ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie v ten večer, ako povedal, ale na druhý deň ráno vyjachal gróf Monte Christo Enferskou bránou orleánskou hradskou, prešiel dedinou Linas, nezastaviac sa pri telegrafe, ktorý vo chvíli, keď šiel gróf okolo, práve priviedol do pohybu svoje dlhé vyziabnuté ramená, a zastal pri Montlhéryskej veži, ktorá, ako je známo, vyčnieva na najvyššom mieste pláne toho istého mena.

Na úpätí vŕšku gróf sosadol a dal sa dohora po osemnásť palcov širokej, kľukatej cestičke. Keď prišiel hore, zastal pred ohradou, ktorá mu zamedzila cestu a na ktorej po ružových a bielych kvetoch vyrastalo ovocie.

Monte Christo hľadal dvere malej ohrady a skoro ich našiel. Bola to drevená bránička, otáčajúca sa na pántoch z vŕbového prútia a zatvárajúca sa klinom, upevneným na povrázku. Gróf hneď odhalil jej tajomstvo a bránička sa otvorila.

Gróf sa ocitol v záhradke, ktorá bola dvadsať stôp dlhá a dvanásť široká, čiastočne ohradená plotom, v ktorom bolo dômyselné zariadenie, ktoré sme pomenovali bráničkou, a čiastočne starou, brečtanom zarastenou vežou, a husto posiatou ohnicou a netreskom.

Keby ju bol videl takú vráskovitú a zakvitnutú ako babku, ktorej vnúčatá prichodia blahoželať na meniny, nebol by povedal, že by mohla rozprávať o množstve hrozných drám, keby okrem uší, ktoré staré porekadlo pripisuje stenám, mala i hlas.

Cez záhradku sa šlo chodníkom, ktorý bol posypaný červeným pieskom a ktorý vrúbila niekoľkoročná zimozeleň, tvoriac farebné odtienky, ktoré by lahodily oku Delacroixovmu, nášmu novodobému Rubensovi. Chodník mal formu osmičky, a točiac a pretínajúc sa, tvoril tak v dvadsaťstopovej záhradke šesťdesiatstopovú prechádzku. Nikde nebola Flóra, tá usmiata, svieža bohyňa dobrých latinských záhradníkov, ctená takým cudným a starostlivým kultom ako práve v tejto malej ohrade.

Skutočne, z dvadsiatich ružových kriakov, ktoré boly v nej zasadené, lístie nemalo jedinej mušky a halúzky ani jedného chumáča zelených vší, ktoré ničia vo vlhkej zemi pučiace rastliny. A záhradka nebola bez vlhkosti: zem čierna ako sadza a husté lístie stromov svedčily o tom nadostač; umelé zvlažovanie, vďaka v jednom kúte záhrady zakopanému sudu, ktorý bol plný odstátej vody, bolo by temer nahradilo prirodzenú vlahu, na zelenom povrchu ktorého sedely žaba a ropucha, ktoré zjavne pre protivné povahy boly proti sebe chrbtami obrátené na dvoch rozličných miestach kruhu.

Na chodníkoch a hriadkach ani stopy po travinách a burine; gazdinka neopatruje a nepestuje s toľkou starostlivosťou v porcelánových kvetníkoch svoje geránie, kaktusy a rododendrony, ako to robil, dosiaľ neviditeľný, pán tejto ohrady.

Monte Christo, keď zavrel dvere, zavesiac povrázok na kľuku, pohľadom objal celý pozemok.

,Tak sa zdá,‘ riekol si, ,že telegrafista má najatých záhradníkov, alebo sám je náruživým obrábateľom zeme.‘

Zrazu sa potkol na niečo, čo bolo skrčené za táckami preplnenými lístím; to niečo sa vzpriamilo a skríklo údivom, a Monte Christo videl pred sebou asi päťdesiatročného človeka, ktorý sbieral jahody a ukladal ich na viničové listy.

Mal dvanásť viničových listov a temer toľko jahôd.

Mužský pri vstávaní bezmála by bol pustil na zem jahody, listy i tanier.

„Sbierate úrodu, pane?“ riekol Monte Christo s úsmevom.

