ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na námestí Ľudovíta XV. rozlúčili sa traja mladí ľudia. Morrel sa pustil po bulvároch, Château-Renaud po moste de la Révolution a Debray po nábreží.

Morrel a Château-Renaud podľa všetkej pravdepodobnosti utiahli sa pri rodinnom kozube, ako sa ešte hovorí v dobre osnovaných rečiach na rečništi snemovne a na divadelnej scéne v Richelieuovej ulici v dobre napísaných hrách; to isté sa nedalo povedať o Debrayovi. Keď došiel ku bráne Louvru, otočil koňa naľavo, precválal nádvorím Carrousselu, zahol do ulice Saint Roch, prešiel ulicou Michodiera a došiel ku bráne pána Danglarsa vo chvíli, keď koč pána de Villefort, složiac kráľovského prokurátora a jeho manželku v ulici du Faubourg Saint-Honoré, doviezol domov barónku.

Debray, ako dôverný priateľ domu, vošiel prvý do dvora, hodil opraty do rúk lokaja a potom sa vrátil ku koču, aby pomohol pani Danglarsovej; ponúkol jej rameno a šiel s ňou do jej izieb.

Keď sa brána zavrela a barónka s Debrayom ocitli sa na dvore, riekol Debray:

„Čo vám len je, Hermína? Prečo ste zamdleli pri tej histórii, či skôr pri tej myšlienke, ktorú gróf rozvinul?“

„Preto, že som dnes večer bola hrozne zle naladená, priateľ,“ odvetila barónka.

„Ale nie, Hermína, to mi nenahovoríte. Naopak, boli ste práve výbornej vôle, keď ste prišli ku grófovi. Pán Danglars bol síce trošku mrzutý, ale viem, že vám na jeho nálade nezáleží. Niekto vám niečo urobil. Povedzte mi to; viete dobre, že nikdy nestrpím, aby sa vám stala nejaká impertinencia.“

„Ubezpečujem vás, Lucien, že sa mýlite,“ riekla zasa pani Danglarsová; „je to tak, ako som vám povedala; k tomu ešte zlá nálada, ktorú ste sami zbadali a ktorú som nebrala tak vážne, aby som sa vám o nej musela zmieniť.“

Bolo zrejmé, že pani Danglarsová je pod vplyvom nervózneho rozčúlenia, ktoré si ženy často ani samy nevedia vysvetliť, alebo že, ako to uhádol Debray, pocítila nejaký tajný strach, s ktorým sa nikomu nechcela zdôveriť. Keďže zvykol uznávať ženské vrtochy za jeden z hlavných činiteľov v živote ženy, Lucien už nenaliehal, čakajúc vhodnú chvíľu buď pre novú otázku, buď pre priznanie proprio motu.

Predo dvermi spálne sa barónka stretla so slečnou Kornéliou.

Slečna Kornélia bola barónkina obľúbená komorná.

„Čo robí moja dcéra?“ spýtala sa pani Danglarsová.

„Študovala celý večer a potom sa odobrala spať,“ odvetila slečna Kornélia.

„Ale tak sa mi zdá, že počujem jej piano.“

„To hrá slečna Lujza d’Armilly, slečna však leží.“

„Dobre,“ riekla pani Danglarsová; „poďte ma sobliecť.“

Vošli do spálne. Debray sa vystrel na veľkú pohovku a pani Danglarsová odišla so slečnou Kornéliou do toaletnej chyže.

„Drahý pán Lucien,“ hovorila cez dvere pani Danglarsová, „ešte vždy sa sťažujete, že vás Eugenia nepoctí ani jediným slovkom?“

„Madame,“ odvetil Lucien, hrajúc sa s barónkiným psíkom, ktorý, poznajúc jeho hodnosť priateľa domu, mal vo zvyku zaliečať sa mu, „nie som sám, čo sa na to sťažujem; počul som onehdy, tuším, Morcerfa, ako sa sťažoval priam pred vami, že od svojej nevesty nemôže dosiahnuť ani slovo.“

„Je to pravda,“ povedala pani Danglarsová, „ale myslím, že sa to v najbližšom čase zmení a že uvidíte v jeden krásny deň Eugeniu vstúpiť do svojho kabinetu.“

„Do môjho kabinetu? Do môjho?“

„Totiž do ministrovho.“

„A prečo?“

„So žiadosťou o engagement v Opere! Naozaj, nikdy som nevidela taký záujem o hudbu; je to smiešne pri osobe zo spoločnosti!“

Debray sa zasmial.

