ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán a pani de Villefort, vrátiac sa do svojho bytu, dozvedeli sa, že pána grófa de Monte Christo, ktorý ich prišiel navštíviť, zaviedli do salónu, kde na nich čaká. Pani de Villefort, pre prílišné rozčúlenie nemôžuc vstúpiť ta hneď, utiahla sa do svojej spálne, kým kráľovský prokurátor, vediaci sa lepšie opanovať, smeroval rovno k salónu.

Ale ani pri svojej istote v správaní, ani pri umení panovať nad výrazom tváre nemohol pán de Villefort natoľko vyjasniť čelo, aby gróf, ktorý len tak žiaril úsmevom, nezbadal jeho chmúrny a zakabonený vzhľad.

„Ó, Bože môj!“ riekol Monte Christo, keď sa navzájom pozdravili. „Čo sa vám stalo, pán de Villefort? Neprišiel som azda práve vo chvíli, keď ste sostavovali nejakú obžalobu, v ktorej ide aspoň o hlavu?“

Villefort sa skúsil usmiať.

„Nie, pán gróf,“ odvetil, „teraz som tou obeťou ja. Ja sám prehrávam spor, a náhoda, tvrdohlavosť, šialenosť je žalobcom.“

„Čo tým chcete povedať?“ spýtal sa Monte Christo s výborne predstieraným záujmom. „Stihlo vás azda naozaj nejaké ťažké nešťastie?“

„Ó, pán gróf,“ odvetil Villefort pokojne, ale s rozhorčením, „nehodno o tom hovoriť; temer nič, ide len o peňažnú stratu.“

„Naozaj,“ odvetil Monte Christo, „ale veď peňažná strata pre taký majetok, ako je váš, a pre takého povzneseného a filozofického ducha, akého máte vy, neznamená nič!“

„Nezaoberám sa ani natoľko finančnou otázkou,“ riekol Villefort, „hoci napokon za deväťstotisíc frankami je čo banovať, alebo aspoň hnevať sa pre ne. Najprv však dotýka sa ma to spravovanie osudu, náhody, fatality, či ako mám pomenovať moc, ktorá namierila úder, čo ma zasiahol, a ktorá marí moje nádeje, ničiac azda zároveň i budúcnosť mojej dcéry vrtochom detinského starca.“

„Ach, Bože môj, čo sa vlastne stalo?“ zvolal gróf. „Hovorili ste: deväťstotisíc frankov? Naozaj, taká suma si zaslúži, aby za ňou — ako hovoríte — banoval i filozof. A kto je príčinou toho zármutku?“

„Môj otec, o ktorom som vám hovoril.“

„Pán Noirtier? Naozaj? Ale, tak sa mi vidí, povedali ste mi, že je celý ochromený a že všetky jeho schopnosti sú zničené.“

„Jeho telesné schopnosti áno, lebo sa nemôže hýbať, nehovorí, ale jednako, ako vidno, myslí, chce a koná. Odišiel som od neho pred piatimi minútami, keď sa práve zaoberal diktovaním svojho testamentu dvom notárom.“

„Hovoril teda?“

„Dokázal viacej; dorozumel sa.“

„Ako?“

„Pohľadom; jeho oči sú živé, a ako vidíte, zabíjajú.“

„Priateľ môj,“ povedala práve do salónu vstúpivšia pani de Villefort, „azda si to predstavujete horšie, ako je?“

„Madame…“ pozdravil sa gróf, klaňajúc sa.

Pani de Villefort opakovala pozdrav s najgracióznejším úsmevom.

„Čo to počúvam od pána de Villefort?“ spýtal sa gróf. „A aká to nepochopiteľná nepriazeň?“

„Nepochopiteľná, to je pravý výraz!“ odvetil kráľovský prokurátor, krčiac plecami. „Starecký rozum!“

„A nemožno ho nakloniť, aby zmenil svoje rozhodnutie?“

„Tak je,“ riekla pani de Villefort; „zvrtne sa to na mojom mužovi, aby Valentíne neprajúci testament bol zmenený v jej prospech.“

Gróf vidiac, že manželia začínajú hovoriť v narážkach, s veľkou pozornosťou a so zrejmou záľubou sledoval výčin Eduarda, ktorý lial vtákom do vody atrament.

