Poklad na Hradisku

Ráno Miško vydal prvé pokyny a povel do roboty.

Rozdelil kamarátov na dve skupiny, jedna kopala neďaleko tábora pod balvanom, druhá na odľahlom severnom mieste konča valov.

— Pred začiatkom práce chcem ešte čosi poznamenať, — hlásil sa Vlado o slovo. — Je možné, že na jednom alebo na druhom mieste natrafíme na povalový múr. Takýto objav treba hneď ohlásiť Miškovi a mne. Prv ako by sme ho začali rozkopávať, spravíme si poradu. Treba predísť prípadným nehodám!

— To je zrejmé…

— Len toto som chcel povedať. A teraz ta sa, do roboty! — dvíhal Vlado čakan s rozmachom a pevne ho zaboril do zeme.

— Do roboty v mene božom! — hučalo na odpoveď sborom a zápäť bolo počuť údery čakanov, ako dopadaly do tvrdej kamenistej pôdy.

Miško pomáhal striedavo raz jednej, raz druhej skupine. Pod slabou vrstvou spráchnivenej zeme, hneď pod stržňom ležaly väčšie-menšie kamene. Niektorý povolil, iný ani za svet. Darmo sa oň opierali, darmo skúšali rozkývať ho sochorom, nešlo to. Neostávalo teda nič iného, len pekne odkopávať vrchnú vrstvu zeme a hľadať prístupnejšie miesto, a tak sa dostať pod balvan.

Do večera chlapci balvan takmer celý, so všetkých strán obkopali, ale o vchode do klenotnice nikde nenašli ani najmenšej stopy.

Na rukách chlapcom začaly už navierať mozole. Bolelo ich i v krížoch. Ale dobrú vôľu nestrácali. Žartovali. Veď počítali, že hľadanie pokladu vyžiada si takmer dvojmesačnú námahu, bolo by teda nerozumné pachtiť hneď v prvý deň práce po veľkých výsledkoch.

Večer vyčerpaní robotou klesali na ležoviská ako klady. Jankova večera nebola síce taká chutná ako včerajšia, ale Martin ani zo žartu ju neohováral. Len čo sa navečerali, hneď sa uložili na odpočinok. Miško narádzal postaviť stráž, ale, veru, nikomu sa nechcelo pre nič a za nič pozorovať po oblohe blúdiaci mesiac. Udusili oheň, otvory na šiatroch zatiahli a celú noc spali ako zarezaní.

Deň míňal sa za dňom, hľadači pokladov rozryli už takmer celé Hradisko, ale iba na jednom mieste vnikli do metrovej hĺbky. Tu sa im kopalo najpohodlnejšie, tu ostali. Vykopali kanál, z ktorého ich už ani nebolo vidieť. A zem neodporovala. Hlinu, pieskovec, rozmrvené kamene vynášali na povrch a pod zemou často klopali do stien i do podlahy, ale o kýženom dutom zvuku nikde ani slychu.

Jednotvárny život oblamoval nadšenie.

So dňa na deň ubúdalo nádeje, v tábore vieru začala podrývať malodušnosť. Na Hradisko zavalily, oprely sa ťažké olovené mračná. Dážď pršal jednostaj tri dni a tri noci. Bez prestávky. Ani len ohňa si nemohli pohodlne naklásť. Aby nemokli, pod nevzhľadným balvanom lepili sa k stene, alebo sa krčili pod šiatrami. Zaháľanie robilo dni nekonečne dlhými. Noci boly studené a mokré. Už mala vypuknúť v tábore vzbura, niektorí chceli sa vzdať výhľadov na úspech a odísť domov.

Na šťastie v svrchovanom čase sa vyčasilo. Miško čajsi mal dôvod na povzbudenie priateľov. Ale toto povzbudzovanie už nevyvolávalo príliš veľkého ohlasu. Musel búšiť do kamarátov ako srdce zvona. Ale bolo to vari srdce veľkého zvona, ktoré počuť len vtedy, keď je choroba, mor, oheň a potopa. Nikto ho ani nechcel počuť.

