Poklad na Hradisku

Odmietnutie pána Kubalu bolo veľmi nepríjemnou, studenou sprchou. Po vypočutí Miškovej zvesti chlapci ovesili nosy, tobôž, keď Miško nasrdený do svojich slov kládol netajenú zlosť a keď Martin nelenil pána Kubalu kamarátom zoškliviť, no čochvíľa mladí horlivci sa zasa vzpriamili a hútali o ďalšom postupe. Prišli k presvedčeniu, že v záujme nevyhnutných výskumných prác je bezpodmienečne potrebné dostať sa pod zem a vyšetriť, či bolo oprávnené nadšenie, keď v prvej chvíli po objavení priepadliska pokladali svoj úspech za istý.

Martin radil vyzbrojiť sa lopatami, rýľom, čakanom a elektrickými lampami a pracovať v noci. Ale proti tomuto návrhu sa hneď na začiatku ozvaly vážne námietky. Mohlo by sa stať, že svetlá zazrú obyvatelia domu alebo strážnik na ulici, prichytia ich a ďalší výskum znemožnia.

V noci pracujú iba zlodeji. Nočná robota narážala by na ťažkosti i kvôli rodičom. Ťažko by bolo bez ich vedomia sa vytratiť z domu v noci a pravdu im predbežne nemožno povedať.

Hľadači pokladov rozhodli sa teda, že pracovať budú zrána, na svitaní. Do roboty pustia sa čím prv, prv ako pán Kubala priepadlisko zasype. Najťažšie bude zakaždým dostať sa pod zem. Tam ich už nik nevyruší v práci.

Vlado kdesi vyňuchal, že Kubalovci v nedeľu pôjdu na vychádzku. A už bol piatok. Bolo treba sa poponáhľať zadovážiť si potrebné nástroje a náčinie. Chlapci sa dobre vystrojili a v nedeľu, len čo začalo svitať, ponáhľali sa na ushovorené miesto konca kaštieľnej záhrady. Doma povedali, že idú do prírody — učiť sa. Z opatrnosti strčili pod pazuchu i nejakú učebnicu.

Podarilo sa im po jednom vkĺznuť do záhrady a v pravom smysle slova vryť sa do nepriestrannej diery pod zemou. Chytro, ako len mohli, odhrebúvali zem a hádzali ju za seba. Dostali sa do tunela. Tu sobliekli sa do plaviek, aby sa im šaty nezašpinily.

Chodba bola dosť vysoká, mohli v nej pracovať i stojačky. Kde-tu bolo treba zem trochu prekopať, chlapci pomáhali si lopatkami.

— Celkom dobrá robota! — pochleboval si popredku kráčajúci Martin. — Krásna chodba!

— No, a škriepili ste sa so mnou, keď som tvrdil, že tu kdesi musí byť chodba! — nezabudol pripomenúť Janko svoje zásluhy. Krk dám na to, že zavedie nás až na Hradisko…

— Ale nebyť mňa, azda by ste sa o chodbe ani neboli dozvedeli… Ja som sa to dozvedel od Fera.

— Veď za to dostaneš prvý dukát z objaveného pokladu, — žartoval Vlado.

— Mňa vám, chlapci, už svrbí dlaň! — utrúsil Janko. — Ani neradím, aby sme sa tak ponáhľali. Poklad takto nájdeme dnes zajtra a v lete nebudeme mať čo robiť…

— Nepovedz hop, kým nepreskočíš.

— A ak poklad nájdeme ešte pred prázdninami, nuž v lete budeme ho míňať. I to je robota, no nie?

— Pôjdeme niekde letovať ako páni…

O smiech a žart nebolo núdze. Ovzdušie pod zemou účinkovalo na chlapcov zvláštnym dojmom. Cítili sa veľmi dôležitými, v dušiach im kvitlo nadšenie.

— Len poďme, poďme! — duril Martin. — Obedovať budeme až na Hradisku!

— Výborne! Heslo: Obed na Hradisku!

