Poklad na Hradisku

Peter po odchode priateľov ani len v päte nemal strážiť tábor. Sadol si na valy na severnej strane Hradiska a hral sa s ošúchanými črepmi.

Náhle pohútal čosi a pustil sa do roboty.

— Ej, ale im pripravím prekvapenie! — zvýskol od radosti.

Schytil čakan. Spustil sa po strmom múre. A konča valov kopal ani divý. Tu našiel prvé črepy, myslel si, že nájde aj iné veci. Zasa ho šteklila predtucha.

Takto usudzoval: Tie črepy, čo našli dedinčania pri hľadaní pokladu, musia pochádzať z dávnejšej doby. A ak sú reči o skrytom poklade iba rozprávkou, môžeme predsa objaviť niečo. Niečo významnejšieho. Sídlište pračloveka.

Zvedavosť je veľmi dobrý pomocník. Petrovi pribúdalo síl, pracoval za dvoch. A nič ho to neunavovalo. Odhŕňal zem, odvaľoval kamene. Poddávaly sa mu ako páperie. Prezrel každú hrudku. Dušu by bol dal za tretí čriepok.

Ale nenašiel nič.

Darmo sa namáhal. Do božieho večera nenašiel nič. A keď sa kamaráti vrátili od rieky a prichytili ho pri robote, vykrúcal, že robil len tak, z pasie, aby si čas krátil.

— Mal si ísť s nami…

— Mne i tu bolo dobre. A ako? Okúpali ste sa? Voda je teplá, čo?

— Skvelá. Tip top…

— A pozri, čo sme našli…

Martin vybral z plaviek podlhovastú sekerku.

Peter prezrel si ju najprv len zbežne, ale potom sa zadíval na ňu lepšie a tu, odrazu, oči si mal na nej vyočiť.

— Tá je aspoň tisícročná… — povedal potom snivo a trochu i závistne.

— Bodaj by som mal toľko korún, o koľko je mladšia! — uškrnul sa Vlado. — Veď pred tisíc rokmi železo ešte nepoznali.

— Ba veru poznali, mudrc! A ako poznali!

— Netáraj…

Petrovi sa nechcelo dohadovať o tom, či ľudia pred tisíc rokmi železo poznali, či nepoznali. Jeho zaujímala sekerka sama.

— Kde ste ju našli?

— Vo vode. Kde nájdeš takú vec? Iba vo vode. Ponárali sme sa pod vodu, pod kameňmi hľadali sme ryby a tu zrazu Martin kričí, aby sme mu prišli pomôcť ťahať starú obruč. O železo v našom tábore vždy bola núdza, nuž išli sme. Ťaháme, ťaháme, vytiahneme, a tu vidíme: nie obruč, ale sekerka.

Martin sa potľapkal po prsiach. Domýšľavo. Lebo sekerka patrila jemu. Petrovmu zhodnoteniu veľmi nedôveroval, ale zato sa mu už hniezdily v hlave červíky.

— Ak je tisícročná, — myslel si, — tak je to starožitnosť. V septembri dám ju Zemančíkovi. Ručím vám, vyvalí oči ako cibule a celý rok ma bude kŕmiť jedničkami.

— Vidíš, Martin, — volal Janko od ohniska, — mal si nájsť niečo pre matematikára. Z dejepisu i tak máš dobrú známku.

— Aj z matematiky som prešiel!

— S fígľom… Napísal si si príklad ceruzkou na tabuľu.

— A čo ťa do toho?

— Mňa nič. To ja len tak.

— Veď preto!

Kým sa chlapci dohadovali, Peter sa zvrtol a sadol si na klát za táborom. Nesmierne ho zaujímala z vody vylovená sekerka. Ostatní videli v nej iba kúsok dlhými rokmi vyžratého kovu, Petra upútala svojou starobylosťou. Znova a znova ju zbožne prezeral a pritom opätovne si pripomínal správnosť odhadu o objavení sídlišťa pračloveka. Len mu bolo neobyčajne ľúto, že nemá potrebné odborné vedomosti, aby s istotou a dôkladne mohol načrieť do tajov dávnej minulosti.

Iba jedno vedel bezpečne, to, že minulosť vždy je opradená čarom tajomnosti. V dávnych zašlých časoch býva veľmi mnoho čara. Ale niektorí ľudia si vedia minulosť sprítomniť a po jej záhadách chodia celkom spoľahlivo. Vedia oživiť mŕtvych a shovárajú sa s nimi ako so živými. Vedia vdýchnuť život i do nemých kameňov. Peter si spomenul na napínavú knihu akéhosi bádateľa, opisujúceho dojmy, nasbierané pri brodení po časoch zaviatych prachom zabudnutia. Ten človek mal takzvaný šiesty smysel, zavše mu stačilo oprieť sa o vnuknutie, o hlas srdca, ktorý mu pri práci viedol ruku a zaručoval úspech za úspechom.

