ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ledva zabočily grófove kone za roh bulvára, Albert sa pustil do hlasného smiechu, aby nebol príliš násilný, a riekol grófovi:

„No, spýtam sa vás tak, ako sa po bartolomejskej noci spýtal Karol Deviaty Kataríny Medicejskej: Čo na to poviete, ako som zahral svoju malú úlohu?“

„Kedy a kde?“ spýtal sa Monte Christo.

„Nuž pri usadení svojho súpera u Danglarsovcov…“

„Akého súpera?“

„Hrom do toho, akého súpera? Vášho chránenca, pána Andreu Cavalcantiho!“

„Ó, nijaké zlé žarty, vikont; vôbec neprotežujem pána Andreu, aspoň u Danglarsa nie.“

„To by som vám práve vyčitoval, keby ten mládenec potreboval protekciu. Ale na šťastie pre mňa sa môže bez nej zaobísť.“

„Ako, myslíte, že dvorí?“

„Ručím vám za to: krúti očami, vzdychajúc, a zaľúbene ladí hlas; uchádza sa o priazeň hrdej Eugenie. Hľa, spáchal som verš! Na moju česť, nemôžem za to. Nerobí nič, opakujem ho znova: uchádza sa o priazeň hrdej Eugenie.“

„Čo na tom, ak výlučne počítajú len s vami?“

„Nehovorte mi to, drahý gróf; správajú sa ku mne príkro s dvoch strán.“

„Ako to, s dvoch strán?“

„Áno: slečna Eugenia mi ledva odpovedala na pozdrav a jej dôverníčka, slečna d’Armilly, mi neodpovedala vôbec.“

„Áno, ale otec vás zbožňuje,“ riekol Monte Christo.

„Ten? Práve naopak! Vrazil mi tisíc dýk do srdca, pravda, dýk z trúchlohier, ktoré pichajú do rukávov, ale on ich pokladal za ozajstné.“

„Žiarlivosť prezrádza lásku.“

„Áno, ale ja nežiarlim.“

„Ale on.“

„Na koho? Na Debraya?“

„Nie, na vás.“

„Na mňa? Stavím sa, že prv ako o týždeň mi zavrie dvere pred nosom.“

„Mýlite sa, drahý vikont.“

„Dokážte mi to.“

„Chcete?“

„Áno.“

„Som poverený požiadať pána grófa de Morcerf, aby u baróna urobil rozhodné kroky.“

„Prostredníctvom koho?“

„Prostredníctvom samého baróna.“

„Ó,“ zvolal Albert s krajným zaliečaním, nakoľko len mohol, „pravda, to neurobíte, drahý gróf?“

„Mýlite sa, drahý Albert, urobím to, lebo som to sľúbil.“

„Tak,“ vzdychol si Albert, „tak sa zdá, že ma chcete nasilu oženiť.“

„Chcem byť s každým zadobre. Ale čo je s Debrayom, nevídavam ho už u barónky.“

„Prišlo k roztržke.“

„S paňou?“

„Nie, s pánom.“

„Zbadal teda niečo?“

„Ó, to sa vám podarilo!“

„Myslíte, že to tušil?“ pýtal sa Monte Christo s milou prostodušnosťou.

„Ale zkadiaľ prichádzate, drahý gróf?“

„Ak chcete, hoci z Konga.“

„Ani to nie je ešte dosť ďaleko.“

„A či ja poznám vašich parížskych manželov?“

„Ech, drahý gróf, manželia sú všade jednakí; keď ste v niektorej krajine prebádali jednotlivca, poznáte rasu.“

„Ale prečo sa potom rozišiel Danglars s Debrayom? Zdalo sa, že sa veľmi dobre rozumejú,“ riekol gróf zasa s novou prostodušnosťou.

„Ach, tu sa začínajú Izidine tajomstvá, do ktorých nie som zasvätený. Keď bude pán Cavalcanti patriť k rodine, môžete sa ho na to spýtať.“

Koč zastal.

„Tu sme,“ riekol Monte Christo. „Ešte je len pol jedenástej, poďte hore.“

„Veľmi rád.“

„Potom vás môj koč zavezie.“

„Nie, vďaka, môj koč iste išiel za nami.“

„Naozaj, tu je,“ riekol Monte Christo, sostupujúc na zem.

Vošli do domu; salón bol osvetlený, vstúpili.

„Prichystajte nám čaj, Baptistin,“ riekol Monte Christo.

Baptistin vyšiel bez slova. O dve sekundy zjavil sa s plnou tácňou, ktorá ako by podľa príkladu z bájok bola priam vyrástla zo zeme.

„Naozaj,“ riekol Morcerf, „čo pri vás obdivujem, drahý gróf, nie je vaše bohatstvo, azda sú i bohatší ľudia, ako ste vy; nie je to váš duch — Beaumarchais ho iste nemal viacej: mal ho asi toľko; ale je to spôsob, ako vás obsluhujú. Bez slova, bez odpovede, za minútu, za sekundu, ako by vaši sluhovia podľa vášho zvonenia uhádli, čo si žiadate, a ako by to, čo si žiadate, bolo vždy hotové.“

„Čo hovoríte, je do istej miery pravda. Moji ľudia poznajú moje zvyky. Uvidíte, napríklad: žiadate si niečo k čaju?“

„Veru chcel by som si zafajčiť.“

Monte Christo pristúpil ku kovovej platni a udrel na ňu.

V momente sa otvorily osobitné dvere a Ali vstúpil s dvoma čibukmi, napchatými znamenitým tabakom ,latakié‘.

„To je báječné,“ riekol Morcerf.

„Ale nie, je to celkom prosté,“ povedal Monte Christo. „Ali vie, že pri čaji alebo káve fajčievam; vie, že som si rozkázal čaj, vie, že som sa vrátil s vami, počuje, že ho volám, tuší prečo, a keďže je rodák z kraja, kde sa pohostinnosť prejavuje hlavne fajkou, prináša miesto jedného dva čibuky.“

„Áno, to je vysvetlenie ako každé iné; nie je však preto menej pravda, že len vy… Ó, ale čo to počujem?“

A Morcerf sa nahol ku dverám, ktorými naozaj vnikaly zvuky, podobné tónom citary.

