ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo zrejmé, že všetkých do jedálne idúcich hostí opanúva rovnaký pocit. Spytovali sa v duchu, aký divný vplyv ich shromaždil všetkých do tohto domu, ale, hoci niektorí z nich sa čudovali, ba znepokojovali, že sa tu ocitli, neboli by jednako len chceli chýbať.

A predsa nedávne styky, excentrické a osihotené postavenie grófa, jeho neznáme, ba až báječné bohatstvo nútily mužských byť opatrnými a ženským vnucovaly predpis nevstúpiť do tohto domu, v ktorom nebolo ženy, ktorá by ich bola vítala. Ale mužskí i ženy nedbali na obozretnosť a konvencionálnosť. Zvedavosť, bodajúc ich neodolateľným ostňom, zvíťazila nad všetkým.

Ešte i Cavalcantovcom, otcovi, hoci bol tuhý, a synovi, hoci bol nenútený, zdalo sa, že záleží na tom dostať sa dovedna s ostatnými hosťmi, ktorých videli prvý raz, a to u tohto človeka, ktorého úmysly boly nepochopiteľné.

Pani Danglarsovú trhlo, keď videla, že sa k nej na vyzvanie Monte Christa blíži pán de Villefort a ponúka jej rameno, a pán Villefort cítil, že sa mu pod zlatými okuliarmi múti zrak, keď barónkino rameno spočívalo pod jeho pazuchou.

Ani jedno z týchto hnutí neuniklo grófovi, a už toto prosté spojenie jednotlivcov bolo pre pozorovateľa tohto výjavu veľmi zaujímavé.

Pán de Villefort mal po pravej strane pani Danglarsovú a po ľavej Morrela.

Gróf sedel medzi pani de Villefort a medzi Danglarsom.

Ostatné miesta zaujali Debray, sediac medzi Cavalcantim otcom a Cavalcantim synom, a Château-Renaudom, sediacim medzi pani de Villefort a medzi Morrelom.

Obed bol veľkolepý. Monte Christo sa vynasnažil celkom zvrátiť parížsku pravidelnosť, a aby nielen chuti svojich hostí poskytol želaný pokrm, ale uspokojil aj ich zvedavosť, ponúkol im východné hody, ale na taký spôsob, aké asi boly hody arabských víl.

Všetko bezchybné ovocie, ktoré môžu štyri čiastky sveta vysypať v plnej šťavnatosti do rohu hojnosti Europy, boly v čínskych vázach a na japonských tácňach pyramidálne nakopené. Vzácni vtáci s briliantovou čiastkou peria, ohromné ryby, ležiace na plochých strieborných misách, všetky archipelágske, maloázijské a kapské vína, uzavreté do fiol bizarných foriem, vzhľad ktorých zdal sa týmto vínam poskytovať lahodnosť, všetko to nasledovalo za sebou, ako pri prehliadkach, ktoré konal Apicius so svojimi spolustolujúcimi, pred týmito Parížanmi, ktorí chápali, že možno vyhodiť tisíc louisdorov za obed pre desať osôb, ale s podmienkou, že podľa vzoru Kleopatry budú sa jesť perly a podľa vzoru Laurinca Medicejského bude sa piť rozpustené zlato.

Monte Christo videl všeobecné ustrnutie a začal nahlas ironizovať.

„Páni,“ riekol, „pripustíte, však, že pre človeka, ktorý dosiahol istý stupeň bohatstva, je potrebný len nadbytok, a práve tak pripustia i dámy, že pre toho, kto dosiahol istý stupeň exaltácie, pozitívny je len ideál. A keď pokračujeme v uvažovaní, čo je zázrak? To, čo nechápeme. Čo je skutočne želateľné? Majetok, ktorý nemôžeme dosiahnuť. Teda vidieť veci, ktoré nechápem, zadovážiť si veci nedosiahnuteľné, to je snaženie môjho celého života. Dosahujem to dvoma prostriedkami: peniazmi a vôľou. Vynasnažujem sa dosiahnuť fantáziu s práve takou vytrvanlivosťou, ako napríklad vy, pán Danglars, vybudovanie železničnej trate, vy, pán de Villefort, odsúdenie človeka na smrť, vy, pán de Château-Renaud, získanie náklonnosti ženskej a vy, pán Morrel, skrotenie koňa, ktorého nikto nemôže udržať na uzde. Tak napríklad tieto dve ryby, z ktorých jedna sa vyliahla päťdesiat míľ od Petrohradu, druhá päť míľ od Neapola: či to nie je zábavné položiť ich vedľa seba na ten istý stôl?“

„Aké sú to ryby?“ spýtal sa Danglars.

