ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavítaly najpálčivejšie júlové dni, v prúde času nadišla i sobota, keď mal byť ples u pána de Morcerf.

Bolo desať hodín večer: veľké stromy Morcerfovej záhrady mohutne sa odrážaly na pozadí oblohy, po ktorej plávaly, odkrývajúc hviezdami posiaty azúr, posledné mraky búrky, ktorá hrozive hučala celý deň.

V prízemných sálach bolo počuť zvuky hudby a vírenie valčíka i galopu, kým žiarivé pruhy svetla predieraly sa cez úzke škáry žaluzií.

Záhrada v tom čase bola sverená asi desiatim sluhom, ktorým pani domu, povzbudená počasím, ktoré sa stále väčšmi vyjasňovalo, vydala práve rozkaz, aby prestreli na večeru.

Až do tej chvíle sa nevedelo, či bude večera v jedálni alebo pod dlhým, na trávniku postaveným šiatrom. Krásne, hviezdami husto posiate nebo rozhodlo v prospech šiatra a trávnika.

Chodníky záhrady boly osvietené farebnými lampiónmi, ako je zvykom v Taliansku, a tabuľa bola preplnená sviecami a kvetmi, ako býva vo všetkých krajinách, kde sa trošku rozumejú stolovému prepychu, najcennnejšiemu zo všetkých luxusov, ak má byť úplný.

Vo chvíli, keď grófka de Morcerf, vydajúc posledné rozkazy, vracala sa do salónov, začaly sa salóny plniť hosťami, ktorých lákala oveľa viacej milá pohostinnosť grófkina ako vynikajúce postavenie jej manžela. Lebo všetci vedeli vopred, že slávnosť, vďaka dobrému vkusu Mercedes, poskytne niekoľko podrobností, hodných pozorovania a podľa potreby i nasledovania.

Pani Danglarsová, v ktorej nami opísané udalosti vzbudily veľký nepokoj, váhala ísť k pani de Morcerf, keď predpoludním stretol sa jej koč s Villefortovým. Villefort jej dal znak, obidva koče sa k sebe priblížily a kráľovský prokurátor sa spýtal dvierkami:

„Však pôjdete k pani de Morcerf?“

„Nie,“ odvetila pani Danglarsová, „som veľmi chorľavá.“

„To je chyba,“ povedal Villefort s významným pohľadom; „je to dôležité, aby ste sa tam ukázali.“

„Ach, myslíte?“ spýtala sa barónka.

„Myslím.“

„Teda pôjdem.“

A obidva koče pokračovaly v ceste rozličným smerom. Pani Danglarsová teda prišla, nielen utešená svojou vlastnou krásou, ale i oslňujúca luxusom; vstúpila dverami vo chvíli, keď Mercedes vchádzala druhými.

Grófka poslala Alberta privítať pani Danglarsovú; Albert vykročil, urobil barónke zaslúžené poklony k jej toalete a chytil ju pod rameno, aby ju zaviedol na miesto, ktoré by si vyvolila.

Albert sa poobzeral.

„Hľadáte moju dcéru?“ spýtala sa s úsmevom barónka.

„Priznávam sa,“ odvetil Albert; „boli by ste azda bývali taká krutá a nepriviedli nám ju?“

„Upokojte sa, stretla sa so slečnou de Villefort a zavesila sa jej na rameno. Ale, hľaďte, tu idú za nami, obidve v bielych šatách, jedna s kytkou kamélií, druhá s kytkou nezábudiek. Ale povedzte mi…“

„Koho zasa teraz vy hľadáte?“ spýtal sa Albert s úsmevom.

„Nebudete tu dnes mať grófa de Monte Christo?“

„Sedemnásť!“ povedal Albert.

