ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva dni okolo desiatej hodiny predpoludním shromaždil sa značný zástup pred domom pána de Villefort a dlhý rad smútočných i súkromných kočov tiahol sa pozdĺž predmestia Saint-Honoré a de la Pepiniere.

Medzi tými vozmi jeden bol zvláštnej formy, ktorý, tak sa zdalo, vykonal dlhú cestu. Bol to akýsi načierno natretý koč a na miesto zármutku prišiel medzi prvými.

Prítomní sa dozvedeli, že zvláštnou shodou okolností tento koč vezie telo markíza de Saint-Méran a že tí, ktorí prišli na jeden pohreb, odprevadia dve mŕtvoly.

Počet smútiacich bol veľký; pán markíz de Saint-Méran, jeden z najhorlivejších a najvernejších hodnostárov kráľa Ľudovíta XVIII. a kráľa Karola X., zachoval si veľké množstvo priateľov, ktorí spolu s osobami, ktoré spoločenské zaviazanosti priviedly do styku s Villefortom, tvorili pozoruhodný zástup. Hneď upovedomili úrady a vymohli dovolenie, aby sa obidva pohreby mohly odbaviť naraz. Druhý pohrebný koč, vystrojený s takou istou smútočnou pompou, zatiahol pred Villefortov dom a rakvu z cestovného voza preniesli do tohto pohrebného koča.

Obidve telá maly byť pochované na cintoríne Pere-Lachaise, kde pán de Villefort už dávno dal postaviť hrobku, určenú za miesto posledného odpočinku pre celú rodinu.

V tej hrobke už odpočívalo telo úbohej Renée, s ktorou po desaťročnom odlúčení stretli sa teraz otec i matka.

Paríž, vždy zvedavý, smútočnou nádherou vždy rozcítený, v zbožnom mlčaní hľadel na skvelý sprievod, odprevádzajúci na miesto posledného odpočinku nositeľov dvoch mien zo starej aristokracie, ktorá sa preslávila duchom svojej tradicionálnosti, svojimi stykmi a vytrvanlivou oddanosťou zásadám.

Beauchamp, Albert a Château-Renaud, idúc v spoločnom smútočnom koči, rozprávali sa o náhlej smrti pani de Saint-Méran.

„Ešte vlani som videl pani de Saint-Méran v Marseille,“ riekol Château-Renaud, „keď som sa vracal z Alžíra; tá dáma so svojím úplným zdravím, čulým duchom a pri svojej stálej obdivuhodnej činnosti mohla žiť sto rokov. Koľko mala rokov?“

„Sedemdesiat,“ odvetil Albert, „aspoň tak mi hovoril František. Neumrela pre vek, ale od žiaľu nad smrťou manžela; od jeho smrti, ktorá ňou prudko otriasla, nevrátil sa jej už jasný rozum.“

„Na čo teda vlastne umrela?“ spýtal sa Beauchamp. „Vraj pre nával krvi na mozog, alebo na porážku. Či je to nie to isté?“

„Akiste.“

„Na porážku?“ spýtal sa Beauchamp. „To pravdepodobne nie. Pani de Saint-Méran, ktorú som tiež raz alebo dva razy videl, bola malá, krehká a mala skôr nervovú ako krvnatú sústavu. Porážka od žiaľu pri takej konštrukcii, akú mala pani de Saint-Méran, nastane veľmi zriedka.“

„Už akokoľvek,“ povedal Albert, „či ju usmrtila nejaká choroba alebo lekár, isté je, že pán de Víllefort, či skôr slečna Valentína, ba, ešte lepšie, priateľ František stane sa majiteľom skvelého dedičstva: osemdesiattisíclibrového dôchodku, myslím.“

„To dedičstvo sa ešte zdvojnásobí po smrti starého jakobína Noirtiera.“

„To je húževnatý dedko,“ riekol Beauchamp. „Tenacem propositi virum. Myslím, stavím sa so smrťou, že pochová všetkých svojich dedičov. A, na moj’ pravdu, vyhrá! Je to dobrý starý člen konventu z roku deväťdesiateho tretieho, ktorý roku tisíc osemsto štrnásteho povedal Napoleonovi: ,Klesáte, lebo vaše impérium je mladý kmeň, ustatý rýchlym vzrastom; vezmite si za poručníka republiku, vráťme sa na bojište s dobrou ústavou, a sľubujem vám päťstotisíc vojakov, nové Marengo a druhý Slavkov. Idey neumierajú, sir, niekedy podriemkavajú, ale zobudia sa ešte silnejšie, ako boly pred usnutím.‘“

