ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Barrois odišiel, Noirtier pozrel na Valentínu s tým malicióznym, mnohosľubným výrazom. Deva porozumela tomu pohľadu, Villefort tiež, lebo sa mu zamračilo čelo a svraštil obrvy.

Vzal stoličku, sadol si a čakal v izbe porazeného.

Noirtier hľadel na neho úplne ľahostajne; z kútika oka však rozkázal Valentíne, aby bola pokojná a ostala tiež.

O tri štvrte hodiny sluha sa vrátil s notárom.

„Pane,“ riekol Villefort, keď sa navzájom pozdravili, „zavolal vás sem tu prítomný pán Noirtier de Villefort; všeobecné ochromenie pozbavilo ho schopnosti pohybu údov a hlasu a len my môžeme s veľkou námahou porozumieť niektoré úryvky jeho myšlienok.“

Noirtier dal Valentíne pohľadom pokyn taký vážny a rozkazujúci, že deva hneď prehovorila:

„Rozumiem všetko, pane, čo chce starý otec povedať.“

„Je to pravda,“ dodal Barrois, „všetko, prosto všetko, ako som už vravel pánovi po ceste.“

„Dovoľte, pane, a vy tiež, slečna,“ riekol notár, obracajúc sa k Villefortovi a Valentíne, „ide tu o prípad, keď verejný úradník nesmie začať konať nerozmyslene, neberúc na seba nebezpečnú zodpovednosť. Ak má byť listina právoplatná, hlavnou podmienkou je, aby notár bol cele presvedčený, že verne tlmočil vôľu toho, kto ju diktoval. Ale ja nemôžem byť istý, či klient, ktorý nehovorí, súhlasí alebo nesúhlasí. A keďže predmet jeho želania alebo odporu pre jeho nemotu nemôže mi byť jasne označený, moje sprostredkovanie je viac ako zbytočné a bolo by nezákonným konaním.“

A notár urobil krok na odchod. Temer nebadateľný triumfálny úsmev sa zjavil okolo perí kráľovského prokurátora. Noirtier však pozrel na Valentínu s takým výrazom bolesti, že sa postavila notárovi do cesty.

„Pane,“ riekla, „reč, ktorou sa rozprávam so starým otcom, možno sa ľahko naučiť, a ako ju rozumiem ja, i vám sa môže stať v niekoľkých minútach srozumiteľnou. Čo potrebujete, pane, na úplné uspokojenie svojho svedomia?“

„To, čo je potrebné, aby naše listiny boly právoplatné,“ odvetil notár; „totiž, istota súhlasu alebo nesúhlasu. Závet môže robiť chorý človek telom, ale musí mať pritom zdravého ducha.“

„Tak dobre, pane, dvoma znameniami získate istotu, že starý otec nikdy nebol pri jasnejšom rozume ako teraz. Hlasu a pohybu zbavený pán Noirtier, ak chce povedať áno, zavrie oči, a ak chce povedať nie, niekoľko ráz zažmurká očami. To vám stačí vedieť, aby ste sa mohli shovárať s pánom Noirtierom; skúste to.“

Pohľad, ktorý starec vrhol na Valentínu, natoľko žiaril nežnosťou a vďačnosťou, že ho sám notár porozumel.

„Počuli a porozumeli ste to, pane, čo práve povedala vaša vnučka?“ spýtal sa notár.

Noirtier prižmúril zvoľna oči a o chvíľu ich zasa otvoril.

„A súhlasíte s tým, čo vravela? Svoje myšlienky naozaj dávate najavo znameniami, ktoré označila?“

„Áno,“ naznačil zasa starec.

„Vy ste poslali pre mňa?“

„Áno.“

„S úmyslom napísať testament?“

„Áno.“

„A nechcete, aby som odišiel bez napísania toho testamentu?“

Porazený niekoľko ráz rýchlo zažmurkal.

„Tak, chápete už teraz, pane,“ spýtala sa deva, „a bude vaše svedomie spokojné?“

Prv však, ako mohol notár dať odpoveď, Villefort ho odviedol nabok a povedal mu:

„Myslíte, pane, že človek môže neochvejne zniesť taký hrozný telesný otras, aký zasiahol pána Noirtiera de Villefort, tak, žeby nebola ťažko dotknutá i duša?“

„To by ma natoľko ani neznepokojovalo, pane,“ odvetil notár, „ale ide o to, ako uhádneme myšlienky, aby sme vyvolali odpovede.“

„Teda vidíte, že je to nemožné,“ riekol Villefort.

Valentína a starec počuli ten rozhovor. Noirtier uprel na Valentínu tak pevne svoj pohľad, že bolo jasné, že čaká od nej odpoveď.