Nahlas síce nik nereptal, ale nikto sa ani neoduševňoval. A to bol zlý znak. Martin zavše zamrmlal ako medveď a Vlado si raz vzdychol, že mohol príjemnejšie stráviť prázdniny s rodičmi pri mori. Ale to všetko tak v duchu. Nahlas chlapci nemali odvahy vysloviť svoju mienku.

Malo prísť niečo, čo by zaburcovalo svedomím. Hádam zázrak, zjavenie, istota.

— Skúsme kopať iným smerom, — navrhol jedného dňa Peter.

— Prečo myslíš? — spýtal sa ho Miško skúmavo.

— Lebo smerom na západ kopeme už vyše týždňa a všetko nadarmo. Ostatne — —

— Slabý dôvod, ale kopme…

Všetko bolo slabé. Len pochybnosti rástly nebezpečne chytro. O poklade chlapci netrúfali si už ani hovoriť.

Len kopali. Bez chuti, pomaly, zťažka. Zrazu Peter zastal a, akosi divne, ako by ani nie svojím hlasom, hovoril:

— Chlapci, mám predtuchu, že dnes niečo objavíme…

— Predtucha? Haha…!

Predpoludním neobjavili nič.

Po obede Miško musel svojich spolupracovníkov i pokarhať, lebo nechcelo sa im robiť.

Martin zaťal zuby. Začal mu byť protivný kamarát, čo na hlúpom sne vybudoval vieru v niečo, čo asi ani nejestvuje. A on tiež sa dal nachytať na sen.

— Teraz by sme vari mohli kopať smerom na sever. Veď je to jedno… Aj ja mám predtuchu, že — nájdeme figu drevenú…

V Martinovej narážke každý pobadal vyloženú výzvu k rozbitiu spolku. Predbežne bolo sa treba ešte držať. Preto mu ani neodpovedali. Zaťali zuby a išli kopať.

K večeru Peter zvýskol od radosti. Jeho predtucha ho nesklamala. Ako zakopal čakanom do zeme, narazil na kameň a zpod kameňa dunela prázdnota. Vlado pomohol mu kameň rozviklať. Trochu sa potrápili, ale kameň vytiahli. Do diery púšťali skalky a načúvali. Podľa hlasu jama mohla byť niekoľko metrov hlboká. Rozšírili otvor: objavila sa pred nimi akási podzemná miestnosť.

Keď bol otvor do jamy dosť priestranný, zaistili sa do stien osadeným drúčkom, na drúčik priviazali povraz a na ňom po jednom sa spúšťali dolu.

— Pivnica! — ustaľoval Miško.

Trochu radosti a nádeje.

— Nech je čokoľvek, — mienil Vlado, — hlavná vec, že sme ju objavili. Už sme zasa bližšie pri cieli. Veď je možné, že na Hradisku nijakej klenotnice niet a že poklady skryté sú v tejto miestnosti. Musíme ju dôkladne prekutať!

I Martin pookrial.

V objavenej pivnici chlapci nevydržali dlho. Vzduch bol v nej skazený, začala ich bolieť hlava. Ale to bola najmenšia starosť. Pri šplhaní po povraze unaveným pracovníkom vrátil sa do tvári úsmev. Znova vedeli žartovať.

Miško z objavu mal nesmiernu radosť. Mal oporu, ktorá vedela povzbudiť do vytrvalosti.

— Do rána povetrie v pivnici sa vyčistí a my budeme môcť v nej pracovať! — robil program na zajtra.

— Prezrieme každý kút, — usmial sa Janko.

— Peter, nemáš nejakú novú predtuchu? — zažartoval i Martin. — Prvá ťa nesklamala.

Večer chlapci pri vatre ožili, znova spievali a nanovo sa rozhovorili o poklade.