Poklad na Hradisku

Profesor Zemančík prišiel na Hradisko s Martinom a Miškom hneď zrána. Zamieril rovno k pohrebišťu.

Po strašnej noci preblednutý Janko a Vlado práve sa poberali do roboty. Trochu ich zarazila taká nečakaná vzácna návšteva, ale mlčali. Trochu i zo zlosti, že ich dvaja kamaráti tak okabátili, že sa z mesta nevrátili včera.

Zemančík pobol pri pohrebišti sotva päť minút a v očiach mladých hľadačov pokladov vyrástol do nedosažiteľnej výšky. Obdivovali ho. Keď uzrel rozkopaný hrob a dve krásne popolnice, dal sa strhnúť citmi, Janka vychytil, objal a pobozkal. „Zlatý chlapec!“ — povedal nadšený, držiac prekvapeného žiaka v rukách. Potom zbožne kľakol na zem, prstami vylupoval hlinu z predmetov, ležiacich pri kostre, a keď si opatrne položil na dlaň malý, pozlátený šperk, až zduchovnel. Ponoril doň oči, ako ponára pobožný človek v kostole prsty do svätenej vody, a jednostaj si opakoval šeptom: „Krásne, krásne…“

Profesorovo nadšenie nemalo hraníc. V mysli asi prežíval dni slávy, roky radostného života prostých ľudí, ktorí pred desiatimi storočiami svojím spôsobom uplatňovali prejavy vyspelosti ducha. Zemančík, ako profesor dejepisu, mal k zašlým vekom z duševnej potreby vytvorený pomer a patril k ľudom, čo vedia vyčariť život z mŕtvych kameňov a vylúdiť z nich milé, teplé slovo. Celé Hradisko ožívalo.

Chlapci profesora Zemančíka takéhoto, akým sa im prejavil dnes, nepoznali. V škole vedel ich síce zapáliť srdečným zanietením, dejiny vykladal ľudsky a so záujmom, ale svoju lásku k vyučovaciemu predmetu nevylieval pred žiakmi naplno, aby, azda, nebudil dojem pomúteného rojka so smiešnymi vrtochmi. Býval naveky striezlivý. Teraz na Hradisku, odpútaný od katedry, od notesa so soznamom žiakov a známkami, od studených múrov gymnaziálnej budovy, vo voľnej prírode, na posvätnom mieste zašlej slávy, vybušilo udusované nadšenie i lialo sa vôkol neho ako prúd rieky, keď za povodne dravým tokom trhá hate.

Koľká a aká nečakaná zmena v duši človeka!

Zemančík sa po chvíli prebral z vytrženia. Z kostry po kúskoch prstami a miestami iba jemnou kefkou očistil hlinu tak, aby sa z objavených pokladov nič nepohlo. Ešte i ten malý šperk položil do jamky, z ktorej ho vybral a dlho skúmal, či sa nepomýlil.

Chlapci, štyria dobrí kamaráti, stáli okolo svojho profesora dojatí, vžili sa do jeho duševného rozpoloženia, a hoci k nálezu nemali takého rozumového a citového pomeru ako Zemančík, jednako prežívali s ním rozkošnú radosť. Posvätnosť chvíle netrúfali si rušiť nevhodným slovom, a vhodných slov nemali naporúdzi. Len čítali si s očí: Škoda Petra! Práve on by mal byť teraz na Hradisku. Všetko je jeho zásluha.

Na Hradisku bolo ako pri slávnostnej obete.

Po očistení odkrytého hrobu Zemančík vstal, prezrel kostru a blažene si zahmkal. Potom ustúpil dozadu, a chlapci išli za ním ako baránky.

V tôni konáristého buka teplota dobráckeho profesora roztápala dojatých šuhajov ani voskovice. Pobyt v hore ryl im do duše dojmy, na ktoré do smrti nezabudnú.

— Chlapci, — hovoril pán profesor, — zlatom by vás mali vyvážiť! Ako ste len prišli na myšlienku kutať na Hradisku po tisícročnej kultúre? Váš objav je jedinečný!