„Pán de Château-Renaud, ktorý býval v Rusku, povie nám meno jednej,“ odvetil Monte Christo, „a pán major Cavalcanti, ako Talian, povie nám meno druhej.“

„Je tu, tuším, sterleď,“ povedal Château-Renaud.

„Výborne.“

„A táto,“ riekol Cavalcanti, „ak sa nemýlim, je okatica.“

„Tak je. A teraz, pán Danglars, spýtajte sa pánov, kde chytajú tieto ryby.“

„Sterleď sa loví len vo Volge,“ povedal Château-Renaud.

„Tak viem, že okatice tejto veľkosti našly by sa len v jazere Fusarskom,“ riekol Cavalcanti.

„Dobre, je to tak. Jedna je z Volgy, druhá z jazera Fusarského.“

„To nie je možné!“ zvolali jednomyseľne všetci hostia.

„To ma práve zabáva,“ riekol Monte Christo. „Som ako Nero: cupitor impossibilium. A v tejto chvíli zabáva to i vás a je napokon príčinou, že mäso týchto rýb, ktoré sa azda v skutočnosti nevyrovná mäsu okúňa a lososa, bude sa vám zdať znamenité, lebo ste si mysleli, že ho nemožno zaopatriť, a ono je tu predsa.“

„Ale ako dodali tieto ryby do Paríža?“

„Ó, Bože môj, je to najjednoduchšia vec. Každú dopravili vo veľkom sude, z ktorých jeden bol vystlaný tŕstím a riečnou trávou, druhý však trsťou a jazernými bylinami; naložili ich do nákladného voza, na to urobeného, a tak sterleď žil dvanásť a okatica osem dní. A obidve sa znamenite cítily, keď ich dostal do rúk môj kuchár, aby ich usmrtil, jednu v mlieku, druhú vo víne. Neveríte, pán Danglars?“

„Aspoň pochybujem,“ odvetil Danglars, usmievajúc sa drsným úsmevom.

„Baptistin,“ riekol Monte Christo, „dajte doniesť druhého sterleďa a druhú okaticu; viete tie, čo prišly v druhých sudoch a ktoré sú ešte živé.“

Danglars vyvalil oči, ostatní tlieskali rukami.

Štyria sluhovia doniesli vodnými rastlinami vystlané dva sudy, v ktorých sa hádzaly ryby, podobné tým, ktoré boly nastolené.

„Ale prečo sú z každého druhu dve?“ spýtal sa Danglars.

„Preto, že by jedna mohla zhynúť,“ odvetil prosto Monte Christo.

„Ste naozaj zázračný človek,“ riekol Danglars, „a nech si vravia filozofi, čo chcú, predsa je len krásna vec byť bohatým.“

„A hlavne byť originálnym,“ riekla pani Danglarsová.

„Ó, nepokladajte ma za pôvodcu tejto myšlienky, táto vec bola veľmi obľúbená u Rimanov, a Plinius rozpráva, že ryby, ktoré sa menovaly mulus a ktoré podľa jeho opisu sú asi naše kapry, posielali z Ostie do Ríma po otrokoch, ktorí ich niesli na hlavách a na istých miestach sa zamieňali. Bol to tiež prepych dostať tú rybu živú, a veľmi zábavné bolo dívať sa, ako umiera, lebo umierajúc tri či štyri razy menila farbu a ako miznúca dúha prešla všetkými odtienkami prizmy, potom ju poslali do kuchyne. Jej agónia tvorila časť jej zásluhy. Ak ju nevideli živú, opovrhovali mŕtvou.“

„Áno,“ riekol Debray, „ale Ostia je od Ríma len sedem alebo osem míľ.“

„To je síce pravda,“ odvetil Monte Christo, „ale aká by to bola zásluha žiť tisíc osemsto rokov po Lucullovi a neurobiť nič lepšieho ako on.“

Obidvaja Cavalcantovci otvárali naširoko oči, ale boli natoľko prešibaní, že nepovedali ani slova.

