Poklad na Hradisku

Na druhý deň sa s naplnenými batohmi a s rodičovskými napomenutiami vybrali piati horlivci na dobrodružné letovisko. Zpočiatku kráčali po hradskej, rezko, ale čochvíľa, keď slnce začalo ostrejšie pripekať, a keď i batohy začaly byť ťažké, uhli pod stráne a v tôni stromov si oddýchli.

Času reku dosť, na minúte nezáleží.

Na Hradisku sa hneď pustili do stavania stanov. Tábor vybudovali pod balvanom. Na rovinke očistili trávnik, do zeme zatĺkli kolíky, natiahli šiatrové plachty, okolo šiatrov povykopávali jarky a medzi štyrmi stanmi zriadili ohnisko pre kuchára. Najprv odhriebli trochu zeme, jamku vystlali plochými kameňmi, vymurovali boky a v pozadí spravili vykladaný otvor — komín. Jankov kotlík na takom sporáku sedel ako v pohodlnom kresielku.

Chlapci umienili si v dedine kúpiť potrebné drevo na vybudovanie pevných podsád, a keď to bude hotové, upravia tábor znova, natrvalo.

Po obede Miško s Martinom sbehli do dediny, ohlásiť sa na obecný úrad. Starosta ich prijal chladne. Zamrmlal čosi popod nos, ale keď sľúbili kupovať u neho mlieko, vajcia, maslo, zemiaky a iné potraviny, popustil z prísnosti a pri odchode za potrebné pokladal povedať iba to, aby na poliach nerobili škodu.

Na zpiatočnej ceste Martin spomenul si na kutanie v podzemnej chodbe.

— Radšej to ani nespomínaj! — odvrkol Miško. — Ešte i dnes mi mráz prejde po chrbte, keď si na ten deň pomyslím…

— Ty ako ty, ale ja… My s Jankom sme vytrpeli najviac.

Všetci dosť podstúpili. Lepšie zabudnúť. Toľko klopoty podaromnici.

Miško zrazu zastal. Na moste. A sekol sa dlaňou do čela.

— A, ľa… to nás tiež mohlo trknúť do hlavy! Pozri…

— Čo?

— Rieka. Nevidíš?

— No a?

— Hradisko je na pravom, kaštieľ na ľavom brehu. Veď popod rieku chodba nemohla ísť…

— Uhm… Vidíš, Miško. Akí sme to my boli hlupáci…

— Aspoň sme skúsenejší. Z toho plynie, že nesmieme bez rozvahy sadnúť na lep hocakému objavu.

— Tak je! Opatrnosť je matkou múdrosti…

Na Hradisku bolo živo. Chlapcom v prvý deň nechcelo sa vážne pracovať. Len upravovali tábor a stvárali nezbedy. Priestranstvo okolo tábora poznali už ako dlaň, z lesa k šiatrom nanosili suchého raždia a pohľadali nablízku pramienok. Vyčistili ho, prehĺbili, poobkladali kameňmi a prikryli vetvičkami.

Pred stanmi rozmarne horel táborák. Dym vznášal sa do výšky. Až jedna radosť.

Janko obskakoval okolo vatry ako veverička. Vody si nanosil, zemiakov naškrabal, mäsa i slaniny nakrájal a zeleninu pripravil. Dobre sa vystrojil na kuchárstvo. Od matky si požičal kuchársku knižku, podľa tej varil. Ležala otvorená na zemi pri ohni, zavše nakukol do nej, ak bol s niečím v pochybnostiach.

Pri varení, azda preto, že to bola prvá večera v prírode, každý chcel pomáhať. Chlapci boli by sa i pobili. Všetci radili podľa vlastných skúseností. No Janko nepopustil z písma.

Len Miško nekuchtil. Sedel pozďaleč v tráve s rozloženými papiermi ako veliteľ hlavného stanu na bojišti pred významnou bitkou. Listoval v poznámkach, pretieral v nich a pripisoval. Potom vstal a s plánom v ruke pobral sa na obchôdzku po valoch. Kde-tu zastal, porovnával, zameriaval a opravoval.

