Poklad na Hradisku

Už sa zmrákalo, zvečeriavalo.

Slnko sa bezstarostne kotúľalo dolu oblohou, pomaly mizlo za vŕškom. Zo šera vyrastal večer.

— Nevidno ich ešte? — volal Janko za Vladom, stojacim a vyzerajúcim obďaleč na brehu.

— Nevidno.

— Či len prídu…?

— Neviem, — pokrčil Vlado ľahostajne plecami a zvalil sa horeznačky na zem.

Strčil do úst vysušené steblo trávy a prekladal ho s kútika do kútika. To z nudy.

Po hodnej chvíli ozval sa Janko.

— Prečo mlčíš?

— Len tak. Nechce sa mi hovoriť. Daj niečo pod zuby.

— Nevaril som. Natri si na chlieb masla a zapi vodou.

— Ďakujem pekne! Krútiš sa tu okolo pahreby už pol hodiny… Mohol si aspoň trochu čaju uvariť.

Janko nevrle hodil rukou. Mrzelo ho čosi, hanbil sa o tom nahlas hovoriť. Ale bol nesvoj. Gniavila ho roztržitosť. Na nič sa nevedel sústrediť.

— Kdeže uvaríš, keď nemáš myšlienok na varenie…

Vlado pochopil, uznal.

— Veď pravda, i ja som, ako omráčená ovca…

— Chudák, Peter…

— Chudák… To ti je strašne ošklivá vec, taká zlomenina. Ešte i teraz mi hučí v ušiach, ako vykrikoval od bolesti.

Dvaja osamelí obyvatelia Hradiska umĺkli. Sedeli oproti sebe bez slova. Sedeli, do ohníčka hľadeli a načúvali. Suché raždie rozmarne praskotalo. Vietor občas schytil na krídla iskričku a ihral sa s ňou v povetrí.

Dosť dlho trvalo, kým sa Janko odvážil Vlada znova znepokojovať svojou nedočkavosťou.

— Či len prídu?

— Ktože ho vie…

— Strašné!

— Bojíš sa?

Janko sa zapýril. Ani sám nevedel, na čom je. Len sa ho zmocňovaly divné pocity. Bol v ich zajatí.

— Nuž — báť sa nebojím… Čože by som sa bál? — rozprával neisto. — Strach mi nepomôže… Ale je to u nás dnes také divné… Od samého rána. Sme tu sami dvaja, o Miškovi a Martinovi nemáme nijakých zvestí a v hlave nám leží záujem o Petra… Všakver?

Vlado smýšľal práve tak. Ale radšej mlčal. Slovom nezahojíš. Chytil do ruky ražeň, nasiaknutý masťou od predvčerajšieho pečenia slaniny, opálil ho v ohni a uhlíkom písal do vzduchu nesúvislé čiary.

Z doliny tíško sa nieslo ako by ozvenou vytrubovanie hlásnika. Janko narátal desať krátkych, jednotvárnych signálov.

— Už asi neprídu, — povedal potom smutne. — Veru sotva. A predsa sľúbili…

Jankovi bolo každú chvíľu otupnejšie. Už i do hlasu sa mu zahniezdil nepokoj.

— Vlado, ty sa nebojíš?

— Čoho?

— Ja neviem… Ale…

— Ty sa bojíš, však?

— Vieš, Vlado, to Petrovo dodrúzgané koleno… to nie je dobré znamenie. A akosi večne mám na očiach i ten prekliaty cintorín. Nemali sme kopať…

Vlado nemukol.

— Počuješ, Vlado?

— Uhm…

— Veď otvor ústa! O čom premýšľaš?

— O ničom… Len tak… Vieš, Janko, to už niekedy býva, že nezíde ti na um poriadna myšlienka. Myslím si, že vôbec sme nemali kopať. Nemali sme sem ani chodiť. Miško nachytal nás na hlúpy sen… Ale lepšie nehovoriť! Škoda každého slova. Všetci sme vinovatí… I ja.

— Jankovi bolo ľúto počúvať takúto reč. Ešte väčšmi ho skrušila. Takmer sa rozplakal.

— Ale Vlado, veď nám tu nebolo zle… Všeličo sme videli, všeličo sme zažili…

— To je pravda… Ostatne ja nič nenamietam. To bolo iba také chvíľkové blúznenie… Poďme radšej spať…

Vlado zívol a vstal.

Pri šiatri zastal, ako by o niečom uvažoval.

— Vlado…

— Čo chceš?

— Vlado, povedz, ale úprimne, na svoje čestné slovo, však je to nemožné, aby boly na svete strašidlá?!

— Čo hovoríš?

— Strašidlá…

Vlado sa zasmial. S chuťou. Od srdca. Už dávno nepočul o strašidlách. V strašidlá neveril ani vtedy, keď bol ešte maličký chlapec. Jankove obavy mu rozihraly všetky žilky v tele.

