Poklad na Hradisku

Pán starosta, keď mu ukázali kostru tisícročného človeka, sa až prežehnal. Potom vypočul výklad profesora Zemančíka a prisľúbil strážiť vzácne objavy.

Ešte toho dňa postavil sa k pohrebišťu žandár s puškou. A bolo by to bývalo veľmi dojímavé: čestná stráž pri hrobe neznámeho občana Veľkomoravskej ríše, keby…

Žandár sa prechádzal po Hradisku a díval sa chlapcom až do žalúdka. Ustavičnými pripomienkami: nerobte to: padnete, dajte si pozor, to neslobodno… obstrihal krídla prácechtivých šuhajov, že im i úsmev na ústach zatŕpol.

Večer chlapci sedeli pri táboráku bez vôle, ani len hovoriť sa im nechcelo. A keď Miškov vzdych padol do pahreby, vzal Vlado opálený ražeň do ruky a udieral ním po zemi. Trochu zo zlosti, trochu zo vzdoru.

— Veru hej, zbytoční sme tu… — povedal potom smutne.

— Poklad hľadať už nebudeme a k pohrebišťu nás nepustia.

— A zvedavci obzerajú si nás ako nejaké zázraky…

So dňa na deň bolo smutnejšie v dušiach odstrčených objaviteľov vzácneho pohrebišťa. Aj by sa už boli stratili, ale svojmu profesorovi sľúbili, že ho počkajú na Hradisku. Museli čakať.

Nedeľa privábila na Hradisko celé zástupy ľudí! V novinách sa cez týždeň písalo o významných objavoch, a ľudia sú zvedaví. Prišiel i profesor Zemančík. Postavil chlapcov k pohrebišťu a pred početným obecenstvom rozhovoril sa o ich zásluhách. Keď dokončil, vytiahol z vrecka päť vkladných knižiek s tisíckorunovými vkladmi, s odmenou nepomenovaného dobrodincu a rozdelil ich svojim mladým priateľom.

Obecenstvo hlučne tlieskalo, oslavovalo mladých hrdinov. Po Zemančíkovej reči ľudia až do omrzenia zahrnovali štyroch objaviteľov najnemožnejšími otázkami. Chlapcom to zprvu lichotilo, páčilo sa im, že ich so všetkých strán fotografujú, ale čo je veľa, je veľa… Každému by bolo nepríjemné, keby na jednu otázku musel sto ráz odpovedať.

K večeru chlapci rozobrali stany.

Slzy im ihraly v očiach, keď začali zo zeme vyťahovať kolíky a skladať celty. Možno, boli by na Hradisku ešte ostali, ale pán profesor ponúkol im miesto v svojom aute a najal už mládencov, aby všetku batožinu z tábora sniesli do dediny. V dedine sa všetko naloží na voz, odvezie sa do mesta a ostanú iba spomienky.

Smutno odchádzali štyria dobrí kamaráti z Hradiska, tak ako vtedy, keď Petra snášali na nosidlách.

Ale v srdci hriala ich hrdosť, lebo cítili, že ich namáhavé pilnovanie nevyšlo nazmar.

Koniec.