„Čo tým chcete povedať?“

„Toľko, že to pokračuje,“ odvetil vikont so smiechom, „a že ste sedemnásta, ktorá mi dáva tú istú otázku. Gróf má úspech… Blahoželám mu k nemu…“

„A všetkým tak odpovedáte ako mne?“

„Ach, pravda, neodpovedal som vám; upokojte sa, madame, budeme tu mať módneho človeka, máme privilégium.“

„Boli ste včera v Opere?“

„Nie.“

„On bol.“

„Ach, naozaj? A ten ,excentric man‘ urobil nejakú novú originálnosť?“

„Či sa môže zjaviť inak? Elsslerová tancovala v Kuľhajúcom diablovi; grécka princezná bola nadšená. Po kašuše vsunul gróf do kytky nádherný prsteň a hodil ju rozkošnej tanečnici, ktorá sa v treťom dejstve jemu na počesť ukázala s prsteňom na prste. A grécka princezná príde tiež?“

„Nie, tej sa musíte zriecť, jej postavenie v grófovom dome nie je dosť ustálené.“

„Hľaďte, nechajte ma tu a choďte pozdraviť pani de Villefort,“ riekla barónka; „vidím, že mrie túžbou prehovoriť s vami.“

Albert sa poklonil pani Danglarsovej a šiel k pani de Villefort, ktorá, vidiac, že sa blíži, otvárala už ústa.

„Stavím sa,“ riekol Albert, predbehnúc ju, „že viem, čo mi poviete.“

„Ach, hľaďte!“ zvolala pani de Villefort.

„Ak uhádnem, priznáte sa?“

„Áno.“

„Čestné slovo?“

„Čestné slovo!“

„Chceli ste sa ma spýtať, či už prišiel a či príde gróf de Monte Christo.“

„Ach, veru nie! Nemyslím teraz na neho. Chcela som sa vás spýtať, či ste dostali zvesti od pána Františka.“

„Áno, včera.“

„Čo vám píše?“

„Že odchodí súčasne s listom.“

„Dobre. A teraz, čo gróf?“

„Buďte spokojná, gróf príde.“

„Viete, že má iné meno ako Monte Christo?“

„Nie, to som nevedel.“

„Monte Christo je meno ostrova a on má vlastné meno.“

„Nikdy som ho nepočul.“

„Tak som informovanejšia ako vy; menuje sa Zaccone.“

„To je možné.“

„Je Malťan.“

„I to je možné.“

„Syn majiteľa lodí.“

„Ale, naozaj, mali by ste to všetko hovoriť nahlas, mali by ste ohromný úspech.“

„Slúžil v indickom vojsku; má strieborné bane v Tesálii a prišiel do Paríža, aby v Auteuile založil kúpele.“

„Nuž, to sú noviny!“ riekol Morcerf. „Dovolíte, aby som ich opakoval?“

„Áno, ale pomaly, po jednej, a nepovedať, že pochodia odo mňa.“

„Prečo?“

„Preto, že je to temer náhodou vyzvedené tajomstvo.“

„Čie?“

„Polície.“

„Tie informácie boly teda udané…“

„Včera večer u prefekta. Paríž sa znepokojil pri pohľade na ten mimoriadny prepych a polícia si zaopatrila informácie.“

„Dobre. Iné nechýbalo, len aby grófa zavreli ako tuláka pod zámienkou, že je bohatý.“

„To sa mu veru mohlo stať, keby informácie neboly bývalý také priaznivé.“

„Úbohý gróf! A tuší, aké nebezpečenstvo mu hrozilo?“

„Nemyslím.“

„Je teda kresťanskou povinnosťou dať mu výstrahu. Keď príde, nezabudnem to urobiť.“

V tej chvíli krásny mladý človek so živými očami, černovlasý, ligotavých fúzov, prišiel úctivo pozdraviť pani de Villefort. Albert mu podal ruku.

„Madame,“ riekol Albert, „mám česť predstaviť vám Maximiliána Morrela, kapitána spahiov, jedného z našich dobrých a smelých dôstojníkov.“

„Mala som už potešenie sísť sa s pánom v Auteuile, u pána grófa de Monte Christo,“ povedala pani de Villefort, odvracajúc sa so zrejmou chladnosťou.

Táto odpoveď a hlavne tón, akým bola povedaná, stisla chudákovi Morrelovi srdce, ale bola mu súdená náhrada. Obrátiac sa, zbadal v rohu pri dverách krásnu bielu tvár; jej belasé rozšírené oči utkvelý na ňom zdanlivo bezvýrazne, kým ruka s kytkou nezábudiek zdvihla sa voľne k perám.

Pozdrav ten Morrel tak dobre pochopil, že mladý dôstojník pritisol zasa k ústam ručníček s takým istým výrazom v očiach. A obidve tieto živé sochy, ktorých srdce tak prudko bilo pod zdanlivou chladnosťou tváre, oddelené celou šírkou dvorany, na moment zabudly na seba, či skôr v tomto nemom pozorovaní zabudly na celý svet.

