ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas sa míňal; pani de Villefort prejavila želanie vrátiť sa do Paríža, čo by sa nebola odvážila urobiť pani Danglarsová, hoci bolo zrejmé, že sa cítila zle.

Na žiadosť svojej manželky dal teda pán de Villefort prvý znamenie na odchod. Ponúkol vo svojom koči miesto pani Danglarsovej, aby sa mohla jeho žena o ňu starať. Pán Danglars však, pohrúžený do napínavo zaujímavého rozhovoru o priemysle s pánom Cavalcantim, nevšímal si nič.

Monte Christo, prosiac pani de Villefort o flakón, zbadal, že pán Villefort pristúpil k pani Danglarsovej, a poznajúc jeho položenie, uhádol, čo jej asi povedal, hoci kráľovský prokurátor hovoril tak ticho, že ho ledva počula sama pani Danglarsová.

Gróf, neprotiviac sa tomuto usporiadaniu, nechal na koni odísť Morrela, Debraya a Château-Renauda a vstúpiť obidve dámy do koča pána de Villefort; Danglars však, vždy väčšmi očarovaný Cavalcantim, pozval ho do svojho koča.

Andrea Cavalcanti podišiel ku svojmu tilbury, ktorý na neho čakal pred bránou; jeho ohromného sivého koňa držal groom, stojaci na prstoch a zveličujúci pôvab anglickej módy.

Andrea pri obede nehovoril veľa, a to preto, že bol veľmi inteligentný šuhaj, ktorý sa inštinktívne bál, že by mohol povedať nejakú hlúposť medzi týmito bohatými a mocnými hosťmi, medzi ktorými jeho nepokojný zrak bez strachu akiste nezbadal kráľovského prokurátora.

Potom sa ho zaujal Danglars, ktorý, všímajúc si letmo majorovej mocnej šije a jeho ešte neosmeleného syna a pričítajúc k týmto známkam ešte pohostinstvo Monte Christa, myslel, že má do činenia s nejakým nábobom, ktorý prišiel do Paríža, aby svojho jediného syna zdokonalil v spoločenskom správaní.

S nevýslovnou záľubou pozoroval teda na majorovom malíčku žiariaci ohromný briliant, lebo major, ako skúsený a obozretný človek, obávajúc sa, aby sa jeho bankovkám neprihodilo nejaké nešťastie, zamenil ich hneď za cenný predmet. Po obede však, pod zámienkou priemyslu a ciest, vypytoval sa otca a syna stále na spôsob života, a otec i syn, upozornení vopred, že im má byť u Danglarsa otvorený úver, jednému na štyridsaťosemtisíc raz navždy, druhému však na päťdesiattisíc libier ročne, boli k nemu takí nesmierne prívetiví a milí a ich vďačnosť natoľko potrebovala výrazu, že keby sa neboli premáhali, boli by i jeho sluhom tisli ruky.

Najmä jedna okolnosť zvýšila vážnosť, ba, môžeme povedať, i úctu Danglarsovu ku Cavalcantimu. Cavalcanti, verný Horatiovej zásade: nil admirari, dokázal len svoje vedomosti, keď povedal, z ktorého jazera pochodia najlepšie okatice. Potom zjedol svoju čiastku ryby, neprehovoriac ani slova. Danglars si preto myslel, že na tento prepych je navyknutý slávny potomok Cavalcantovcov, ktorí sa v Luke pravdepodobne živia pstruhmi, ktoré si dáva zasielať zo Švajčiarska, a langustami, ktoré dostáva z Bretónska takým spôsobom ako gróf okatice z jazera Fusarského a sterlede z Volgy.

Preto s veľkou ochotou vypočul Cavalcantiho slová:

„Zajtra, pane, budem mať česť prísť k vám na obchodnú návštevu.“

„A ja budem, pane,“ povedal Danglars, „veľmi šťastný, keď vás budem môcť privítať.“

Potom sa ponúkol Cavalcantimu, že ak mu je to nie veľmi nemilé odlúčiť sa od syna, dovezie ho do hotela des Princes.

Cavalcanti odpovedal, že jeho syn má už oddávna vo zvyku žiť životom mladého mužského, že preto má svoje kone i svoju ekvipáž, a keďže neprišli spolu, že nevidí nijakú prekážku, prečo by nemohol každý odísť osobitne.