„Na môj’ pravdu, drahý vikont, dnes ste obeťou hudby. Ledva ste unikli klavíru slečny Danglarsovej, padli ste do Haydinej gusle.“

„Haydée! Aké to rozkošné meno! Jestvujú teda ženy, ktoré sa naozaj menujú Haydée i okrem Byronových básní?“

„Iste; Haydée je veľmi vzácne meno vo Francúzsku, ale v Albánsku a v Epire je dosť bežné; je to to isté, ako by sa napríklad povedalo: čistota, cudnosť, nevinnosť. Je to akési kresťanské meno, ako hovoria vaši Parížania.“

„Ó, to je báječné!“ zvolal Albert. „Aké by to bolo pekné, keby sa naše Francúzky menovaly slečna Dobrota, slečna Mlčanlivosť, slečna Láska k bližnému! Čujte, keby sa tak slečna Danglarsová miesto Klára Mária Eugenia, ako sa menuje, volala Čistota Cudnosť Nevinnosť Danglarsová, aký by to robilo dojem pri ohláškach!“

„Blázonko!“ usmial sa gróf. „Nežartujte tak nahlas, Haydée by vás mohla počuť.“

„A hnevala by sa?“

„Nie,“ odvetil vysokomyseľne gróf.

„Je dobromyseľná?“ spýtal sa Albert.

„To nie je dobrota, to je povinnosť; otrokyňa sa nehnevá na svojho pána.“

„Ale veď sami žartujete! Či sú ešte otrokyne?“

„Áno, ak je ňou Haydée.“

„Ozaj, nerobíte nič a nemáte nič na starosti. Otrokyňa pána grófa de Monte Christo, to je tiež postavenie vo Francúzsku! Podľa toho, ako zachádzate s peniazmi, vynáša to miesto iste okolo stotisíc toliarov ročne.“

„Stotisíc toliarov! Chúďa, to dieťa malo viacej ako to; narodilo sa na pokladoch, popri ktorých poklady z ,Tisíc a jednej noci‘ boly malichernosťou.“

„Je to teda ozajstná princezná?“

„Povedali ste. A vonkoncom jedna z najvznešenejších vo svojej krajine.“

„Tušil som to. Ale ako sa mohla taká vznešená princezná stať otrokyňou?“

„Ako sa stal tyran Dyonyzius učiteľom? Náhody vojny, drahý vikont, hra osudu.“

„A jej meno je tajomstvom?“

„Pre každého, ale nie pre vás, drahý vikont, ktorý ste mojím priateľom a budete mlčať, ak mi to sľúbite, však áno?“

„Ó, moje čestné slovo!“

„Poznáte históriu janinského pašu?“

„Aliho Tebelina? Áno, veď v jeho službách získal môj otec majetok.“

„Pravda, zabudol som na to.“

„Tak, čím je Haydée Alimu Tebelinovi?“

„Dcérou.“

„Ako, dcérou Aliho pašu?“

„A krásnej Vasiliki.“

„A je vašou otrokyňou?“

„Nuž áno, Bože môj!“

„Ako to?“

„Nuž keď som bol raz na trhu v Carihrade, kúpil som ju tam.“

„To je prekrásne. S vami, drahý gróf, človek nežije, ale sníva. A počujte teraz, chcem vás poprosiť o niečo veľmi nediskrétneho.“

„Povedzte len.“

„Ale keď s ňou idete na vychádzku, keď ju vodíte do Opery…“

„Nuž?“

„Môžem sa osmeliť prosiť vás o to?“

„Môžete ma žiadať o všetko.“

„Nože, drahý gróf, predstavte ma svojej princeznej.“

„Veľmi rád, ale s dvoma podmienkami.“

„Pristávam na ne vopred.“

„V prvom rade, že nikdy nikomu nepoviete, že ste jej boli predstavený.“

„Veľmi dobre,“ a Morcerf vystrel ruku. „Prisahám.“

„Po druhé: nepoviete jej, že váš otec slúžil jej otcovi.“

„Prisahám znova.“

„Znamenite, vikont, budete pamätať na tie dve prísahy, pravda?“

„Ó!“ zvolal Albert.

„Veľmi dobre, ste statočný človek.“

Gróf zasa udrel na kovovú platňu; Ali vstúpil znova.

„Oznám Haydée,“ riekol gróf, „že prídem k nej vypiť kávu, a daj jej vedieť, že ju prosím o dovolenie predstaviť jej jedného zo svojich priateľov.“

Ali sa poklonil a vyšiel.

„Je to teda dohovorené, vikont: nijaké priame otázky. Ak si žiadate dozvedieť sa niečo, spýtajte sa mňa a ja sa spýtam jej.“

„Dobre.“

Ali vstúpil tretí raz a zadržal portieru, dávajúc tým najavo, že pán a Albert môžu ísť ďalej.“

„Vstúpte,“ riekol Monte Christo.

Albert si siahol rukou do vlasov a uhladil si fúzy, gróf však vzal klobúk, natiahol si rukavice a kráčal pred Albertom do komnát, nad ktorými striehol Ali ako stráž a ktoré bránily ako strážkyne tri francúzske komorné pod velením Myrtho.

Haydée čakala na nich v prvej miestnosti, ktorá bola salónom, a jej veľké oči boly rozšírené od počudovania, lebo stalo sa po prvý raz, že okrem Monte Christa aj iný mužský dostal sa až k nej. Sedela v rohu pohovky, majúc pod sebou skrížené nohy, a vhĺbila si takrečeno hniezdo z pruhovaných a vyšívaných najdrahších orientálnych látok. Vedľa nej ležal hudobný nástroj, ktorého zvuky ju prezradily; bola očarujúca.