„Všetko to je veľmi pekné,“ riekol Château-Renaud, „ale priznávam sa, že zo všetkého najväčšmi obdivujem úžasnú rýchlosť, s akou vás obsluhujú. Však, pán gróf, tento dom ste kúpili asi pred piatimi alebo šiestimi dňami?“

„Áno,“ odvetil Monte Christo.

„Dobre, viem toľko, že ho za týždeň celkom premenili. Veď, ak sa nemýlim, mal iný vchod, ako je tento, dvor bol vydláždený a pustý, a dnes sa dvorom stelie krásny trávnik, vrúbený storočnými stromami.“

„Čo chcete? Milujem zeleň a tôňu,“ povedal Monte Christo.

„Naozaj,“ riekla pani de Villefort, „predtým sa vchádzalo s hradskej bránou, a pamätám sa, že v deň môjho podivného zachránenia voviedli ste ma s hradskej do domu.“

„Áno, madame,“ povedal Monte Christo, „ale potom som sa rozhodol za vchod, ktorý by mi umožňoval cez bránu výhľad na Boulognský les.“

„Za štyri dni,“ riekol Morrel, „to je div!“

„Áno,“ riekol Château-Renaud, „urobiť zo starého domu nový je vec zázračná, lebo dom bol veľmi starý a celkom chmúrny. Pamätám sa, že mi ho matka asi pred dvoma či troma rokmi kázala navštíviť, keď ho pán de Saint-Méran predával.“

„Pán de Saint-Méran?“ spýtala sa pani de Villefort. „Dom, prv ako ste ho kúpili, bol majetkom pána de Saint-Méran?“

„Tak sa zdá, že áno,“ odvetil Monte Christo.

„Ako, zdá sa? Či neviete, od koho ste kúpili dom?“

„Na moj’ pravdu, nie. O také podrobnosti stará sa môj intendant.“

„Skutočne, so desať rokov nebýval v ňom nik,“ riekol Château-Renaud, „a so zatvorenými okenicami, dverami a trávou na dvore poskytoval veľmi smutný obraz. Naozaj, keby vtedy nebol býval majetkom tesťa kráľovského prokurátora, bolo by ho možno pokladať za nejaký prekliaty dom, v ktorom spáchali desný zločin.“

Villefort, ktorý sa do tej chvíle ani nedotkol troch či štyroch čaší, naplnených znamenitými vínami, ktoré stály pred ním, chytil jednu, na ktorú práve naďabil, a vypil ju na dúšok.

Monte Christo dočkal chvíľu; potom prehovoril v tichosti, ktorá nasledovala po slovách Château-Renauda:

„Je to zvláštne, pán barón, ale keď som sem prvý raz vstúpil, prišla mi na um tá istá myšlienka. Tento dom zdal sa mi taký smutný, že by som ho nikdy nebol kúpil, keby to miesto mňa nebol urobil môj intendant. Huncút, iste dostal od notára nejaký dar.“

„Môžbyť,“ zajakal sa Villefort, pokúšajúc sa usmiať. „Ale verte, že som vôbec nebol účastníkom tej korupcie. Pán de Saint-Méran si želal, aby dom, ktorý tvorí čiastku vena jeho vnučky, bol predaný, lebo keby v ňom tri či štyri roky nebol nik býval, bol by sa rozpadol v rumy.“

Teraz zbledol zasa Morrel.