„Nech len príde,“ riekol, „so súhlasom barónovým a vaším uzavrieme s ňou smluvu a pousilujeme sa, hoc i budeme veľmi chudobní, aby sme mohli podľa zásluhy zaplatiť taký nádherný talent, ako je jej.“

„Choďte, Kornélia,“ riekla barónka, „nepotrebujem vás už.“

Kornélia zmizla a o chvíľu vyšla pani Danglarsová zo svojho kabinetu v rozkošnom negližé a prišla si sadnúť k Lucienovi.

Potom zamyslená hladkala svojho bolonského psíka.

Lucien hľadel na ňu chvíľu mlčiac.

„Tak, Hermína,“ riekol po chvíli, „odpovedajte úprimne: však vás dnes niečo ranilo?“

„Nič,“ odvetila barónka.

Ale dych jej nestačil; vstala, snažila sa vydýchnuť a šla sa pozrieť do zrkadla.

„Dnes večer priam straším,“ riekla.

Debray vstal s úsmevom, chcel ísť barónku upokojiť, keď sa zrazu otvorily dvere.

Zjavil sa Danglars; Debray si zasa sadol.

Pani Danglarsová pri zvuku otváraných dverí sa obrátila a pozrela na manžela s počudovaním, ktoré ani neutajovala.

„Dobrý večer, madame,“ riekol bankár, „dobrý večer, pán Debray!“

Barónka myslela, že táto návšteva iste má cieľ napraviť trpké slová, ktoré sa mu cez deň vykĺzly.

Obrátila sa teda dôstojne, a neodpovedajúc manželovi, obrátila sa k Lucienovi a riekla mu:

„Prečítajte mi niečo, pán Debray.“

Debray, ktorého táto návšteva zpočiatku trochu znepokojila, utíšil sa, vidiac barónku pokojnú, a siahol za knihou, v ktorej bol založený perleťový nôž so zlatými inkrustáciami.

„Pardon,“ riekol barón. „Ale ustanete veľmi, barónka, ak budete tak dlho hore; je jedenásť hodín, a pán Debray býva dosť ďaleko.“

Debray ustrnul; nie že by Danglarsov tón nebol býval cele pokojný a zdvorilý, ale tým pokojom a tou zdvorilosťou prenikala akási nezvyčajná kaprica: dnes robiť niečo iné, ako plniť ženinu vôľu.

I barónka bola prekvapená a prejavila svoje počudovanie pohľadom, ktorý by jej muža iste bol prinútil k rozvahe, keby nebol hľadel do novín, v ktorých hľadal uzávierku štátnych dlžobných úpisov.

Preto bol hrdý pohľad márny a nemal vôbec účinok.

„Pán Lucien,“ riekla barónka, „osvedčujem sa vám, že nemám ani za mačný mak chuti spať, že vám chcem dnes večer povedať mnoho vecí a že celú noc strávite počúvaním, keby ste hneď mali spať stojac.“

„Ako si žiadate, madame,“ povedal flegmaticky Lucien.

„Môj drahý pán Debray,“ riekol zasa bankár, „nemárnite si zdravie počúvaním pochabostí pani Danglarsovej v noci, lebo ich práve tak dobre môžete vypočuť zajtra; ale dnešný večer patrí mne, vymieňujem si ho a použijem ho s vaším láskavým dovolením na pokonanie vážnych vecí so svojou ženou.“

Teraz bol úder taký priamy a padol tak smelo, že omráčil Luciena i barónku. Pozreli na seba spýtavo, ako by obapolne chceli v sebe čerpať pomoc proti tomuto útoku, ale neodolateľná moc pána domu zvíťazila, manžel zvíťazil.