Zbadajúc Monte Christa, vstala s detským a zároveň ľúbostným úsmevom, ktorý bol jedinečný; Monte Christo pristúpil k nej a podal jej ruku, ku ktorej, ako vždy, i teraz prilipla perami.

Albert zastal pri dverách, opanovaný tou zvláštnou krásou, ktorú videl po prvý raz a o ktorej si vo Francúzsku nemôže nik utvoriť predstavu.

„Koho mi vedieš?“ spýtala sa Monte Christa novogrécky. „Brata, priateľa, či len známeho alebo nepriateľa?“

„Priateľa,“ odpovedal Monte Christo tou istou rečou.

„Jeho meno?“

„Gróf Albert; je to ten, ktorého som vyslobodil v Ríme z rúk banditov.“

„Akou rečou sa mám s ním shovárať?“

Monte Christo sa obrátil k Albertovi.

„Hovoríte novogrécky?“ spýtal sa ho.

„Žiaľ,“ odvetil Albert, „ani len starogrécky, drahý gróf. Homér a Platón nikdy nemali úbohejšieho, ba, odvážim sa povedať, pohŕdavejšieho žiaka, ako som ja.“

„Potom teda, ak si žiada môj pán,“ riekla Haydée, dokazujúc už svojou rečou, že porozumela otázku Monte Christa i odpoveď Alberta, „budem hovoriť po francúzsky alebo po taliansky.“

Monte Christo chvíľu uvažoval a potom povedal:

„Budeš hovoriť po taliansky.“

A obrátiac sa k Albertovi, dodal:

„To je nepríjemné, že nerozumiete ani novogrécky, ani starogrécky, lebo Haydée ovláda obdivuhodne obidve reči. Úbohé dieťa bude sa musieť s vami shovárať po taliansky, pre čo si azda o nej utvoríte mylnú predstavu.

Pokynul Haydée.

„Vitaj, priateľ, ktorý prichodíš s mojím pánom a veliteľom,“ riekla deva znamenitou toskánčinou, s tým sladkým gréckym prízvukom, ktorý robí Danteho reč práve takou ľubozvučnou ako Homérovu. „Ali, kávu a fajky!“

A Haydée pokynula rukou Albertovi, aby pristúpil bližšie. Ali odišiel, aby vyplnil rozkazy svojej mladej veliteľky.

Monte Christo ukázal Albertovi na dve skladacie sedadlá a každý si pristavil svoje ku stolíku, na prostriedku ktorého bolo nargilé a na ktorom bolo plno kvetov, kresieb a hudobných albumov.

Ali sa vrátil, nesúc kávu a čibuky; pán Baptistin mal zakázané vstúpiť do týchto izieb.

Albert neprijal fajku, ktorú mu núkal Núbijec.

„Ach, len si vezmite,“ riekol Monte Christo; „Haydée je temer taká civilizovaná ako Parížanka; havany sú jej nepríjemné, lebo nemá rada zlé vône, ale tabak Východu je parfum, viete to sami.“

Ali odišiel.

Šálky s kávou boly prichystané, ale pre Alberta doniesli i cukorničku. Monte Christo a Haydée požívali tento arabský mok podľa arabského zvyku — bez cukru.

Haydée vystrela ruku a končekmi útlych ružových prstov vzala šálku z japonského porcelánu a niesla ju k perám s prostodušnou radosťou dieťaťa, ktoré pije alebo je milovanú lahôdku.

Zároveň vstúpily dve ženské, nesúce dve iné tácne, plné mraziva a sorbetu, a postavily ich na nízke stoličky.

„Drahý hostiteľ a vy, signora,“ prehovoril Albert po taliansky, „prepáčte moje počudovanie. Som celý omámený, a je to dosť pochopiteľné; veď tu nachodím Orient, pravý Orient, nie ten, ktorý som na nešťastie videl, ale taký, o akom som sníval prostred Paríža. Pred chvíľou som počul hrkot dostavníkov a zvončeky predavačov limonády. Ó, signora… žiaľ, že neviem po grécky! Váš hovor, spojený s týmto okolím povestí, vyčaril by mi večer, na ktorý by som sa rozpomínal navždy.“

„Hovorím dosť dobre po taliansky, môžem sa teda s vami shovárať, pane,“ povedala pokojne Haydée. „A ak milujete Orient, vynasnažím sa všemožne, aby ste ho tu mali.“

„O čom smiem hovoriť?“ spýtal sa ticho Albert Monte Christa.

„O všetkom, o čom chcete; o jej domovine, o jej detstve, o jej rozpomienkach, a či chcete radšej o Ríme, Neapole, Florencii.“

„Ó, načo by som bol v spoločnosti Grékyne, keby som s ňou mal hovoriť ako s Parížankou? Dovoľte mi s ňou hovoriť o Oriente.“

„Ako sa vám páči, drahý Albert; ten rozhovor jej bude najmilší.“

Albert sa obrátil k Haydée.

„Koľko ste mali rokov, signora, keď ste opustili Grécko?“ spýtal sa.

„Päť,“ odvetila Haydée.

„A pamätáte sa na svoju vlasť?“ spýtal sa Albert.

„Keď zatvorím oči, vidím všetko, čo som videla. Sú dva zraky: zrak tela a zrak duše. Zrak tela môže niekedy zabudnúť, ale zrak duše si pamätá vždy.“

„Aký je najdávnejší čas, na ktorý sa viete rozpamätať?“

„Ledva som začala behať. Moja matka, ktorá sa volala Vasiliki (Vasiliki je toľko ako kráľovská, poznamenala deva, vztýčiac hlavu), vzala ma za ruku a obidve, zahaliac sa závojom a vložiac do vrecka všetko zlato, čo sme maly, šly sme prosiť milodary pre väzňov, hovoriac: ,Kto dáva chudobným, požičiava Večnému.‘ Keď bolo vrecko plné, vrátily sme sa do paláca, a nepovediac nič otcovi, poslaly sme všetky peniaze, ktoré sme dostaly, pokladané za chudobné, igumenovi kláštora, ktorý ich rozdelil medzi väzňov.“

„Koľko ste mali rokov v tom čase?“

„Tri,“ odvetila Haydée.

