ľudí, a zamestnaní ľudia nehľadia na ženské. Pani Danglarsová prešla teda cez chodbu, nevzbudiac o nič väčšiu pozornosť ako iných desať ženských, čakajúcich tu na svojich advokátov.

V predizbe pána de Villefort čakalo veľa ľudí, ale pani Danglarsová nemusela povedať svoje meno. Sotva sa zjavila, sluha vstal, pristúpil k nej a spýtal sa jej, či je to ona, ktorú pán kráľovský prokurátor pozval na návštevu. Na jej kladnú odpoveď zaviedol ju cez osobitnú chodbu do Villefortovej kancelárie.

Prokurátor sedel v kresle a písal, chrbtom obrátený ku dverám; počul otvoriť dvere a sluhu povedať slová: „Vstúpte, madame!“ a zasa zatvoriť dvere, no ani sa len nepohol. Sotva však odznely kroky odchodiaceho sluhu, rýchlo sa obrátil, išiel zasotiť závory, stiahnuť záclony a prezrieť každý kút pracovne.

Keď si bol istý, že ho nemôže nik počuť, ani vidieť, s tou istotou získal súčasne pokoj a riekol:

„Vďaka, madame, vďaka vám za presnosť.“

A ponúkol pani Danglarsovej kreslo, ktoré ona prijala, lebo jej tak prudko bilo srdce, že tratila dych.

„Už je to dosť dávno,“ začal kráľovský prokurátor, sadnúc si tiež a obrátiac v polkruhu svoje kreslo, aby sedel rovno proti pani Danglarsovej, „je to už dosť dávno, madame, čo som nemal šťastie shovárať sa s vami osamote. A ľutujem veľmi, že sme sa museli takto sísť, aby sme sa poshovárali o veľmi trápnej veci.“

„Ale, ako vidíte, pane, prišla som na prvé vaše pozvanie, hoci tento rozhovor je pre mňa oveľa trápnejší ako pre vás.“

Villefort sa trpko usmial.

„Je to teda pravda,“ riekol, odpovedajúc skôr na svoje vlastné myšlienky ako na slová pani Danglarsovej, „je to teda pravda, že všetky naše skutky zanechávajú v našej minulosti stopy, tie tmavé, tamtie žiarivé. Je to teda pravda, že v našom živote všetky naše kroky podobajú sa pohybom plazov v piesku a ryjú brázdu. Ach, mnohí vyhĺbili tú brázdu slzami!“

„Pane,“ prehovorila pani Danglarsová, „chápete moje vzrušenie, však? Majte, prosím vás, na mňa ohľad. Táto izba, cez ktorú prešlo toľko vinníkov v hanbe a strachu, toto kreslo, na ktoré si i ja v hanbe a strachu sadám… Ó, potrebujem posbierať všetok svoj rozum, aby som v sebe nevidela veľmi hriešnu ženu a vo vás hrozného sudcu.“

Villefort, vzdychnúc, potriasol hlavou.

„A ja,“ povedal, „že moje miesto nie je v sudcovom kresle, ale na lavici obžalovaných.“

„Vy?“ riekla s údivom pani Danglarsová.

„Áno, ja.“

„Myslím, pane, že váš puritanizmus zveličuje celú situáciu,“ riekla pani Danglarsová a v jej krásnom oku zjavil sa miznúci záblesk. „Tie brázdy, o ktorých ste práve hovorili, vyhĺbila každá ohnivá mladosť. Na dne náruživostí a zábav lipne vždy trochu výčitky. Preto i evanjelium, to večné útočište nešťastných, nám úbohým ženám ako oporu dalo utešené podobenstvo o hriešnici a cudzoložnici. Priznávam sa vám, že, rozmýšľajúc nad týmito mámormi mladosti, hútam zavše, že mi ich Boh odpustí, lebo som ich svojím utrpením keď i nie ospravedlnila, aspoň vyrovnala. Ale čoho sa máte obávať vy mužskí, ktorých svet ospravedlní a ktorým pohoršenie osoží?“