Boly by mohly ostať ešte ďalej takto v sebe vzájomne stratené, a nikto by si nebol všimol, že zabudly na celé okolie, keď práve vstupoval gróf de Monte Christo.

Hovorili sme už, že gróf buď umelým alebo prirodzeným čarom upútaval pozornosť všade, kde sa len zjavil. Nebol to jeho frak bezúhonného strihu, ale prostý a bez vyznamenaní; nebola to jeho biela vesta bez výšivky, neboly to jeho nohavice, obopínajúce nohy najjemnejšieho tvaru, ktoré mu získavaly pozornosť: bola to jeho matná pleť, čierne kučeravé vlasy, bola to jeho pokojná, čistá tvár, boly to jeho hlboké, melancholické oči, boly to konečne jeho s obdivuhodnou jemnosťou kreslené ústa a tak ľahko nadobúdajúce výraz najvyššieho pohŕdania, ktoré pôsobily, že na neho hľadely všetky zraky.

Mohli jestvovať krajší mužskí, ale iste nebolo významnejších; nech sa nám ten výraz prepáči. Pri grófovi všetko znamenalo niečo a malo svoju cenu, lebo zvyknutie na užitočné myšlienky dodalo jeho črtám, výrazu jeho tváre i najnepatrnejšiemu jeho pohybu nedosiahnuteľnú uhladenosť a pevnosť.

Ale naša parížska spoločnosť je taká divná, že by sa na to všetko nebola ani upozornila, keby v tom nebolo bývalo tajomstvo, pozlátené ohromným bohatstvom.

Nech je akokoľvek, gróf kráčal pod bremenom pohľadov, vymieňajúc letmé pozdravy, až k pani de Morcerf, ktorá, stojac pri kozube, ozdobenom kvetinami, zbadala ho v zrkadle, umiestenom oproti dverám, a chystala sa ho privítať.

Obrátila sa teda k nemu s pripraveným úsmevom v momente, keď sa pred ňou poklonil.

Myslela akiste, že ju osloví; gróf sa však bezpochyby domnieval, že mu ona povie niekoľko slov. Ale obidvaja ostali nemí, akiste každá frivolnosť zdala sa im obidvoch nehodná. A tak po vymenení pozdravov Monte Christo sa obrátil k Albertovi, ktorý k nemu šiel s vystretou rukou.

„Videli ste moju matku?“ spýtal sa Albert.

„Práve som mal česť pozdraviť ju,“ odvetil gróf, „ale nevidel som vášho otca.“

„Hľa, v tej malej skupine veľkých výtečníkov hovorí o politike.“

„Naozaj?“ riekol Monte Christo. „Tí páni, ktorých vidím tamto, sú výtečníci? To by som nebol povedal! A akého druhu? Ako viete, sú výtečníci rozličného druhu?“

„Je medzi nimi predovšetkým jeden učenec, ten veľký, chudý pán; objavil v rímskom okolí druh jašterice, ktorá má o jeden stavec viac ako ostatné, a vrátil sa oznámiť to objavenie Inštitútu. Vec dlho popierali, ale napokon ten veľký, chudý pán predsa len zvíťazil. Stavec vo svete učencov vyvolal veľký rozruch. Veľký, chudý pán, ktorý bol len rytierom Čestnej légie, bol preto vymenovaný za dôstojníka.“

„Výborne!“ zvolal Monte Christo. „Zasa raz, tak sa mi vidí, múdre udelený kríž. „Ak teda nájde druhý stavec, stane sa komandérom?“

„Akiste,“ odvetil Morcerf.

