ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým odcestoval pán Cavalcanti otec, vracajúc sa nie do služieb armády Jeho Veličenstva rakúskeho cisára, ale do služieb rulety v luckých kúpeľoch, ktorej bol najhúževnatejším dvoranom.

Netreba paznamenať, že so škrupulóznou presnosťou vzal so sebou do posledného paola všetky peniaze, poukázané mu na cestu, ktoré dostal ako odmenu za vážny a majestátny spôsob, akým hral úlohu otca.

Pán Andrea jeho odchodom zdedil všetky dokumenty, ktoré dokazovaly, že má česť byť naozaj synom markíza Bartolomea a markízy Olivy Corsinari.

Teda už temer zakotvil v parížskej spoločnosti, ktorá tak ľahko prijíma cudzincov a zaobchodí s nimi nie podľa toho, čím sú, ale čím chcú byť.

Ostatne, čo žiada Paríž od mladého človeka? Aby trochu hovoril jeho rečou, bol slušne oblečený, aby slušne hral a platil zlatom.

Rozumie sa, cudzincovi prehľadí oveľa viacej ako Parížanovi.

Andrea vo dvoch týždňoch zaujímal teda dosť pekné spoločenské postavenie; menovali ho pánom grófom, hovorilo sa o ňom, že má päťdesiattisíc libier dôchodku, a hovorilo sa o nesmiernych pokladoch jeho pána otca, ktoré sú zakopané vraj v saravézskych kameňolomoch.

Istý učenec, pred ktorým hovorili o tejto poslednej veci, osvedčil sa, že videl spomínané kameňolomy, čo tomu tvrdeniu, ktoré sa do toho času kolísalo v pochybnostiach, dodalo veľkej váhy, takže pre budúcnosť nadobudlo pevnosť skutočnosti.

Tak sa malý veci v kruhu parížskej spoločnosti, keď Monte Christo prišiel raz večer na návštevu k pánu Danglarsovi. Pán Danglars síce nebol doma, ale sluha ponúkol grófovi, že ho uvedie k barónke, ktorá práve prijímala, s čím gróf súhlasil.

Od obeda v Auteuile a po veciach, ktoré sa stály po ňom, pani Danglarsová nemohla počuť vysloviť meno Monte Christa bez istého nervózneho zachvenia. Ak sa po odznení mena gróf nezjavil, bolestný pocit stal sa prenikavejším; keď sa však zjavil, jeho otvorená tvár, žiarivé oči, jeho milota, ba galantnosť, s ktorou sa správal voči pani Danglarsovej, skoro zapudily akýkoľvek pocit strachu; barónke sa zdalo nemožné, že by človek takého príjemného zovňajšku mohol proti nej prechovávať zlé úmysly; napokon i najskazenejšie srdcia môžu veriť len zlu, ktoré spočíva na nejakom záujme: zbytočné a bezcieľne zlo odpudzuje ako anomália.

Keď Monte Christo vkročil do budoára, do ktorého sme už raz uviedli svojich čitateľov a kde barónka dosť nepokojným pohľadom prezerala kresby, ktoré jej podala dcéra, prezrúc si ich s pánom Cavalcantim synom, jeho prítomnosť vyvolala zvyčajný dojem, a barónka, trochu vzrušená jeho menom, privítala ho s úsmevom.

Gróf však jedným pohľadom objal celú scénu.

Vedľa barónky, zpolovice ležiacej na pohovke, sedela Eugénia a pred ňou stál Cavalcanti.

Cavalcanti v čiernom obleku, sťa Goetheho hrdina, v lakových črieviciach a bielych hodvábnych prelamovaných pančuchách, rozčuchrával si dosť bielou a dosť opatrovanou rukou svoje plavé vlasy, v ktorých sa vždy zajagal briliant, ktorý si márnivý mladý človek nastokol na malíček, hoci mu Monte Christo radil, aby to nerobil.

Ten pohyb sprevádzal útočnými pohľadmi, ktoré vrhal na slečnu Danglarsovú, a vzdychmi, ktoré odosielal na tú istú adresu.

Slečna Danglarsová bola vždy jednaká, totiž krásna, chladná a posmešná. Zbadala každý Andreov pohľad a vzdych; každý by bol povedal, že sa skĺzajú po Minervinom pancieri, ktorým, ako niektorí filozofi tvrdia, pokrytá bola i Sapfina hruď.