„Odpusťte, pane,“ povedal mužský, siahajúc za čiapkou, „nie som síce hore, ale práve pred chvíľou som ztadiaľ sišiel.“

„Nedajte sa vyrušovať, priateľ,“ riekol gróf, „a ak ešte máte nejaké jahody, len ďalej trhajte.“

„Mám ich ešte desať,“ odvetil mužský, „lebo tu ich je jedenásť a mal som ich dvadsaťjeden, o päť viacej ako vlani. Ale nie div, jar bola tohto roku teplá; jahody potrebujú predovšetkým teplo. Preto miesto toho, aby som ich mal šestnásť, ako vlani, toho roku ich mám, vidíte, jedenásť natrhaných, dvanásť, trinásť, štrnásť, pätnásť, šestnásť, sedemnásť, osemnásť… Ó, Bože môj, tri chybujú; boly tu ešte včera, boly tu, som si istý, spočítal som ich. To iste syn matky Simonovej mi ich shrabol; videl som ho dnes ráno ponevierať sa tu. Ach, ten malý nezbedník! Kradnúť v záhrade! Ako by nevedel, kde ho to môže priviesť!“

„Naozaj,“ riekol Monte Christo, „je to vážne, ale uvážte, že je vinník mladý a maškrtný.“

„Iste,“ povedal záhradník, „jednako je to veľmi nepríjemné. Ale ešte raz: prepáčte, pane. Azda tu nechávam čakať pána šéfa?“

A pozrel bojazlivým pohľadom na grófa a jeho belasý kabát.

„Upokojte sa, priate! môj,“ riekol gróf s úsmevom, ktorý podľa jeho vôle býval zavše taký hrozný, inokedy zasa taký láskavý a ktorý teraz vyjadroval len láskavosť; „nie som šéfom, ktorý prichádza dozrieť, som len cestovateľom, ktorého sem vedie zvedavosť a ktorý si už pre svoju návštevu začína robiť výčitky, vidiac, že vám odoberá čas.“

„Ó, môj čas nie je drahý,“ odvetil mužský s trudnomyseľným úsmevom. „Môj čas však patrí vláde, a nemal by som ho mrhať, ale oznámili mi, že môžem hodinu odpočívať (pozrel na slnečné hodiny, lebo v záhrade Montlhéryskej veže bolo všetko, ešte i slnečné hodiny), a ako vidíte, ostávalo mi ešte desať minút. Okrem toho moje jahody boly zrelé a o deň viacej… Verili by ste, že mi ich žerú sedmospáče?“

„Na moj’ pravdu, to by som nebol veril,“ povedal vážne Monte Christo; „sedmospáče sú, pane, zlí susedia pre nás, ktorí ich nejeme zavárané v mede ako Rimania.“

„Ach, Rimania ich jedli?“ čudoval sa záhradník. „Jedli sedmospáče?“

„Čítal som to v Plutarchovi,“ odvetil gróf.

„Naozaj? Nie je to asi dobré, hoci sa hovorí: Tučný ako sedmospáč! A nie je to nič divného, pane, že sú sedmospáče tučné; veď spia celý boží deň a zobúdzajú sa len preto, aby celú noc hlodaly. Hľaďte, vlani som mal štyri marhule; oddaly sa mi do jednej. Mal som jedinú broskyňu, je to však vzácne ovocie; ohlodaly mi ju pri múre do polovice. Krásna broskyňa a znamenitá! Nikdy som lepšiu nejedol.“

„Vy ste ju zjedli?“ spýtal sa Monte Christo.

„Totiž tú polovičku, ktorá ostala, rozumiete? Bola znamenitá, pane. Ach, tí páni si nevyberú najhoršie kusy. Práve tak ako syn matky Simonovej. Nemyslite, že si vybral najhoršie jahody! Ale toho roku,“ pokračoval záhradník, „sa mi to už nestane, ubezpečujem vás, keby som hneď, keď budú jahody dozrievať, mal striezť celé noci.“

Monte Christo videl dosť. Každý človek má nejakú náruživosť, ktorá mu hlodá na dne srdca ako červ v ovocí. U telegrafistu to bolo záhradníctvo. Gróf začal trhať viničové listy, ktoré bránily slncu pristúpiť ku hroznám, a tým si získal srdce záhradníka.