Zopakoval si všetky výsledky doterajšieho usilovania, aby sa presvedčil, či usudzoval správne. Prístup na Hradisko bol bezpochyby na strane južnej, tu stúpanie vŕšku bolo veľmi mierne. Severná, no najmä západná strana bola príkrejšia, akiste prispievala na prirodzenú bezpečnosť hradu. Vrcholný val smerom do Hradiska ťahal sa na niekoľkých metroch nad príkrym svahom vŕšku. Pod zrúcaninami ďalej na sever pokračoval hrebeň v diaľke mierne stúpajúceho hôrneho pásma. Podľa tvaru valov Miško súdil, že na Hradisku boly tri dvory. Vonkajšie dvory rozprestieraly sa na južnom, pri brehu rieky končiacom svahu a zaberaly dosť priestrannú plochu.

Pozorovania súhlasily s nakreslenými plánmi.

Na severovýchodnej strane Hradiska všimol si Miško okato zvlnenú pôdu. Inde všade spád bol vyrovnanejší, tu musely ľudské ruky hodne meniť, znetvorovať dielo božskej prírody. Najradšej by bol vzal hneď teraz čakan alebo rýľ a odhrnul vrchnú vrstvu zeme, aby za horúca objasnil objavenú nesrovnalosť. Ale na horu pomaly sadal večer a od ohniska volali ho večerať.

Po studenom obede a po celodennom pobyte na čerstvom vzduchu večera chlapcom chutila znamenite. Janko ako kuchár uviedol sa teda bezchybne. Chvály nemaly konca kraja. Až Vlado zagánil.

— Len ho tak nechváľte, spyšnie nám!

S plným žalúdkom možno i žartovať. Martin štuchol do Vlada, pošepol mu čosi a o chvíľu, keď sa všetci dobre najedli, spustil uštipačne:

— Notak… To by sme už mali. Horko-ťažko som vpratal do seba tú tvoju gebuzinu, Janko. Fuj, mizerný guláš!

Jankovi nebolo viac treba.

— Čože je mizerné? Tento guláš? Takýto ti ani doma neuvaria! Aby si vedel. Čože ty máš zadrapovať do mojej roboty? Ak sa ti nepáči, var si sám!

— Veru i navarím. To bude inakšia večera. Ešte si i prsty pooblizuješ!

— Mal by som, veru, po čom…

— Ba hej… Ja nič, Janko… Ale čo je pravda, to je pravda. Babrák si. Zlé varíš podľa dobrej knihy. Ale ja, uvidíte, i bez knihy navarím dobré. A Jano, keď si nebude vedieť poradiť, kuchársku knižku uvarí. Hehe… Miesto bryndzových — papierové halušky…

Janko nepostrehol, že Martin iba žartuje. A taká reč by i mŕtveho jedovala. Nasrdený pochytil varechu, aby ňou ovalil bezočivého ošemetníka, ale na šťastie práve v tej chvíli za skalou sediaci Peter upútal na seba pozornosť.

— Pomoc, chlapci… Pomoc! — kričal.

Všetci bežali za ním.

Čo je?

— Padol mi do polievky mravec. Chudák.

— Trúba!

— Chudák, nie trúba.

— Ty si trúba!

— No no… Len nie tak zvysoka! — smial sa teraz Peter na plné hrdlo. — I mravec je tvor boží…

— Tak ho vyber z polievky a skús umelým dýchaním priviesť k životu. Alebo bež s ním k doktorovi…

— Keď sa už utopil.

— Tak ho pochovaj a nestraš.

— Po večeri chlapci si posadali okolo vatry. Zanôtili si. Pieseň tiekla horou, vytvárala roztomilú náladu.

Miško zadíval sa okolo seba. A vzdychol.

— I keby sme nijakých pokladov nenašli, už dnes máme peknú odmenu za našu námahu…

— To zas nie! — odporoval Martin.

— Tak lacno si nedáme platiť za toľkú robotu! — pridal sa Vlado na Martinovu stranu.

Ale všetko bolo mienené len žartom. Na skrátenie chvíle. Na príjemné strávenie prvého večera v hore.