„Pane,“ riekla deva, „to nech vás neznepokojuje; nech je to ako chce ťažké, či nech sa vám to zdá ako chce ťažké uhádnuť myšlienku starého otca, ja vám ju tak vysvetlím, že sa rozptýlia všetky vaše pochybnosti. Šesť rokov žijem v blízkosti pána Noirtiera, a nech vám povie sám, či za celých tých šesť rokov pre moju nechápavosť ostalo v jeho srdci čo len jedno nesplnené želanie.“

„Nie,“ naznačil starec.

„Skúsme to teda,“ riekol notár; „prijímate slečnu za interpreta?“

Porazený naznačil, že áno.

„Dobre; tak čo si žiadate odo mňa, pane, a akú listinu si želáte napísať?“

Valentína menovala všetky litery abecedy až po literu T.

Pri tejto litere ju Noirtierov pohľad zastavil.

„Pán si žiada literu T,“ riekol notár; „vec je zrejmá.“

„Počkajte,“ riekla Valentína, a obrátiac sa k starému otcovi, pokračovala: „Ta… te…“

Starec ju zastavil pri druhej slabike.

Tu vzala Valentína slovník a pred pozorným zrakom notárovým obracala stránky.

„Testament,“ riekol jej prst, zastavený Noirtierovým pohľadom.

„Testament!“ zvolal notár. „Vec je jasná, pán chce robiť závet.“

„Áno,“ naznačil Noirtier niekoľko ráz za sebou.

„Ajhľa, to je znamenité, pane, to sa musí uznať,“ riekol notár ohromenému Villefortovi.

„Naozaj,“ povedal kráľovský prokurátor, „a ešte znamenitejší bude testament, lebo nemyslím, že by bolo možné slovo za slovom sostaviť na papieri jeho články bez dôvtipného vnuknutia dcéry. Ten testament však týka sa akiste Valentíny príliš zblízka, aby mohla byť primeraným interpretom obskúrnej vôle pána Noirtiera de Villefort.“

„Nie, nie!“ naznačil porazený.

„Ako?“ zvolal pán de Villefort. „Váš testament sa netýka Valentíny?“

„Nie,“ opakoval Noirtier.

„Pane,“ riekol notár, ktorý, rozradostený týmto zistením, tešil sa, ako bude vo svojej spoločnosti rozprávať o podrobnostiach tejto zaujímavej epizódy, „teraz sa mi nič nezdá ľahšie, ako to, čo som pred chvíľou pokladal za nemožné; testament bude uzavretý, totiž zákonite oprávnený, ak bol čítaný pred siedmimi svedkami, pred nimi schválený testátorom a tiež pred nimi zapečatený notárom. Časove to tiež sotva bude trvať dlhšie ako sostavenie obyčajného testamentu. Formuly sú vždy rovnaké a podrobnosti budú dané stavom testátorovho majetku a vami, ktorý, ako jeho správca, ho poznáte. A napokon, aby tá listina bola chránená pred akýmkoľvek napadnutím, dáme jej najúplnejšiu hodnovernosť; môj kolega bude mi pri tom pomáhať a proti všetkým zvykom bude prítomný pri diktovaní. Ste spokojný, pane?“ riekol notár, obrátiac sa k starcovi.

„Áno,“ odvetil Noirtier, žiariac od radosti nad tým, že ho pochopili.

,Čo chce robiť?‘ spytoval sa v duchu sám seba Villefort, ktorému jeho vysoké postavenie predpisovalo všemožnú zdržanlivosť a ktorý vôbec nemohol uhádnuť, kde vlastne smeruje jeho otec.

Obrátil sa teda, aby poslal pre druhého spomínaného notára; Barrois však, ktorý počul všetko a uhádol želanie svojho pána, už bol preč.

Kráľovský prokurátor odkázal teda svojej žene, aby prišla hore.

O štvrť hodiny boli všetci spolu v chyži porazeného a prišiel i druhý notár.

Obidvaja verejní úradníci dohodli sa niekoľkými slovami. Noirtierovi prečítali všeobecne obvyklú formulu závetu. Potom prvý notár, obrátiac sa k starcovi, začal, aby sme tak povedali, bádať v jeho inteligencii:

„Ak robí niekto testament, pane, robí to v záujme niekoho.“

„Áno,“ naznačil Noirtier.