Eugénia chladne pozdravila grófa, a využijúc prvú zaujatosť rozhovorom, odišla do svojej pracovne, zkade do budoára skoro zalietly dva rozosmiate hlučné hlasy, do ktorých sa miešaly prvé akordy klavíra, prezrádzajúce Monte Christovi, že slečna Danglarsová svojej učiteľke spevu, slečne Lujze d’Armilly, dáva väčšiu prednosť ako jemu a Cavalcantimu.

Až keď sa shováral s pani Danglarsovou a zdanlivo bol cele zaujatý čarovnosťou toho rozhovoru, mohol gróf pozorovať snahu Andrea Cavalcantiho, jeho spôsob, akým išiel ku dverám, ktoré sa neopovážil otvoriť, a akým dával najavo obdiv.

Bankár sa skoro vrátil. Jeho prvý pohľad síce patril Monte Christovi, ale druhý Andreovi.

Svoju ženu však pozdravil tak, ako mnohí manželia pozdravujú svoje ženy, o ktorom spôsobe si slobodní mužskí nemôžu urobiť pochop, kým nebude vydaná veľmi obšírna kniha o manželstve.

„Či vás slečny nepozvaly, aby ste sa zúčastnili na hudbe?“

„Žiaľ, nie, pane,“ odvetil Andrea so vzdychom ešte významnejším, ako bol posledný.

Danglars hneď pristúpil ku dverám a otvoril ich.

Bolo vidieť obidve devy, sediace pred klavírom na spoločnej lavičke. Každá hrala jednou rukou; naučily sa to pre fantastičnosť a nadobudly v tom pozoruhodnú zručnosť.

Slečna d’Armilly, ktorá sa takto zjavila, tvoriac v obrube dverí s Eugéniou živý obraz, ktorý najmä v Nemecku je obľúbený, bola veľmi krásna, či vlastne neobyčajne pôvabná. Bola to malá, štíhla deva, plavá ako rusalka, s bohatými kaderami, ktoré jej padaly na pridlhú šiju, aké Perugini dáva svojim pannám, a s očami, zahalenými ustatosťou. Zdalo sa, ako by mala slabé prsia a že raz umrie pri speve, ako Antonia z Cremonských husieľ.

Monte Christo vrhol do tohto gynaikona rýchly a zvedavý pohľad; bolo to po prvý raz, čo videl slečna d’Armilly, o ktorej tak často počul v dome hovoriť.

„No,“ zavolal bankár na dcéru, „my sme teda vylúčení?“

Potom doviedol mladého človeka do salónika a či náhodou alebo schválne dvere za Andreom boly tak privreté, že s miesta, kde sedel Monte Christo s barónkou, do salónu nebolo vidieť. Keďže, však bankár sprevádzal Andreu, pani Danglarsová si tú vec azda ani nevšimla.

Skoro zatým zaznel Andreov hlas, prednášajúci korzickú báseň pri sprievode klavíra.

Kým gróf s úsmevom počúval tú pieseň, pri ktorej zabúdal na Andreu a pripomínal si Benedetta, pani Danglarsová vychvaľovala pred Monte Christom duševnú silu svojho muža, ktorý pre bankrot istej milánskej firmy v ten deň stratil tri- alebo štyristotisíc frankov.

Chvála bola zaslúžená, lebo keby sa to gróf nebol dozvedel od barónky alebo s pomocou prostredníka, prostredníctvom ktorého sa všetko dozvedel, tvár barónova by mu to nebola prezradila.

,Dobre,‘ myslel si Monte Christo, ,už skrýva svoje straty; pred mesiacom sa nimi ešte pýšil.‘

A povedal nahlas:

„Ó, madame, pán Danglars je taký dobrý znateľ burzy, že si na nej vždy vynahradí všetko, čo inde stratí.“

„Vidím, že sa práve tak mýlite ako všeobecnosť,“ riekla pani Danglarsová.

„Mýlim sa?“ spýtal sa Monte Christo.