Chodba sa zahla trochu doprava, tratilo sa i svetlo odzadu. Ale chlapcov tma nezastrašila. Oni mali dosť svetla v srdciach. A zažali si elektrickú lampu, ňou si svietili na cestu. Pozorovali, do akej diaľky dovidia. Trochu ich zamrzelo, keď im nad hlavou začala klesať povala. Ešte boli pod zemou iba ak pädesiať metrov a už museli pracovať skrčení.

Partu viedol Martin, lopatkou odhrebúval zem, uvoľnenú zem rukami hádzal za seba. Za Martinom pracoval Janko, ľavou rukou držal lampu, pravou hriebal zem dozadu. Miško s Vladom pracovali vzadu, nakopané hromádky zeme vynášali k samému východu priepadliska.

Pri šesťdesiatich metroch narazili chlapci na ťažkú skalu. Museli ju obkopať, vykývať a s napnutím síl odgúľať k východu, aby neprekážala pri odnášaní zeme. Skala, hútali, spadla s povaly, strhla za sebou vrstvu pôdy, nuž ich to na chvíľu zdrží v napredovaní. Preto pracovali ešte vytrvalejšie. V krížoch ich síce už pobolievalo, ale nedbali na ustatosť.

Ale Martin nezadlho nemohol pracovať už ani skrčený. Musel si ľahnúť a drať sa napred ako krt. Na dôrazné napomenutie Miškovo opásal sa povrazom; Vlado musel povraz držať. Smiali sa všetci, mysleli, že výška chodby sa znova zväčší, no nemohli neposlúchnuť vodcu, keďže mu sľúbili poslušnosť.

Pri nepohodlnom plazení chlapci sa i spotili. Cesta napred v tmavej čiernej chodbe bola čoraz ťažšia.

A vtom oznamoval Martin skrúšeným hlasom:

— Koniec… Tu je už všetko zasypané… Ďalej nemôžeme!

— Čo by sme nemohli?! — hnal sa Janko na Martinovo miesto. — To iste bude len malý úsek takto zasypaný, preborený. Pusť ma na chvíľu dopredu, ja sa v takých prácach lepšie vyznám ako ty… Nože, Martin…

— Nie, nie, — bránil sa Martin. Len každý nech ostane na svojom mieste!

Po krátkom odpočinku Martin znova ryl lopatkou, Janko svietil a ostatní odnášali nahrabanú zem. Chlapcov prekážky trochu skrušily, ale zato všetci pracovali vytrvale. A roztržito. Ako zlodeji. Znenazdania zem povolila. Už nebola taká udusená. To dodalo chlapcom odvahy pokračovať v započatom diele.

— Len sa nič nebojme! — volal Martin na kamarátov, stierajúc s čela pot. — Už je zasa — —

Chcel povedať „dobre“, ale v tej chvíli zmocnila sa ho smrteľná úzkosť. Pod telom začala sa mu zem poddávať, šmýkala sa akosi do hĺbky a do nosa dral sa mu nepríjemný zápach.

Z radostného výkriku Martinovi prisychal v hrdle zúfalý výkrik.

— Drž ma, Janko… Jano, Jano svieť! — reval prestrašený.

Ale i Janka škrtil strach. Vypadla mu z ruky lampa a aj on volal o pomoc. Bezradne, zúfalo. Zem sa už šmýkala i pod ním, Martin strhával ho so sebou.

A prv, ako mohol niekto priskočiť a pomôcť, pod dvoma chlapcami sa odvalila všetka pevná pôda a s veľkým rachotom čľupli do akejsi jamy. Zmizli v tme. Len po hlase sa dalo súdiť, že ešte žijú. Ich zúfalé volanie o pomoc bolo strašné.

Na šťastie Vlado pevne držal povraz, oprel sa nohami o stenu chodby a ťahal ho, čo mu sily stačily. Miško zavŕtal do zeme rýľ, okolo ktorého okrútili s Vladom povraz, na ktorom viseli ich dvaja nešťastní priatelia.