„A ten druhý, ktorý mal divnú myšlienku obliecť si belasý frak so zelenou výšivkou, kto je to?“

„Myšlienku obliecť si ten kabát nemal on, ale republika, ktorá, ako viete, bola trošku umelkyňou, a chtiac dať akademikom uniformu, požiadala Dávida, aby im načrtal kabát.“

„Ach, naozaj!“ riekol Monte Christo. „Ten pán je teda členom Akadémie?“

„Od ôsmich dní je členom učenej spoločnosti.“

„A čo je jeho zásluha, jeho špecialita?“

„Jeho špecialita? Myslím, že zabíja králiky, vrážajúc im do hlavy špendlíky, že dáva sliepkam žrať farbiarsku červeň a že psom odstraňuje z chrbtovej kosti špik.“

„A za to je členom Akadémie vied?“

„Nie, Akadémie francúzskej.“

„Ale čo má s tým do činenia Akadémia francúzska?“

„Poviem vám to; tak sa zdá…“

„Že si experimentmi získal zásluhu o napredovanie vedy.“

„Nie, že píše veľmi pekným slohom.“

„To akiste veľmi lichotí márnivosti králikov, ktorým vráža do hlavy špendlíky, a sliepkam, ktoré farbí načerveno, i psom, ktorým z chrbtovej kosti odstraňuje špik,“ poznamenal Monte Christo.

Albert sa dal do smiechu.

„A ten ďalší?“ spýtal sa gróf.

„Ďalší?“

„Vlastne ten tretí.“

„Ach, čo má bledobelasý kabát?“

„Áno.“

„To je otcov kolega, ktorí sa vrelo postavil proti tomu, aby komora pérov dostala rovnošatu; mal pritom veľký rečnícky úspech; bol na nôž s liberálnymi novinami, ale jeho vznešené vystúpenie proti želaniu dvora ho s nimi smierilo. Hovorí sa, že ho vymenujú za vyslanca.“

„A čo ho oprávňuje na titul péra?“

„Složil dve či tri komické opery, kúpil štyri alebo päť akcií Sieclu a hlasoval päť či šesť rokov pre ministerstvo.“

„Bravo, vikont!“ zvolal Monte Christo so smiechom. „Ste milý cicerone. A teraz mi, však, urobíte službu?“

„Akú?“

„Nepredstavíte ma tým pánom, a keby mi mali byť predstavení, dáte mi výstrahu.“

Vtom pocítil gróf na svojom pleci čiusi ruku; obrátil sa, bol to Danglars.

„Ach, barón, to ste vy!“ zvolal gróf.

„Prečo ma titulujete barónom?“ spýtal sa Danglars. „Viete dobre, že si na tom nezakladám. Nie som, ako vy, vikontom; vám na tom záleží, však?“

„Iste,“ odvetil Albert, „lebo keby som nebol vikontom, nebol by som ničím, ale vy môžete obetovať svoj barónsky titul, a ešte vždy ostanete milionárom.“

„Čo sa mi vidí za júlovej vlády najkrajším titulom,“ povedal Danglars.

„Na nešťastie,“ riekol Monte Christo, „človek nemôže byť doživotným milionárom, ako je barónom, francúzskym pérom alebo akademikom. To dokazujú milionári Franck a Poulmann z Frankfurtu, ktorí práve zbankrotovali.“

„Naozaj?“ zvolal Danglars, zblednúc.

„Na moju česť; posol mi dnes večer doniesol o tom zvesti. Mal som u nich asi milión. Ale, zavčasu informovaný, vymohol som si vyplatenie asi pred mesiacom.“

„Ach, Bože môj,“ vzdychol si Danglars, „vystavili na mňa zmenku na dvestotisíc frankov.“

„Viete, na čom ste; ich podpis má päťpercentnú cenu.“

„Áno, ale dozvedám sa to už neskoro,“ vravel Danglars, „na ich podpis som vyplatil celú sumu.“

„Ó, zvolal Monte Christo. „Tých dvestotisíc frankov sa teda pripojilo ku…“

„Pst!“ upozornil Danglars. „Nehovorme o tých veciach… Najmä nie pred pánom Cavalcantim synom,“ riekol bankár, primknúc sa k Monte Christovi.

Povediac tieto slová, obrátil sa s úsmevom k mladému mužskému.

Morcerf odišiel od grófa, chtiac niečo povedať svojej matke. Danglars odišiel tiež, pozdravujúc sa s mladým Cavalcantim. Monte Christo na chvíľu osamel.

Horúčosť stávala sa neznesiteľnou.

Služobníctvo chodilo po salónoch, núkajúc na tácňach ovocie a mrazivo.

Monte Christo si ručníčkom osušil znojom zvlhnutú tvár. Keď však tácňu niesli vedľa neho, odstúpil nabok a nevzal si občerstvujúci pokrm.