„V tom, že pán Danglars hrá, ale naopak, on nehrá nikdy.“

„Ach, áno, máte pravdu, madame, pamätám sa, že mi raz pán Debray povedal… Ale čo je s pánom Debrayom? Nevidel som ho už tri alebo štyri dni.“

„Ani ja nie,“ odvetila pani Danglarsová s úžasnou istotou. „Ale začali ste vetu, ktorú ste nedokončili.“

„Akú?“

„Hovorili ste, že pán Debray vám raz povedal…“

„Ach, áno; pán Debray mi povedal, že to vy prinášate obeť démonovi hry.“

„Priznávam sa, že som v tom za čas mala záľubu,“ odvetila pani Danglarsová, „ale teraz ju už nemám.“

„To je chyba, madame. Ech, Bože môj, priazeň Fortúny je nestála; keby som bol ženou, a k tomu náhodou ženou bankára, i keby som mal dôveru v mužovo šťastie, lebo, ako viete, pri špekulácii rozhoduje šťastie alebo nešťastie, i keby som teda mal túto dôveru v mužovo šťastie, predovšetkým by som si vždy zaistil nezávislý majetok, čo by som hneď preto mal sveriť svoje záujmy cudzím rukám.“

Pani Danglarsová sa nevdojak zapýrila.

„Hľaďte,“ hovoril Monte Christo, ako by nebol nič zbadal, „hovorí sa o včerajšom krásnom obrate neapolských papierov.“

„Tie nemám,“ zvolala živo barónka, „a nikdy som ich nemala. Ale, naozaj, už bolo dosť tých rečí o burze, pán gróf; zdáme sa ako burzoví agenti. Hovorme radšej o chudákoch Villefortovcoch, ktorých osud teraz tak prenasleduje.“

„Čo sa im stalo?“ spýtal sa Monte Christo s úplnou prostodušnosťou.

„Ale veď to viete: najprv stratili pána de Saint-Méran, asi tri čí štyri dni po jeho odchode, a teraz zasa markízu, tri či štyri dni po jej príchode.“

„Ach, tak je,“ riekol Monte Christo, „počul som o tom. Ale poviem vám ako Clodius Hamletovi: Je to zákon prírody. Ich rodičia umreli pred nimi a oni žialili za nimi; oni však umrú pred svojimi deťmi a ich deti budú za nimi žialiť.“

„Ale to nie je všetko.“

„Ako, že to nie je všetko?“

„Nie; veď viete, že chceli vydať dcéru…“

„Za pána Františka d’Épinay… Azda sa to rozišlo?“

„Včera ráno jej vraj František vrátil slovo.“

„Ach, naozaj?… A vie sa, prečo sa rozišli?“

„Nie.“

„Dobrý Bože, akú zvesť mi oznamujete, madame… A čo pán Villefort, ako prijíma všetky tie údery?“

„S filozofickým pokojom, ako vždy.“

Vtom sa vrátil Danglars sám.

„No,“ riekla barónka, „necháte pána Cavalcantiho so svojou dcérou?“

„A slečna d’Armilly, to je nič?“ povedal bankár.

Obrátiac sa k Monte Christovi, riekol:

„Je to milý mládenec, ten princ Cavalcanti, pravda, pán gróf?… Len či je ozajstným princom?“

„Neručím za to,“ odvetil Monte Christo. „Jeho otca mi predstavili ako markíza, bol by teda grófom, ale myslím, že sám nepripisuje svojmu titulu veľkú dôležitosť.“

„Prečo?“ čudoval sa bankár. „Ak je princ, nerobí správne, ak s tým mlčí. Každý nech koná podľa svojho práva. Nemám rád, keď niekto zapiera svoj pôvod.“

„Ó, vy ste pravý demokrat!“ riekol Monte Christo s úsmevom.

„Ale, hľaďte, čomu sa vystavujete,“ podotkla barónka. „Keby náhodou prišiel pán de Morcerf, našiel by pána Cavalcantiho v izbe, do ktorej on, Eugeniin ženích, nemal nikdy dovolenie vstúpiť.“

„Dobre hovoríte, náhodou,“ povedal bankár, „lebo ho tak zriedkavo vídame, že sa zdá, ako by to bola naozaj náhoda, ktorá ho k nám privádza.“

„Už akokoľvek, keby prišiel a našiel toho mládenca s vašou dcérou spolu, mohol by byť nespokojný.“

„On? Ó, Bože môj, mýlite sa! Pán Albert nám neprejaví česť, aby žiarlil na svoju nevestu, lebo ju nemá dosť rád. Konečne, čo mi na tom záleží, či je spokojný alebo nie!“

„Predsa však, ako sme na tom…“

„Áno, ako sme na tom. Chcete vedieť, ako stojí vec? Nuž: na plese svojej matky tancoval s našou dcérou len raz, pán Cavalcanti tancoval s ňou tri razy, a pán Albert si to ani nevšimol.“

„Pán vikont Albert de Morcerf!“ oznamoval komorník.