Chlapcom sa pozvoľna rozviazaly jazyky. Najprv len vyhýbavo, ale potom bez obalkov a zoširoka vyrozprávali všetko, čo doteraz o svojom spolku a jeho poslaní pred svetom skrývali a tajili.

Profesor Zemančík výklad svojich žiakov vypočul so záujmom. Nebol síce priateľom dobrodružstiev, a plán o hľadaní pokladal za smiešny, ale svoje náhľady potlačil v sebe. Nedal ich najavo.

— Vy, chlapci, — povedal potom, — prišli ste na Hradisko hľadať stopy tristoročnej kultúry. Nenašli ste to, čo ste nájsť chceli, ale odkrytý, tisícročnej kultúre patriaci nález je cennejší, ako si myslíte. To je viac hodno, ako dve tri debničky striebra a zlata. Tu sa nám vynoril nový svet. Náš svet! Pohľad do našej slávnej minulosti…

— Z ktorej doby je objavené pohrebište, pán profesor? — ozval sa Miško po skončenom výklade.

— Bezpochyby z desiateho a jedenásteho storočia. Zo sklonku doby pohanskej, keď naši predkovia začínali prijímať kresťanstvo. Hrad tento jeho obyvatelia opustili podistým v jedenástom storočí, lebo v záznamoch, pochádzajúcich z dvanásteho veku, má už pomenovanie hradišťa, opusteného sídla Slovanov. Ak ďalšími vykopávkami odkryjeme ešte i iné bohatstvá, budeme si môcť utvoriť jasnejší obraz o živote našich predkov na tomto mieste.

— A z ktorej doby je hrad, ktorého rumy sa tu podnes zachovaly?

— Z druhej polovice pätnásteho storočia. Ale v dejinách nehral veľkú úlohu, neviaže sa k nemu nijaká významná udalosť. Roku 1775 vyhorel, od tých čias je Hradisko opustené.

— A ako je to možné, že pri stavaní hradu na Hradisku ľudia neobjavili stopy predošlej tunajšej kultúry? — vyzvedal Miško všetečne.

— To nevedieť, či neobjavili. Istejšie je, že objavili. Ale objavom nevenovali nijakú pozornosť. Nie je možné, aby pri rozkopávaní valov, pri kopaní základov, neboli narazili na dôležité predmety. Len nezáujmu o minulosť možno ďakovať, že človek, ktorý hrad staval, kopal iba toľko, čo bolo nevyhnuteľné na vybudovanie pevných fundamentov. Veď tu medzi kamennými múrmi sa zachovaly i pozostatky tisícročných valov. Stretly sa tu dve kultúry rozličných vekov, obidve sa vyžívaly po svojom, bez podmienok na ťaženie zo styčných bodov. Pätnáste storočie nemalo príčin opierať sa o hodnoty desiateho storočia. Nám dnes je vari do toho desiateho storočia bližšie, lebo nachodíme v ňom vzácne pamiatky po našich predkoch, ku ktorým sa hlásime ako prirodzení dedičia ich kultúry. Človek pätnásteho — šestnásteho storočia bol zaneprázdnený inakšími starosťami. Zamestnávaly ho veci doby, dával im náter úcty k večnosti a uplatňoval v nich svoj náhľad na správnosť či nesprávnosť učenia cirkví. V upevňovaní svetskej moci bolo príliš veľa podráždenosti a chvatu, takže nezvýšilo sa času na skúmanie prachom zaviatej minulosti. Pokojnejšie chvíle človek tejto doby venoval tvoreniu vlastných hodnôt, vyvierajúcich z časových potrieb…

Deň na Hradisku v prítomnosti profesora Zemančíka bol pre chlapcov vlastne veľmi príjemnou hodinou dejepisu. Poklad v tajomnej klenotnici na chvíľu, azda ako podradná vec, ustúpil do pozadia, lebo bolo treba objasniť dôležitejšie otázky. A po skončení rozhovoru o tisícročnej kultúre na Hradisku iba Vlado sa odvážil zaviesť rozhovor o cieľavedomosti či zbytočnosti pokračovania v práci, spojenej s hľadaním skrytých peňazí.