„Máte nejaký pochop o čísle, aký veľký môže byť váš majetok?“

„Áno.“

„Poviem vám niekoľko postupne vzrastajúcich čísel. Dáte mi znať, keď prídem k číslu, ktoré pokladáte za svoje.“

„Áno.“

V tomto spytovaní bolo niečo slávnostného a nikdy sa zrejmejšie neprejavila borba ducha s hmotou ako práve teraz. A ak to aj nebol, ako sme chceli povedať, vznešený obraz, bol aspoň neobyčajný.

Všetci tvorili okolo Noirtiera kruh; druhý notár sedel pri stole, prichystaný písať, prvý stál pred Noirtierom a spytoval sa ho:

„Všakver, váš majetok prevyšuje tristotisíc frankov?“

Noirtier súhlasil.

„Teda máte štyristotisíc frankov?“ spýtal sa notár.

Noirtier sa nepohol.

„Päťstotisíc?“

Nehýbal sa.

„Šesťstotisíc? Sedemstotisíc? Osemstotisíc? Deväťstotisíc?“

Noirtier naznačil, že áno.

„Máte deväťstotisícfrankový majetok?“

„Áno.“

„A v nehnuteľnostiach?“ spýtal sa notár.

Noirtier naznačil, že nie.

„V cenných papieroch?“

Noirtier súhlasil.

„Máte tie papiere v rukách?“

Starec pozrel na Barroisa. Starý sluha vyšiel a o chvíľu sa vrátil so skrinkou v ruke.

„Dovolíte otvoriť skrinku?“ spýtal sa notár.

Noirtier naznačil, že áno.

Otvorili skrinku a našli v nej za deväťstotisíc frankov štátnych dlžobných úpisov.

Prvý notár podal všetky papiere kus po kuse svojmu kolegovi; ich počet sa shodoval s udaním pána Noirtiera.

„Správne,“ riekol, „čo je dôkazom toho, že intelekt je pri úplnej sile a rozvahe.“

Potom, obrátiac sa k ochromenému, riekol:

„Ste teda majiteľom deväťstotisícfrankovej hotovosti, ktorá takto uložená vynáša vám asi štyridsaťtisíc libier ročného dôchodku, všakver?“

„Áno,“ naznačil Noirtier.

„Komu mienite poručiť tento majetok?“

„Ó,“ riekla pani de Villefort, „o tom niet pochybnosti: pán Noirtier miluje jedine svoju vnučku, slečnu Valentínu de Villefort; ona ho opatruje celých šesť rokov; svojou neúnavnou starostlivosťou získala si lásku svojho starého otca, ba, možno povedať, temer vďačnosť — takže odmena za tú oddanosť právom patrí jej.“

Z Noirtierovho zraku vyšľahol blesk, ako by starec chcel naznačiť, že sa nedá oklamať lživým súhlasom, ktorý prejavila pani Villefortová a úmyslami, ktoré pri ňom predpokladala.

„Poručíte teda tých deväťstotisíc frankov slečne Valentíne de Villefort?“ spýtal sa notár, mysliac, že teraz už môže zaznačiť túto klauzulu; predsa však chcel zistiť Noirtierov súhlas a žiadal si, aby sa všetci svedkovia toho divného výjavu o tom súhlase presvedčili.

Valentína ustúpila o krok, a sklopiac oči, zaplakala. Starec pozeral na ňu chvíľu s výrazom nesmiernej nežnosti, potom, obrátiac oči na notára, čo najvýznamnejším spôsobom zažmurkal.

„Nie?“ riekol notár. „Ako, slečna Valentína de Villefort nebude vašou univerzálnou dedičkou?“

Noirtier opakoval, že nie.

„Nemýlite sa,“ zvolal s počudovaním notár. „Hovoríte naozaj, že nie?“

„Nie!“ opakoval svoje znamenie Noirtier. „Nie!“

Valentína zdvihla hlavu; zdúpnela, nie preto, že bola vydedená, ale pre pocit, vyvolaný výkonom.

Ale Noirtier pozrel na ňu s takým hlbokým výrazom nežnosti, že zvolala:

„Ach, môj dobrý starý otecko, pozbavuješ ma len majetku, ale, všakver, nechávaš mi naďalej svoje srdce?“

„Ó, áno, zaiste.“ hovorily oči ochromeného, zavrúc sa s výrazom, v ktorom sa Valentína nemohla klamať.

„Vďaka, vďaka!“ zašeptala dievčina.

V srdci pani Villefortovej však toto vydedenie vzbudilo neočakávanú nádej; pristúpila k starcovi.

„Drahý pán Noirtier, poručíte svoj majetok svojmu vnukovi Eduardovi de Villefort?“ spýtala sa matka.

Nasledovalo strašné žmurkanie, ktoré vyjadrovalo temer nenávisť.

