Poklad na Hradisku

— Že sa vám vraj zem preborila v záhrade, — pristavoval Miško Fera rozpustilo.

Na šťastie stretlli ho na ulici. Prišlo im to vhod. Takto mohli predstierať náhodilý záujem o priepadlisko a nemuseli sa dotýkať otázky, prečo ich vec v skutočnosti zaujíma.

Fero robil sa strašne dôležitým. Náročky chodil po ulici, niektorých známych i oslovil a pyšne rozprával im o priepadlisku. Ale Miškova spoločnosť sa mu nepozdávala.

— Uhm, — prehodil ledabolo cez plece.

A chcel odísť. Ale chlapci nedali sa mu tak ľahko. Boli odhodlaní vyzvedieť všetko, čo sa vyzvedieť dá, a okrem toho priepadlisko vidieť na vlastné oči.

— A čo?

— Nič…

— Veď by si mohol povedať… Nebuď taký skúpy na slová!

— Sme predsa kamaráti! — dodal k Miškovej poznámke Vlado.

Bolo treba udrieť na nežičlivého „trúda“, ako ho v škole volali, veľmi rázne a nepustiť ho, kým si nerozviaže jazyk.

— Haha, odrazu kamaráti! A v škole trúd! — kresal sa Fero odhodlaný nehovoriť. — Ani hrať sa so mnou nechcete…

— To len minule…

— Vždy!

Fero už odchádzal. Martin zaťal zuby a hodil za ním:

— No počkaj, trúd! Prídeš si ty ešte raz po latinskú úlohu… Neotriem si ťa ani o pätu! Aby si vedel!

Martin sa tváril veľmi urazene.

Fero sa zháčil. Predsa by len nebolo dobre stratiť ochotného pomocníka. Trochu rozmýšľal. Potom sa obrátil k chlapcom.

— Veď nemusíte hneď ohŕňať nosy!

— A ktože ohŕňa? Ty!

— Nuž… Otec mi zakázal o tom priepadlisku hovoriť. Aj ma poslal do mesta, aby som sa po záhrade neobšmietal…

— A už si sa díval, čo je tam pod zemou? — začínal Janko výsluch.

— Iba trochu. Keď otec nechce…

— A prečo nechce?

— Mohol by som si vraj ublížiť.

— Kde? V takej diere?

Pri tejto narážke Fero sa celkom pozabudol. Urážala ho. Podľa toho, čo videl, priepadlisko muselo byť veľké a na nijaký spôsob nemohlo sa o ňom hovoriť ako o diere. I vyskočil ako kohút.

— Veru pekná diera! Mali by ste ju vidieť!

— To sme my videli už inakšie veci! — smial sa Vlado rozpustile.

— Ako to priepadlisko v našej záhrade?

— Hej!

— Figu drevenú! Nič ste nevideli!

— Že či nevideli!

— Nuž poďte sa podívať!

Teraz Vlado stlačil — aspoň naoko — záujem o priepadlisko a takmer tak, ako by mu na ňom nič nezáležalo, spýtal sa ľahostajne kamarátov:

— Tak čo, chlapci… Pôjdeme?

Martin odpovedal za všetkých:

— Nuž keď nasilu chce…

— Tak poďme.

— Ale opatrne, aby nás otec nevidel! — zdôrazňoval Fero.

Fero Kubala nevytušil, že šarvanci hrali pred ním prefíkanú komédiu. Nebadane posadili ho na lep, a keď vydráždili v ňom i hrdosť, priviedli ho na myšlienku, aby ich on sám pozval podívať sa na priepadlisko. Cestou na kraj mesta usilovne ho ešte podpichávali, takže vyzvedeli od neho rozličné drobnosti, ktoré ich mohli zaujímať v práci pri hľadaní podzemnej chodby.

Kaštieľ, v ktorom Kubalovci bývali, patril obci. Ferov otec bol hospodárskym správcom mesta. Kubalovci bývali na poschodí, na prízemí boly kancelárie. Fero viedol svojich spoločníkov zadom, aby ich otec nezazrel. A keď už boli v záhrade, kládol im na srdce, aby kráčali opatrne, aby sa pod nimi zem nepreborila. To opakoval otcove slová.

— Netáraj! — usmial sa Martin.