„Zdá sa,“ povedal Albert, „že jemu sú ľudia ako idey. Ale niečo ma mýli: ako sa František shodne so starým otcom, ktorý sa nezaobíde bez jeho ženy. Ale kde je František?“

„Nuž, v prvom koči s pánom de Villefort, ktorý ho už pokladá za člena rodiny.“

Vo všetkých kočoch, ktoré boly v smútočnom sprievode, rozprávali temer to isté. Každý sa čudoval tým dvom za sebou nasledujúcim, náhlym smrtiam, ale nikto nemal tušenia o hroznom tajomstve, s ktorým sa zdôveril pán d’Avrigny na nočnej prechádzke pánu de Villefort.

O hodinu došiel sprievod ku bráne cintorína. Čas bol tichý, ale chmúrny, a preto dosť dobre harmonizoval s pohrebnými obradmi, ktoré maly byť odbavené. Château-Renaud poznal v skupinách, ktoré šly k rodinnej hrobke, Morrela, ktorý prišiel sám v kabriolete; kráčal sám, veľmi bledý a zamĺknutý, po úzkej, tismi lemovanej ceste.

„Vy ste tu?“ zvolal Château-Renaud, vsunúc rameno pod pazuchu mladého kapitána. „Vy poznáte pána de Villefort? Ako je to možné, že som vás u neho nikdy nevidel?“

„Nepoznám pána de Villefort,“ odvetil Morrel, „ale poznal som pani de Saint-Méran.“

Vtom ich dohonili Albert a František.

„Miesto nie je primerané na predstavovanie,“ riekol Albert, „ale to je jedno, nie sme poverčiví. Pán Morrel, dovoľte, aby som vám predstavil pána Františka d’Épinay, znamenitého druha-cestovateľa, s ktorým som prekonal cestu po Taliansku. Drahý František, pán Maximilián Morrel, výborný priateľ, ktorého som získal, kým si bol preč, a jeho meno počuješ u mňa vždy, keď bude reč o chrabrosti, duchu a milote.“

Morrel v duchu váhal chvíľku, spytujúc sa sám seba, či temer priateľský pozdrav nie je odsúdeniahodným pokrytectvom oproti človeku, s ktorým tajne bojoval, ale prišla mu na um prísaha a vážne okolnosti. Premohol sa, aby výrazom tváre nič neprezradil, a pozdravil Františka.

„Slečna de Villefort je veľmi smutná, však?“ spýtal sa Františka Debray.

„Ó, pane,“ odvetil František, „nevysvetliteľne smutná. Dnes ráno bola natoľko zničená, že som ju temer nepoznal.“

Tieto zdanlivo prosté slová zožieraly Morrelovo srdce. Tento človek videl Valentínu, shováral sa s ňou teda?

V tej chvíli musel mladý, vznetlivý dôstojník sosbierať všetky sily, aby odolal žiadosti zlomiť prísahu.

Chytil Château-Renauda za rameno a zatiahol ho rýchlo ku hrobke, pred ktorou zamestnanci pohrebného ústavu práve složili obidve rakvy.

„Veľkolepý príbytok,“ riekol Beauchamp, pozrúc na mauzóleum. „Zimný palác, letný palác. I vy tu budete raz bývať, drahý d’Épinay, veď skoro budete patriť k rodine. Ja si ako filozof želám radšej dedinský domček, vilku niekde pod stromami, a nie toľko balvanov na biednom tele. Keď budem umierať, poviem tým, ktorí budú pri mne, čo písal Voltaire Pironovi: Eo rus, a bude po všetkom… No, ale netraťte odvahu, František, vaša žena dedí!“

„Naozaj, Beauchamp,“ riekol František, „ste neznesiteľný. Politika vás naučila smiať sa všetkému, a ľudia, ktorí ju dirigujú, majú zvyk neveriť ničomu. Keď však, Beauchamp, máte chvíľu času nechať politiku bokom a stretnúť sa s obyčajnými ľuďmi, hľaďte mať zasa srdce, ktoré nechávate v šatni parlamentnej alebo senátnej komory.“

„Ech, Bože môj!“ povedal Beauchamp. „Čo je život? Zastávka v predsieni smrti.“

„Dívam sa na Beauchampa s kopca,“ riekol Albert a zaostal s Františkom o štyri kroky, nechajúc Beauchampa pokračovať vo filozofických úvahách s Debrayom.