„Pán prišiel pozrieť na telegraf?“ riekol.

„Áno, pane; ak je to nie zakázané.“

„Ó, naskrze nie je zakázané,“ odvetil záhradník, „veď to vôbec nie je nebezpečné, lebo nik nevie, ani nemôže vedieť, čo hovoríme.“

„Povedali mi skutočne,“ riekol gróf, „že opakujete znamenia, ktorým ani nerozumiete.“

„Je to tak, pane, a je mi to tak milšie,“ odvetil so smiechom telegrafista.

„Prečo vám je to milšie?“

„Lebo tak nemám zodpovednosť. Som len strojom, ničím iným, a ak riadne vykonávam službu, viacej odo mňa nežiadajú.“

,Hrom do toho!‘ riekol si Monte Christo. ,Bol by som azda natrafil na človeka bez ambície? To by som nemal šťastie!‘

„Pane,“ riekol záhradník, pozrúc na slnečné hodiny, „desať minút sa chýli ku koncu, vrátim sa na svoje miesto. Bude sa vám páčiť ísť so mnou?“

„Idem s vami.“

Monte Christo naozaj vstúpil do veže, rozdelenej na tri poschodia; v prízemí bolo niekoľko kusov hospodárskeho náčinia, o stenu opreté rýle, hrable, krhly; to bolo celé zariadenie.

Prvé poschodie bolo obyčajným čiže nočným príbytkom úradníka, malo niekoľko najpotrebnejších jednoduchých kusov náradia, posteľ, stôl, dve stoličky, pieskovcový krčah a okrem toho niekoľko suchých, na povalu zavesených rastlín; gróf poznal, že je medzi nimi voňavý hrach, španielska fazuľa, ktorých zrná záhradník odkladal v strukoch; všetko bolo označené etiketami a svedčilo o starostlivosti botanika z botanickej záhrady.

„Treba veľa času na študovanie telegrafie, pane?“ spýtal sa Monte Christo.

„Študovanie netrvá dlho, prax však áno.“

„A aký máte plat?“

„Tisíc frankov, pane.“

„To nie je veľa.“

„Ale k tomu patrí, ako vidíte, byt.“

Monte Christo si obzrel chyžu.

,Len aby nelipol na byte,‘ šeptal si.

Vyšli na druhé poschodie; bola to telegrafická úradovňa. Monte Christo pozrel na dve železné rukoväte, ktorými úradník pohyboval prístroj.

„Je to veľmi zaujímavé,“ riekol, „ale časom sa vám ten život predsa vidí trošku suchopárny.“

„Áno, zpočiatku vám meravejú väzy od hľadenia, ale za rok alebo dva človek privykne. Potom však máme i dni odpočinku a prázdniny.“

„Prázdniny?“

„Áno.“

„Kedy?“

„Keď je hmlisto.“

„Ach, pravda.“

„To sú moje sviatky; v takých dňoch idem do záhrady a sadím, kliesnim, pristrihujem, oberám húsenice; slovom, čas uteká.“

„Ako dlho ste tu?“

„Desať rokov a päť rokov ako nadpočetný: pätnásť.“

„A koľko máte rokov?“

„Päťdesiatpäť.“

„A ako dlho musíte slúžiť do penzie?“

„Ó, pane, dvadsaťpäť!“

„A koľkú penziu máte?“

„Sto toliarov.“

,Biedne ľudstvo!‘ šepol Monte Christo.

„Čo hovoríte, pane?“ spýtal sa úradník.

„Hovorím, že je to veľmi zaujímavé.“

„Čo?“

„Všetko, čo mi ukazujete… A vy naskrze nerozumiete tým signálom?“

„Ani zbla.“

„Nikdy ste sa nenamáhali porozumieť ich?“

„Nikdy. A načo?“

„Sú predsa signále, ktoré sú adresované priamo na vás.“

„Áno.“

„A tie rozumiete?“

„Sú vždy jednaké.“

„A čo oznamujú?“

„Nič nového… máte hodinu času… alebo do videnia.“

„To je celkom nevinné,“ riekol gróf. „Ale, hľaďte, nedáva vám váš korešpondent znamenie?“

„Ach, naozaj; vďaka vám, pane.“

„A rozumiete, čo vám hovorí?“

„Áno, spytuje sa ma, či som hotový.“

„A vy mu odpoviete…?“

„Znamením, ktoré oznamuje môjmu korešpondentovi vpravo, že som hotový, a súčasne vyzve môjho korešpondenta vľavo, aby sa i on pripravil.“

„To je veľmi dômyselné,“ riekol gróf.