„Ale nemyslite si, že vás vyháňam, môj drahý Debray,“ pokračoval Danglars, „nie, ani zďaleka: len nepredvídaná okolnosť ma núti hovoriť s barónkou ešte dnes večer; vyskytuje sa to veľmi zriedka, aby sa mi to mohlo zazlievať.“

Debray vybľabotal niekoľko slov, pozdravil sa a vyšiel z chyže, vrážajúc do rohov náradia ako Nátan v Athalii.

,To je neuveriteľné,‘ riekol si, keď sa za ním zavrely dvere, ,ako nás tí manželia, ktorí sú nám takí smiešni, ľahko prekonajú.‘

Keď Lucien odišiel, Danglars si sadol na jeho miesto na pohovku, zavrel otvorenú knihu, a zaujmúc osobovačnú pózu, začal sa tiež baviť so psíkom. Keď však pes, ktorý k nemu neprechovával také sympatie ako k Debrayovi, chcel ho pohrýzť, chytil ho za kožu na krku a hodil ho cez chyžu na ložisko. Pes zaskučal, letiac priestranstvom; potom, dopadnúc na miesto, schúlil sa na hlavnicu a omráčený týmto činom, na aký nebol zvyknutý, ostal ležať bez muknutia a hnutia.

„Viete, pane,“ riekla barónka, nepohnúc ani obočím, „že napredujete? Obyčajne ste bývali len hrubý, teraz ste surový.“

„Preto, že som dnes v horšej nálade ako obyčajne,“ povedal Danglars.

Hermína pozrela na baróna s hlbokým pohŕdaním. Tieto pohľady uvádzaly obyčajne pyšného Danglarsa do zúfalstva, toho večera si ich však nevšimol.

„A čo ma po vašej zlej nálade?“ spýtala sa barónka, popudená manželovou nehnuteľnosťou. „Či sa ma tie veci týkajú? Zatvorte si svoju zlú vôľu do svojich izieb, alebo ich pošlite do vašich pracovní. Máte platených účtovníkov, vylejte si na nich svoju zlosť.“

„Nie,“ povedal Danglars, „vaše rady sú mylné, madame, preto sa ich nebudem pridŕžať. Moje pracovne sú mojím Paktolom, ako hovorí, tuším, pán Desmoutiers, a nechcem byť prekážkou ich behu, ani rušiteľom ich pokoja. Moji účtovníci sú statoční ľudia, ktorí mi vyrábajú majetok a ktorým dávam oveľa menší plat, ako si skutočne zasluhujú, keď ich cením podľa toho, čo vynášajú. Na nich sa teda nenahnevám, ale zato na tých, ktorí jedia moje obedy, humpľujú moje kone a kántria moju pokladnicu.“

„A akí sú to ľudia, ktorí kántria vašu pokladnicu? Prosím, vyslovte sa jasnejšie.“

„Ach, buďte pokojná; ak hovorím v rébusoch; nerobím to preto, aby ste sa museli trápiť ťažkým rozlušťovaním,“ odvrkol Danglars. „Ľudia, ktorí kántria moju pokladnicu, sú tí, ktorí z nej za hodinu vytiahnu päťstotisíc frankov.“

„Nerozumiem vám, pane,“ povedala barónka, snažiac sa utlmiť chvenie hlasu a pýrenie líc.

„Ba rozumiete veľmi dobre,“ riekol Danglars, „ale ak zotrváte pri svojej zlej vôli, poviem vám, že som na španielskej pôžičke stratil sedemstotisíc frankov.“

„Ach, hľa!“ zvolala posmešne barónka. „A za tú stratu robíte zodpovednou mňa?“

„Prečo nie?“

„A či ja môžem za to, že ste stratili sedemstotisíc frankov?“

„Ja rozhodne nie!“

„Povedala som vám raz navždy, pane,“ riekla ostro barónka, „aby ste mi nehovorili o pokladnici; tej reči som sa nenaučila ani u svojich rodičov, ani v dome svojho prvého manžela.“

„To verím, na moju česť,“ zvolal Danglars, „lebo z nich nik nemal ani sou.“

„Preto som sa u nich nenaučila tej bankovej manipulácii, ktorá mi tu kmáše sluch od rána do večera; štrngot znova a znova prepočítaných toliarov je mi protivný, a zvuk vášho hlasu je mi ešte odpornejší.“