— Neradím vám to, chlapci. Na Hradisku nenájdete nijaké poklady. Ja Hradisko poznám. Prehŕňal som sa v osudoch jeho prvej i druhej slávy. Pátral som po veci a zistil som iba to, že majiteľ hradu, akýsi Juraj Podhradský, premárnil tu dobrodružným životom všetok svoj majetok, hrad ponechal na ľubovôľu a zmizol vo svete bez stopy. Ostalo po ňom iba niekoľko nesmyselných listov, poukazujúcich na nepríčetnosť človeka. Podhradský sníval o bohatstve, namýšľal si ho a hovoril o ňom ešte i vtedy, keď ho už nemal. Po múzeách našli by ste niekoľko vtipných záznamov súčasníkov, ktorí o Jurajovi Podhradskom hovoria ako o duševne zvrátenom človekovi. Kdesi je zmienka, že Podhradský opisoval svoje bane na zlato v Podhradí, inde zasa spomína návštevu kráľa na hrade, ktorý panoval dobrých sto rokov pred jeho narodením. Raz, — ako píše neznámemu priateľovi, — usporiadal v okolitých lesoch pri Hradisku poľovačku na tigry a levy a pri návrate z poľovačky na hrade napadla jeho priateľov ozrutná gorila. Chudák Podhradský! Údajne zahynul v bojoch ako žoldnier francúzskeho panovníka. Ale o tom niet spoľahlivých dokladov. A hrad, nikým nestrážený, kým nevyhorel, slúžil zbojníkom za skrýšu.

Miško si spomenul na prekladanie listu Juraja Podhradského. Pomlčal o ňom. Povedal len:

— Raz, vraj, akýsi sedliak tu nablízku našiel na poli poklad…

— Áno, Krušina… Videl som tie peniaze. Pochádzajú z dôb tureckých vojen. Tie s Jurajom Podhradským nemajú nič spoločného.

— Ale medzi ľudom sú povesti i o klenotnici…

— Ľud? Hm… Ľud svoje povesti stvoril nedávno, vznikly záhadne po nájdení toho pokladu v Podhradí a vytvorila ich túžba po hľadaní ďalších debničiek so zlatom. Veď bolo treba oprieť sa o niečo… Hľadači pokladov opreli sa teda o výplody vynachádzavej obrazotvornosti.

Za iných okolností chlapci takéto reči boli by pokladali za zákerný útok na svoj spolok. Dnes z úst profesora Zemančíka každé slovo prijali ako dobre, úprimne mienenú radu.

Na rozoberanie vysvetlení nebolo ostatne ani kedy, lebo obloha sa začala zamračovať a pán profesor naliehal vzácne vykopávky pred dažďom dobre zaistiť.

Vlada poslali do dediny. Bude potrebné postarať sa o chránenie vzácnych pamiatok. Musí byť pri tom i pán starosta. Po neho poslali Vlada.

Ostatní rozbúrali jeden šiator, a nad rozkopaným hrobom roztiahli celtu. Pri usilovnej práci rodily sa nové plány. Najlepšie, vraj, bude rozkopať celé pohrebište, hroby upraviť tak, aby ich obsahy ostaly neporušené, ale pritom boly dobre odkryté. Nad pohrebišťom sa vybuduje pevná, murovaná budova, s veľkými oblokmi, aby ľudia mohli nazrieť trochu do minulosti a aby sa mohli pokloniť pamiatke predkov a ich tisícročnej kultúre.

Návrh sa všetkým pozdával. Chlapci prosili profesora Zemančíka, aby len pracoval na jeho uskutočnení, tobôž, keď sľúbil, že na budove upevnená bude tabuľka s nápisom zvečňujúcim mladých objaviteľov.