„Madame,“ povedal Villefort; „poznáte ma; nie som pokrytec, alebo aspoň nebývam ním bez príčiny. Ak je moje čelo prísne, je ním preto, že ho mnohé nešťastie urobilo chmúrnym; ak je moje srdce skamenené, stalo sa ním, aby mohlo zniesť údery, ktoré ho zasiahly. Nebol som taký v mladosti, nebol som taký v ten večer pri zasnúbení, keď sme všetci sedeli okolo stola v ulici du Cours v Marseille. Od toho času sa však všeličo veľmi zmenilo i vo mne, i okolo mňa; môj život bol vyplnený tým, že som sledoval ťažké veci, a v tých ťažkostiach drvil som tých, ktorí dobrovoľne alebo nevdojak, z ľubovôle a či náhodou prišli mi do cesty a dali vzniknúť prekážkam. Je veľmi vzácny zjav, aby to, čo si prudko žiadame, nebolo s prudkosťou bránené tými, od ktorých to chceme dostať alebo ktorým sa to snažíme vyrvať. A tak väčšina zlých činov prišla ľuďom v ústrety vo forme zdanlivej potrebnosti; keď však bol v momente exaltácie, strachu, opojenia ten zlý skutok vykonaný, človek vidí, že ho mal obísť a vyhnúť mu. Prostriedok, ktorý mal upotrebiť a ktorý vo svojej zaslepenosti nezbadal, zjaví sa mu pred očami ako ľahký a prostý. Človek si povie: Prečo som neurobil toto miesto tamtoho? Vy dámy však veľmi zriedka bývate trápené výčitkami, lebo rozhodnutie pochádza len veľmi zriedka od vás, vaše nešťastia sú vám temer vždy vnútené, vaše chyby sú temer vždy zločinmi iných.“

„Už akokoľvek stojí vec, pane,“ riekla pani Danglarsová, „uznajte, že ak som urobila čo priam len osobnú chybu, včera som dostala prísny trest.“

„Úbohá žena!“ riekol Villefort, tisnúc jej ruku. „Príliš prísny na vaše sily, lebo by ste mu bezmála dva razy boli podľahli, a predsa…“

„Nuž?“

„Nuž, musím vám povedať… Posbierajte všetky svoje sily, madame, lebo nie ste ešte na konci.“

„Bože môj!“ zvolala zdeseno pani Danglarsová. „Ešte čo?“

„Vidíte len minulosť, madame, a tá je iste trudná.

Teraz si predstavte budúcnosť ešte trudnejšiu, budúcnosť… iste hroznú… môžbyť, krvavú…!“

Barónka poznala Villefortovu pokojnosť, preto sa tak naľakala jeho rozčúlenia, že otvorila ústa vykríknuť, ale hlas jej zaviazol v hrdle.

„Ako bola vzkriesená tá hrozná minulosť?“ zvolal Villefort. „Ako sa to stalo, že vyšla z hrobu a z našich sŕdc, v ktorých bola pochovaná, ako prelud, pri pohľade na ktorú blednú naše líca a pýria sa naše čelá?“

„Ach,“ vzdychla Hermína, „bezpochyby náhoda.“

„Náhoda!“ opakoval Villefort. „Nie, nie, madame, to nie je náhoda!“

„Je! Či sa to všetko nestalo náhodou, hoci osudnou, ale predsa len náhodou? Nie je to náhoda, že gróf Monte Christo kúpil ten dom? Nie je to náhoda, že tam dal kopať? Napokon nie je to náhoda, že pod stromami našli nešťastné dieťa? Úbohé, nevinné, zo mňa vyšlé stvorenie, ktoré som nemohla ani len pobozkať, pre ktoré som však vyliala toľko sĺz! Ach, moje celé srdce letelo v ústrety grófovi, keď hovoril o drahých, pod kvetmi nájdených ostatkoch!“

„Nuž, nie, madame. A to je práve to hrozné, čo vám chcem povedať,“ povedal Villefort bezzvučným hlasom; „pod kvetmi nájdených ostatkov nebolo; nie, dieťa nevykopali; nie, nemusíme plakať, nemusíme stonať: musíme sa triasť!“

„Čo tým chcete povedať?“ zvolala pani Danglarsová, chvejúc sa na celom tele.