„Naozaj?“ povedal Danglars. „To je zvláštne. Ja som si vždy myslel, že na mojich operáciách máte najväčší záujem.“

„Ja? Kto vám mohol vnuknúť takú hlúposť?“

„Vy sami.“

„Ach, podívajme sa!“

„Áno.“

„Rada by som bola, keby ste mi povedali, v akých okolnostiach?“

„Bože môj, to je ľahká vec. Lanského februára vy prvá ste mi spomenuli haitské úpisy; zdalo sa vám, že do Havre priplávala loď, nesúca zprávu, že bol vyrovnaný plat, o ktorom prevládal náhľad, že bude zaplatený až podľa gréckeho kalendára. Poznám prozreteľnosť vašich snov; dal som teda pod rukou skúpiť všetky úpisy haitského dlhu, ktoré som sohnal, a zarobil som štyristotisíc frankov, z ktorých vám svedomite odovzdali stotisíc. Robili ste s nimi, čo sa vám páčilo, to sa ma netýka… V marci šlo o koncesiu na stavbu železnice. Uchádzaly sa o ňu tri spoločnosti, núkajúce jednaké záruky. Hovorili ste mi, že váš cit — a hoci tvrdíte, že sú vám špekulácie cudzou vecou, ja predsa mám váš cit v istých veciach za cele správny — hovorili ste mi, že váš cit vám hovorí, že povolenie dostane takzvaná Južná spoločnosť. Upísal som hneď dve tretiny akcií tej spoločnosti. Koncesiu skutočne dostala; ako ste predvídali, cena akcií sa strojnásobila, a ja som shrabol milión, z ktorého vám odovzdali dvestopäťdesiattisíc frankov na špendlíky. Čo ste urobili s tými dvestopäťdesiatimi tisícmi?“

„Ale, pane, na čo tým narážate?“ zvolala barónka, celá sa trasúc od zlosti a netrpezlivosti.

„Trpezlivosť, madame, už som pri hlavnom bode.“

„Na šťastie!“

„V apríli ste boli u ministra na obede; hovorilo sa o Španielsku a vy ste vypočuli tajný rozhovor; šlo o vypudenie dona Carlosa; kúpil som španielske úpisy. Prišlo na vypudenie, a ja som za deň získal šesťstotisíc frankov, keď Karol V. prekročil Bidassoa. Z tých šesťstotisíc dostali ste päťdesiattisíc toliarov; boly vaše, urobili ste s nimi, čo sa vám páčilo, nežiadam z nich skladanie účtov. Ale predsa ostane pravdou, že ste toho roku dostali päťstotisíc libier.“

„No, a potom, pane?“

„Ach, áno, potom! Práve potom sa to začalo kaziť.“

„Vy máte spôsoby hovoru… naozaj…“

„Tým spôsobom vyslovujem svoje myšlienky, a to je všetko, čo potrebujem… Potom… stalo sa to pred troma dňami, to potom! Pred troma dňami ste sa zabávali s pánom Debrayom a bola reč o politike, a domnievali ste sa vyrozumieť z jeho slov, že don Carlos sa vrátil do Španielska. Predávam svoje papiere, zvesť sa rozšírila, vznikne panika, ja už nepredávam, ale dávam. Na druhý deň sa zistí, že zvesť bola nepravdivá a že pre tú nepravdivú zvesť stratil som sedemstotisíc frankov.“

„Tak čo?“

„Keď vám vyplácam štvrtinu, ak vyhrám, vy ste mi dlžná štvrtinu, ak prehrám. Štvrtina zo sedemstotisíc frankov je stosedemdesiatpäťtisíc frankov.“

„Ale čo mi tu hovoríte, je čudné, a ja naozaj neviem, ako spojujete s celou tou vecou meno pána Debraya.“

„Preto, že ak náhodou nemáte tých stosedemdesiatpäťtisíc frankov, ktoré žiadam, vypožičajte si od svojich priateľov, a preto, že pán Debray je vaším priateľom.“

„Fuj!“ skríkla barónka.