Hrobka rodiny Villefortovcov tvorila biely, so dvadsať stôp vysoký kamenný štvorhran. Vnútorná stena delila rodinu Saint-Méran od rodiny villefortovskej a obidve oddelenia maly svoj vlastný vchod.

Nebolo v nich, ako v iných hrobkách, nad sebou ošklivých priečinkov, do ktorých hospodárne rozdelenie zatvára mŕtvych s nápismi, ktoré sa podobajú nálepkám; čo bolo možno na prvý pohľad vidieť cez bronzové dvere, bola prísna, od samej hrobky stenou oddelená tmavá predsieň.

Obidve rakvy vniesli do hrobky napravo, ktorá patrila rodine de Saint-Méran. Položili ich na prichystané máry, čakajúce na smutné bremeno; len Villefort, František a niekoľko blízkych príbuzných vstúpilo do rodinnej svätyne.

Keďže náboženské obrady odbavili pri dverách a pohrebných rečí nebolo, prítomní sa hneď rozchádzali; Château-Renaud a Morrel šli jednou, Debray a Beauchamp druhou stranou.

František ostal s pánom Villefortom pri dverách cintorína; Morrel pod akousi zámienkou zastal a videl Františka s pánom Villefortom spoločne odísť v smútočnom koči. Tá dôvernosť zdala sa mu zlým znamením. Vrátil sa teda do Paríža, a hoci sa viezol v jednom koči s Château-Renaudom a Albertom, z toho, čo sa mladí ľudia rozprávali, nepočul ani slova.

A naozaj, keď sa František lúčil s pánom de Villefort, riekol mu kráľovský prokurátor:

„Kedy vás uvidím zasa, pán barón?“

„Kedy sa vám páči, pane,“ odvetil František.

„Čím skôr.“

„Stojím vám k službám, pane; žiadate si, aby sme sa vrátili spoločne?“

„Ak vám to nebude na ťarchu.“

„Naskrze nie.“

A tak vstúpili budúci tesť a nádejný zať do toho istého koča, a Morrel, vidiac to, mal skutočnú príčinu pre vážne obavy.

Villefort a František vrátili sa do predmestia Saint-Honoré.

Kráľovský prokurátor, nevojdúc do spoločných izieb, neprehovoriac so ženou ani s dcérou, zaviedol mladého človeka do svojej pracovne, a pokynúc mu na stoličku, povedal:

„Pán d’Épinay, musím vás upozorniť — a chvíľa azda nie je tak zle volená, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať, lebo mŕtvym prejavená poslušnosť je prvý obetný dar, ktorý im má byť položený na rakvu — musím vás teda upozorniť na želanie, ktoré prejavila predvčerom pani de Saint-Méran na smrteľnom lôžku, že s Valentíniným sobášom nemáme odkladať. Viete, že veci zosnulej sú v úplnom poriadku, že jej testament zabezpečuje Valentíne celý saint-méranovský majetok; notár mi včera ukázal listiny, ktoré dovoľujú definitívne podpísať smluvu. Môžete zájsť k notárovi a dať si na moje nariadenie predložiť listiny. Je to pán Deschamps na námestí Beauvau v predmestí Saint-Honoré.“

„Pane,“ odpovedal d’Épinay, „azda to nie je primeraná chvíľa pre slečnu Valentínu, skrúšenú žiaľom, myslieť na manžela. Bál by som sa ozaj…“

„Valentína,“ riekol pán de Villefort, „nebude mať vrúcnejšej túžby, ako splniť posledné želanie starej matky; za to vám ručím, že s tej strany nebude prekážok.“

„V tom prípade, pane,“ odvetil František, „môžete konať podľa vôle, lebo s mojej strany ich tiež nebude; viaže ma slovo, a splniť ho bude pre mňa nielen radosťou, ale i šťastím.“

„Potom nás už teda nič nezdržiava,“ povedal Villefort; „smluva mala byť podpísaná pred troma dňami, nájdeme ju prichystanú; môžeme ju ešte dnes podpísať.“

„Ale smútok?“ riekol váhavo František.

„Uspokojte sa, pane,“ odvetil Villefort; „v mojom dome sa nezanedbávajú spoločenské poriadky. Slečna de Villefort môže sa utiahnuť na tri predpísané mesiace na svoje panstvo Saint-Méran; hovorím, na svoje panstvo, lebo majetok je jej. Tam, ak súhlasíte, o týždeň odbavíme civilný sobáš, bez kriku, lesku, bez veľkoleposti. Želaním pani de Saint-Méran bolo, aby sa jej vnučka vydala na tom panstve. Po sobášnych obradoch môžete sa, pane, vrátiť do Paríža a vaša manželka strávi čas smútku so svojou nevlastnou matkou.“

„Ako sa vám páči, pane,“ povedal František.