„Uvidíte,“ povedal pyšne úradník; „o päť minút bude hovoriť.“

,Zostáva mi teda päť minút,‘ myslel si Monte Christo, ,to je viacej, ako potrebujem.‘ „Môj drahý pane,“ riekol, „dovoľte mi otázku.“

„Hovorte.“

„Milujete záhradníctvo?“

„Náruživo.“

„A boli by ste šťastný, keby ste mali miesto dvadsaťstopového kúska zeme dvojjutrovú záhradu?“

„Pane, urobil by som z nej zemský raj.“

„S tou tisíckou frankov žije sa vám zle?“

„Dosť zle, ale napokon vyžijem.“

„Áno, ale máte len biednu záhradku.“

„No, áno, záhradka nie je veľká.“

„A pritom sa ešte hmýri sedmospáčmi, ktoré všetko ohlodajú.“

„Ach, to je môj kríž.“

„Počujte, čo, keby ste na nešťastie odvrátili hlavu, keď sa začne hlásiť sused zprava?“

„Nevidel by som ho.“

„A čo by sa stalo potom?“

„Nemohol by som opakovať jeho signále.“

„A potom?“

„Potom, pretože som pre nedbanlivosť neopakoval, musel by som platiť pokutu.“

„Akú veľkú?“

„Sto frankov.“

„Desatinu svojich príjmov: to je pekné!“

„Ach!“ vzdychol úradník.

„Stalo sa vám to už?“ spýtal sa Monte Christo.

„Raz, pane, raz, keď som štepil hnedý ružový ker.“

„Dobre. A čo, keby vám prišlo na um meniť niečo na signáli alebo dať iný?“

„To by bolo niečo iné: prepustili by ma a stratil by som penziu.“

„Tristo frankov?“

„Sto toliarov, pane. Chápete, však, že nikdy nič podobného neurobím.“

„Ani za plat pätnástich rokov? No, to je na rozmyslenie, čo?“

„Za pätnásťtisíc frankov?“

„Áno.“

„Pane, ľakáte ma.“

„Ech!“

„Pane, chcete ma zvádzať?“

„Tak je. Pätnásťtisíc frankov, rozumiete?“

„Pane, nechajte ma pozrieť na spojenie vpravo.“

„Naopak, ta sa nedívajte a pozrite radšej na toto.“

„Čo je to?“

„Ako, vy nepoznáte tieto papieriky?“

„Bankovky.“

„Je ich pätnásť.“

„A čie sú?“

„Ak chcete, vaše.“

„Moje!“ zvolal úradník bez dychu.

„Ó, Bože môj, áno, vaše, jedine vaše.“

„Pane, môj sused zprava sa hlási.“

„Nechže sa hlási.“

„Pane, rozčúlili ste ma, budem platiť pokutu.“

„To vás bude stáť sto frankov; vidíte, že všetko hovorí za to, aby ste prijali mojich pätnásť bankoviek.“

„Pane, korešpondent zprava je netrpezlivý, opakuje signále.“

„Nechajte ho a berte.“

Gróf vložil balíček úradníkovi do ruky.

„To nie je všetko,“ riekol; „z pätnásťtisíc frankov by ste nevyžili.“

„Mám ešte svoje miesto.“

„Nie, stratíte ho, lebo dáte iný signál ako, ten, ktorý ste dostali od svojho korešpondenta.“

„Pane, čo mi to navrhujete?“

„Detskosť.“

„Pane, len ak by som bol prinútený…“

„Mienim vás naozaj prinútiť.“

A Monte Christo vyňal z vrecka nový balíček.

„Tu je ďalších desaťtisíc frankov,“ riekol; „s tými, ktoré máte vo vrecku, je to dvadsaťpäťtisíc. Za päťtisíc frankov si kúpite úhľadný domec a dve jutrá zeme a z ostatných dvadsaťtisíc budete mať tisíc frankov dôchodku.“

„Dve jutrá záhrady?“

„A tisíc frankov dôchodku.“

„Bože môj, Bože môj!“

„Ale vezmite si to!“

A Monte Christo nasilu vtisol do úradníkovej ruky desaťtisíc frankov.