„Pamätáte sa teda na všetko, čo sa okolo vás robilo, od troch rokov?“

„Na všetko.“

„Gróf,“ povedal ticho Albert Monte Christovi, „mali by ste signore dovoliť, aby nám niečo rozprávala zo svojej histórie. Zakázali ste mi spomenúť pred ňou jej otca, ale azda o ňom sama prehovorí, a neviete si predstaviť, akým šťastím by to bolo pre mňa, keby som počul jeho meno z takých krásnych úst!“

Monte Christo sa obrátil k Haydée, a dajúc jej znak obrvami, aby venovala najväčšiu pozornosť jeho rozkazu, riekol jej po grécky:

„?????? µ?? ???? µ? ?? ???µ? ???????? ??? ?????????, ???? ?µ??.“ („Rozprávaj nám o otcovom osude, ale nemenuj zradcu, ani zradu.“)

Haydée sa vydral z hrude hlboký vzdych a jej také čisté čelo zahalilo sa tmavou chmárou.

„Čo ste jej povedali?“ spýtal sa ticho Albert.

„Opakoval som jej, že ste priateľ a nemusí pred vami nič tajiť.“

„Tá dávna púť pre väzňov je teda vašou prvou rozpomienkou; aká je druhá?“

„Druhá? Vidím sa v tôni figových moruší pri jazere, ktorého pohyblivé zrkadlo vidím ešte cez lístie; pod najstaršou a najkošatejšou sedel na hlavniciach môj otec, a kým moja matka ležala pri jeho nohách, ja, slabé dieťa, hrala som sa s jeho bielou bradou, ktorá mu splývala na hruď, a s handžárom s diamantovou rukoväťou, ktorý mal za opaskom; s času na čas pristúpil k nemu Albánec, ktorý mu povedal niekoľko slov, ktoré som si nevšimla a na ktoré otec odpovedal takým istým tónom hlasu: Zabite! alebo: Dajte milosť!“

„Je to podivné,“ riekol Albert, „počuť také veci z dievčenských úst mimo javiska a vedieť, že je to nie vymyslenina. A pri rozpomienkach na tie poetické obrazy, na povestné diaľavy, aké sa vám zdá Francúzsko?“ spýtal sa Albert.

„Myslím, že je to pekná krajina,“ odvetila Haydée, „ale Francúzsko vidím tak, ako je, lebo hľadím naň očami ženy, naproti tomu však moja domovina, ktorú som videla len detskými očami, je vždy zahalená žiariacou alebo tmavou hmlou, podľa toho, či ju moje oči robia sladkou vlasťou alebo miestom trpkého strádania.“

„Ako ste mohli, signora,“ riekol Albert, nevdojak podliehajúc moci banálnosti, „trpieť taká mladá?“

Haydée obrátila pohľad na Monte Christa, ktorý, dajúc jej nezbadateľné znamenie, šepol:

„????.“ („Hovor.“)

„Nič netvorí natoľko základ duše ako prvé rozpomienky, a okrem tých dvoch, ktoré som vám rozpovedala, všetky rozpomienky môjho detstva sú smutné.“

„Hovorte, hovorte, signora,“ riekol Albert, „prisahám, že počúvať vás je mi nevýslovným šťastím.“

Haydée sa trúchlo usmiala.

„Mám teda prejsť na svoje ostatné rozpomienky?“ spýtala sa.

„Prosím vás o to pekne,“ povedal Albert.

„Teda, mala som štyri roky, keď ma raz v noci zobudila matka. Boli sme v janinskom paláci; vzala ma i s hlavnicami, na ktorých som ležala, a otvoriac oči, zbadala som, že jej oči sú plné sĺz.

Odniesla ma bez slova.

Vidiac ju slziť, dala som sa i ja do plaču.

‚Ticho, dieťa,‘ riekla mi.

Často, hoci ma mamička potešovala a mi aj hrozila, vrtošivá ako všetky deti, plakala som ďalej; teraz však prízvuk hlasu mojej matky vyjadroval také zdesenie, že som hneď utíchla.

Odnášala ma s chvatom.

Potom som videla, že sostupujeme po širokom schodišti. Pred nami po tom istom schodišti sostupovaly, či vlastne utekaly všetky matkine ženy, nesúc truhličky, vrecia, ozdobné predmety, skvosty a vrecká so zlatom.

Za ženami sa poberala stráž, ktorú tvorilo dvadsať mužských, ozbrojených dlhými puškami a ručnicami, v kroji, ktorý vo Francúzsku poznáte od času, ako sa stalo Grécko zasa slobodným národom…“

„Bolo, verte mi, niečo zlovestné,“ pokračovala Haydée, krútiac hlavou a blednúc už pri rozpomienke na tie udalosti, „v tom dlhom rade otrokýň a žien, napoly omámených snom, lebo sa mi to aspoň tak videlo, a zdalo sa mi azda, že sú rozospaté preto, lebo ma zobudili.

Po schodoch bežaly obrovské tône, chvejúce sa na klenutiach pri svetle jedľových smolníc.

,Nech sa ponáhľajú!‘ ozval sa hlas na konci chodby.

Pri zvuku toho hlasu sa všetci sklonili, ako sa skláňajú klasy obilia pred vetrom, ktorý veje nad rovinou.

Ja som sa pri ňom striasla.

Bol to hlas môjho otca.