Major teda vstúpil do Danglarsovho koča a bankár si sadol vedľa neho, vždy väčšmi očarovaný poriadnosťou a šetrnosťou tohto človeka, ktorý svojmu synovi vyplácal päťdesiattisíc frankov ročne, z čoho sa dalo súdiť na majetok päť- až šesťstotisíc libier renty.

Andrea však, aby to bolo po pansky, začal najprv hrešiť grooma, že miesto toho, aby jachal pred domové schody, čakal na neho pred bránou, čo mu zavinilo ustávanie sa na tridsať krokov, kým sa dostal ku svojmu tilbury.

Groom prijal hrešenie pokorne. Aby udržal netrpezlivo hrabúceho koňa, schvátil ľavicou uzdu a pravou rukou podal Andreovi opraty, ktorý ich vzal a zľahka položil nohu, obutú do lakovky, na schodík.

Vtom pocítil na ramene čiusi ruku. Mladý človek sa obrátil, mysliac si, že azda Danglars alebo Monte Christo mu zabudli niečo povedať a že im to prišlo na um vo chvíľke odchodu.

Ale miesto nich zbadal len divnú, slncom opálenú tvár, zarastenú bradou, s očami, svietiacimi ako karbunkuly, s posmešným úsmevom na perách, medzi ktorými sa jagalo tridsaťdva bielych, rovných, bezchybných zubov, ostrých a hladných, ako má vlk alebo šakal.

Červený kockovaný ručník mu pokrýval hlavu s pošedivenými, bezfarebnými vlasmi; veľmi špinavá a celkom roztrhaná halena halila jeho veľké a kostnaté telo, také vychudnuté, že sa zdalo, že jeho kosti pri chôdzi klopú o seba ako hnáty kostry. Ruka však, ktorá spočinula na Andreovom pleci a ktorú mladý človek zbadal najprv, zdala sa mať ohromné rozmery. Poznal mladý človek tú tvár pri svetle kočovej lampy a či bol len zarazený výzorom postavy? Nemôžeme povedať; isté je však, že sa zachvel a rýchlo ustúpil.

„Čo chcete?“ riekol.

„Odpusťte, mladý pán,“ odvetil mužský, dvíhajúc ruku k červenému ručníku, „azda vás obťažujem, ale musím sa s vami shovárať.“

„Večer sa nežobre,“ riekol groom a pohol sa, aby zbavil svojho pána toho dotieravca.

„Nežobrem, driečny šuhaj,“ povedal sluhovi neznámy, a to s takým posmešným a hrozným úsmevom, že sluha cúvol; „chcem povedať len slovko vášmu pánovi, ktorý ma pred štrnástimi dňami poveril akousi úlohou.“

„No, tak,“ riekol zasa Andrea, opanujúc sa dostatočne, aby si sluha nevšimol jeho rozpaky, „čo chcete? Hovorte rýchlo, priateľ.“

„Chcel by som… Chcel by som…“ hovoril ticho mužský s červeným ručníkom, „aby ste mi láskavo usporili zpiatočnú cestu do Paríža. Som veľmi ustatý, a pretože som tak dobre neobedoval ako ty, ledva stojím na nohách.“

Mladý človek pri tejto neobyčajnej dôvernosti sa zachvel.

„Tak,“ riekol znova, „čo chcete vlastne?“

„Nuž chcem, aby som si mohol sadnúť do tvojho krásneho koča a aby si ma zaviezol nazad.“

Andrea zbledol, ale neodpovedal.

„Nuž áno, Bože môj,“ nástojil mužský s červeným ručníkom, vsunúc ruky do vreciek a hľadiac vyzývavo na mladého človeka, „mám už takú myšlienku, rozumieš, môj milý Benedetto?“

Počujúc toto meno, mladý človek si akiste rozmyslel vec, lebo pristúpil ku svojmu groomovi a povedal mu:

„Skutočne poveril som tohto človeka akousi úlohou, o ktorej mi má podať zprávu; ku bráne choďte pešo a tam si najmite fiaker, aby ste sa neoneskorili.“

Zadivený sluha odišiel.

„Nechajte ma aspoň zájsť do tieňa,“ riekol Andrea.