Okolo tábora vládlo velebné ticho. Iba hora dýchala. Kde tu zašuchotal vetrom pohýbaný konár, kedy-tedy zamáchal krídlami zo sna vyplašený vták a z diaľky občas čuť bolo brechot lenivého psa. Ponad horu vznášal sa na ľahkých krídlach vetríka hlas večerného zvona. A po oblohe medzi trblietavými hviezdami vykračoval si usmievavý mesiačik.

V myšlienkach svojich Miško zaletel k starej materi. Cez ihravé plamienky vatry dovidel do tichého ohníka krbu, ktorý popraskával, keď zavše večerami sedeli v izbe dvaja a blúdili po krivolakých cestičkách rozprávkového sveta. Azda preto, že kdesi v diaľke zablysly sa svetlá jachajúceho vlaku, azda preto, že Miško cítil sa v objatí dobrej babičky, pomyslel si znezrady na zaujímavú príhodu.

— Pozrite, kamaráti, aké je to pekné, keď tie svetlá tak bežia v tme, — rozprával Miško snivo. — To je vám také, ako s tými plamienkami do diaľky.

Chlapci sa zadívali do diaľky.

— Aké to spomínaš plamienky?

Miško odpovedajúc na Jankovu otázku, spustil zoširoka tak, ako by mu stará mať šuškala, a on po nej iba opakoval:

— Keď Turci pustošili našu krajinu, chudobný ľud od nich všade mnoho vytrpel. V našom kraji vládol akýsi Radži paša. Nevedno kde, ale bolo to kdesi v našich horách, postavil Radži paša mocnú pevnosť a pri Hájiku slovenská chudoba musela mu vybudovať prekrásny zámok, do ktorého sa Turci chodievali zabávať. Mäso, masť, obilie, víno a iné veci musel nosiť do zámku ľud. Raz bola v zámku slávnosť. Radži paša mal menoviny, či také čosi. Víno tieklo po stoloch, páni hodovali, pili, koľko len vládali. Paša bol, vraj, takej dobrej vôle, že z okolitých dedín dal povolať mládencov a dievky, aby jeho hosťom spievali slovenské pesničky. To sa Turkom veľmi páčilo. Paša ako odmenu medzi bujarú chasu rozhodil plnú mericu tureckých dukátov. Tu, keď zábava bola v najlepšom, prišla k Radžimu jeho najvernejšia otrokyňa a čosi mu pošepla. Vraj slovenskí sedliaci kdesi nablízku zbili jeho vojakov a strojili sa napadnúť i mocnú pašovu pevnosť. Zvesti, čo priniesli poslovia, boly strašné. Radži paša zbledol, opustil hostí, aby učinil opatrenia na obranu pevnosti. A keď všetko zariadil, dal ešte vernej otrokyni tento rozkaz: „Ak prehráme, zničíš zámok a v ňom nahromadené poklady. Na náš boj dívaj sa s veže zámku. Nad pevnosťou uvidíš bielu zástavu s červeným polmesiacom. Keby nás kresťania premohli, zástavu vrhnem do plameňov, aby ju ďauri nezneuctili. Pre teba to bude znamenie, že je s nami zle. Daj hneď poodnášať do tajnej skrýše všetky peniaze, skvosty a zbrane. Sluhov, ktorí ti pri tej robote pomôžu, pošli k môjmu hajtmanovi, on vie, čo s nimi spraviť, aby o tajomstve nikdy a pred nikým neriekli slova. A keď uvidíš, že kresťanskí psi našu pevnosť dobyli a tureckú slávu hanebne potupili, zapáliš v pivnici prichystaný sud s pušným prachom. Naše poklady nesmú sa dostať do rúk ďaurov!“ S pokornou oddanosťou prijala verná otrokyňa pašov rozkaz a prisahala na proroka, že ho statočne vykoná. Už sa brieždilo, keď z brány zámku išla podnapitá družina tureckých vojakov brániť hrdú pevnosť. Na čele družiny išiel sám Radži paša. Smutne sa obzrel nazad, pokochal sa ešte raz v nádhernom zámku a plačúcej otrokyni zakýval ako by na rozlúčku. Bojovníci na ohnivých paripách skoro zmizli medzi mohutnými dubmi pod zámkom a uháňali k pevnosti. Bolo im práve na čase, lebo stráže Turkov v pevnosti už nevládaly odolať mohutnému náporu kresťanov a dávaly sa na útek. V oblakoch dymu mihaly sa biele kabanice a blýskaly sedliacke zbrane. Mračná dymu a neľudský rev, streľba a zúfalý nárek pozdravoval rodiace sa ráno. Všetko jasne dokazovalo, že pred pevnosťou zúri tuhý boj kresťanov s Turkami. Zúfalá otrokyňa stála na najvyššej veži zámku pri Hájiku a len sa dívala na bielu zástavu nad pevnosťou. Bolo už poludnie a krik neustával. Tu náhle zazrela otrokyňa, ako sa turecká zástava pohla a padla do plameňov. Vykríkla, klesla, zamdlela a až po hodnej chvíli sa prebrala. Smutne sa pozrela ešte raz na krásne okolie, vykonala, čo jej Radži paša prikázal a potom bez meškania sa ponáhľala do pivnice. Turci boli rozprášení alebo pobití. Kresťania natešení, že zvíťazili, prenasledovali utekajúcich, keď zrazu počuli strašný výbuch, že sa až zem zatriasla. Obzerajú sa a vidia, že pri Hájiku dvíha sa k nebu vysoký stĺp dymu. Len paša, čo letel na arabskom koni, vedel, čo to znamená. Verná otrokyňa vykonala jeho rozkaz. Pri výbuchu i sama zahynula v tmavej pivnici, aby na večné veky strážila poklady svojho pána. Od tých čias Hájik zosmutnel. Krásny zámok sa rozpadol a čo nezničil čas, zničili ľudia. Roznosili skaly na stavanie domov, povytínali stromy, konáristé duby a na ich mieste, zvanom Hájikom, sú dnes úrodné polia. Len starí ľudia rozprávajú čudné povesti o Tureckej sláve a kto má šťastie, môže vraj vidieť belasé plamienky na úbočiach Hájika. Tam sú skryté tie poklady, čo ich stráži verná otrokyňa Radži pašu. Pod Hájikom bolo pekné jazierko, do ktorého sa chodievala krásna Turkyňa kúpať. Po tej bitke začala sa tam totiž zjavovať biela postava, v ktorej ľudia poznali pašovu otrokyňu. Prichádzala o polnoci a vtedy divé kačky a vodné sliepky so splašeným škrekotom poodlietaly. Raz sa opovážil akýsi človek na zjavenie zavolať. Odvtedy sa už postava neukázala. Z pomsty vypustila jazierko, na jeho mieste rastie teraz len tráva a šašina… A je to, vraj, čo som povedal, od slova doslova, svätá pravda.

Miško dokončil rozprávku. Páčila sa. Chlapci počúvali ju so zatajeným dychom. Iba Janko zahundral:

— Ten koniec mohol si si nechať. Hovoríš o zjaveniach a v noci nás prídu strašiť…

— Čože by strašilo! Do Hájika je ďaleko… A keby nejaké strašidlo prišlo, — smial sa Miško, — stráž ho zaženie.

— Stráž?

— Pravdaže! Pred táborom predsa musíme mať stráž. Kto chce bdieť dobrovoľne?

Nikomu sa nechcelo.

— Miško teda metal lós. Osud si vybral do polnoci Vlada, po polnoci Petra. A keďže čas hodne pokročil, chlapci zliezli do stanov, zababušili sa do prikrývok a o chvíľu všetci blúdili v ríši vrtošivých snov.

Len Miškovi nedalo ešte spať. Keď znova osamel so svojimi myšlienkami, keď ho opustila dobrá stará mať, u ktorej sa tak dobre cítil v čas rozprávania na návšteve, začala ho dusiť zodpovednosť ťažkého vodcovského postavenia a ešte dlho hútal o popoludňajších postrehoch pri prehliadke Hradiska.

Už išlo s polnoci, keď ho konečne premohla vyčerpanosť a priateľsky mu zatlačila oči.