„Bola tu najmä,“ pokračoval Monte Christo, „jedna svetlica, ach, Bože môj, naoko celkom prostá chyža, ako ostatné, potiahnutá červeným damaskom, ktorá sa mi zdala, ani neviem prečo, nesmierne dramatická.“

„Prečo?“ spýtal sa Debray. „Prečo dramatická?“

„Či si kto môže vysvetliť inštinktívne dojmy?“ riekol Monte Christo. „Či nie sú také miesta, na ktorých ako by sme vdychovali smútok? Prečo? Neviem. Čarom rozpomienky, vrtochom predstavy, ktorá nás prenáša do iných čias, na iné miesto, v akom sme. Nech je akokoľvek, chyža mi nevdojak pripomína izbu markízy de Granges alebo Desdemony. Ech, na moj’ veru, poďme, keď sme už po obede, musím vám ju ukázať; kávu si potom pôjdeme vypiť do záhrady. Po obede divadlo.“

Monte Christo sa spýtal pohľadom svojich hodovníkov; pani de Villefort vstala, Monte Christo tiež a ostatní nasledovali ich príklad.

Villefort a pani Danglarsová ostali ako prikutí ku svojmu miestu. Spytovali sa seba očami, zmeravení, bledí, stuhnutí.

„Počuli ste?“ riekla pani Danglarsová.

„Musíme ta ísť,“ odvetil Villefort, vstal a ponúkol jej rameno.

Už sa všetci rozišli po dome, hnaní zvedavosťou, lebo vedeli, že sa návšteva neobmedzí len na tú chyžu a že si razom obzrú i ostatok tejto zrúcaniny, z ktorej Monte Christo urobil palác. Každý sa teda ponáhľal otvorenými dverami von. Monte Christo čakal na dvoch oneskorených, a keď aj oni prešli, uzavrel sprievod a na jeho perách sa zjavil úsmev, ktorý by bol hostí omnoho väčšmi poľakal, keby ho boli rozumeli, ako chyža, do ktorej išli.

Hostia sa naozaj začali prechádzať po izbách, zariadených orientálnym spôsobom, s pohovkami a hlavnicami miesto postieľ, a miesto náradia fajkami a zbraňami; po salónoch s najkrajšími obrazmi starých majstrov, po budoároch, potiahnutých čínskymi látkami báječných farieb, fantastických vzorov a rozprávkových tkanív; potom napokon prišli do tej chyže.

Nebolo v nej nič zvláštneho, iba azda to, že, hoci už mrkalo, nebola osvetlená a že bola ponechaná vo svojej starodávnosti, kým všetky ostatné miestnosti maly nový vzhľad.

Tieto dve príčiny jej naozaj mohly dodať chmúrnosti.

„Hu!“ zvolala pani de Villefort. „Je to naozaj úžasné!“

Pani Danglarsová snažila sa zahundrať niekoľko nesrozumiteľných slov.

Hostia urobili niekoľko poznámok o tom, čo pozorovali, a tieto poznámky svedčily o tom, že damasková červená chyža má skutočne zlovestný vzhľad.

„Vidíte?“ riekol Monte Christo. „Pozrite len, ako divne je umiestená posteľ, aký má tmavý, krvavý baldachýn! Nezdá sa vám, že tie dva vlhkosťou vyblednuté portréty hovoria popolavými perami a s vytreštenými očami: Videli sme?“

Villefortova tvár osinela a pani Danglarsová klesla na šezlon, ktorý stál blízko kozuba.

„Ó,“ riekla pani de Villefort s úsmevom, „odvážili ste sa sadnúť si na lôžko, na ktorom azda spáchali zločin?“

Pani Danglarsová rýchlo vstala.

„To nie je všetko,“ riekol Monte Christo.

„A čo ešte?“ spýtal sa Debray, ktorý zbadal vzrušenie pani Danglarsovej.

„Ach, áno, čo je tu ešte?“ spýtal sa Danglars. „Lebo, priznám sa, do tejto chvíle som toho veľa nevidel. A vy, pán Cavalcanti?“

„Ach,“ odvetil major, „my máme v Pize Ugolinovu vežu, vo Ferare Tassovo väzenie, v Ríme chyžu Francesca a Paolo.“

„Áno, ale nemáte tieto malé schody,“ riekol Monte Christo, otvoriac v čalúnoch sa strácajúce dvierka. „Pozrite na ne a povedzte, čo si o nich myslíte.“

„Akú príšernú krivku majú tie schody!“ riekol so smiechom Château-Renaud.

„Neviem, či chioské víno nevyvoláva trudnomyseľnosť,“ riekol Debray, „ale je nesporné, že celý dom vidím v čiernych odtienkoch.“

Morrel od chvíle, keď bola spomenutá Valentína, zosmutnel a nepovedal ani slova.

