Poklad na Hradisku
Autor: Anton Prídavok
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Anna Studeničová, Tibor Várnagy, Lujza Bírešová
Zle je, keď na príchod slnka treba čakať s úzkosťou v prsiach. Noc mrví sa po troške, z diaľok ukradomky vychádzajú zapýrené zore a ako ostne zapichávajú sa ti do duše. Nikde okolo seba nenachodíš najmenšej opory, klesáš vyčerpaním a zdá sa ti, že padáš medzi ťažké žarnovy.
Také bolo svitanie na Hradisku.
Keď božie slniečko posráňalo s trávy rosu, chlapci vyniesli Petra zo šiatra a dôkladne mu prezreli dokaličenú nohu. Celú noc tŕpli. Darmo sa Peter kasal, že mu studené obklady vytiahnu bolesť z kolena. Nevytiahly!
Bolo jasné, a Peter to proste vzal na vedomie, že pri páde s výšky rozštiepil si kolenné jablko.
— Nedajbože nič horšieho, — skúšal Miško uspokojovať kamaráta, — ďakuj Bohu, že si nepadol na hlavu. Už by si bol v lone Abrahámovom. Ani svätená voda by ti nespomohla. Takto si len poležíš trochu v nemocnici a — —
Pri spomienke na nemocnicu Peter prebledol. Nikdy v živote nemyslel na to, že by raz musel ísť do nemocnice. Musí to byť strašné, ležať na bielej posteli, dívať sa na bledú povalu a od rána do večera, od večera do rána počúvať stonanie chorých ľudí.
— Azda by sa mi to i tu zahojilo… Netreba hneď do nemocnice, chlapci…
— Nie, Peter… My tuná nie sme zariadení na liečenie rozbitých kolien!
— Ono sa mi samo zahojí, Miško…
— Nezahojí!
— Chlapci, veď nechcite nasilu…
Miško si sadol ku kamarátovi, hladkal ho po vlasoch, a starostlivo sa mu prihováral:
— Musíš byť rozumný, Peter… Koleno treba röntgenovať a jablko, ak je naozaj rozštiepené, treba napraviť. Nebodaj, ak si si ho dodrúzgal, budú ťa musieť i operovať a nohu vložiť do gypsu.
Petrovi bolo do plaču.
— Vy to len tak hovoríte, aby ste sa ma striasli, však? Chlapci, ja sa sám budem liečiť, len nechcite, aby som od vás odišiel… Kdeže pôjdem? Počkajte aspoň niekoľko dní! Hádam naozaj nebude treba ísť do nemocnice…
Miško videl, že tu treba hlas pritlačiť, prelomiť precitlivenosť a dokaličenej nohe umožniť odborné liečenie.
— Už ani muk, Peter! — povedal pevne. — O niekoľko dní mohlo by byť neskoro. Či by si chcel do smrti ostať kalikou na nohu? Čo? Pre ľahkomyseľnosť…
— Keď sa tak bojím — —
Strach pred nemocnicou bol veľký. Ale Peter sa ešte väčšmi strachoval pred rodičmi. Ako len bude, keď doma zaklope posol a drsným hlasom ohlási: „Choďte si navštíviť syna, tam vám leží v nemocnici s rozbitou nohou…“ Matka, chorľavá pani, celkom iste zamdlie. Bude ju treba kriesiť. Otec sa zamračí, zatne zuby a miesto súcitu rozhodí po izbe niekoľko drsných nadávok. Pohrozí a povie: „Darebák! Krv mi pije ten uličník… Niet dňa, aby nevyviedol nejaké lotrovstvo… Či som mu nekázal doma ostať? Roztrhal by som ho na kusy… Radšej nech mi ani na oči nechodí!“ Sestra sa pritúli k materi a bude nariekať, s očú padať jej budú slzy ako hrachy a otec, najedovaný, na nej si vyleje svoju zlosť. Takéto výhľady do budúcnosti odstrašovaly Petra od nemocnice.