Barónka rýchlo vstala. Chcela ísť do hudobného salónu upozorniť dcéru, ale Danglars ju zadržal.

„Nechajte,“ riekol.

Pozrela na neho s údivom.

Monte Christo sa tváril, ako by tento výjav nebol zbadal.

Albert vstúpil. Bol veľmi pekný a veľmi veselý. Barónku pozdravil nenútene, Danglarsa dôverne a Monte Christa srdečne. Potom, obrátiac sa k barónke, riekol:

„Dovoľte láskave, madame, spýtať sa, ako sa má slečna Danglarsová?“

„Veľmi dobre, pane,“ odvetil živo Danglars, „práve hrá a spieva vo svojom salóniku s pánom Cavalcantim.“

Albert zachoval pokojnú a ľahostajnú tvár; azda i pocítil v duchu bodnutie, ale vedel, že na neho hľadí Monte Christo.

„Pán Cavalcanti má pekný tenor,“ riekol, „a slečna Eugenia utešený soprán, nehovoriac ani o tom, že hrá ako Thalberg. Je to iste znamenitý koncert.“

„Naozaj sa znamenite shodujú,“ riekol Danglars.

Albert pri všetkej hrubosti ako by nebol spozoroval túto dvojsmyselnosť, ale pani Danglarsová sa začervenala.

„I ja som hudobník,“ pokračoval mladý človek, „aspoň tak tvrdia moji učitelia. No, je to zvláštne, že som sa nikdy nemohol shodnúť s nijakým hlasom, a so sopránom ešte menej ako so všetkými inými.“

Danglars sa trochu usmial, ako by chcel povedať: ,Len sa teda hnevaj!‘

Nahlas však riekol, úfajúc sa dosiahnuť žiadúci cieľ:

„Princ a moja dcéra i včera vzbudili všeobecný obdiv. Neboli ste tu včera, pán de Morcerf?“

„Aký princ?“ spýtal sa Albert.

„Princ Cavalcanti,“ odvetil Danglars, ktorý dôsledne dával mladému človeku tento titul.

„Ach, prepáčte,“ povedal Albert, „nevedel som, že je to princ! Ach, princ Cavalcanti včera spieval so slečnou Eugeniou? Bolo to iste naozaj očarujúce a nesmierne ľutujem, že som to nepočul. Nemohol som však vyhovieť vášmu pozvaniu, musel som odprevadiť pani de Morcerf k barónke de Château-Renaud, matke Château-Renaudovej, u ktorej spievali Nemci.“

Po chvíľke tichosti spýtal sa Morcerf zasa, ako by sa nebolo nič stalo:

„Bude mi dovolené prejaviť svoju úctu slečne Danglarsovej?“

„Ó, počkajte, počkajte, prosím vás pekne,“ riekol bankár, zdržiavajúc mladého človeka, „počúvajte tú rozkošnú kavatinu, ta, ta, ta, ti, ta, ti, ta, ta: to je prekrásne, hneď bude koniec… ešte minútku. Výborne! Bravo! Bravi! Brava!“

A bankár im oduševnene tlieskal.

„Je to naozaj skvelé,“ riekol Albert, „nik nemôže lepšie poznať hudbu svojej vlasti, ako ju pozná princ Cavalcanti. Povedali ste: princ, však? Konečne, ak nie je princom, urobia z neho princa; v Taliansku to ide ľahko. Ale vráťme sa ku svojim zbožňovaným spevákom: mali by ste nám niečo urobiť po vôli, pán Danglars. Neprezradiac im prítomnosť cudzieho človeka, mohli by ste požiadať slečnu Danglarsovú a pána Cavalcantiho, aby začali nový kus. Je to také krásne požívať z ústrania, keď človek nevidí a nie je videný, nevyrušovať hudobníka, ktorý sa tak môže cele oddať svojmu géniu alebo elánu svojho srdca…“

Teraz bol Danglars zmätený flegmou mladého človeka.