— Mňa ešte nestrašilo. Neviem. A prosím ťa, nemysli na také veci, lebo uvidíš, nejaké strašidlo naozaj príde a popreháňa ťa…

— Pane Bože…

— No tak vidíš! Zadus oheň a choď spať!

Janka striaslo. Ale bol rád, že to Vlado nepobadal. Svesil hlavu a šepkal si skormútene:

— Neprídu… Oni už iste neprídu…

Vlado zaliezol do šiatra. Janko priložil na pahrebu niekoľko polienok. Bolo mu ľahšie, keď ho rozveseľovaly aspoň nezbedné plamene samopašnej vatry. Hltala tmu a svietila do noci. Janko poodnášal od ohniska nádoby i náčinie. Všetko poukladal opatrne do tábora. Ešte vždy dúfal, že Miško a Martin prídu. Načúval. Všade bolo hrobové, desivé ticho. Vzdal sa nádeje na príchod dvoch priateľov. Bolestne hodil rukou. Potom zalial oheň a priplichtil sa k Vladovi.

— Budeme spať spolu, hej? V mojom šiatri bez Petra bolo by mi veľmi ľúto. Celú noc by som myslel na neho…

Rozospatý Vlado zavrčal:

— Ľahni si už raz a nestraš!

Nadchádzala polnoc. Janko nie a nie usnúť. Už hodinu sa prevaľoval na lôžku. Pričaril si na myseľ myšlienky o strašidlách a teraz nadejbože sa ich zbaviť. Rarach bol dotieravý ako mucha. Koľkoráz ho zahnal, toľkoráz pricupkal znepokojovať.

— Vlado… — zašepkal Janko.

Vlado nepočul. Spal.

Janko sa zaboril pod prikrývku. I hlavu schoval pod ňu. Silil sa do spánku. Rátal najprv do sto, potom do tisíc. Ale darmo. Bojazlivo vystrčil zpod prikrývky nos.

— Vlado…

Vlado namrzene sa na neho oboril.

— Čo chceš?

— Je polnoc…

— Čuš už ráz, lebo ťa vyhodím!

A o chvíľu znova:

— Vlado… Zdá sa mi, že na valoch čosi šuchoce… Nepočul si nič?

Vlado sa bez slova obrátil na druhý bok. A chrápal, ako by drevo pílil.

Pol hodiny vydržal Janko nehovoriť. Len tak čušal s malou dušičkou zababušený pod prikrývkou. Strach ho natriasal, ale bál sa rušiť priateľa, aby ho naozaj nevyhodil zo šiatra. A pred táborom celkom vážne čosi zašuchotalo. Podistým nejaké zviera prebehlo popri stanoch. Janko myslel na niečo iného. Azda na kostlivca, na človeka, ktorého podvečer vyrušili z večného spánku. Skríkol viac mŕtvy než živý:

— Ouu! Strašidlo! Vlado, strašidlo!

Vlado vytrhnutý zo sna zúfalým výkrikom kamaráta skočil na nohy.

— Pre Kristove rany, Janko, čože to stváraš?

— Počúvaj, — habkal Janko.

Vlado pretrel si oči, počúval, chytil priateľa za plece a cítil, že sa trasie ako osika. Bolo mu ho ľúto. Začal sa mrzieť, že ho doteraz tak odbíjal.

— Vladko môj… — drnkotal Janko s plačom, — prosím ía, nehnevaj sa… Ja za to nemôžem… Nikdy som sa nebál, ale teraz sa strašne bojím…

— Ale čoho, Janko? Sme tu už mesiac…

— Hej… ale teraz je tuto odkryté pohrebište… Pred očami sa mi marí, ako mŕtvi predo mnou poskakujú…

— Nesmysel! Tí tam ležia dobrých tisíc rokov a dobre ležia. Prečo by práve kvôli tebe rušili svoj večný odpočinok? Radi sú, že nežijú…!

Janko sa pritúlil celkom k Vladovi. Trochu sa mu uľahčilo. Na Hradisku bolo zasa ticho.

— Ľahnem si takto, k tebe… Dovolíš?

— Len si ľahni, Janko, a spi… A neboj sa! Niet strašidiel! O chvíľu začne svitať a za dňa sa, vari, už prestaneš báť. Dňa sa bubáci boja!

— Ostatnú vetu povedal Vlado hlasnejšie. Už i jeho začala lámať pochybnosť. Janko ho celú noc plašil, nie div, že strácal sebavedomie a istotu. Len Jankova slabosť ho robila silným. A bolo to šťastie pre obidvoch.

— Tak sa hanbím, Vlado…

— No len sa neboj… Ráno nám bude veselšie…

Janko vyčkal do brieždenia, a keď cez škáru šiatra nazrel bledý lúč zory, trochu spokojnejšie privrel oči a hneď usnul. Zo sna zpočiatku vykrikoval, ale to už nebolo také strašné, lebo keď sa prebudil a vykukol zpod prikrývky, videl pred sebou oporu — rodiace sa ráno.