„Čo mám urobiť?“

„Nič ťažkého.“

„Čo teda?“

„Opakovať toto znamenie.“

Monte Christo vyňal z vrecka papier, na ktorom boly načrtnuté a číslami označené tri znamenia, ako majú nasledovať za sebou.

„Ako vidíte, nebude to dlhé.“

„Áno, ale…“

„Potom budete mať broskyne a ostatné…“

To rozhodlo; rozhorúčený dočervena a s veľkými kropajami potu na čele dal úradník všetky tri znamenia, ktoré mu gróf označil, pri hroznom úžase korešpondenta zprava, ktorý, nechápuc tú zmenu, začínal veriť, že mužský s broskyňami zošalel.

Korešpondent zľava však svedomite opakoval tie isté signále, ktoré napokon prijalo ministerstvo vnútra.

„Teraz ste bohatý,“ riekol Monte Christo.

„Áno,“ odvetil úradník, „ale za akú cenu!“

„Počujte, priateľ môj,“ riekol Monte Christo, „nechcem, aby ste si robili výčitky; verte mi teda, lebo vám prisahám, že ste neublížili nikomu a že ste slúžili Božej Prozreteľnosti.“

Úradník hľadel na bankovky, omakával ich, počítal ich, bledol a pýril sa; napokon sa vrátil do svojej chyže napiť sa vody, ale sotva dobehol ku krčahu, padol v mdlobách medzi suché lístie fazule.

Päť minút po príchode telegrafickej zvesti do ministerstva vnútra dal si Debray zapriahnuť do koča a uháňal k Danglarsovcom.

„Má váš muž strižky španielskej pôžičky?“ spýtal sa barónky.

„To si myslím; má ich za šesť miliónov.“

„Nech ich predá za každú cenu.“

„Prečo?“

„Pretože don Carlos ušiel z Bourges a vrátil sa do Španielska.“

„Ako to viete?“

„Nuž,“ odvetil Debray, krčiac plecami, „ako viem všetky zprávy.“

Barónka si to nedala opakovať dva razy; ponáhľala sa k mužovi, ktorý zasa utekal ku svojmu burzovému agentovi a rozkázal mu predať papiere za každú cenu.

Keď všetci videli, že pán Danglars predáva, španielske papiere ihneď klesly. Danglars pritom stratil päťstotisíc frankov, ale striasol sa všetkých podielov.

Večer stálo v Messagere:

Telegrafická zvesť

„Kráľ don Carlos ušiel zpod dozoru, ktorý mali nad ním v Bourges, a vrátil sa do Španielska cez katalánske hranice. Barcelona povstala mu na pomoc.“

Celý večer sa hovorilo o Danglarsovej predvídavosti, ktorý predal papiere, a o šťastí burzového špekulanta, ktorý pri takom obrate udalostí stratil len päťstotisíc frankov.

Ktorí si podržali papiere alebo kúpili Danglarsove, pokladali sa za zničených a prežili veľmi zlú noc.

Na druhý deň stálo v Moniteure:

„Zvesť, ktorú priniesol včera Messager o úteku dona Carlosa a o povstaní v Barcelone, nezakladá sa na pravde.

Kráľ don Carlos neodišiel z Bourges a polostrov teší sa úplnému pokoju.

Telegrafické znamenie, pre hmly zle tlmočené, zavinilo ten omyl.“

Podiely vystúpily na dvojnásobnú cenu.

Stratou a prepasením zisku stratil Danglars milión.

„Dobre,“ riekol Monte Christo Morrelovi, ktorý bol u neho práve vtedy, keď oznamovaly divne náhly burzový prevrat, ktorého obeťou bol Danglars; „urobil som za dvadsaťpäťtisíc frankov vynález, za ktorý by som bol zaplatil stotisíc.“

„Čo ste to vynašli?“ spýtal sa Maximilián.

„Vynašiel som prostriedok, ako sa má striasť záhradník hlodavcov, ktoré mu kántria broskyne.“