Keby tak chcela tá sekierka na Petrovej dlani prehovoriť!

Ba, ozaj, čo by mu asi povedala? A čo by povedaly i tie dva malé čriepky? Iste i videly i zažily veľa. Bolaže by to dojímavá rozprávka!

— Do čoho si sa tak zažral, Peter? — sadal si Miško k Petrovi. — Pozerám na teba hodnú chvíľu, sedíš tu ani socha. Ani k rieke si nešiel… Trápi ťa niečo? Si chorý?

Peter sa usmial.

— Ale jaj, chorý… Sedím si tu a tak si myslím, čo by asi vedel rozprávať ten kúsok z rieky vyloveného železa, tá sekerka… Čo myslíš, Miško?

— Ja ti poviem, čo by rozprávala. Povedala by: bola som osadená na porisko, ľudia ma nosili do hory, rúbala a sekala som, potom ma kdesi stratili, porisko zhnilo a mňa pri povodni múľ zaniesol do koryta rieky, kde som trčala až do dnešného dňa… Toto by ti povedala.

Petrovi to nestačilo.

— Nič viac? Mýliš sa, Miško. Hľaď, dnes sekeriek takéhoto tvaru už vôbec niet. Z dávna je. Tá iste pamätá aspoň tisíc rokov.

— Prepínaš, Peter.

— Miško, daj si povedať, možno i viac. Podľa mojej mienky táto sekerka vedela by nám veľa zaujímavého povedať aj o prvých obyvateľoch Hradiska. Tak si myslím, že tu ľudia žili už pred tisíc rokmi. Dôkazov doteraz našiel som málo, ale tak sa vidí, možno stavať i na dohadoch.

Miškovi sa Peter náramne zapáčil. Ešte nikdy nemal príležitosť takto hlboko načrieť mu do duše. Peter bol chutný, keď tak blúdil po chodníčkoch zašlej slávy.

— O akých dohadoch hovoríš?

— Popoludní pán starosta spomínal tu toho boháča a jeho poklady, premenené na kúsky črepov. Vám všetkým bolo do smiechu… Ale mne nie.

— A čo to má s vecou spoločného?

— Veľa…

Peter primkol sa k Miškovi. Opatrne vybalil z vreckovky svoje čriepky, pohladil ich ako sviatosť a bez slova ich podal Miškovi. Keď Miško dlho nič nehovoril, Peter mu pomohol.

— Črepy z nádob prvých obyvateľov Hradiska. Takéto črepy našli i dedinčania. A museli ich nájsť hodne, keď im taký objav dal príčinu vymyslieť rozprávky o zlate, premenenom na črepy.

Miško pochopil.

Trochu ho mrzelo, že svojho času nevenoval pozornosť slovám profesora Zemančíka, keď mu spomínal akúsi dávnu kultúru Hradiska, a že minule tak ľahkomyseľne roztĺkol niekoľko črepov, keď ich našiel pod valmi. I chcel sa ospravedlniť.

— Peter, pod valmi na lúčke takýchto črepov je ešte celá hromada.

— Kde?

— Zajtra ti ich ukážem.

— Pre ne som ostal popoludní doma. Myslel som, bohvie čo nenájdem! Chcel som vám pripraviť prekvapenie a zatiaľ vy ste prekvapili mňa. A ako! Peter, ani nevieš, ako ste ma prekvapili…

V nadšení a zápale svojho kamaráta Miško náhle pocítil nebezpečenstvo pre spolok. Kým Peter rozprával, rozležaly sa mu v hlave hodnoty dohadov o objavení sídlišťa pračloveka na Hradisku a mal obavy, že chlapci prestanú hľadať poklady, keď sa ich pozornosť upúta na zjavy oveľa dobrodružnejšie. I poprosil Petra, aby o svojich objavoch predbežne čušal.

Ale Peter len pokrčil plecami. Tak sa už zažral do lesku svojich čriepkov, že by mu čušať ani nedaly.

— Nie, Miško, — hovoril. — My sa teraz musíme sústrediť na hľadanie stôp po bydlišti pračloveka. Slúžiť histórii je záslužnejšie ako hľadať poklady.

Tieto slová znely dosť presvedčivo. Miško už neodporoval. Hútal, hútal, potom riekol:

— Ešte sa poradíme.

— Dobre. Poradíme sa…

Po večeri sa Peter vykradol z tábora. Mesiac svietil na vykopávky a naťahoval tôňu, ktorú zamyslený chlapec vliekol za sebou až na valy. Tam si sadol na skalu, hladil ju rukou ako dobrého kamaráta a v očiach čaril si dávnu minulosť.

Mysľou, ako motýlik, preletely mu Kollárove slová: Stůj, noho, posvätná místa jsou, kamkoliv kráčíš — —

Bolo mu nevýslovne dobre.