„Predstavte si,“ prehovoril znova Monte Christo, „nejakého Othela alebo nejakého abbého de Granges sostupovať krok za krokom po týchto schodoch v tmavej, búrlivej noci s nejakým neblahým bremenom, ktoré sa ponáhľa ukryť pred zrakom ľudí, ak nie pred okom božím!“

Pani Danglarsová, dopoly zamdletá, klesla do náručia Villefortovho, ktorý sa sám musel oprieť o stenu.

„Ach, Bože môj, madame!“ zvolal Debray. „Čo vám je? Aká ste bledá!“

„Čo jej je?“ riekla pani de Villefort. „To je veľmi prosté. Veď pán de Monte Christo rozpráva nám také desné veci a iste chce, aby sme od strachu umreli.“

„Iste,“ riekol Villefort. „Naozaj, gróf, desíte dámy.“

„Čo vám je?“ opakoval Debray, chlácholiac pani Danglarsovú.

„Nič, nič,“ odvetila barónka, premáhajúc sa. „Potrebujem povetrie, nič viac.“

„Chcete sísť do záhrady?“ spýtal sa Debray, ponúkajúc pani Danglarsovej rameno a mieriac s ňou k tajným schodom.

„Nie, nie,“ odvetila barónka, „ostanem radšej tu…“

„Naozaj, madame,“ zvolal Monte Christo, „ten úžas je teda vážny?“

„Nie, pane,“ odvetila pani Danglarsová, „ale ako vy hovoríte o možnostiach udalostí, dodáva ilúzii vzhľad skutočnosti.“

„Bože môj, áno, madame,“ povedal Monte Christo s úsmevom, „a všetko to je dielom fantázie, lebo prečo by sme si nemali túto chyžu radšej predstaviť ako dobrú, statočnú izbu matky rodiny? Táto posteľ s purpurovými záclonami je ako posteľ, navštívená bohyňou Lucinou, a toto tajomné schodište je ako cesta, ktorou ticho, aby posilňujúci sen mladej matky nebol rušený, odchádza lekár alebo dojka, alebo sám otec, odnášajúci spiace dieťa…“

Pani Danglarsová, miesto toho, aby sa pri tomto nežnom opise upokojila, teraz zastonala a naozaj zamdlela.

„Pani Danglarsovej je zle,“ riekol s námahou Villefort; „bude azda potrebné odniesť ju do koča.“

„Ó, Bože môj!“ zvolal Monte Christo. „A ja som zabudol svoj flakón!“

„Mám svoj,“ povedala pani de Villefort.

A podala Monte Christovi flakón s červenou tekutinou, podobnou tej, dobrý účinok ktorej skúsil gróf pri Eduardovi.

„Ach!“ zvolal Monte Christo, berúc ho z ruky pani Villefortovej.

„Áno,“ zašeptala ona, „skúsila som to podľa vášho návodu.“

„A podarilo sa?“

„Úfam sa!“

Pani Danglarsovú preniesli do susednej chyže. Monte Christo kvapol jej z červenej tekutiny na pery, a barónka sa prebrala.

„Ó,“ riekla, „aký to bol desný sen!“

Villefort jej silne stisol zápästie, aby ju upozornil, že nesnívala.

Hľadali pána Danglarsa, ale on, málo prístupný básnickým dojmom, sišiel do záhrady a rozprával sa s Cavalcantim otcom o projektovanej železnici z Livorna do Florencie.

Zdalo sa, že Monte Christo je zúfalý; chytil pani Danglarsovú za rameno a zaviedol ju do záhrady, kde našiel pána Danglarsa pri káve medzi pánom Cavalcantim otcom a synom.

„Naozaj som vás veľmi nastrašil, madame?“ spytoval sa Monte Christo.

„Nie, pane, ale viete, že veci na nás účinkujú podľa dispozície ducha, v ktorej sme.“

Villefort sa nútene zasmial.