„Moja drahá,“ povedal Villefort, odpovedajúc svojej žene, „viete, že sa vo svojej domácnosti nerád zahrávam na patriarchu a že som si nikdy nemyslel, že osudy vesmíru závisia od kývnutia mojej hlavy. No jednako je dôležité, aby sa moje rozhodnutia v rodine rešpektovaly a aby nerozum starca a vrtoch dieťaťa neznemožnil plán, ktorý som v duchu ustálil už od rokov. Barón d’Épinay, ako viete, bol mojím priateľom a spojenie s jeho synom mi veľmi lahodí.“

„Myslíte,“ spýtala sa pani de Villefort, „že Valentína smýšľa práve tak ako jej starý otec? Naozaj… Vždy bola proti tomu sobášu, a neprekvapilo by ma, keby to, čo sme práve videli a počuli, bolo vykonané podľa spoločne osnovaného plánu.“

„Madame,“ riekol Villefort, „verte mi, že sa len tak nikto nezriekne deväťsto tisícového majetku.“

„Ona by sa zriekla i sveta, pane; veď vlani chcela vstúpiť do kláštora.“

„Nech je, ako chce,“ povedal Villefort, „povedal som, že sa tá svadba uskutoční, madame!“

„Proti vôli vášho otca?“ spýtala sa pani de Villefort, dotýkajúc sa druhej struny. „To je veľmi vážna vec!“

Monte Christo sa robil, ako by nepočúval, ale z celého rozhovoru nestrácal ani slova.

„Madame,“ odvetil Villefort, „môžem povedať, že som si vždy ctil svojho otca, lebo popri vrodenom synovskom cite bol som si vedomý jeho duševnej prevahy. Otec je vždy dvojnásobne posvätný: posvätný ako náš kreátor, posvätný ako náš pán. Teraz však nemôžem uznať starcovu múdrosť, ktorý pre rozpomienku na nenávisť, ktorú pociťoval k otcovi, prenasleduje i syna; bolo by to teda odo mňa smiešne, keby som svoje správanie upravoval podľa jeho vrtochu. Pána Noirtiera budem mať vždy v najväčšej úcte, podrobím sa nezištne peňažnej pokute, ktorou ma kára, ale moja vôľa ostane neochvejná, a svet usúdi, kto má zdravý rozum. Preto vydám svoju dcéru za baróna Františka d’Épinay, lebo podľa mojej mienky je to manželstvo dobré a čestné, a že napokon chcem dať svoju dcéru tomu, komu sa mne páči.“

„Ako?“ riekol gróf, súhlasu ktorého sa kráľovský prokurátor pohľadom stále domáhal. „Ako, pán Noirtier, vravíte, vydeďuje slečnu Valentínu preto, že sa chce vydať za pána baróna Františka d’Épinay?“

„Ech! Bože môj, áno, pane; to si vzal za príčinu!“ riekol Villefort, stisnúc plecom.

„Aspoň za viditeľnú príčinu,“ riekla pani de Villefort.

„Je to pravá príčina, madame. Verte mi, poznám svojho otca.“

„Či to možno pochopiť?“ spýtala sa mladá žena. „Spytujem sa vás, prečo sa nepáči pán d’Épinay pánu Noirtierovi väčšmi ako kto iný?“

„Naozaj,“ riekol gróf, „poznal som pána Františka d’Épinay, syna generála de Qeusnel — všakver? — ktorého kráľ Karol Desiaty povýšil na baróna d’Épinay.“

„Tak je,“ odvetil Villefort.

„Ale to bol, tak sa pamätám, veľmi milý mladý človek.“

„Veď som o tom presvedčená, že je to len číra zámienka,“ riekla pani de Villefort; „starci vo svojej láske bývajú tyranmi. Pán Noirtier nechce, aby sa jeho vnučka vydala.“

„Nie je vám azda známa príčina tej nenávisti?“ spýtal sa Monte Christo.

„Ó, Bože môj, kto to môže vedieť?“

„Azda nejaká politická antipatia?“

„Naozaj, môj otec a pán d’Épinay žili v búrlivých časoch, z ktorých ja pamätám len posledné dni,“ odvetil Villefort.

„Nebol váš otec bonapartista?“ spýtal sa Monte Christo. „Ak sa dobre pamätám, tuším, také niečo ste spomínali predo mnou.“

„Môj otec bol hlavne jakobínom,“ odvetil Villefort, schvátený pohnutím za čierťaže opatrnosti, „a senátorský plášť, ktorý mu Napoleon hodil cez plecia, starca síce prestrojil, ale nezmenil. Ak bol môj otec sprisahancom, urobil to nie pre cisára, ale proti Bourbonovcom, lebo mal hroznú vlastnosť, že sa nikdy neboril za nemožné utópie, ale len za veci uskutočniteľné a že pre tie možné veci spravoval sa vždy teóriami montagnardskými, ktoré sa nebály nijakých prostriedkov.“

„Tak vidíte, to je to!“ riekol Monte Christo. „Pán Noirtier a pán d’Épinay sa iste stretli na politickej postati. Či generál d’Épinay, hoci slúžil v Napoleonovom vojsku, nezachoval si v hĺbke srdca rojalistické smýšľanie a či nie jeho raz večer zavraždili, keď odchádzal z napoleonovského klubu, kam ho bonapartisti pozvali, úfajúc sa, že nájdu v ňom spojenca?“

Villefort pozrel na grófa temer s hrôzou.