„Počkajte teda,“ riekol pán de Villefort, „pol hodiny; Valentína síde do salónu. Pošlem pre pána Deschampsa, prečítame a podpíšeme smluvu hneď tu a ešte dnes zavezie pani de Villefort Valentínu na panstvo, kde za nimi prídeme o týždeň.“

„Pane,“ riekol František, „chcem vás prosiť len o jedno.“

„O čo?“

„Želal by som si, aby Albert de Morcerf a Raoul de Château-Renaud boli pri tom podpísaní; viete, že sú mojimi svedkami.“

„O pol hodiny budú upovedomení; chcete ísť pre nich sám a či chcete pre nich poslať?“

„Radšej pôjdem pre nich sám, pane.“

„O pol hodiny vás čakám, barón, a o pol hodiny bude Valentína pripravená.“

František sa poklonil pánu de Villefort a odišiel.

Ledva sa za mladým človekom zavrely dvere domu, Villefort odkázal Valentíne, aby o pol hodiny sišla do salónu, kde má prísť notár i svedkovia pána d’Épinay.

Táto neočakávaná zvesť vyvolala v dome veľký ruch. Pani Villefortová nechcela tomu veriť a Valentína bola tým zronená ako bleskom.

Poobzerala sa, ako by hľadala, ku komu by sa mohla obrátiť o pomoc.

Chcela sísť k starému otcovi, ale na schodoch stretla pána de Villefort, ktorý ju chytil za ruku a zaviedol do salónu.

V predsieni Valentína zbadala Barroisa a vrhla na neho zúfalý pohľad.

Chvíľku po Valentíne vstúpila do salónu pani de Villefort s malým Eduardom. Bolo jasné, že i mladá žena prežíva rodinný smútok; bola bledá a zdala sa veľmi vyčerpaná.

Sadla si, vzala Eduarda na kolená a tisla dieťa chvíľami temer kŕčovite k srdcu, ako by v ňom sústreďovala celý svoj život.

Skoro sa ozval hrkot dvoch kočov, vchodiacich do dvora.

V jednom prichodil notár, v druhom František so svojimi priateľmi.

O chvíľu boli všetci shromaždení v salóne.

Valentína bola natoľko bledá, že jej na sluchách, okolo očú a pozdĺž líc presvitaly belasé žilky.

František nemohol dostatočne premôcť živú dojatosť.

Château-Renaud a Albert pozreli na seba s počudovaním. Práve zakončená ceremónia nezdala sa im smutnejšia, ako táto, ktorá sa mala začať.

Pani de Villefort si sadla do tône za zamatovú záclonu, a keďže bola stále naklonená k synovi, nebolo ľahko vyčítať jej z tváre, čo sa robí v jej srdci.

Pán de Villefort bol, ako vždy, nepohnutý.

Notár, usporiadajúc na stole papiere podľa metódy, ktorá je vlastnosťou ľudí zákona, sadol si do kresla, zdvihol okuliare, a obrátiac sa k Františkovi, spýtal sa, hoci to veľmi dobre vedel:

„Ste pán František de Quesnel, barón d’Épinay?“

„Áno, pane,“ odvetil František.

Notár sa poklonil.

„Musím vás upozorniť, pane,“ riekol, „a to z poverenia pána de Villefort, že pre váš zamýšľaný sobáš so slečnou Valentínou pán Noirtier zmenil svoj úmysel, ktorý mal so svojou vnučkou, a že pán Noirtier svoju vnučku cele pozbavuje majetku, ktorý mala po ňom zdediť. Ponáhľam sa poznamenať,“ pokračoval notár, „že, keďže testátor mal právo vydediť ju len z čiastky majetku a vydedil ju cele, testament neodolá napadnutiu a bude vyhlásený za neprípustný a neplatný.“

„Áno,“ riekol Villefort, „ale vopred upozorňujem pána d’Épinay, že kým ja žijem, testament nebude napadnutý, lebo moje postavenie neznesie ani tieň pohoršenia.“

„Pane,“ povedal František, „mrzí ma, že taká otázka sa preberá pred slečnou Valentínou. Nikdy som nepátral po jej majetku, ktorý, akýkoľvek malý by bol, bude vždy väčší ako môj. Moja rodina hľadala v spojení s pánom de Villefort vážnosť; ja hľadám v ňom šťastie.“

Valentína mu zaďakovala nebadaným pokynutím a dve tiché slzy skanuly jej po lícach.