Kráčal posledný, oblečený do nádherných šiat a držiac v ruke karabínu, ktorú mu daroval váš cisár. Opierajúc sa o svojho miláčika Selima, hnal nás pred sebou ako pastier, zavracajúci splašené stádo…“

„Môj otec,“ doložila Haydée, vztýčiac hlavu, „bol slávny človek, ktorého Európa poznala pod menom Aliho Tebelina, janinského pašu, a pred ktorým sa triaslo Turecko.“

Albert, počujúc tieto slová, povedané s prízvukom nevýslovnej hrdosti a dôstojnosti, ani nevediac prečo, sa zachvel; zdalo sa mu, že v očiach devy žiari niečo temné a chmúrne, keď sťa veštkyňa, vyvolávajúca príšeru, zobudila rozpomienku na tú krvavú tvár, ktorá svojou hroznou smrťou zjavila sa obrovsky očiam súčasnej Európy.

„Skoro,“ pokračovala Haydée, „bol koniec chôdze; sišli sme so schodov a ocitli sme sa na brehu jazera. Matka ma túlila ku svojej rozbúrenej hrudi a na dva kroky za nami videla som otca, pozerajúceho nepokojne na všetky strany.

Pred nami boly štyri mramorové schody a pod posledným schodom kolembala sa bárka.

S miesta, na ktorom sme stáli, bolo vidieť čnieť v prostriedku jazera čiernu hmotu; bol to kiosk, ku ktorému sme sa snažili dostať.

Zdalo sa mi, že kiosk je hodne ďaleko, azda pre tmu.

Sostúpili sme do bárky. Pamätám sa, že veslá sa dotýkaly vody celkom nečujne; nachýlila som sa, aby som ich videla; boly omotané pásmi polikarov.

Okrem veslárov boly v bárke len ženy, otec, matka, Selim a ja.

Polikari ostali na brehu jazera, kľačiac na poslednom schode a urobiac si, pre prípad prenasledovania, z troch ostatných hradbu.

Naša bárka šinula sa ako vietor.

,Prečo bárka pláva tak rýchlo?‘ spýtala som sa matky.

,Ticho, dieťa,‘ napomenula ma a dodala: ,Lebo utekáme.‘

Nechápala som, prečo utekal práve môj otec, on, všemohúci, on, pred ktorým obyčajne utekali iní, on, ktorého heslom bolo:

Nenávidia ma, lebo sa ma boja.

Bol to naozaj útek. Otec mi neskôr povedal, že posádka janinského paláca…“

Tu Haydée utkvela výrečným pohľadom na Monte Christovi, ktorého zrak sa už nespustil s jej očú. Deva teda pokračovala ležérne, ako niekto, kto vymýšľa alebo vynecháva.

„Hovorili ste, signora,“ riekol Albert, ktorý sledoval s veľkou pozornosťou devinu rozprávku, „že janinská posádka…“

„Vyjednávala so seraskyrom Kuršidom, ktorého vyslal sultán, aby zajal môjho otca. Otec, vyšlúc k sultánovi francúzskeho dôstojníka, ktorému cele dôveroval, rozhodol sa utiahnuť na bezpečné miesto, ktoré si sám dávno prichystal a ktorému dal meno katafygion, čo je toľko ako útulok.“

„A čo ten dôstojník?‘ spýtal sa Albert. „Pamätáte sa na jeho meno, signora?“

Monte Christo vymenil s devou bleskorýchly pohľad, ktorého si Morcerf nevšimol.

„Nie,“ odvetila Haydée, „nepamätám sa, ale azda mi neskôr príde na um a poviem vám ho.“

Albert už chcel vysloviť otcovo meno, keď Monte Christo zľahka zdvihol prst na znak mlčania; mladý človek si pripomenul prísahu a zatíchol.

„Plavili sme sa ku kiosku.

Arabeskami zdobené a svoje terasy vo vode kúpajúce prízemie a jediné, k jazeru obrátené poschodie — to bolo všetko, čo bolo možno vidieť z paláca.

Pod prízemím však ďaleko do ostrova tiahlo sa podzemné rozsiahle sklepenie, kde nás zaviedli, matku, mňa a naše ženy, a kde na kope ležalo šesdesiattisíc vreciek a dvesto súdkov; vo vreckách bolo dvadsaťpäť miliónov zlata a v súdkoch tridsaťtisíc libier pušného prachu.

Pri súdkoch stál Selim, otcov miláčik, o ktorom už bola reč; bdel vo dne i v noci, držiac v ruke oštep, na konci ktorého bol horiaci knôt. Mal rozkázané na prvé otcovo znamenie vyhodiť všetko do povetria: kiosk, stráže, pašu, ženy i zlato.

Pamätám sa, že naše otrokyne, vediac o tom hroznom susedstve, trudily sa celé dni a noci v modlitbách, v plači a vzdychaní.

Ja však ustavične vidím mladého vojaka s bledou pleťou a čiernymi očami, a keď sa ku mne schýli anjel smrti, som istá, že v ňom poznám Selima.

Nemohla by som povedať, ako dlho sme tak boli: vtedy som ešte nevedela, čo je čas. Zavše, ale zriedka, matku a mňa dal otec zavolať na terasu paláca; boly to pre mňa chvíle zábavy, keďže som v podzemí videla len nariekajúce tiene a zapálený oštep Selima. Otec, sediac pri širokom obloku, upieral zamračený pohľad na ďaleký obzor, skúmajúc každý čierny bod, zjavujúci sa na jazere, kým matka, napoly ležiac vedľa neho, skláňala hlavu na jeho rameno a ja som sa bavila pri jeho nohách, obdivujúc v detskom počudovaní, ktoré ešte predmety zveličuje, svah Pindara, čnejúceho na obzore, janinské biele mnohohranné paláce, vystupujúce z belasých vôd jazera, obrovské chumáče tmavej zelene, pnúce sa ku skalám pohoria sťa lišajníky a zdajúce sa zďaleka ako prach, ale zblízka sú to ohromné jedle a ozrutné myrty.

Raz ráno poslal otec pre nás. Našly sme ho dosť pokojného, ale bledšieho ako obyčajne.