„Chcem povedať, že pán de Monte Christo, kopúc pod tými stromami, nemohol nájsť ani mŕtvolu dieťaťa, ani okutie skrinky, lebo pod nimi nebolo ani to, ani druhé.“

„Nebolo tam ani to, ani druhé!“ opakovala pani Danglarsová, hľadiac na kráľovského prokurátora očami, ktorých strašne rozšírené zrenice prezrádzaly jej hrôzu; „nebolo tam ani to, ani druhé?“ opakovala ešte raz, ako človek, ktorý chce tónom slov a zvukom hlasu zadržať svoje myšlienky, ktoré sa chystajú už-už odletieť.

„Nie!“ riekol Villefort a čelo mu kleslo na ruky. „Nie, sto ráz nie…“

„Teda ste tam úbohé dieťa nezahrabali, pane? Prečo ste ma klamali? Aký to malo cieľ? Hovorte!“

„Zahrabal som ho tam. Ale vypočujte ma, madame, a poľutujte ma, lebo cez celých dvadsať rokov som nosil v sebe bremeno bolesti, o ktorej vám poviem, ani len najnepatrnejšiu čiastku nesložiac na vás.“

„Bože môj, ľakáte ma, ale to je jedno, hovorte, počúvam!“

„Vy viete, ako uplynula tá bolestná noc, keď ste ležali, zmierajúc, na loži v chyži s červenými damaskovými čalúnmi, kým ja, stonajúc tak ako vy, očakával som vaše oslobodenie. Dieťa prišlo na svet, bolo mi odovzdané bez hnutia, bez dychu, bez hlasu; pokladali sme ho za mŕtve.“

Pani Danglarsová sa strhla, ako by sa chcela vyhodiť z kresla.

Villefort ju však zadržal, složiac ruky, ako by ju úpenlivo prosil o pozornosť.

„Pokladali sme ho za mŕtve,“ opakoval; „vložil som ho do truhličky, ktorá mala nahradiť rakvu, sišiel som do záhrady, vykopal som jamu a napochytre som ju zahrabal. Sotva som ju zahrabal, vztýčilo sa za mnou rameno Korzičana. Videl som, ako sa vzpriamil akýsi tieň, ako sa mihol akýsi blesk. Pocítil som bolesť, chcel som skríknuť, ľadové zachvenie mi prebehlo po tele a sovrelo mi hrdlo. Padol som, umierajúc a mysliac si, že som zabitý. Nikdy vám nezabudnem vašu vznešenú smelosť, keď, spamätajúc sa, dovliekol som sa umierajúc pod schody, kde vy, sami umierajúc, prišli ste mi oproti. Bolo treba tú hroznú katastrofu zachovať v tajnosti; vy ste mali dosť sily, podporovaná dojkou, vrátiť sa domov; za príčinu môjho poranenia udaný bol súboj. Proti všetkému očakávaniu tajomstvo bolo naozaj zachované; mňa preniesli do Versailles; tri mesiace boril som sa so smrťou; keď sa napokon zdalo, že sa zasa prebúdzam k životu, nariadili mi južné slnce a vzduch. Štyria mužskí ma niesli z Paríža do Châlons a prešli denne šesť míľ. V Châlons ma dali na loď na Saônu, potom som sa plavil po Rhône, a unášaný len rýchlosťou prúdu, dopravili ma do Arles. V Arles potom naložili ma zasa na nosidlá a pokračoval som v ceste až do Marseille. Kým som sa uzdravil, uplynulo pol roka; už som o vás nepočul a neodvážil som sa dopytovať, čo sa s vami stalo. Keď som sa vrátil do Paríža, počul som, že po smrti pána de Nargonne vydali ste sa za pána Danglarsa.