Vzal Monte Christa nabok.

„Nuž,“ riekol mu, „čo poviete na nášho zaľúbenca?“

„Naozaj, zdá sa mi chladný, to je isté. Ale čo chcete robiť? Ste viazaný.“

„Áno, som viazaný dať dcéru človeku, ktorý ju miluje, ale nie človeku, ktorý ju nemiluje. Hľaďte na neho, je chladný ako mramor, pyšný ako jeho otec. Keby bol aspoň bohatý, mal majetok ako Cavalcanti, dalo by sa ponad to prejsť. Nuž, nespýtal som sa ešte dcéry, ale keby mala dobrý vkus…“

„Ó,“ povedal Monte Christo, „neviem, či ma zaslepuje moje priateľstvo, ale ubezpečujem vás, že pán de Morcerf je milý mladý človek, ktorý urobí vašu dcéru šťastnou, a prv či neskôr niečo dosiahne, lebo napokon postavenie jeho otca je vynikajúce.“

„Hm!“ zahmkal Danglars.

„Prečo pochybujete?“

„Ešte je tu vždy minulosť… tá obskúrna minulosť.“

„Ale čo má syn s otcovou minulosťou?“

„Predsa, predsa…“

„Nuž, neberte si to do hlavy. Pred mesiacom sa vám to manželstvo zdalo výtečné… Viete, ja som preto veľmi nešťastný, lebo u mňa ste prvý raz videli Cavalcantiho, ktorého, opakujem, nepoznám.“

„Poznám ho ja,“ povedal Danglars, „to stačí.“

„Poznáte ho? Informovali ste sa teda o ňom?“ spýtal sa Monte Christo.

„Či je to potrebné? Nevieme na prvý pohľad, s kým máme do činenia? Predovšetkým je bohatý.“

„Ja to netvrdím.“

„Veď ručíte za neho!“

„Maličkosť, len päťdesiattisíc librami.“

„Má znamenitú výchovu.“

„Hm,“ zahmkal Monte Christo.

„Je hudobník.“

„To je každý Talian.“

„Viete, gróf, nie ste oproti tomu mládencovi spravodlivý.“

„Nuž, priznám sa vám: trápi ma to, že, poznajúc váš pomer k Morcerfovcom, postavil sa do cesty a zneužíva svoj majetok.“

Danglars sa pustil do smiechu.

„Ach, vy ste puritán!“ zvolal. „Veď sa to v spoločnosti stáva každý deň.“

„Ale predsa nemôžete tak porušiť záväzok, drahý pán Danglars; Morcerfovci počítajú s tou svadbou.“

„Počítajú s ňou?“

„Iste.“

„Nech sa teda osvedčia. Mali by ste na to pred otcom nejako urobiť narážku, drahý gróf; ste u nich tak dobre zapísaný.“

„Ja? Do Paroma, ako ste na to prišli?“

„Nuž, na ich plese. Ako inak? Grófka, pyšná Mercedes, pohŕdavá Katalánka, ktorá ledva ráči prehovoriť so svojimi najstaršími známymi, chytila vás pod rameno, išla s vami do záhrady, prechádzala sa s vami po odľahlých chodníčkoch a zjavila sa až o pol hodiny.“

„Ach, barón, barón,“ zvolal Albert, „vyrušujete nás pri počúvaní; od takého milovníka hudby, ako ste vy, je to barbarstvo!“

„Dobre, dobre, pán posmeškár,“ povedal Danglars.

Potom, obrátiac sa k Monte Ghristovi, hovoril ďalej:

„Poviete to teda otcovi?“

„Ak si to žiadate, veľmi rád.“

„Ale nech sa to teraz stane určite a definitívne; najmä nech ma požiada o dcérinu ruku, nech určí čas, označí svoje finančné podmienky, slovom, nech sa to dojedná alebo zruší. Ale, rozumiete ma, nijaké odkladanie.“

„Tak, sprostredkujem to.“

„Nehovorím, že na neho čakám s radosťou, ale ho predsa len čakám. Vy viete, že bankár musí byť otrokom svojho slova.“

A Danglars si práve tak vzdychol, ako si pred pol hodinou vzdychol Cavalcanti syn.

„Bravo! Bravi! Brava!“ volal Morcerf, parodizujúc bankára a tlieskajúc dokončenej piesni.