,Buď trpezlivá, Vasiliki, dnes sa všetko skončí, dnes príde vladárov ferman a môj osud sa rozhodne. Ak bude milosť úplná, vrátime sa do Janiny; ak bude zvesť zlá, ujdeme dnes v noci.‘

,A ak nám nedajú ujsť?‘ spýtala sa matka.

,Ó, buď pokojná,‘ odvetil otec s úsmevom. ,Selim a jeho zapálený oštep mi za nich ručí. Chceli by, aby som bol mŕtvy, ale nie s podmienkou, že umrú so mnou.‘

Na tieto útechy, ktoré nešly otcovi zo srdca, matka odpovedala len vzdychom.

Pripravila mu ľadovú vodu, ktorú pil každú chvíľu, lebo od toho času, ako sme odišli do kiosku, spaľovala ho žeravá horúčosť; navoňavkovala jeho bielu bradu a zapálila mu čibuk, ktorého v povetrí krúžiaci dym často sledoval celé hodiny roztržitým pohľadom.

Zrazu sa tak prudko strhol, že ma opanoval strach.

Neodvrátiac zrak od predmetu, ktorý upútal jeho pozornosť, žiadal si ďalekohľad.

Matka, bledšia ako stena, o ktorú sa opierala, mu ho podávala.

Videla som, že sa otcovi trasie ruka.

,Bárka… Dve… Tri…‘ šeptal otec.,Štyri…‘

Vstal, zobral zbrane a pamätám sa, že nasypal prachu do panvičiek pištolí.

,Vasiliki,‘ povedal matke so zrejmým chvením, ,približuje sa moment, ktorý o nás rozhodne; o pol hodiny máme tu odpoveď vznešeného sultána. Odíď s Haydée do podzemia.‘

,Nechcem vás opustiť,‘ odvetila Vasiliki; ,ak umrie môj pán, chcem umrieť s ním.‘

,Choďte k Selimovi!‘ zvolal otec.

,S Bohom, pane!‘ zašeptala matka poslušne, sklonená hlboko, ako by pred príchodom smrti.

,Odveďte Vasiliki,‘ rozkázal otec svojim polikarom.

Ja však, na ktorú zabudli, utekala som k nemu a vystrela som za ním ruky. Zbadal ma, a skloniac sa ku mne, pritisol moje čelo ku svojim perám.

Ó, ten bozk bol posledný a ešte vždy je na mojom čele.

Sostupujúc dolu, rozoznaly sme medzi révou terasy bárky, ktoré vzrastaly na jazere, a pred chvíľou ešte podobné čiernym bodom, zdaly sa už sťa povrchu vĺn sa dotýkajúci vtáci.

Zatiaľ v kiosku dvadsať polikarov, ktorí sedeli pri nohách môjho otca a boli skrytí za boiseriou, pozorovalo krvavým pohľadom blížiace sa bárky a držalo napohotove dlhé, perleťou a striebrom vykladané pušky; dlážka bola posiata množstvom nábojov; otec pozeral na hodinky a prechádzal sa stiesnený.

To som si povšimla, keď som odchodila od otca po poslednom bozku, ktorý som od neho dostala.

Matka a ja prešly sme cez podzemie; Selim bol vždy na svojom mieste; usmial sa na nás smutne. Šly sme si pre hlavnice na druhú stranu sklepenia a šly sme si sadnúť k Selimovi; vo veľkom nebezpečenstve oddané srdcia sa hľadajú, a hoci som bola len dieťaťom, cítila som, že nad hlavou nám visí veľké nebezpečenstvo…“

Albert často počul, nie od otca, ktorý o tom nikdy nehovoril, ale od cudzích ľudí, o posledných chvíľach janinského pašu; čítal rozličné opisy jeho smrti, ale táto príhoda, oživená zjavom a hlasom devy, živý prízvuk, žalostná elégia pôsobily na neho nevýslovnou čarovnosťou a súčasne i nevýslovnou hrôzou.

Haydée, oddajúc sa cele hrozným rozpomienkam, na chvíľu zamĺkla; jej čelo, sťa v búrlivý deň chýliaci sa kvet, sklonilo sa do dlaní a jej oči, strácajúce sa v neurčitosti, zdaly sa ešte na obzore vidieť zelený Pindaros a belasé vody Janinského jazera, to čarovné zrkadlo, v ktorom sa odrážal ňou kreslený chmúrny obraz.

Monte Christo pozeral na ňu s výrazom nevýslovného záujmu a súcitu.

„Pokračuj, dcéra,“ prehovoril po grécky.

Haydée zdvihla čelo, ako by ju Monte Christove zvučné slová boly zobudily zo sna, a hovorila ďalej:

„Boly štyri hodiny popoludní, a hoci von jasal žiarivý deň, my sme boly ponorené v tme podzemia.

V sklepení sa mihalo jediné svetlo, podobné chvejúcej sa hviezde na čiernej oblohe; bol to Selimov knôt. Moja matka bola kresťanka a modlila sa.

Selim s času na čas povedal posvätné slová: ,Boh je veľký!‘

Moja matka prechovávala ešte vždy akúsi úfnosť. Keď sa poberala nadol, zdalo sa jej, že poznáva Francúza, ktorého poslali do Carihradu a ktorému otec cele dôveroval, vediac, že vojaci francúzskeho sultána sú obyčajne ušľachtilí a veľkodušní. Priblížila sa niekoľko krokov ku schodišťu a načúvala.

‚Blížia sa,‘ povedala; ,keby len niesli mier a život!‘

,Čoho sa bojíš, Vasiliki?‘ spýtal sa Selim svojím ľúbezným a súčasne hrdým hlasom. ,Ak nenesú mier, dáme im smrť.‘

A oživil plameň svojho oštepu pohybom, ktorý ho robil podobným Dionýzovi starej Kréty.

Ale ja, hoci som bola v útlom veku a detinská, bála som sa tej smelosti, ktorá sa mi videla divou a nesmyselnou, a desila som sa hroznej smrti v povetrí a plameni.