Na čo som myslel od momentu, ako sa mi vrátilo vedomie? Stále na to isté, vždy len na tú detskú mŕtvolu, ktorá v mojich snoch každú noc unikala zo zeme a vznášala sa nad hrobom, vyhrážajúc sa mi pohľadom i posunkom. Sotva som sa vrátil do Paríža, informoval som sa; dom nebol obývaný od toho času, ako sme ho opustili, ale práve ho prenajali na dva roky. Vyhľadal som nájomcu a povedal som mu, že mi na tom veľmi náleží, aby dom, patriaci otcovi a matke mojej ženy, neprešiel do cudzích rúk; ponúkol som mu odškodné za zrušenie prenájmu, žiadal za to šesťtisíc. Bol by som dal i desať, ba i dvadsaťtisíc. Mal som ich pri sebe, dal som mu hneď podpísať zrušenie smluvy a s tým vytúženým dokumentom v ruke hnal som cvalom do Auteuile. Od toho času, ako som ten dom opustil, nevkročil doň nikto.

Bolo päť hodín popoludní, vyšiel som do červenej chyže a čakal som noc.

Tam všetko, čo mi celý rok predstavovala moja stále agonizujúca myseľ, zjavilo sa pred mojimi očami ešte vo väčšej hrôze.

Korzičan, ktorý mi sľúbil krvnú pomstu a ktorý šiel za mnou z Nîmes do Paríža, Korzičan, ktorý sa ukryl v záhrade a vrhol sa na mňa, videl ma kopať jamu a zahrabávať dieťa, mohol vás raz poznať, azda vás poznal… Nebudete mu musieť vy raz splatiť tajomstvo tej strašnej príhody?… Či mu to nebude sladkou pomstou, keď sa dozvie, že ma jeho dýka neusmrtila? Bolo teda predovšetkým potrebné odpratať všetky stopy tejto minulosti, zničiť všetky jej viditeľné znaky. V mojej pamäti však ostane ešte vždy až primnoho skutočnosti.

Preto som zrušil prenájom, preto som prišiel, preto som čakal.

Nastala noc, vyčkal som, až hodne zhustne tma. Bol som bez svetla v chyži; v nej prievan pohyboval záclonami, za ktorými domnieval som sa stále vidieť nejakého sliediaceho špehúna; chvíľami som sa zachvieval, lebo sa mi zdalo, že na loži počujem vaše úpenie, a neodvážil som sa obzrieť. V tichosti búchalo mi srdce a ja som cítil, ako prudko mi bije, domnievajúc sa, že sa mi rana zasa otvorí. Konečne pomaly utíchly všetky zvuky vidieka. Uvedomil som si, že ma nikto nemôže ani vidieť, ani počuť, a odhodlal som sa sísť.

Počujte, Hermína, myslím, že som práve taký smelý ako iní mužskí, ale keď som vyňal zpoza ňadier kľúčik od schodišťa, ktorý sme mali obidvaja tak radi a ktorý ste chceli dať pripevniť k zlatej obrúčke, keď som otvoril dvere, keď som cez obloky videl bledý mesiac vrhať na točiace sa stupne dlhý, strašidlu podobný svetelný pás, oprel som sa o stenu a div som nekričal; zdalo sa mi, že zošaliem.

Konečne som sa mohol opanovať. So stupňa na stupeň sišiel som schodmi; len niečo som nemohol premôcť, totiž divné chvenie kolien. Držal som sa kŕčovite zábradlia; keby som sa bol na moment pustil, bol by som sa iste zrútil.

Prišiel som k dolným dverám; za nimi stál o stenu opretý rýľ. Zaopatril som si zlodejskú lampu; naprostred trávnika som zastal, zažal som ju a šiel som ďalej.

Bolo to koncom novembra, zeleň záhrady zmizla, stromy boly len ako kostry s dlhými vyschnutými ramenami a suché lístie pod mojimi krokmi šušťalo v piesku.

Hrôza mi tak svierala srdce, že, priblížiac sa ku kriakom, vyňal som z vrecka pištoľu a nabil som ju. Stále sa mi zdalo, že medzi haluzím je tvár Korzičana.