„A potom uznáte,“ riekol, „že stačí domnienka, chiméra…“

„Verte mi alebo nie,“ riekol Monte Christo, „ja som však presvedčený, že v tomto dome bol spáchaný zločin.“

„Dajte pozor,“ riekla pani de Villefort; „je tu kráľovský prokurátor!“

„Veru,“ povedal Monte Christo, „keď sa naskytuje príležitosť, použijem ju a urobím oznámenie.“

„Oznámenie?“ opakoval Villefort.

„Áno, a to pred svedkami.“

„To všetko je veľmi zaujímavé,“ riekol Debray, „a ak zločin skutočne spáchali, budeme mať skvelý zážitok.“

„Zločin spáchali,“ riekol Monte Christo. „Poďte sem, páni; poďte, pán de Villefort. Aby oznámenie platilo, musí sa odovzdať príslušným autoritám.“

Monte Christo pojal Villeforta pod pazuchu, a svierajúc súčasne druhou rukou rameno pani Danglarsovej, ťahal kráľovského prokurátora až pod platán, kde bola tôňa najhustejšia.

Všetci ostatní hostia išli za nimi.

„Hľaďte,“ riekol Monte Christo, „tu, práve na tomto mieste (a dupol na zem), dal som kopať a pridať prsti, aby som posilnil staré stromy, a moji robotníci pri kopaní prišli na truhličku, či skôr na zámky truhličky, medzi ktorými ležala kostra novonarodenca. Myslím, to nie je prelud.“

Monte Christo cítil, ako meravie rameno pani Danglarsovej a ako sa zatriasa zápästie Villefortovo.

„Novonarodenec?“ opakoval Debray. „Tak sa zdá, je to vážne.“

„Tak som sa predsa nemýlil,“ riekol Château-Renaud, „keď som pred chvíľou tvrdil, že domy majú dušu a výraz ako ľudia a že majú na tvári obraz svojho vnútra. Dom bol chmúrny preto, že si robil výčitky; výčitky preto, lebo skrýval zločin.“

„Ó, kto hovorí, že to bol zločin?“ riekol Villefort, sosbierajúc všetku silu.

„Ako? Pochovať živé dieťa v záhrade — to nie je zločin?“ zvolal Monte Christo. „Pán kráľovský prokurátor, ako teda menujete ten čin?“

„Ale kto hovorí, že dieťa bolo za živa pochované?“

„Prečo ho sem zakopávať, keby bolo mŕtve? Táto záhrada nebola nikdy cintorínom.“

„Čo sa stáva v tejto krajine vrahom detí?“ spýtal sa naivne major Cavalcanti.

„Ó, Bože môj, prosto odtne sa im krk,“ odvetil Danglars.

„Ach, odtne sa im krk,“ opakoval Cavalcanti.

„Myslím… Však je pravda, pán de Villefort?“ spýtal sa Monte Christo.

„Áno, pán gróf,“ odvetil kráľovský prokurátor hlasom, ktorý už nebol ľudskému hlasu podobný.

Monte Christo videl, že je to všetko, čo môžu zniesť tie dve osoby, pre ktoré pripravil tento výjav, a nechtiac ich hnať priďaleko, riekol:

„Ale čo káva, páni; zdá sa mi, že sme na ňu zabudli.“

A zaviedol hostí nazad ku stolu, stojacemu v prostriedku trávnika.

„Naozaj, pán gróf,“ riekla pani Danglarsová, „hanbím sa za svoju slabosť, ale všetky tie hrozné veci vyšinuly ma z rovnováhy; nechajte ma, prosím vás, sadnúť si.“

A klesla na stoličku.

Monte Christo sa jej poklonil a pristúpil k pani de Villefort.

„Myslím, že pani Danglarsová potrebuje ešte váš flakón,“ riekol jej.

Prv však, ako pani de Villefort pristúpila ku svojej priateľke, sklonil sa kráľovský prokurátor k uchu pani Danglarsovej a riekol jej:

„Musím sa s vami shovárať.“

„Kedy?“

„Zajtra.“

„Kde?“

„V mojej pracovni… v prokuratúre, ak chcete… to je ešte najbezpečnejšie miesto.“

„Prídem.“

Vtom sa priblížila pani de Villefort.

„Vďaka, drahá priateľka,“ riekla pani Danglarsová, namáhajúc sa usmiať, „to nie je nič, cítim sa už cele zotavená.“