Na matku to účinkovalo práve tak, lebo som cítila, že sa trasie.

,Bože môj, Bože môj, mamička,‘ zvolala som, ,či umrieme?‘

Pri znení môjho hlasu otrokyne zdvojnásobily modlitby a plač.

,Dieťa,‘ povedala mi matka, ,nedaj Boh, aby si si v jeden deň žiadala smrť, ktorej sa dnes bojíš!‘

Potom sa spýtala:

‚Selim, aký je pánov rozkaz?‘

,Ak mi pošle svoju dýku, to znamená toľko, že sultán odmieta prijať ho na milosť: vtedy zapálim; ak mi pošle svoj prsteň, to znamená toľko, že mu sultán odpúšťa, a potom vydám pracháreň.‘

,Priateľ,‘ riekla zasa matka, ,keď príde pánov rozkaz a ak pošle dýku, nastavíme ti prsia a miesto toho, aby si nás usmrtil spôsobom, ktorý nás desí, obidve nás prebodneš dýkou.‘

,Áno, Vasiliki,‘ odvetil pokojne Selim.

Zrazu ako by sme boly počuly mocný krik; načúvaly sme; bol to krik radosti; meno do Carihradu vyslaného Francúza, vyvolávané našimi polikarmi, sa ozývalo. Bolo jasné, že priniesol odpoveď vznešeného sultána a že odpoveď bola priaznivá…“

„A vám nepríde na um to meno?“ spýtal sa Albert, ochotný pomôcť pamäti Haydée.

Monte Christo mu dal znamenie.

„Nepamätám sa naň,“ odvetila Haydée a pokračovala: „Huk bol vždy silnejší; ozvaly sa blížiace sa kroky; niekto sostupoval po schodoch do podzemia.

Selim pripravil oštep.

V modrastom šere, ktoré tvorilo denné svetlo, vnikajúce až po vchod podzemia, zjavil sa tieň.

,Kto si?‘ zvolal Selim. ,Ale hocikto si, ďalej ani krok!‘

,Sláva sultánovi!‘ riekol tieň. ,Pašovi Alimu je udelená úplná milosť a nielen že mu je darovaný život, ale vracajú sa mu jeho majetky a statky.‘

Matka vykríkla od radosti a pritisla ma k srdcu.

,Stoj!‘ riekol Selim, vidiac, že sa už vrhá k východu. ,Vieš, že musím dostať prsteň.‘

,Pravda,‘ povedala matka a padla na kolená, dvíhajúc ma k nebu, ako by ma, modliac sa za mňa k Bohu, chcela k nemu pozdvihnúť…‘

Haydée zamĺkla zas, premožená takým prudkým dojatím, že na jej zblednuté čelo vystúpil pot, a zdalo sa, ako by tlmený hlas nemohol sa vyrvať z jej vyschnutého hrdla.

Monte Christo nalial do pohára trochu ľadovej vody, povediac s miernosťou, v ktorej sa však chvel odtienok rozkazu:

„Smelosť, dcéra!“

Haydée si osušila oči i čelo a pokračovala:

„Naše oči, privyknuté na tmu, poznaly pašovho posla: bol to priateľ.

Selim ho poznal, ale smelý mládenec poznal len jednu vec: poslušnosť.

,V čom mene prichodíš?‘ spýtal sa.

,Prichodím menom nášho pána Aliho Tebelina.‘

,Ak prichodíš menom Aliho, vieš, čo mi máš odovzdať.‘

,Áno,‘ odvetil posol, ,nesiem ti jeho prsteň.‘

Súčasne zdvihol nad hlavu ruku, ale bol priďaleko a nebolo dostatok svetla, aby Selim mohol so svojho miesta rozoznať a poznať predmet, ktorý mu ukazoval.

,Nevidím, čo držíš,‘ riekol Selim.

,Priblíž sa,‘ vyzval ho posol, ,alebo sa ja priblížim k tebe.‘

,Ani jedno, ani druhé,‘ odvetil mladý vojak; ‚polož predmet, ktorý mi ukazuješ, na miesto, kde si, pod tento svetelný lúč, a odstúp, aby som ho videl.‘

,Dobre,‘ súhlasil posol.

A odstúpil, položiac dohovorené znamenie na označené miesto.

Srdcia nám búchaly, lebo zdalo sa nám, že predmet je naozaj prsteň. Ale či to bol otcov prsteň?

Selim, neprestajne držiac v rukách zapálený knôt, pristúpil k otvoru, sklonil sa cele rozradostený k osvietenému miestu a zdvihol znamenie.

,Je to naozaj pánov prsteň!‘ zvolal, bozkávajúc ho.

A šmariac knôt na zem, stúpil naň a zadusil ho.

Posol vykríkol od radosti a zatlieskal. A na toto znamenie pribehli štyria vojaci seraskýra Kuršida — a Selim klesol, prebodnutý piatimi bodnutiami.

Potom, ochmelení zločinom, hoci ešte bledí od strachu, vrútili sa do podzemia, hľadajúc všade, či tam niet ohňa, a vrhli sa na vrecká so zlatom.

Matka ma schvátila do náručia, a rýchlo bežiac krivolakými chodbami, ktoré boly len nám známe, prišla až k tajným schodom kiosku, v ktorom bol strašný hurhaj.

Dolné siene boly preplnené Kuršidovými čodoarmi, totiž našimi nepriateľmi.

V momente, keď matka chcela otvoriť nízke dvierka, ozval sa pašov strašný a výhražný hlas.

Matka primkla oko ku škáre medzi doskami; pred mojimi náhodou bol otvor, cez ktorý som videla dovnútra.

,Čo chcete?‘ spytoval sa otec ľudí, ktorí mali v rukách zlatými literami popísaný papier.