— Nevidel si, nevrav. Kto vie, čo všetko je tu pod zemou… Možno celá záhrada je podkopaná…

— Iba ak ju krty…

— Len sa neposmievaj!

Priepadlisko bolo v zadnej sníženej časti záhrady. V tôni rozvetvených ovocných stromov vari na štyroch metroch visel nad kyprou zemou natrhnutý trávnik ako prikrývka.

S boka zpod trávnika trčala tmavá asi dva metre hlboká jama. Na prvý pohľad nič nezvyčajného.

Chlapci si všímali priepadliska a nebadane zisťovali jeho rozmery a polohu. Miško si pozorovania i zakresľoval.

— Otec myslí, — vysvetľoval Fero, — že je to nejaký starý, zasypaný kanál. Takého niečo…

Miško pokrútil hlavou.

— Možno… Bolo by treba vojsť pod zem!

— Otec povedal, že raz, keď bude mať trochu času, všetko prekutá…

Zvedaví chlapci si políhali na trávu, len aby čím ďalej dovideli. Ale pod zemou bola tma, nevideli nič. Iba sosypanú zem. Martin sa už strojil skočiť do jamy, ale Fero mu nedovolil. Zachytil ho roztržite za plece.

— Čo si ty myslíš! Čo by povedal otec?

Miško ešte raz obišiel mlčky celé priepadlisko. Slova neriekol nikomu, ale z jeho zamyslenosti bolo zjavné, že ho to, čo pred sebou vidí, nesmierne zaujíma.

— Fero, počuj, — začal potom Miško rozšafne, takmer prosebne, — povedz svojmu oteckovi, že by sme mu pomohli pri kutaní. To nebude obyčajný kanál. Azda nejaká chodba… Kopali by sme… Povieš mu?

Fero prikývol.

— Keď chceš… Poviem.

Nehovoril to veľmi ochotne. Bolo na ňom vidieť, že najradšej by sa pred otcom o tejto návšteve a o prosbe chlapcov nezmienil.

— A ty by si nechcel kopať s nami?

— Nie, — pokrútil Fero hlavou.

— Nepáli ťa to?

— Páli i nepáli… Miško, keby som vedel, že niečo uvidím, pálilo by ma… Ale takto… Špiniť sa nadarmo…

— No predsa… z túžby po nazretí do histórie… Také chodby stavaly sa, vraj, na spôsob starokresťanských katakomb. Do katakomb sa v živote sotva dostaneš, tu si môžeš o nich spraviť aspoň približnú predstavu. A pomysli si len, Fero, keby sme tak našli v tej chodbe i nejakú miestnosť so starými zbraňami… Myslím, že v takej podzemnej chodbe mohli by byť i poklady…

Fero se len smial. Kdeže by poklady! Debničky so zlatými toliarmi. To je vari iba v rozprávkových knihách…

— Tu iste nebudú nijaké poklady! I otec povedal…

Chlapci nechceli príliš povzbudzovať Fera v svojich nádejach, ale už od prvého pohľadu na priepadlisko boli presvedčení, že objav pre ich podnik je neoceniteľný. A priam tak ako Miško, i oni všetci snívali v duchu o veľkom tajomstve, ktoré sa im pri kopaní pod zemou vynorí. Hľadačom pokladu nešlo o Fera. Na ňom vôbec nezáležalo. Ale okolnosti vyžadovaly získať si aspoň na čas jeho priazeň a prostredníctvom neho dostať sa k pánu Kubalovi.

Vidiac, že Ferovi na priepadlisku nezáleží, Miško obrátil reč na inú strunu, len aby ešte raz zdôraznil úsilie dostať sa pod zem.

— Veď my netvrdíme, — hovoril, — a nemôže to tvrdiť ani iný, že v tejto jame musia byť nejaké zbrane alebo poklady. Ale skúška je nie streľba. Prečo by sme neukojili zvedavosť? Idú nám prázdniny, aspoň budeme mať čo robiť, no nie?

— Ja si radšej odpočiniem…

— Tak si len odpočiň, Fero… Ale oteckovi nezabudni povedať!

Štyria kamaráti sa poďakovali Ferovi, že ich zaviedol do záhrady a, zasa, ako prišli, vytratili sa zo záhrady cez plot.

S výsledkom prehliadky boli nadmieru spokojní. Veselo si pohvizdovali. A žmurkali druh na druha.