„Ach, ak ide o to, zavediem ťa sám na krásne miesto,“ povedal mužský s červeným ručníkom; „počkaj.“

Chytil koňa za uzdu a zašiel s kočom na miesto, kde naozaj nikto na svete nemohol zbadať, akú česť mu preukazuje Andrea.

„Ó, ja sa nechcem chváliť, že vstupujem do krásneho koča,“ riekol mužský Andreovi; „chcem ísť s tebou, lebo som ustatý a že sa chcem s tebou trošku o niečom shovárať.“

„No, tak vstúpte,“ riekol mladý človek.

Škoda, že nebol deň, lebo by to bol býval zvláštny pohľad na tohto trhana, pohodlne sediaceho na pretkávaných hodvábnych hlavniciach pri mladom elegantnom majiteľovi tilbury.

Andrea poháňal koňa až po posledný dom mestečka nepovediac slova svojmu spoločníkovi, ktorý sa usmieval a mlčal, ako by bol šťastný, že sa vezie na takom dobrom koči.

Keď mali Auteuile za chrbtom, Andrea sa poobzeral, asi aby sa presvedčil, že ho nik nemôže vidieť ani počuť, a potom, zastaviac koňa a založiac ruky pred mužským s červeným ručníkom, riekol:

„Prečo ste prišli rušiť môj pokoj?“

„Ale prečo mi, chlapče, nedôveruješ?“

„A v čom som vám nedôveroval?“

„Ty sa spytuješ, v čom? Rozlúčime sa pri varskom moste, ty mi povieš, že budeš cestovať po Piemonte a Toskánsku, ale kde: ideš do Paríža!“

„A prekáža vám to v niečom?“

„Vôbec nie; ba práve sa úfam, že mi to pomôže.“

„Ach, ach,“ riekol Andrea, „azda len nepočítate so mnou?“

„Nuž, teraz prídu na rad veľké slová!“

„To by ste sa pomýlili, majster Caderousse, na to vás upozorňujem.“

„Ech, Bože môj, nejeduj ma, maličký; veď iste vieš, čo je nešťastie. Nešťastie robí človeka závistlivým. Myslel som, že beháš po Toskánsku a Piemonte, že z núdze robíš faccina alebo cicerona, ľutoval som ťa z tej duše, ako by som bol ľutoval vlastné dieťa. Veď vieš, že som ťa vždy nazýval svojím dieťaťom.“

„A potom? A potom?“

„Buď trpezlivý, tristo hrmených!“

„Veď som trpezlivý, ale dohovorte už raz.“

„A zrazu ťa vidím ísť cez bránu des Bons-Hommes v tilbury s groomom v celkom nových šatách. Či si objavil bane, či kúpil miesto burzového agenta?“

„Tak, priznali ste sa, že mi závidíte?“

„Nie, som rád, taký rád, ja som ti chcel blahoželať, maličký, ale keď som nebol primerane oblečený, postaral som sa o to, aby som ťa nekompromitoval.“

„Krásne postaranie!“ riekol Andrea. „Oslovíte ma pred sluhom!“

„Ech, prosím ťa, dieťa! Oslovím ťa, keď môžem! Máš veľmi rýchleho koňa, veľmi ľahučký kočík a sám už máš hladkú povahu ako úhor. Keby som ťa dnes večer bol prepásol, bol by som býval v nebezpečenstve, že ťa už nikdy nezastihnem.“

„Veď vidíte, že sa neskrývam.“

„Si šťastný; chcel by som to povedať i o sebe; ja sa však skrývam a popritom mal som strach, že ma nepoznáš. Ale ty si ma poznal,“ riekol Caderousse s mrzkým úsmevom; „no, si milý šuhaj.“

„No, tak,“ riekol Andrea, „čo chcete?“

„To nie je pekne od teba, že mi už netykáš, Benedetto, taký starý priateľ; daj si pozor, urobíš ma neskromným.“

Táto vyhrážka skrotila hnev mladého človeka; zavial na neho vietor úzkosti.

Popoháňal koňa do klusu.