„Ó, nijaké posunky, nijaký krik, nijakú modernú drámu, madame, inak vám budem prinútený povedať, že v duchu vidím pána Debraya, ako sa rehoce nad svojimi päťstotisíc frankmi, ktoré ste mu toho roku vyplatili, a ako si pochvaľuje, že napokon našiel, čo ani najzručnejší hráč nikdy nemohol objaviť, totiž ruletu, v ktorej sa vyhráva bez sádzania a v ktorej sa netratí ani vtedy, keď sa prehrá.“

Barónka chcela vybuchnúť.

„Vy úbožiak!“ zvolala. „Opovážte sa mi povedať, že ste nevedeli o tom, čo sa mi dnes odvažujete vyčitovať?“

„Nehovorím vám, že som vedel, nehovorím, že som nevedel, hovorím vám: pozorujte moje správanie od štyroch rokov, ako ste prestali byť mojou ženou a ako som ja prestal byť vaším mužom, uvidíte, či bolo vždy dôsledné, či nie. Nejaký čas pred našou roztržkou žiadali ste si študovať hudbu s tým slávnym barytonistom, ktorý s takým úspechom vystupoval v Théâtre Italien; ja som zasa chcel študovať tanec s tou tanečnicou, ktorá si získala toľkú slávu v Londýne. Stálo ma to za vás i za seba asi stotisíc frankov. Nehovoril som nič, lebo medzi manželmi musí byť súlad. Ak muž a žena majú základne poznať tanec a hudbu, stotisíc frankov nie je veľa. Skoro sa vám spev zbridil a smysleli ste si študovať diplomaciu s ministerským tajomníkom; nechal som vás študovať. Rozumiete: čo mi na tom záleží. Veď hodiny, ktoré beriete, platíte si sama zo svojej súkromnej pokladnice. Ale teraz badám, že čerpáte z mojej a že vaše hodiny ma môžu stáť sedemstotisíc mesačne. Dosť, madame! Takto to nemôže ísť ďalej. Alebo bude diplomat dávať hodiny darmo, a ja ho strpím, alebo viac už nevstúpi do môjho domu. Rozumiete, madame?“

„Ó, to je primnoho, pane!“ zvolala Hermína, zadúšajúc sa. „Prekračujete hranice hanebnosti!“

„a však vidím,“ povedal Danglars, „že ste neostali za nimi a že ste dobrovoľne počúvli zákonitý predpis: žena má nasledovať svojho muža!“

„Urážate!“

„Máte pravdu: prestaňme s tým a rozmýšľajme chladne. Ja som sa nikdy neplietol do vašich vecí, ak len nešlo o vaše dobro; urobte to isté. Hovoríte, že vás do mojej pokladnice nič? Nedbám; robte so svojou, čo chcete, ale neplňte ani nevyprazdňujte moju. Konečne, ktovie, či to nie je nejaký politický fígeľ? Môžbyť, že minister, zúrivý pre moje opozičné stanovisko a žiarlivý na všeobecné sympatie, ktorým sa teším, dohovoril sa s Debrayom, že ma zničí.“

„To je veľmi pravdepodobné!“

„Niet pochybnosti; kto to kedy videl — nepravdivá telegrafická zvesť; veď je to nemožné, alebo aspoň to hraničí s nemožnosťou! Dva celkom rozličné signále, dané doma poslednými ďalekopismi!… To je naozaj naschvál urobené pre mňa.“

„Pane,“ riekla skromnejšie barónka, „veď, tuším, viete, že toho úradníka odohnali, ba že sa hovorilo i o jeho súdnom stíhaní; vydali rozkaz, aby ho zavreli, a rozkaz len preto nevykonali, že úradník, aby sa zachránil, ušiel, čo je dôkazom jeho pomätenosti alebo viny… To je omyl.“

„Áno, ktorému sa hlupáci smiali, pre ktorý mal minister zlú noc, ktorý necháva pánov tajomníkov čarbať na papier, ale ktorý ma stojí sedemstotisíc frankov.“

„Ale, pane,“ riekla zrazu Hermína, „keď podľa vás pôvodcom všetkého toho je pán Debray, prečo to nepoviete pánu Debrayovi do očú a prečo prichádzate povedať to mne? Prečo ho obviňujete a prečo sa pomstíte na mne?“

„A či ja poznám pána Debraya?“ pýtal sa Danglars. „Či ho chcem poznať? Či chcem vedieť, že dáva rady? Či sa ich chcem držať? Či azda hrám? Nie, to všetko robíte vy, a nie ja.“

„Ale, tak sa mi vidí, keď z toho máte úžitok…“

Danglars pokrčil plecami.