„Azda sa mýlim?“ spýtal sa Monte Christo.

„Vôbec nie, pane,“ odvetila pani de Villefort, „naopak, je to tak. A práve pre príčinu, ktorú ste teraz spomenuli, aby zhasla stará nenávisť, chcel pán de Villefort spojiť láskou dve deti, ktorých otcovia sa nenávideli.“

„Vznešená myšlienka!“ riekol Monte Christo. „Myšlienka, plná kresťanskej lásky, ktorá by si zaslúžila chválu celého sveta. Naozaj, aké by to bolo utešené, keby sa slečna Noirtier de Villefort menovala pani d’Épinay.“

Villefort sa striasol a pozrel na Monte Christa, ako by chcel na dne jeho srdca vyčítať úmysel, ktorý mu práve vnukol povedané slová.

Gróf však zachoval svoj obvyklý láskavý úsmev. Ale ani teraz neprenikol kráľovský prokurátor svojím hlbokým pohľadom pod povrch.

„Ani nemyslím,“ prehovoril zasa Villefort, „že by to prekazilo svadbu, hoci strata starootcovského majetku je pre Valentínu veľkým nešťastím; nemyslím, že by pán František d’Épinay ustúpil pre tento peňažný nezdar; akiste uvidí, že ja azda stojím viacej ako tie peniaze, ja, ktorý som ich obetoval túžbe splniť slovo; pomyslí si konečne, že Valentína je bohatá majetkom svojej nebohej matky, ktorý spravuje pán a pani de Saint-Méran, jej starý otec a stará matka po matke, ktorí ju nežne milujú.“

„A ktorí si naozaj zaslúžia, aby ich Valentína milovala a opatrovala práve tak ako pána Noirtiera,“ riekla pani de Villefort. „Ostatne, prídu obidvaja o mesiac do Paríža a Valentína po takej urážke nebude sa už musieť zahrabávať u pána Noirtiera, ako robila doteraz.“

Gróf s ochotou počúval škripľavý hlas toho urazeného sebavedomia a prekazených plánov.

„Ale tak sa mi vidí,“ riekol po chvíľke mlčania Monte Christo, „a prosím vopred o odpustenie za to, čo poviem, ak pán Noirtier vytvára z dedičstva slečnu de Villefort preto, že sa chce vydať za človeka, otca ktorého on nenávidel, to previnenie predsa nemôže vyčítať drahému Eduardovi.“

„Všakver, pane?“ zvolala pani de Villefort s neopísateľným prízvukom. „Všakver, je to nespravodlivé? Chudák Eduard je práve tak vnukom pána Noirtiera ako Valentína, a keby sa Valentína nemusela vydať za pána Františka, pán Noirtier by jej poručil celý majetok; okrem toho Eduard je nositeľom rodinného mena, čo neprekáža, aby Valentína, i keď pripustíme, že ju starý otec naozaj vydedí, nebola tri razy taká bohatá ako on.

Po tomto výbuchu gróf už nehovoril.

„Nechajme,“ riekol Villefort, „pán gróf, prestaňme sa zapodievať rodinnými mizériami. Je pravda, že môj majetok zveľadí príjmy chudoby, ktorá dnes vládne skutočným bohatstvom; áno, môj otec bez príčiny zmaril moju oprávnenú nádej, ja však budem pokračovať ako rozumný a statočný človek. Pán d’Épinay, ktorému som sľúbil dôchodok z tej sumy, ho dostane, i keby som musel podstúpiť najkrutejšie odriekanie.“

„Jednako bolo by azda lepšie,“ povedala pani de Villefort, vracajúc sa stále k myšlienke, ktorá neprestajne vrela na dne jej srdca, „zdôveriť sa s tou nehodou pánu d’Épinay, aby on sám vrátil dané slovo.“

„Ach, to by bolo veľké nešťastie!“ zvolal Villefort.

„Veľké nešťastie?“ opakoval gróf.