Zlodejskou lampou posvietil som do krovia: bolo prázdne. Poobzeral som sa dookola, bol som naozaj sám; nijaký zvuk nenarušoval nočnú tichosť, okrem húkania sovy, ktorá vysielala do noci svoj prenikavý, zlovestný krik ako vyzvanie nočným mátohám.

Zavesil som lampu na krivú haluz, ktorú som si už vlani všimol, práve na mieste, kde som stál, chtiac vykopať jamu.

Cez leto vyrástla na tom mieste veľmi bujná tráva, a keď prišla jeseň, nemal ju kto kosiť. Ale jedno menej zarastené miesto upútalo moju pozornosť: bolo zrejmé, že som tam kopal. Dal som sa do roboty.

Konečne som vyčkal chvíľu, na ktorú som čakal vyše roka!

Ako som sa len úfal, ako som pracoval, ako som prezeral každý chumáč trávy, mysliac si, že už narážam rýľom na prekážku! Nič. A predsa už som vykopal viacej ako dva razy takú hlbokú jamu, ako bola prvá. Myslel som si, že som sa zmýlil, že som vyvolil zlé miesto; obzeral som sa, prezeral som stromy, usiloval som sa poznať do očí väčšmi bijúce podrobnosti. Studený, ostrý vietor hvízdal medzi haluzami bez lístia, a predsa po čele mi stekal pot. Pamätal som sa, že ma Korzičan bodol v momente, keď som udupával zem, aby som zakryl jamu; šliapnuc po zemi, držal som sa ebenového stromu, za mnou bola umelá skala, ktorú predchádzajúci užívali ako lavičku, lebo keď moja ruka, pustiac ebenový strom, klesla, cítil som chlad tohto kameňa. Napravo stál ebenový strom, za mnou bola skala; klesol som na ňu, vstal som zasa a znova som začal kopať do hĺbky a šírky: nič. Stále nič. Truhličky tam nebolo.“

„Truhličky tam nebolo?“ šeptala pani Danglarsová, od hrôzy bez dychu.

„Nemyslite si, že som ostal pri tom pokuse,“ pokračoval Villefort; „nie. Prezrel som celé krovie; myslel som si, že vrah, domnievajúc sa, že je to poklad, vykopal skrinku, chtiac ju vziať a odniesť; zbadajúc však omyl, vykopal sám jamu a vložil ju do nej. Nič. Potom mi prišlo na um, že nebol taký opatrný a prosto ju zahodil niekam do kúta. Pripustiac túto poslednú možnosť, potreboval som na hľadanie denné svetlo. Vyšiel som zasa nahor do chyže a čakal som.“

„Ó, Bože môj!“

„Keď svitol deň, sišiel som zasa do záhrady. Najprv som zamieril k húštine; úfal som sa, že tam nájdem nejaké stopy, ktoré som azda nezbadal vo tme. Rozkopal som zem na priestore asi dvadsaťštyri štvorcových stôp, do hĺbky asi dvoch stôp. Nádenník by to nebol vykonal za deň, čo som ja urobil za hodinu. Nevidel som nič, celkom nič… Tu som začal hľadať podľa svojej predošlej mienky, že azda bola hodená do niektorého kúta; mohlo sa tak stať na ceste k malej záhradnej bránke. Ale toto druhé stopovanie bolo práve tak bez výsledku ako prvé, a ja som sa vrátil a úzkostným srdcom k húštine, ktorá mi nedávala už nijakú úfnosť.

„Ó,“ zvolala pani Danglarsová, „to bolo do zbláznenia.“

„Myslel som na to chvíľu,“ riekol Villefort, „ale neušlo sa mi toho šťastia. Sosbierajúc všetky sily a s tým i všetky myšlienky, spýtal som sa sám seba: prečo by ten človek bol odniesol mŕtvolku?“

„Veď ste sami povedali,“ riekla pani Danglarsová, „aby mal dôkaz.“

„Ó, nie, madame, to tak nemohlo byť; mŕtvolu nebude držať pri sebe celý rok; mŕtvola sa ukáže úradníkovi a pochová sa. Ale to sa nestalo.“

„No, a potom…?“ spýtala sa Hermína, trasúc sa na celom tele.