,Chceme ti oznámiť vôľu Jeho Vznešenosti,‘ odvetil jeden z nich. ,Vidíš tento ferman?‘

,Vidím ho,‘ odvetil otec.

,Tak čítaj! Žiada tvoju hlavu.‘

Môj otec dal sa do smiechu, desnejšieho ako hrozba; ešte neprestal, keď z jeho pištolí vypálily dva výstrely a zabily dvoch mužských.

Polikari, ležiaci okolo môjho otca s tvárami obrátenými k zemi, zrazu vstali a začali strieľať. Sieňou zavíril hurhaj, oheň a dym.

V tom momente začala sa streľba i s druhej strany a guľky prevŕtavaly okolo nás dosky.

Ó, aký bol krásny, aký bol veľký paša Ali Tebelin, môj otec, v daždi gúľ, s palošom v hrsti, s tvárou čiernou od pušného prachu! Ako utekali jeho nepriatelia!

,Selim, Selim!‘ volal. ,Strážca ohňa, konaj svoju povinnosť!‘

,Selim je mŕtvy!‘ odpovedal hlas, ktorý sa zdal vychádzať z hĺbky kiosku. ,A ty, pane môj, Ali, si stratený!‘

Zároveň ozval sa dutý výstrel a dlážka okolo otca rozletela sa s praskotom.

Čodoari strieľali cez dlážku. Traja alebo štyria polikari padli, trafení zdola nahor letiacimi strelami, ktoré im rozryly celé telo.

Môj otec vykríkol, vrazil prsty do dier po guľkách a vytrhol celú dosku.

Súčasne však vypálilo tým otvorom dvadsať výstrelov a plameň, vyšľahnúc ako z krátera sopky, podpálil čalúny a pohltil ich.

V tomto hroznom hurhaji a miešanine tohto desného kriku zaznely dva nad všetky ostrejšie výstrely a bolo počuť dva nad všetky bolestnejšie výkriky, takže som zdúpnela od hrôzy. Tie dva výstrely zasiahly smrteľne môjho otca, ktorý vykríkol dva razy.

Ale jednako ostal stáť, zachytiac sa obloka. Moja matka, chtiac s ním umrieť, lomcovala dverami, ale dvere boly zdnuka zamknuté.

Okolo neho v kŕčoch smrteľného zápasu svíjali sa polikari; z nich dvaja či traja neranení alebo len s ľahšími ranami vyskočili oblokmi. Vtom zarachotila celá dlážka, podlomená zdola. Môj otec kľakol na jedno koleno; zároveň vystrelo sa dvadsať ramien, ozbrojených mečmi, pištoľami, dýkami; dvadsať úderov zasiahlo jediného človeka, a môj otec zmizol v ohnivej kúrňave, vznietenej revúcimi ďasmi, sťa by sa mu bolo pod nohami roztvorilo peklo.

Moja matka padla do mdlôb a ja som sa zrútila na zem…“

Haydée s povzdychom spustila ruky a uprela na grófa spýtavý pohľad, či je spokojný s jej poslušnosťou.

Gróf vstal, pristúpil k nej, chytil ju za ruku a povedal jej po grécky:

„Odpočiň si, drahé dieťa, a buď odvážna, pamätajúc, že jestvuje Boh, ktorý tresce zradcov.“

„Je to hrozná história, gróf,“ riekol Albert, cele podesený devinou bledosťou, „a teraz si robím výčitky, že som bol taký kruto indiskrétny.“

„To je nič,“ odvetil Monte Christo.

Potom, položiac ruku na devinu hlavu, hovoril ďalej:

„Haydée je chrabrá dievčina, našla zavše i útechu v opisovaní svojich bôľov.“

„Preto,“ povedala živo deva, „že ma moje žiale upomínajú na tvoje dobrodenia, pane.“

Albert pozrel na ňu zvedavo, lebo ešte nerozprávala, čo si najväčšmi žiadal vedieť, totiž ako sa stala grófovou otrokyňou.

Haydée vyčítala z pohľadu grófovho i Albertovho to isté želanie.

Pokračovala:

„Keď sa matka prebrala, boly sme pred seraskýrom.

,Zabite ma,‘ povedala, ,ale ušetrite česť Aliho vdovy.‘

,Na mňa sa neobracaj so svojou prosbou,‘ odvetil Kuršid.

,Na koho teda?‘

,Na svojho nového pána.‘

,Kto je to?‘

,Tu je.‘

A Kuršid ukázal nám na jedného z tých, ktorí najviac prispeli k otcovej smrti,“ povedala deva s temným hnevom.

„Staly ste sa teda majetkom toho človeka?“ spýtal sa Albert.

„Nie,“ odpovedala Haydée; „neopovážil sa nás podržať, predal nás otrokárom, idúcim do Carihradu. Prešly sme Grécko a umierajúc došlý sme k sultánskej bráne, obkľúčenej zvedavcami, ktorí ustupovali, nechajúc nás prejsť. Zrazu obrátila matka oči smerom ich pohľadov, vykríkla a klesla na zem, ukazujúc mi na hlavu nad bránou.

Nad hlavou bol nápis:

,Toto je hlava Aliho Tebelina, janinského pašu.‘

Plačúc som sa namáhala zodvihnúť matku; bola mŕtva.

Zaviedli ma do bazára; bohatý Armén ma kúpil, dal ma vzdelať, zaopatril mi učiteľa, a keď som mala trinásť rokov, predal ma sultánovi Mahmudovi…“

„Od ktorého,“ dokončil Monte Christo, „ako som vám už povedal, kúpil som ju ja, Albert, za smaragd, podobný tomu, do ktorého zatváram svoje hašišové pilulky.“

„Ó, ty si dobrý, ty si veľký, môj pane,“ riekla Haydée, bozkávajúc Monte Christovi ruku, „a som veľmi šťastná, že som tvoja!“

Albert bol cele omámený tým, čo práve počul.

„Dopite si kávu,“ riekol gróf; „história je dokončená.“

Koniec IV. časti.