„O tom niet pochybnosti,“ odvetil Villefort, opanujúc sa; „hoci z finančných príčin zmarená svadba vrhá na devu nepriaznivé svetlo; potom staré povesti, ktoré som chcel utlmiť, začaly by kolovať s obnovenou silou. Ale nie, z toho nebude nič. Ak je pán d’Épinay statočný človek, bude sa Valentíniným vydedením cítiť väčšmi viazaný ako prv; inak by konal z čírej ziskuchtivosti; nie, to je nemožné!“

„Tak isto smýšľam i ja ako pán de Villefort,“ riekol Monte Christo, utkvejúc pohľadom na pani de Villefort; „a keby som natoľko bol jeho priateľom, že by som mu smel radiť, vyzval by som ho, keďže sa — ako mi povedali — pán d’Épinay skoro vráti, aby tú vec upevnil natoľko, aby sa nemohla rozpadnúť. Slovom, začal by som konať tak, že by sa vec pre pána de Villefort musela skončiť čestne.“

Kráľovský prokurátor vstal, unesený zrejmou radosťou, ale jeho žena zľahka zbledla.

„Dobre,“ riekol, „nič iné som si nežiadal, a budem sa držať náhľadu takého radcu, ako ste vy,“ povedal, podajúc Monte Christovi ruku. „Nech teda každý to, čo sa dnes stalo, pokladá za neuskutočnené; na našich plánoch nezmenilo sa nič.“

„Pane,“ povedal gróf, „ručím vám za to, že svet i pri svojej známej nespravodlivosti bude vám vďačný za vaše rozhodnutie; vaši priatelia budú pyšní a pán d’Épinay, keby si mal vziať slečnu de Villefort i bez vena, čo sa nemôže stať, bude blažený, že sa dostane do rodiny, ktorá sa vie povzniesť na výšku takých obetí, aby dodržala slovo a splnila povinnosť.“

Keď odznely tieto slová, gróf vstal a chystal sa odísť.

„Vy už odchádzate, pán gróf?“ spýtala sa pani de Villefort.

„Musím, madame, prišiel som len, aby som vám pripomenul, že ste sa mi ráčili sľúbiť na sobotu.“

„Bojíte sa, že by som azda zabudla?“

„Ste priláskavá, madame, ale pán de Villefort máva často také vážne a súrne veci vybaviť…“

„Môj muž dal slovo, pane,“ riekla pani de Villefort, „a práve ste videli: splní, čo sľúbil, i keby mal všetko stratiť; tým skôr, keď môže všetko získať.“

„Spoločnosť je pozvaná do vášho domu na Elyzejských poliach?“ spýtal sa Villefort.

„Nie,“ odvetil Monte Christo, „a to práve robí vašu obetavosť tým cennejšou: je to na vidieku.“

„Na vidieku?“

„Áno.“

„A kde? V blízkosti Paríža, však?“

„Hneď za bránou, pol hodiny od hradieb, v Auteuile.“

„V Auteuile!“ zvolal Villefort. „Ach, áno, pani Villefortová mi povedala, že bývate v Auteuile, veď ju ta k vám preniesli. A na ktorom mieste?“

„V La Fontainovej ulici.“

„V La Fontainovej ulici?“ opakoval tlmene Villefort. „Ktoré číslo?“

„Číslo dvadsaťosem.“

„Ach, tak ste kúpili dom pána de Saint-Méran?“ zvolal Villefort.“

„Pána de Saint-Méran?“ opakoval Monte Christo. „Ten dom teda bol majetkom pána de Saint-Méran?“

„Áno,“ odvetila pani de Villefort. „A uverili by ste, pán gróf?“

„Čo?“

„Ten dom je pekný, však?“

„Rozkošný.“

„A môj muž v ňom nikdy nechcel bývať!“

„Ó, naozaj, pane?“ povedal Monte Christo. „To je predpojatosť, ktorej nerozumiem.“

„Nemám rád Auteuile, pane,“ odvetil kráľovský prokurátor, premáhajúc sa.

„Ale úfam sa, že nebudem taký nešťastný,“ riekol nepokojne Monte Christo, „že by ma ten odpor pripravil o šťastie vašej návštevy?“

„Nie, pán gróf… úfam sa pevne… verte, že urobím všetko, čo budem môcť…“ vravel jachtavo Villefort.

„Ó,“ povedal Monte Christo, „neprijímam nijaké exkuzovanie. Čakám vás v sobotu o šiestej, a keby ste neprišli, musel by som si myslieť — nuž čo! — že o tom dome, v ktorom dvadsať rokov nik nebýva, koluje nejaká smutná povesť, nejaká krvavá legenda.“

„Prídem, pán gróf, prídem,“ riekol s chvatom Villefort.