Pani Morcerfová stále pozorovala Monte Christa. Videla, že nechal prejsť okolo seba sluhu s tácňou, nedotknúc sa jej; zbadala i jeho cúvnutie.

„Albert,“ povedala, „všimli ste si niečo?“

„Čo, mama moja?“

„Že gróf nikdy nechcel prijať pozvanie na obed u pána Morcerfa?“

„Ale prijal u mňa raňajky, lebo tými raňajkami vstúpil do spoločnosti.“

„Čo je u vás, to nie je u grófa,“ šeptala Mercedes, „a pozorujem ho od chvíle, ako sem vstúpil.“

„Nuž?“

„Nuž, ešte nič neokúsil.“

„Gróf je veľmi striedmy.“

Mercedes sa smutne usmiala.

„Choďte k nemu,“ riekla, „a pri prvej tácni, s ktorou pôjdu okolo vás, núkajte ho nástojčive.“

„Prečo, mama?“

„Urobte mi to po vôli, Albert,“ žiadala Mercedes.

Albert bozkal matke ruku a šiel si stať ku grófovi.

Služobníctvo šlo okolo s tácňami, obťaženými ako predošlé. Videla, ako Albert nútil grófa, ako vzal mrazivo a podával mu ho, ale gróf tvrdošijne odmietol.

Albert sa vrátil k matke; grófka bola veľmi bledá.

„Nuž, vidíte,“ riekla, „odmietol.“

„Áno, ale prečo vás to zaujíma?“

„Albert, vy viete, že sú ženy zvláštne. Bola by som s radosťou videla, keby gróf bol u mňa niečo zjedol, keby to bolo čo len zrnko granátového jablka. Konečne, azda nie je zvyknutý na francúzske obyčaje, azda by chcel radšej niečo iné.“

„Ach, Bože môj, nie! Videl som ho v Taliansku jesť všetko. Dnes večer nemá akiste chuť do jedenia.“

„A potom,“ dodala grófka, „azda necíti tak horúčosť ako iný, keď stále býva v horúcom pásme.“

„Nemyslím, lebo sa práve sťažoval na horúčosť a spýtal sa, prečo nie sú otvorené i žalúzie, keď sú už otvorené obloky.“

„Naozaj,“ povedala Mercedes, „tak sa aspoň presvedčím, či je tá zdržanlivosť úmyselná.“

A vyšla zo salónu.

O chvíľu sa žalúzie otvorily a oblokmi, vrúbenými jazmínom a klematisom, bolo vidno celú záhradu, osvetlenú lampiónmi, a pod šiatrom prestretý stôl.

Tanečníci a tanečnice, hráči a besedujúci vykríkli od radosti: všetky tie zmorené hrude dychtivo vdychovaly prúdy čerstvého povetria.

V tú chvíľu zjavila sa zasa Mercedes, bledšia, ako keď vyšla, ale s tou rozhodnou pevnosťou v tvári, ktorú bolo možno pri nej badať v istých okolnostiach. Šla rovno ku skupine, ktorej stredom bol jej muž, a povedala:

„Nezdržiavajte tu tých pánov, pán gróf; ak nehrajú, radšej budú vdychovať v záhrade svieže povetrie, ako sa tu dusiť.“

„Ach, madame,“ riekol veľmi galantný starý generál, ktorý roku 1809 spieval: ,Partons pour la Syrie‘ (Odíďme do Sýrie), „nepôjdeme do záhrady sami.“

„Dobre,“ zvolala Mercedes, „predídem vás príkladom.“

A obrátiac sa k Monte Christovi, povedala:

„Pán gróf, urobte mi česť a ponúknite mi rameno.“

Pri tých prostých slovách gróf sa temer zakolísal; potom moment hľadel na Mercedes. Ten moment preletel ako blesk, a predsa sa grófke zdalo, že trval storočia, toľko myšlienok vložil Monte Christo do toho jediného pohľadu.

Podal grófke rameno; oprela sa oň, či skôr dotkla sa ho svojou malou rukou, a obidvaja sostúpili po jednom z vonkajších schodíšť, ktoré bolo vrúbené rododendrónmi a kaméliami.

Za nimi a po ostatných schodištiach vyhrnulo sa do záhrady s hlasnými výkrikmi radosti asi dvadsať hostí.