„Môžbyť, že sa stalo niečo hroznejšieho, niečo osudnejšieho, niečo strašnejšieho pre nás, že totiž dieťa azda žilo a že ho vrah zachránil.“

Pani Danglarsová vykríkla s úžasom, a schytiac Villefortovu ruku, riekla:

„Moje dieťa žilo! Vy ste, pane, moje dieťa zahrabali živé! Nevedeli ste iste, že je moje dieťa mŕtve, a zahrabali ste ho! Ó!…“

Pani Danglarsová sa vypäla a stála pred kráľovským prokurátorom, ktorého zápästie svierala svojimi jemnými rukami, vzpriamená a temer hrozná.

„Čo ja viem? Hovorím to ako čokoľvek iné,“ odvetil. Villefart a jeho strnulý pohľad svedčil o tom, že taký mocný človek je blízky zúfaniu a šialenstvu.

„Ó, moje dieťa, moje úbohé dieťa!“ volala barónka, sklesnúc do kresla a tlmiac ručníkom vzlykanie.

Villefort sa spamätal a pochopil, že ak má odvrátiť materinskú búrku, ktorá sa mu srážala nad hlavou, musí vyvolať u pani Danglarsovej úžas, ktorý pociťoval sám. „Rozumiete teda,“ riekol, vstanúc teraz sám a pristúpiac k barónke, aby s ňou mohol tichšie hovoriť, „že ak je tak, sme stratení: dieťa žije, a niekto vie, že žije, niekto vie o našom tajomstve. A keďže Monte Christo pred nami hovoril o dieťati, vyhrabanom na mieste, kde dieťaťa už nebolo, je to on, ktorý vie o našom tajomstve.“

„Ó, Bože, Bože, spravodlivý pomstiteľ!“ šeptala pani Danglarsová.

Villefort odpovedal len akýmsi stonom.

„Ale to dieťa, to dieťa, pane?“ opakovala vytrvalo matka.

„Ó, čo som sa ho nahľadal!“ odvetil Villefort, zalomiac rukami. „Čo som sa ho navyvolával v dlhých bezsenných nociach! Čo som sa natúžil po kráľovskom bohatstve, aby som od milión ľudí mohol kúpiť milión tajomstiev a nájsť medzi nimi svoje tajomstvo! Konečne v jeden deň, keď som už stý raz siahal za rýľom, predložil som si tiež stý raz otázku: čo asi urobil s dieťaťom Korzičan? Dieťa prekáža utekajúcemu; azda zbadal, že ešte žije, a hodil ho do rieky.“

„Ó, to je nemožné!“ zvolala pani Danglarsová. „Možno zavraždiť človeka z pomsty, ale nemožno len tak utopiť dieťa!“

„Azda ho zaniesol do nálezinca,“ pokračoval Villefort.

„Áno, áno,“ zvolala barónka, „tam je moje dieťa, pane!“

„Bežal som do nálezinca a dozvedel som sa, že práve v tú noc, dvadsiateho septembra, ktosi položil na prah dieťa, bolo zavinuté do polovičky plienky z jemného plátna, obozretne roztrhnutej. Na tej polovičke plátna bola polovička barónskej korunky a litera H.“

„Je to tak, je to tak!“ volala pani Danglarsová. „Tak mám označenú všetku bielizeň: pán de Nargonne bol barón a moje meno je Hermína. Chvála ti, Hospodine! Moje dieťa neumrelo!“

„Nie, neumrelo.“

„A vy mi to hovoríte? Vy mi to hovoríte bez obavy, že zhyniem od radosti, pane? Kde je? Kde je moje dieťa?“

Villefort stisol plecami.