Ale kamaráti boli neoblomní.
— Aspoň do zajtra… Do zajtra počkajte ešte… — modlikal ustrachovaný Peter so slzami v očiach.
— Nemožno čakať… Ani minútu. Kto vie, či i takto neprídeme už neskoro. Veď ti ide o nohu!
Peter vidiac, že niet iného východiska, povolil. Uznal, že jeho priateľov k neústupnosti vedie len dobrá snaha, pomôcť mu. Povedal skromne:
— Keď ste teda všetci tej mienky, že musím, nuž pôjdem… Ale čo mi povedia naši, doma? Ja som im nahovoril, že v tábore bude s nami i pán profesor… Teraz vysvitne pravda a ja ostanem na veky cigáňom…
— Tvojich rodičov uspokojíme sami…
Peter pokorne sa oddal do vôle božej. Bolesť trochu povolila, privrel oči a usnul.
— Spánok ho posilní…
— Zíde sa mu. Vytrpí, chudák, kým dôjdeme do mesta…
Janko ostal pri chorom, ostatní sa utiahli k táboru na poradu. Mozgy chlapcov pracovaly veľmi chytro, chrlily myšlienku za myšlienkou. Porada bola krátka. Rozhodli sa, že Janka nechajú na stráži na Hradisku, ostatní snesú raneného do dediny. Tam Vlado nakúpi potravy, vráti sa do tábora a Miško s Martinom najmú u pána richtára voz a odvezú Petra do mesta. V nemocnici počkajú na výsledok vyšetrenia poranenej nohy a potom spoločne navštívia Petrových rodičov. Rozpovedia, že Peter v tábore stal sa obeťou náhodilej nehody, že si poranil nohu, zdôraznia, že zranenie vôbec nie je nebezpečné a utrápených rodičov uprosia, aby sa nehnevali na nešťastného syna.
Potom sa vrátia na Hradisko. Ešte pred západom slnka.
Onedlho hotové boly i napochytre slátané nosidlá. Martin ich spravil. Položili na ne prikrývky, aby raneného neomínalo.
Medzitým, čo traja kládli kamaráta na nosidlá, Janko varil čaj. Boly to posledné spoločné raňajky pri lôžku raneného kamaráta.
Okolo desiatej odchádzal s Hradiska neslávny sprievod. Peter s vlhkými očami sa lúčil s milým letoviskom, kde strávil toľko roztomilých chvíľ. Lúčenie bolo veľmi žalostné. Peter tušil, že medzi kamarátov sa už nevráti. I keby noha dovolila, rodičia ho celkom iste nepustia na Hradisko.
— Tak mi je, chlapci, ako by mi zo srdca po kúsku odkrajovali… Strašne…
Janko vykročil k nosidlám, podal Petrovi ruku, ale skoro sa odvrátil, lebo i jemu sa dolu tvárou kotúľaly slzy.
— Oni ťa odprevadia, — hovoril prerývane, — ja nemôžem, vidíš, postavili ma na stráž…
— Do videnia, Janko…
— Ja ťa prídem navštíviť. A neturbuj sa. Trochu si poležíš, ale to nič… Zasa budeš zdravý. Ako ryba. Pozri, Matúšovi Šašinovi pri futbale, keď sme hrali s meštiankármi majstrovský zápas, tiež rozbili nohu. Mysleli sme si, že bohvie čo, a o dva týždne sa vrátil medzi nás…
— O barlách, — spomenul si Peter.
— Ale o niekoľko dní ich zahodil! A s tebou to bude ešte ľahšie… Uvidíš!
— No poďme! — lapal Miško nosidlá. — Ty, Martin, vpredu, ja vzadu. Vlado bude vypomáhať napredku…
Chlapci sa púšťali dolu brehom. Na kúsku odprevádzal ich i Janko. Na polceste zastal, ešte raz potriasol Petrovi ruku, pozrel mu do očí a dlho stál na tom mieste sám ako pribitý.