„Nie,“ riekol notár. „Teda svojmu tu prítomnému synovi?“

„Nie,“ odvetil starec.

Obidvaja notári pozreli na seba s údivom. Villefort a jeho žena cítili, ako sa pýria, on od hnevu, ona od hanby.

„Ale čo sme vám urobili, starý otecko?“ spýtala sa Valentína. „Či nás už nemilujete?“

Starcov zrak sa letmo dotkol syna a nevesty, až spočinul na Valentíne s výrazom veľkej lásky.

„Tak, drahý starý otecko,“ riekla deva, „ak ma miluješ, hľaď teda spojiť tú lásku s tým, čo teraz robíš. Poznáš ma, vieš, že som na tvoj majetok nikdy nemyslela, a vraj som bohatá po matke, veľmi bohatá; vysvetli nám to teda.“

Noirtier uprel blčiaci pohľad na Valentíninu ruku.

„Moja ruka?“ spýtala sa deva.

„Áno,“ prisvedčil Noirtier.

„Jej ruka,“ opakovali všetci prítomní.

„Ach, páni,“ riekol Villefort, „vidíte dobre, že je to všetko zbytočné, môj otec zošalel.“

„Ach,“ zvolala zrazu Valentína, „rozumiem! Môj vydaj, všakver, starý otecko?“

„Áno, áno, áno,“ naznačil tri razy ochromený, zakaždým, keď sa zdvihla mihalnica, vysielajúc z oka blesk.

„Hneváš sa na nás pre tú svadbu, pravda?“

„Áno.“

„Ale to je nesmysel,“ riekol Villefort.

„Prepáčte, pane,“ riekol notár, „naopak, všetko to je veľmi logické a robí na mňa dojem dokonalej súvislosti.“

„Nechceš, aby som sa vydala za pána Františka d’Épinay?“

„Nie, nechcem,“ prejavovalo starcovo oko.

„A ak sa vaša vnučka vydá proti vašej vôli,“ zvolal notár, „vydedíte ju?“

„Áno,“ odvetil Noirtier.

„A bez toho sobáša bude vašou dedičkou?“

„Áno.“

V tej chvíli okolo starca zavládla hlboká tichosť.

Notári sa radili; Valentína, složiac ruky, pozerala na starého otca s vďačným úsmevom; Villefort si hrýzol úzke pery a pani de Villefort nemohla utlmiť pocit radosti, ktorý jej proti vôli žiaril z tváre.

„Tak sa mi vidí,“ prehovoril konečne Villefort, prvý prerušujúc tichosť, „že len ja môžem posudzovať okolnosti, ktoré hovoria za toto manželstvo. Jedine ja, majúc rozhodovať o dcérinej ruke, žiadam si, aby sa vydala za pána Františka d’Épinay, i vydá sa za neho.“

Valentína plačúc klesla do kresla.

„Pane,“ riekol notár, obracajúc sa k starcovi, „čo mienite urobiť so svojím majetkom, ak sa slečna vydá za pána Františka?“

Starec sa nepohol.

„Chcete predsa urobiť nejaký poriadok?“

„Áno,“ zaznačil Noirtier.

„V prospech niekoho z rodiny?“

„Nie.“

„Teda v prospech chudoby?“

„Áno.“

„Ale azda viete,“ riekol notár, „že zákon bráni úplné vydedenie vlastného syna?“

„Áno.“

„Môžete teda rozhodovať len nad čiastkou majetku, na ktorú vás zákon oprávňuje.“

Noirtier sa nepohol.

„Chcete ešte vždy rozhodovať o všetkom?“

„Áno.“

„Ale po vašej smrti testament vyhlásia za neplatný.“

„Nie.“

„Môj otec ma pozná, pane,“ riekol pán de Villefort, „vie, že mi jeho vôľa bude svätá. Vie dobre, že moje postavenie mi nedovolí súdiť sa s chudobou.“

Noirtierovo oko vyjadrovalo triumf.

„Ako rozhodnete, pane?“ spýtal sa notár Villeforta.

„Nijako, pane. Môj otec už raz tak rozhodol a viem, že otec nikdy nemení svoje rozhodnutie. Rezignujem teda. Tých deväťstotisíc frankov vyjde z rodiny a obohatí nemocnice a chudobince. Ja však neustúpim pred stareckým vrtochom a budem robiť podľa svojho svedomia.“

A Villefort odišiel so ženou, nechajúc otca podľa vôle písať testament.

V ten istý deň testament dohotovili; zavolali svedkov, starec schválil testament, ktorý bol v prítomnosti svedkov uzavretý a uložený u pána Deschampsa, notára Noirtierovej rodiny.