Poklad na Hradisku

Miško Krušinovie si už nevedel rady so šteklivými myšlienkami. V hlave rojily sa mu ako včely a jazyk svrbel ho do zblaznenia. Po prvý raz v živote cítil, čo je to čušať, keď sa z hrdla slovo derie na svet ako riava.

Miško päť dní zápasil s nezbedným pokúšaním. Tak veľmi ho rozrušil ten zdrap papiera. Dobrodružné veci čítal síce aj inokedy, snívaly sa mu o podivuhodných veciach krajšie sny, ale tie raz dva vypŕchly z hlavy. Uletely ako bezstarostné samopašné vtáčence. Neostalo po nich ani slychu. Teraz bolo mu horšie ako na žeravých uhlíkoch, a jednako mu lahodilo to napínavé vzrušenie. Hrialo ho.

Päť dní vydržal Miško mlčať. Na šiesty, keď sa už nijakým činom nevedel ovládnuť, a keď si vymyslel i postup a plán, poprosil otca, aby ho pustil s kamarátmi v nedeľu na vychádzku.

— A kde by si chcel, Miško?

— Na Hradisko.

Na Hradisko chodievalo sa na vychádzky často. Bol to nevysoký vŕšok blízko mesta, zarastený konáristými stromami. Hradisko samo zaberalo takmer vodorovnú plošinu a končilo na juh skloneným svahom, za ktorým spájalo sa úpätie hory s úrodným, riekou preťatým poľom.

Pán Krušina neodtrhol ešte oči od novín, do ktorých bol pohrúžený, len tak medzi dvoma čítanými vetami spýtal sa syna:

— Bude niečo na Hradisku?

Miško pokrčil plecami.

— Nič, otecko. To my len tak pre zábavu, ak bude pekne.

Otec odložil noviny, trochu pohútal a povolil. Nepatrí sa — myslel si — držať dorastajúceho chlapca ustavične na motúzku, nedožičiť mu štipku slobody. Na rok pôjde do kvinty. Nech privyká na samostatnosť.

— Choď, — povedal teplo, mäkko, otcovsky a pohladil Miška po hlave.

Syn ďakoval a otec pokračoval:

— Ale daj si tam pozor! Na severnej strane trávou zarastených zrúcanín je príkra skala. Bohvie, ako sa ta dostala. Neškrabte sa na ňu. Vlani spadol s nej neopatrný turista a zlomil si nohu. Povedz to i svojim kamarátom.

Miško prikývol.

— Poviem, otecko. Ale neboj sa, my si dáme pozor.

— No dobre, dobre… Opatrnosti nikdy nezbýva. Ale tú skalu si dobre všimni. Je, vraj, pod ňou zasypaná chodba, čo má viesť do akejsi klenotnice so skrytým pokladom.

Miškove oči mimovoľne zažiarily. Podpálila ich zvedavosť. Zdvihol hlavu, zadíval sa na otca a roztúžene spomínal na rozprávky starej matere. Stará mať vedela mnoho. Kým bol menší, rozprávala mu o strigách a čarodejníkoch, o vílach a vodnároch, o zakliatych princeznách a o zámkoch na kuracích nôžkach. Keď podrástol, sama mu odvádzala pozornosť od rozprávkových bytostí, no nikdy nezabudla zdôrazniť, že reči o pokladoch na Hradisku sú pravdivé.

— A môže to byť pravda, otecko, čo sa povráva o tých pokladoch? Ako myslíš?

Otec sa usmial a pokrčil plecami. On pochádzal z iného sveta ako stará mať. Neveril lacným výplodom popudlivej obrazotvornosti ľahkoverných ľudí.

— Neviem, dieťa moje…

Takúto odpoveď Miško nečakal.

— No predsa… Azda… Rozprávaj mi, otecko…

— Starí ľudia to vravia. A tí všeličo povymýšľajú. Ale myslím, je to len bájka.

— Bájka? — zarazil sa Miško ešte väčšmi. — Bájka, hovoríš?

Nepáčilo sa mu to. Niekedy, keď si do mozgu zasadíš príjemné myšlienky, chcel by si, aby ti tvoju pravdu potvrdil každý, i ten, čo jej neverí. V Miškovi čosi heglo. Prosebne uprel oči na otca a čakal, čo ešte povie, ako odôvodní svoje pochybnosti o skrytom poklade na Hradisku.

Pán Krušina pobadal synove rozpaky, chvíľu mlčal, potom prikývol dobrácky hlavou a hovoril:

— Bájka, chlapček môj. Vznikla asi vtedy, keď akýsi sedliak z podhradia pri oraní neďaleko Hradiska našiel na roli malú debničku so striebornými a zlatými mincami. Ale to je už stará história. Vtedy sa po celom okolí hovorilo o pokladoch.

Miško chytil sa týchto slov ako pevného lúča nádeje. A netajil sa svojím údivom.

— Nuž predsa je na tom niečo pravdy! Niet rečí bez pokladu!

— V okolí hradov nie je ťažko objaviť nejakú záhadu…

— Tak asi aj tu!

Isteže, i tu. Slovo dalo slovo, zvuk a lesk kovu dráždily, ľudia začali aj hľadať, ale nenašli nič.

— Kde niet, nenájdeš. Ľudia hľadali, nenašli…

Miško sklamaný krútil hlavou. Nepáčilo sa mu to. Otec ho zarmútil. Nie tým, že ho nepovzbudil v domnienke, že povesti o skrytom poklade na Hradisku môžu byť aspoň pravdepodobné, ale tým, že tieto povesti veľmi presvedčivo a s nenalomnou istotou nazval bájkami. Ale sklamaný chlapec sa nedal tak ľahko rozviklať. Zahľadel sa kdesi do ďaleka. Do minulosti. Raz kdesi čítal, čo patrí minulosti, to treba ponechať minulosti. Iba náhoda vraj rozhodne, čo sa z jej tajov má ľuďom príležitostne vyjaviť a čo ostane na večné veky zabudnuté.

S otcom o Hradisku Miško už nehovoril. Ale myslieť naň neprestal.

A v nedeľu ráno pojal spolužiakov, Martina Homolu, Janka Myšíka a Vlada Tomáša na vychádzku. Kamarátov zaviedol na Hradisko.