„Vďaka,“ povedal Monte Christo. „A teraz mi dovolíte odobrať sa od vás.“

„Naozaj, povedali ste, pán gróf, že nás musíte opustiť,“ riekla pani de Villefort, „a tuším, chceli ste povedať prečo, keď ste sa zrazu prerušili a prešli na iný predmet.“

„Naozaj neviem, madame, či budem mať toľko smelosti povedať vám, kde idem,“ riekol Monte Christo.

„Ach, len povedzte!“

„Ako pravý zvedavec idem pozrieť na vec, o ktorej som často sníval celé hodiny.“

„Na akú vec?“

„Na telegraf. No, už som to povedal — tým horšie!“

„Na telegraf?“ opakovala pani de Villefort.

„Bože môj, áno, na telegraf. Často som vídal pri cestách, na vŕškoch čnieť v slnečných lúčoch tie čierne, pohyblivé ramená, ponášajúce sa na nohy ohromného chrobáka, a prisahám vám, že som na ne nikdy nehľadel bez dojatia, lebo som si myslel, že tieto divné znamenia, pretínajúce s presnosťou povetrie a prenášajúce na tristo míľ neznámu vôľu pri stole sediaceho človeka inému človeku, sediacemu pri stole na konci línie, črtajúce sa na šedivosti hmly alebo na azúre oblohy jedine silou vôle toho vševládneho veliteľa: tu som veril v duchov, škriatkov, zmokov, slovom, v tajné vedy, a smial som sa. Ale nikdy mi neprišlo na um chcieť pozrieť zblízka na tie veľké chrobáky s bielym trupom a čiernymi tenkými nôžkami, lebo som sa bál, že by som pod ich krídlami našiel malého ľudského ducha, veľmi vážneho, vznešeného, základného, prekypujúceho vedou, mágiou alebo čarmi. A tu som sa raz dozvedel, že hybnou silou každého telegrafu je chudák úradník, ktorý má tisíc dvesto frankov ročného platu a je zaujatý celý deň tým, že hľadí nie ako hvezdár na neho, nie ako rybár do vody, nie ako prázdny mozog na kraj, ale na chrobáka s bielym trupom a čiernymi nôžkami, asi na štyri alebo päť míľ vzdialeného korešpondenta. Tu skrsla vo mne zvláštna túžba vidieť z blízkosti tú živú kuklu a byť pri komédii, ktorú robí z hlbín závitku tej druhej kukly, vyťahujúc jedno za druhým akési šnúry.“

„A idete ta?“

„Idem.“

„Na ktorý telegraf? Ministerstva vnútra, či hvezdárne?“

„Ó, nie! Tam by som našiel ľudí, ktorí by ma nútili pochopiť veci, ktoré nechcem poznať, a ktorí by mi proti mojej vôli vysvetľovali tajomstvo, ktoré nechápem. Hrom do toho, chcem si zachrániť svoje ilúzie o chrobákoch, keď som už raz stratil ilúzie o ľuďoch. Nepôjdem si teda obzrieť ani telegraf ministerstva vnútra, ani hvezdárne. Chcem vidieť telegraf v šírom poli, aby som tam našiel v brlohu skamenelého dobráka.“

„Vy ste mimoriadny človek,“ riekol Villefort.

„Ktorú líniu by ste mi tak radili študovať?“

„Tú, ktorá je teraz najčinnejšia.“

„Dobre, teda španielsku?“

„Áno. Chcete list od ministra, aby vám vysvetlili…?“

„Ach, nie,“ odvetil Monte Christo, „veď vám hovorím, že tomu práve nechcem rozumieť. Keby som to troška pochopil, nebolo by už telegrafu, zbudlo by už len znamenie pána Duchâtela alebo pána Montaliveta, dané bayonskému prefektovi a slobodne preložené vo dve grécke slová: ???? ??????? Práve to zviera s čiernymi nôžkami a to hrozné slovo chcem zachovať v úplnej čistote a zázračnosti.“

„Choďte teda, lebo o dve hodiny bude noc a neuvidíte nič.“

„Do Paroma, strašíte ma! Ktorý je najbližší?“

„Smerom na Bayonne.“

„Tak hoci smerom na Bayonne.“

„V Châtillone.“

„A po Châtillone?“

„Vari vo veži Montlhéry.“

„Vďaka, do videnia! V sobotu vám opíšem svoje dojmy.“

Monte Christo sa pri dverách stretol s dvoma notármi, ktorí práve vydedili Valentínu a ktorí odchodili, tešiac sa nesmierne, že sostavili listinu, ktorá im iste bude slúžiť na veľkú česť.