„Od teba nie je to pekne, Caderousse,“ riekol, „že sa tak správaš ku svojmu starému priateľovi, ako si práve povedal; ty si Marseillčan, ja som…“

„Ty už teda teraz vieš, čo si?“

„Nie, ale vychovali ma na Korzike; ty si starý a tvrdohlavý, ja som mladý a svojhlavý. Pri ľuďoch, ako sme my, vyhrážka je ošklivá vec a všetko sa má stať po dobrom. Či som ja na vine, že šťastie, ktoré sa od teba stále odvracia, na mňa sa teraz usmialo?“

„Tak, teda na teba sa usmialo šťastie? To teda nie je vypožičaný groom, vypožičaný tilbury, tak nemáš na sebe vypožičané šaty? V poriadku, tým lepšie,“ riekol Caderousse a jeho oči žiarily chtivosťou.

„Ó, to ty dobre vidíš a dobre vieš, keď sa ku mne hlásiš,“ povedal Andrea, vždy väčšmi sa rozohňujúc. „Keby som mal na hlave taký ručník ako ty, ufúľanú halenu a roztrhané topánky na nohách, nepoznal by si ma.“

„Vidíš, ako mnou opovrhuješ, maličký. A to nerobíš dobre. Teraz, keď som ťa zasa našiel, nič mi v tom neprekáža, aby som bol oblečený v riadnych šatách, ako iní ľudia; veď poznám tvoje dobré srdce; ak máš dvoje šiat, iste mi jedny dáš; ja som ti tiež dával svoju dávku polievky a fazule, keď si bol veľmi hladný.“

„To je pravda,“ povedal Andrea.

„Aký si mal apetít! Máš ešte vždy takú chuť do jedenia?“

„Mám,“ odvetil Andrea so smiechom.

„To si sa akiste dobre naobedoval u toho kniežaťa, u ktorého si bol dnes večer!“

„To nie je knieža, je to gróf.“

„Gróf? Bohatý, čo?“

„Áno, ale daj si pozor! Ten pán sa nezdá priveľmi prajný.“

„Ach, Bože môj, len sa neboj! S tvojím grófom nemám nijaké plány, ponechám ho len tebe. Ale,“ dodal Caderousse s mrzkým úsmevom, ktorý sa mu už zjavil na perách, „za to musíš niečo dať, vieš?“

„No, tak čo potrebuješ?“

„Myslím, že so sto frankmi mesačne…“

„No?“

„By som sa uživil…“

„So sto frankmi?“

„Ale zle, to vieš. Ale so…“

„So?“

„So stopäťdesiatimi frankmi by som bol šťastný.“

„Tu máš dvesto,“ riekol Andrea.

A vtisol do Caderoussovej dlane desať louisdorov.

„Dobre,“ riekol Caderousse.

„Príď k vrátnikovi každého prvého a dostaneš práve toľko.“

„Nuž tak, teraz ma už zasa ponižuješ!“

„Ako?“

„Privádzaš ma do styku so sluhami; nie, vidíš, ja chcem mať do činenia len s tebou.“

„Nechže je, daj sa ku mne uviesť, a každého prvého, dokiaľ mi bude vyplácaná moja renta, bude i tebe vyplácaná tvoja.“

„Hľa, hľa, vidím, že som sa nezmýlil, si naozaj znamenitý šuhaj, a je to požehnanie, keď sa šťastie stretne s takými ľuďmi, ako si ty. Rozpovedz mi svoju históriu.“

„Načo to potrebuješ vedieť?“ spýtal sa Cavalcanti.

„No, už zasa nedôvera!“

„Nie. Nuž našiel som svojho otca.“

„Naozaj otca?“

„Hrom do neho! Kým bude platiť…“

„Budeš veriť a budeš ho ctiť; to je správne. Ako sa volá tvoj otec?“

„Major Cavalcanti.“

„Je s tebou spokojný?“

„Dosiaľ sa zdá, že mu stačím.“

„A kto ti našiel toho otca?“

„Gróf Monte Christo.“

„Ideš od neho?“

„Áno.“

„Keď má kanceláriu, počuj, daj ma u neho umiestiť ako dedka!“

„Dobre, poshováram sa s ním o tebe. Ale čo budeš predbežne robiť?“

„Ja?“

„Áno, ty.“

„Si veľmi láskavý, že sa o to zaujímaš,“ riekol Caderousse.

