Poklad na Hradisku

V meste všetko išlo riadnym postupom. Miško a Martin raneného kamaráta odviezli do nemocnice, odovzdali ho lekárom do opatery a orodovali za jeho skoré a starostlivé vyliečenie. Po prehliadke a röntgenologickom vyšetrení odpadol im so srdca ťažký kameň, zranenie — hoci povážlivé, nebolo nebezpečné. Petrovo rozštiepené kolenné jablko za päť, šesť týždňov bude vraj v poriadku. Posmelení lekárskym nálezom išli navštíviť Petrových rodičov a rozpovedať im priebeh nehody.

Prvý dojem z nepríjemnej zvesti bol síce podráždený, ale nie až do tej miery, ako sa očakávalo. Pani Haluškovú zvesť, prirodzene, dojala, ale nezamdlela, nezalamovala rukami, a pán Haluška po náhlom vzrušení sa skoro opanoval a rozvážne žiadal si len všetko dopodrobna vysvetliť.

— Vybrali sme sa na ťažšiu lezeckú túru, — hovoril Miško so zápalom a ustrachovaný, aby sa nezaplietol do nepravdepodobnosti, — úlohou bolo prekonať najvyšší končiar Strmých skál. Peter nechcel ísť. Ktosi ho zviedol, nuž išiel s nami. Ale nespravil ani desať metrov, noha sa mu pošmykla, skĺzol a poranil si koleno. Hneď sme najali povoz a pre istotu zaviezli sme ho do nemocnice. Pán doktor nás uistil, že zranenie vôbec nie je nebezpečné… Trošku noha… ale to nič!

Pani Halušková starostlivých chlapcov ešte i počastovala.

Na ulici si Miško uvedomil dosah potáraných výmyslov, fľasol sa po tvári a povedal s odporom:

— Fuj, takto, ako dnes, som ešte nikdy necigánil!

— Keď nebolo iného východiska… — uspokojoval ho Martin. — Niečo sme museli povedať. Sám Peter radil tak. A spolok sme vyzradiť nechceli, nuž — —

— Hanbím sa ako pes!

Po skončení nemilej povinnosti Miško odbehol domov rodičov navštíviť. Martin zas na Petrovo naliehanie s črepmi a so sekerkou bežal k profesorovi Zemančíkovi.

Stretnúť sa mali chlapci o štvrtej, na námestí pred kostolom.

Profesor Zemančík Martinovej návšteve sa podivil. Žiak cez prázdniny si na profesora spomenie iba vo výnimočných a veľmi dôležitých prípadoch, alebo vôbec si na neho nespomenie.

— Prinášam vám, pán profesor, — rozprával Martin úctivo, — tieto veci ukázať. Našli sme ich v našom letnom tábore a chceli by sme niečo vedieť o ich pôvode.

Keď dohovoril, predstúpil pred pána profesora a odovzdal mu balík. Potom spravil tri kroky dozadu a čakal.

Pán profesor opatrne vybalil dva Petrove čriepky, položil ich na stôl a zadíval sa na sekerku. Dlho a vážne. Potom vzal do ruky čriepky a začal hmkať. Čím viac hmkal, tým nedočkavejším bol Martin pri dverách. Už tri razy vystriedal pán profesor pohľady na donesené veci a ešte vždy neprehovoril. Len fúzy si prikrucoval. Potom z knižnice vytiahol objemný sväzok náučného slovníka, listoval v ňom, najprv veľmi chytro, preskakujúc celé strany, potom stále pomalšie. Čítal a hmkal. Zrejme nespokojný siahol po inej knihe. A ešte vždy mlčal. Martin bol už ako na tŕňoch.

— Kde si to našiel, Homola? — ozval sa konečne.

— Na Hradisku, prosím.

Pán profesor vyvalil oči na vyjaveného chlapca.

— Na Hradisku, — opakoval Martin. — Totižto len tie čriepky. Sekerku som vylovil z rieky pod Hradiskom.

Pán profesor si sadol za stôl, kostnatými prstami trel si čelo. Bez toho, aby zdvihol oči, povedal Martinovi, aby si sadol.

— Na Hradisku? Hm… Na Hradisku…

— Áno. Na Hradisku, pán profesor… My tam máme letný tábor… Tam sme to našli.

Na Hradisku pred tridsiatimi rokmi kutalo sa po podobných veciach a vykopávky nepriniesly nijaké výsledky. Profesor Zemančík sa usiloval obnoviť si v mysli priebeh vtedajšieho kutania. Vtedy on vážnymi dôvodmi podopieral tvrdenie, že Hradisko kedysi bolo slovanským sídlišťom.