Vlada mrvila zima. Šepkal čosi, ako by sa modlil za dušičky. Tma strašila. A zpod zeme ešte vždy doliehaly bolestné výkriky Martina a Janka. Čím ďalej, tým bolestnejšie bolo to volanie o pomoc a tým prenikavejšie sa vrývalo do uší bezradných záchrancov.

— Čo robiť, Miško, čo robiť? — šepkal Vlado trasľavým hlasom.

Miško bol pevnejší. Vymanil sa z prvého dojmu, premyslel plán a už sa púšťal do roboty.

— Svetlo máš?

— V kabáte. Zápalky.

— Hlupáci, aspoň elektrickú lampu nám mohli tu nechať. Bež po zápalky!

— Už, už… Ale povraz…

— Len sa ponáhľaj! Ja povraz podržím…

Stony, derúce sa zpod zeme, boly čoraz slabšie. Zdalo sa, že chlapci strácajú vedomie. Martinov hlas bol ešte dosť pevný, Jankovo slávičie volanie tratilo sa v hustej hmle.

Keď Vlado odbehol, Miško napol sily, aby povraz udržal v rukách. Chvíle zdaly sa mu večnosťou. Vlado sa priplazil štvornožky.

— Na, zápalky…

— Zažni!

— Počuješ, ako stonú…

— Teraz nepočúvaj stonanie, ale drž povraz, ja pôjdem trochu hlbšie.

— Nie, Miško… Ak i ty spadneš, čo si počnem s vami?

— Musíme ich predsa zachrániť! I nasadením vlastného života! Veď zachraňujeme kamarátov! Drž!

Vlado sa už neodvážil na slovo. Mlčky chytil povraz do rúk, zasekol sa o steny chodby a hoci bolo tma ako v rohu, prižmúril oči, aby nemusel vidieť, čo sa ide robiť.

Miško zažíhal zápalku po zápalke, liezol po bruchu dopredku a za každým krokom prezrel dôkladne zem. Keď videl, že ďalej nemôže ísť, na bokoch chodby vyhriebol jamky, aby sa mohol dobre oprieť a kričal pred seba i za seba Martinovi a Jankovi, aby sa len pevne držali povrazu, Vladovi kázal ťahať za povraz. On pomáhal.

Zavalitý Martin mal práce za dvoch. Vidiac, ako tratí Janko nad sebou vládu, pritiahol ho bližšie k sebe, držal ho jednou rukou pod pazuchou, druhou sa držal povrazu a zabárajúc sa do zeme, kráčal po strmom preborenisku.

Po hodnej chvíli podarilo sa Miškovi a Vladovi vytiahnuť polomŕtvych kamarátov zpod zeme. Horko-ťažko zavliekli ich na kraj chodby, odkiaľ sa na svitaní s toľkým nadšením púšťali na výskumnú cestu.

Martin na čerstvom vzduchu prišiel k sebe hneď, Janka bolo treba i vodou polievať. Keď prišiel k sebe, pozeral sa dookola, ako by sa prebral z veľmi nepríjemného sna.

Sklamanie bolo strašné.

Miesto k pokladom zablúdili mladí dobrodruhovia k opustenej žumpe, k nádrži, do ktorej vchod s inej strany viedol od maštale. Tak aspoň usudzovali podľa zápachu, ktorým nasiakli dvaja členovia výpravy od hlavy po päty.

No nič sa nestalo. Na čerstvom vzduchu chlapci sa duševne utíšili, vodou v neďalekej rieke smyli špinu i zápach a ďakovali Bohu, že nepochodili horšie.

I rozhodli sa, že vo výskumných prácach pokračovať budú iným smerom.

Ale na priepadlisko v kaštieľnej záhrade ostala nepríjemná spomienka, o ktorej umienili si mlčať pred svetom až do smrti.

Len Martin ešte zafrflal:

— Bodaj by ho i s pánom Kubalom! Nuž či nemohol tú mizernú dieru už včera zasypať?!

Bolo to dva týždne pred prázdninami.