„Tak sa mi vidí,“ povedal Andrea, „že, keď ty más záujem o mňa, môžem sa i ja trochu informovať.“

„Celkom správne… Prenajmem si izbu v poriadnom dome a zaopatrím si obstojné šaty, dám sa každý deň oholiť a budem chodiť do kaviarne čítať noviny. Večer pôjdem so šéfom nejakej klaky do divadla a budem sa zdať ako pekár na odpočinku — to je môj sen.“

„No, to je dobre. Ak chceš uskutočniť tento plán a byť múdry, všetko pôjde znamenite.“

„Vidíš!… A čím sa chceš stať ty?… Francúzskym pérom?“

„Nuž,“ riekol Andrea, „ktovie?“

„Pán major Cavalcanti, môžbyť, je ním… ale dedičnosť je na nešťastie zrušená.“

„Nijakú politiku, Caderousse!… A teraz, keď máš, čo chceš, a keď sme už tu, soskoč s môjho voza a zmizni.“

„Ó, nie, drahý priateľ!“

„Ako, že nie?“

„Len si to rozmysli, maličký: červený ručník na hlave, skoro nijaké topánky, naskrze nijaká listina a desať zlatých napoleondorov vo vrecku, nehľadiac na to, čo tam už bolo, čo spolu robí práve dvesto frankov — veď by ma v bráne neodvratne museli zlapať! Potom by som sa musel ospravedlniť, že si mi dal tých desať napoleondorov; z toho by bol výsluch, vyšetrovanie; vysvitlo by, že som opustil Toulon bez výpovede, potom by ma pratali od žandárskej stanice na žandársku stanicu až na breh Stredozemného mora. Slovom, stal by som sa zasa číslom sto šesť, a s Bohom, môj sen podobať sa pekárovi na odpočinku! Nie tak, synku; radšej ostanem statočne v hlavnom meste.“

Andrea svraštil obrvy; tento domnelý syn pána majora Cavalcantiho mal, ako sa tým sám chválil, dosť tvrdú hlavu. Zastavil koňa na chvíľu, poobzeral sa rýchlo okolo seba, a keď jeho zrak opísal skúmavý kruh, vkĺzla jeho ruka do vrecka a začala sa tam pohrávať s kohútikom pištole.

Zatiaľ však Caderousse, ktorý nespustil oči so svojho druha, vsunul ruky za chrbát a ticho otvoril dlhý španielsky nôž, ktorý pre každú možnosť nosil stále pri sebe.

Obidvaja priatelia, ako vidno, zaslúžili si, aby sa porozumeli. Andreova ruka sa neškodne vytiahla z vrecka a zdvihla sa až k ryšavým fúzikom, ktoré chvíľku hladkala.

„Budeš teda šťastný, dobrý Caderousse,“ riekol mladý človek.

„Budem robiť, čo sa dá,“ povedal hostinský od Gardského mosta, vsunujúc zasa nôž do rukáva.

„Vráťme sa teda do Paríža. Ale ako to urobíš, aby si sa dostal cez bránu a nevzbudil podozrenie? Tak sa mi vidí, že v týchto šatách je pre teba v koči ešte nebezpečnejšie ako pešo.“

„Počkaj,“ povedal Caderousse, „uvidíš.“

Vzal Andreov klobúk, široký plášť s golierom, ktorý odpudený groom nechal v tilbury, a obliekol si ho. Potom zaujal neprístupnú pozíciu sluhu vznešeného domu, ktorého pán sám poháňal koňa.

„A ja?“ pýtal sa Andrea. „Ja mám ostať holohlavý?“

„Ech,“ odpovedal Caderousse, „je taký vietor, že ti ľahko mohol strhnúť klobúk.“

„Tak,“ riekol Andrea, „dosť žartov, poďme!“

„A čo ťa hatí?“ spýtal sa Caderousse. „Ja predsa nie!“

„Pst!“ upozornil ho Cavalcanti.

Šťastne prešli cez bránu.

V prvej ulici Andrea zastavil koňa a Caderousse soskočil.

„Nuž,“ riekol Andrea, „a čo plášť môjho sluhu a môj klobúk?“

„Ach,“ odvetil Caderousse, „azda nechceš, aby som prechladol?“

„Ale ja?“

„Ty si mladý, ja však už začínam starnúť; do videnia, Benedetto!“

A zabočil do uličky, v ktorej zmizol.

,Žiaľ,‘ riekol si Andrea, vzdychnúc, ,človek na svete nemôže byť dokonale šťastný!‘