— Teda na Hradisku… — hovoril pán profesor zdvihnúc oči. — Prečo si nesadneš? Sadni si a rozprávaj. Nič iné ste nenašli, len tieto čriepky a sekerku?

Martin oka nespustil z udiveného profesora. Ponúknuté miesto prijal, nesmelo si sadol na stoličku vedľa písacieho stola, bol rád, že pri príchode nezabudol zdôrazniť, že čriepky a sekerku prináša iba ukázať. Ešte i teraz mu zacvendžalo ozvenou, ako dal prízvuk na slovo „ukázať“.

A hovoril:

— My sme, pán profesor, na Hradisko nešli tieto veci hľadať. Nevedeli sme o nich. Začiatkom prázdnin spravili sme si tam letný tábor. A ako to býva, z nedostatku inej práce, začali sme kopať. Chceli sme si vykopať podzemnú jaskyňu. Kopeme, kopeme a odrazu — črep. Kopeme ďalej — druhý. Peter Haluškovie hovorí: Takéto črepy videl som v múzeu… Potom išli sme sa kúpať a v rieke našli sme sekerku. Peter hneď, že je aspoň tisícročná. Bolo by to možné?

— Áno, je to možné. Tieto tri veci majú peknú historickú cenu. Pravda, treba niektoré okolnosti ešte overiť. Samy osebe neznamenaly by takmer nič, ale môžu viesť na stopu veľmi vzácnych objavov. Vy, chlapci, prestaňte kopať. Historické vykopávky potrebujú odborné vedenie.

Z nejasných slov Martin nezmúdrel. Iba ho poplietly. Zvažoval si potvrdenie o hodnote nálezu, dráždila ho nadhodená potreba overiť neznáme okolnosti a pripomenutie, že treba prestať kopať, zjavne ho pobúrilo. Pojal nedôveru oproti profesorovi Zemančíkovi. „Iste,“ — myslel si, „preto nechce, aby sme kopali ďalej, lebo sám príde kutať, zpred nosa nám vziať ovocie takej úmornej roboty.“ Ale nezdalo sa mu to. To by nebolo čestné.

— Pán profesor, prosím…

— No?

— Keby sme tieto veci chceli predať, dostali by sme za na niečo? Koľko asi?

Profesor Zemančík sa usmial. Porozumel chlapcom. Našli čosi, sami nevedia, čo — a hneď by chceli vytĺkať peniaze.

— Pozrieme sa na Hradisko spolu. Dôkladne všetko poprezeráme, a ak niečo nájdeme, sám sa pousilujem, aby vám vyplatili primeranú odmenu.

Martin vstal a poklonil sa.

— Ide totiž, — pokračoval pán profesor, — o možnosť objavenia starého slovanského sídlišťa z desiateho storočia. Podľa miestopisného názvu možno usudzovať, že na Hradisku bolo kedysi sídlište, azda významné sídlište. Je pravdepodobné, že niekedy bol tam i hrad. Miesta, kde bývaly hrady, ľud neskoršie nazval hradišťami. Tak bude i tu… Kedy pôjdeš na Hradisko?

— Ešte dnes.

Vo dverách profesor Zemančík Martinovi podal ruku, lúčil sa s ním, ako s verným priateľom. Išiel s ním až na ulicu.

— Počkaj, Homola… — povedal náhle. — Príď zajtra ráno o siedmej ku mne. Pôjdeme spolu na Hradisko.

— Ale ja som tu i s Miškom Krušinom.

— Príďte obidvaja.

— Prosím…

Miško už hodinu čakal na námestí. Hromžil. Ale keď počul odborníkovu mienku o významných objavoch, odpustil Martinovi, že ho tak dlho nechal na seba čakať. I on súhlasil s tým, aby išli na Hradisko až zajtra.

Pri rozlúčke Martin vo vytržení čapol Miška po pleci.

— Kamarát, uvidíš, ešte budeme slávni!

Aj Miškovi to lichotilo. Pomyslel si, ako budú o nich písať v novinách, ako sa dozvie o nich celý svet. Pohladkal sa po brušku a zanôtil si:

— Uhm…

— Vieš, čo? Peter je iste zvedavý. Poďme ho navštíviť!

Naozaj. Múdre slovo. Poďme!

Bez otáľania zahli k nemocnici zvestovať kamarátovi dôležitý posudok o hodnote nájdených črepov.