„Ostatne, pane,“ riekol Villefort, obracajúc sa znova ku svojmu budúcemu zaťovi, „okrem straty nádejí ten neočakávaný závet osobne vás nemôže nijako uraziť; vysvetľuje ho duševná slabosť pána Noirtiera. Nie to vzbudzuje otcovu nevôľu, že sa Valentína vydáva za vás, ale že sa vôbec vydáva: spojenie s hocikým iným bolo by v ňom vzbudilo ten istý zármutok. Staroba je sebecká, pane, a slečna de Villefort bola pánu Noirtierovi vernou spoločníčkou, akou mu už nebude môcť byť barónka d’Épinay. Neblahý stav môjho otca je príčinou, že len zriedka hovoríme s ním o vážnych veciach, ktoré jeho oslabený duch by nemohol pochopiť, a som pevne presvedčený, že pán Noirtier, zachovajúc si síce, že sa jeho vnučka vydáva, teraz už zabudol i meno toho, kto má byť jeho vnukom.“

Sotva dokončil pán de Villefort tieto slová, na ktoré František odpovedal poklonou, otvorily sa dvere salónu a vstúpil Barrois.

„Páni,“ povedal hlasom, neobyčajne pevným na sluhu, hovoriaceho so svojimi pánmi v takých slávnostných okolnostiach, „pán Noirtier de Villefort žiada si hneď a zaraz shovárať sa s pánom Františkom de Quesnel, barónom d’Épinay.“

I on, práve ako notár, pomenoval ženícha celým oslovením, aby v osobe nebol možný omyl.

Villefort sa zachvel, pani de Villefort postavila syna na zem, Valentína vstala, bledá a nemá ako socha.

Albert a Château-Renaud vymenili druhý pohľad, začudovanejší ako prv.

Notár pozrel na Villeforta.

„To nie je možné,“ riekol kráľovský prokurátor; „ostatne, pán d’Épinay nemôže v túto chvíľu odísť zo salónu.“

„A práve v túto chvíľu,“ riekol Barrois s tou istou pevnosťou, „žiada si môj pán, pán Noirtier, shovárať sa s pánom Františkom d’Épinay o dôležitých veciach.“

„Teda starý otecko Noirtier teraz hovorí?“ spýtal sa Eduard so svojou obvyklou bezočivosťou.

Tento vtip však nevylúdil úsmev ani u pani de Villefort, natoľko bola myseľ všetkých zaujatá, položenie sa zdalo natoľko vážne.

„Povedzte pánu Noirtierovi,“ riekol Villefort, „že to, čo žiada, je nemožné.“

„Potom pán Noirtier dáva pánom odkázať,“ oznamoval Barrois, „že sa dá preniesť do salónu.“

Počudovanie dosiahlo vrchol.

Tvárou pani de Villefort prelietol záchvev úsmevu, Valentína nevdojak pozrela na povalu, aby ďakovala nebu.

„Valentína,“ riekol pán de Villefort, „prosím vás, choďte sa podívať, čo znamená tento nový vrtoch vášho starého otca.“

Valentína sa živo pobrala ku dverám, ale vtom si pán de Villefort vec rozmyslel.

„Počkajte,“ riekol, „pôjdem s vami.“

„Prepáčte, pane,“ prehovoril teraz František, „ale zdá sa mi, keď pán Noirtier poslal pre mňa, že predovšetkým ja mám vyhovieť jeho želaniu; ostatne, budem šťastný, že mu budem môcť vzdať svoju úctu, lebo som ešte nemal príležitosť vyžiadať si túto česť.“

„Ó, Bože môj,“ zvolal Villefort, zjavne znepokojený, „len sa neustávajte!“

„Odpusťte, pane,“ odvetil František s prízvukom mužského, ktorý sa pre niečo rozhodol. „Nechcem prepásť túto príležitosť, aby som nedokázal pánu Noirtierovi, ako nespravodlivo skrsol v ňom tento odpor, ktorý som sa rozhodol premôcť svojou hlbokou oddanosťou.“

A nedajúc sa ďalej zdržiavať Villefortovi, František vstal a nasledoval Valentínu, ktorá už šla dolu schodmi s radosťou stroskotanca, ktorý sa rukou zachytil skaly.

Pán de Villefort išiel za nimi.

Château-Renaud a Morcerf vymenili tretí, ešte začudovanejší pohľad, ako boly dva prvé.