„Či ja viem?“ riekol. „Myslíte si, že keby som to vedel, nechal by som vás prežívať celú tú stupnicu pocitov ako dramaturg alebo romancier? Nie, bohužiaľ, nie, neviem! Asi o pol roka prišla si pre dieťa akási žena i s druhou polovicou plienky. Žena sa preukázala všetkými zákonitými garanciami a dieťa jej vydali.“

„Ale mali ste sa vypýtať na tú ženu, mali ste ju vypátrať.“

„A čo myslíte, madame, čím som sa zapodieval? Vyšetroval som vec úradne a dal som ju hľadať všetkými chytrými špehúnmi, všetkými zručnými policajnými agentmi. Bolo ju možno stopovať až do Châlons; v Châlons však stopa zmizla.“

„Zmizla?“

„Áno, zmizla, zmizla navždy.“

Pani Danglarsová vypočula toto rozprávanie s povzdychmi, slzami a výkrikmi.

„To je všetko?“ spýtala sa. „Len na to ste sa obmedzili?“

„Ó, nie,“ odvetil Villefort, „nikdy som neprestal hľadať, stopovať, vyzvedať. Ale od dvoch alebo troch rokov som v tom trochu ustal. No dnes začnem znova, ešte s väčšou vytrvanlivosťou a húževnatosťou ako predtým. A uvidíte, podarí sa mi to, lebo ma už neženie len svedomie, ale i strach.“

„Ale gróf de Monte Christo nevie o ničom,“ povedala pani Danglarsová; „inak by nás, myslím, tak nevyhľadával.“

„Ó, ľudská zlomyseľnosť je hlboká,“ riekol Villefort, „hlbšia ako božská dobrota. Povšimli ste si očú toho človeka, keď sa s vami shováral?“

„Nie.“

„Ale obzreli ste si ho raz pozorne?“

„Áno. Je zvláštny, ale to je všetko. Všimla som si len jednej okolnosti, že totiž zo všetkých tých znamenitých jedál, ktoré nám nastolil, sám sa nedotkol ničoho, nechcel si brať ani z jednej misy.“

„Áno, áno,“ prisvedčil Villefort, „všimol som si to tiež. Keby som bol vedel, čo viem teraz, nebol by som sa tiež dotkol ničoho; bol by som si myslel, že nás chce otráviť.“

„A, ako vidíte, boli by ste sa mýlili.“

„Áno, ale verte mi, ten človek má iné úmysly. Preto som vás práve chcel vidieť, preto som sa s vami chcel shovárať, preto som vás chcel obrániť proti každému, ale hlavne proti nemu. Povedzte,“ pokračoval Villefort, upierajúc na barónku ešte prenikavejší pohľad ako dosiaľ, „nezdôverili ste sa s naším pomerom nikomu?“

„Nikdy, nikomu.“

„Azda ma chápete,“ povedal zasa Villefort láskavým hlasom, „ak hovorím nikomu, odpusťte moju dotieravosť, myslím tým: nikomu na svete, však?“

„Ó, áno, áno,“ odvetila barónka, zapýriac sa; „chápem veľmi dobre. Nikomu! Prisahám vám!“

„Nemáte vo zvyku zapisovať si večer, čo sa stalo cez deň? Nepíšete si denník?“

„Nie. Žiaľ, môj život sa míňa vo frivolitách; zabúdam naň.“

„Nakoľko viete, nehovoríte zo sna?“

„Nepamätáte sa, spím ako dieťa!“

Barónkinu tvár polial rumenec a Villefortove sluchy zbledly.

„Pravda,“ riekol tak ticho, že to bolo ledva počuť.

„Teda?“ spýtala sa barónka.

„Tak už viem, čo môžem ešte urobiť,“ odvetil Villefort. „Prv ako o týždeň sa dozviem, kto, čo je pán de Monte Christo, zkadiaľ prichodí, kde ide a prečo pred nami hovoril o dieťati, vykopanom v jeho záhrade.“

Pán de Villefort povedal tie slová tónom, pri počutí ktorého by sa bol gróf zachvel.

Potom stisol ruku, ktorú sa mu barónka zdráhala podať, a úctivo odprevadil hosťa až ku dverám.

Pani Danglarsová vstúpila do druhého fiakra, ktorý ju zaviezol k priechodu, za ktorým našla svojho kočiša s kočom, ktorý, čakajúc na ňu, spokojne spal na kozlíku.