Danglars začal hľadieť koso na Alberta. Tu vstúpil sluha a povedal mu ticho niekoľko slov.

„Hneď sa vrátim,“ riekol bankár Monte Christovi, „počkajte na mňa, o chvíľu azda budem mať pre vás niečo.“

A odišiel.

Barónka využila manželovu neprítomnosť a šla otvoriť dvere dcérinej izby. Andrea, sediaci pri klavíri so slečnou Eugeniou, vyskočil, ako by ho bola vyhodila vzpruha.

Albert sa pozdravil s úsmevom slečne Danglarsovej, ktorá, ani najmenej nie zmätená, odpovedala na jeho pozdrav tak chladne ako vždy.

Zdalo sa, že Cavalcanti je v zrejmom pomykove; pozdravil Morcerfa, ktorý mu odpovedal najimpertinentnejším spôsobom na svete.

Tu Albert začal sa rozplývať v chválach Eugeniinho hlasu a prejavoval ľútosť, že po tom, čo počul, nebol na včerajšom večierku…

Cavalcanti, ponechaný sám na seba, vzal Monte Christa nabok.

„No,“ riekla pani Danglarsová, „už je dosť hudby a poklôn; poďte piť čaj.“

„Poď, Lujza,“ riekla slečna Danglarsová priateľke.

Odišli do susedného salónu, kde bol ozaj prichystaný čaj.

Vo chvíli, keď na anglický spôsob začali nechávať lyžičky v šálkach, dvere sa zasa otvorily a vstúpil Danglars, zjavne silne vzrušený.

Monte Christo si dobre všimol toho vzrušenia a spýtal sa bankára pohľadom.

„Práve som dostal poštu z Grécka,“ riekol Danglars.

„Ach,“ povedal gróf, „preto vás volali?“

„Áno.“

„Ako sa má kráľ Oton?“ spýtal sa Albert ľahkým tónom.

Danglars pozrel na neho koso, bez odpovede, a Monte Christo sa odvrátil, aby ukryl výraz súcitu, ktorý sa mu zjavil na tvári a zmizol temer hneď.

„Pôjdeme spolu, pravda?“ riekol grófovi Albert.

„Áno, ak si žiadate,“ odvetil gróf.

Albert nemohol pochopiť, čo znamená bankárov pohľad; obrátiac sa k Monte Christovi, ktorý ho znamenite pochopil, spýtal sa ho:

„Videli ste, ako na mňa pozrel?“

„Áno,“ odvetil gróf, „ale nachodíte v tom pohľade niečo zvláštneho?“

„To si myslím. Ale čo zamýšľa s tými zvesťami z Grécka?“

„Ako by som to ja mohol vedieť?“

„Myslím, že v tej krajine máte spojenie.“

Monte Christo sa usmial, ako sa usmievame, keď chceme vyhnúť odpovedi.

„Hľaďte,“ riekol Albert, podchodí k vám; ja idem slečne Danglarsovej pochváliť jej kameu; zatiaľ bude môcť otec s vami prehovoriť.“

„Ak na nej chcete niečo chváliť, pochváľte jej hlas,“ riekol Monte Christo.

„Nie, to by urobil každý.“

„Drahý vikont,“ riekol Monte Christo, „ste impertinentne namyslený.“

Albert pristúpil k Eugenii s úsmevom na perách.

Zatiaľ sa Danglars naklonil ku grófovmu uchu.

„Dali ste mi znamenitú radu,“ riekol; „o menách Fernand a Janina koluje celá hrozná história.“

„Ale, choďte!“ zvolal Monte Christo.

„Áno, poviem vám to, ale vezmite so sebou toho mládenca, bolo by to teraz pre mňa veľmi trápne musieť byť s ním spolu.“

„Chcem to práve urobiť, ide so mnou. A chcete ešte teraz, aby som vám poslal jeho otca?“

„Viacej ako inokedy.“

„Dobre.“

Gróf pokynul Albertovi.

Obidvaja sa poklonili dámam a odišli; Albert cele ľahostajný oproti pohŕdaniu slečny Danglarsovej a Monte Christo znova radiac pani Danglarsovej opatrnosť, ktorú pre svoju budúcnosť má mať bankárova žena.

Cavalcanti ostal pánom na bojišti.