„Naozaj, ženy sú pochabé bytosti, ktoré sa pokladajú za geniálne, ak maly niekoľko intríg, o ktorých práve neklebetí celý Paríž! Ale rozvážte si vec, že keby ste boli pred svojím mužom utajili svoje neviazanosti, čo je predsa abecedou toho umenia, lebo mužovia väčšinou nechcú vidieť, boli by ste len bledou kópiou toho, čo robí polovica žien zo spoločnosti, vašich priateliek. Ale u mňa to nie je tak; ja som mal vždy otvorené oči; od štrnástich rokov mohli ste mi azda zatajiť myšlienku, ale ani jeden krok, ani jeden čin, ani jeden poklesok. Vy ste sa tešili svojej obratnosti a pevne ste verili, že ma klamete, a aké to malo následky? Že, vďaka mojej predstieranej nevedomosti, medzi vašimi priateľmi, počnúc pánom de Villefort a končiac Debrayom, nebolo ani jedného, ktorý by sa predo mnou netriasol. Niet ani jedného, ktorý by ma nebol pokladal za pána domu, čo je tu u vás mojím jediným nárokom; slovom, ani jeden sa vám neopovážil povedať, čo som vám ja dnes povedal o sebe. Dovoľujem vám, aby ste ma nenávideli, ale zabránim vám zosmiešniť ma, a hlavne a predovšetkým zakazujem vám privádzať ma navnivoč.“

Až do tej chvíle, ako zaznelo Villefortovo meno, barónka sa ešte ako-tak opanovala; pri tom mene však zbledla, a vstanúc, ako by ju bola vyhodila vzpruha, vystrela pred seba ramená, ako by chcela zažehnať mátohu. Potom urobila tri kroky k mužovi, ako by mu chcela vychvátiť ostatok tajomstva, ktoré azda nepoznal alebo ktoré nechcel celkom vysloviť, prechovávajúc nejaký odporný úmysel, ako boly temer všetky Danglarsove úmysly.

„Pán de Villefort! Čo to znamená? Čo chcete tým povedať?“

„To je toľko, madame, že pán de Nargonne, váš prvý manžel, nie súc ani filozofom ani bankárom, či azda súc tým i oným a vidiac, že od kráľovského prokurátora nemožno nič získať, umrel od žiaľu alebo hnevu, keď vás po deväťmesačnej neprítomnosti našiel v šiestom mesiaci tehotenstva. Som brutálny; nielen že to viem, ale sa tým vonkoncom pýšim: je to v mojich obchodných manipuláciách jednou z podmienok úspechu. Prečo sa dal radšej zabiť, miesto toho, aby sám zabil? Preto, že nemusel ratovať pokladnicu. Ja však patrím svojej pokladnici. Môj spoločník, pán Debray, zavinil mi stratu sedemstotisíc frankov, nech znáša na neho pripadajúcu časť straty, a budeme pokračovať vo svojich obchodných stykoch. Ak nie, ak mi chce zastaviť plachty, nech urobí to, čo robia bankrotári: nech sa stratí. Ech, Bože môj, viem, je to milý šuhajko, ak sú jeho zprávy spoľahlivé, ale ak sú nie, v spoločnosti je ich čo len päťdesiat, ktorí sú oveľa súcejší ako on.“

Pani Danglarsová zmeravela, ale zato sbierala všetky sily, aby odpovedala na tento posledný útok. Klesla do kresla, mysliac na Villeforta, na výjav pri obede, na divnú reťaz nešťastia, ktorá od niekoľkých dní rad-radom prenasleduje jej dom a mení v pohoršlivé sváry teplý pokoj jej domácnosti. Danglars sa na ňu ani neobzrel, hoci robila, čo mohla, aby zamdlela. Neprehovoril viac ani slova, vyšiel zo spálne a odobral sa do svojich izieb. A tak pani Danglarsová, keď sa prebrala z polovičnej mdloby, mohla si myslieť, že mala hrozný sen.