Poklad na Hradisku

Hlavným stanom spolku hľadačov pokladu na Hradisku bola izba Janka Myšíka. V Mýtnej ulici v útulnej izbičke poschodového domku boli chlapci dobre chránení. Tu sa najlepšie mohli skrývať pred zvedavým svetom.

Pre istotu Janko všetko, čo sa týkalo prípravných prác, spojených s hľadaním pokladu, držal pod zámkou a kľúč vo dne v noci mal u seba. Nevedieť. Čert nespí. Pred špionážou treba sa vždy dobre zaistiť.

Na schôdzu okrem Martina prišli všetci. Martin poslal len lístok, že vraj pod otcovým dozorom musí mrviť matematiku. Ak bude možné, pribehne neskoršie.

Traja mudrci sa vážne zadívali na dosiaľ vykonanú robotu. Všetci dobre splnili na seba vzaté záväzky.

Boli spokojní.

Trochu si navzájom polichotili, no skoro pobadali, že niet času na jalové pochlebovanie. Škoda každej premrhanej minúty. Na Miškovu náradu pustili sa rozoberať plány.

— Plány sú dobré, — pripomínal Vlado. — I môjmu otcovi sa zdaly.

— Len jedno sa mi na nich nevidí, — hlásil sa o slovo Janko. — Hradby na druhom nádvorí na pravej strane zahýbaly sa pravdepodobne až pri skale, pri ktorej je asi aj vchod do klenotnice.

— Prečo myslíš, že je tak? — ozval sa Vlado, nespúšťajúc s plánu oči.

— Preto, lebo je pravdepodobné, že ku klenotnici pod zemou viedla i nejaká chodba a táto chodba musela mať aj iné, povedzme, tajné určenie.

— Vidíš, to hej… Na to som i ja myslel! — chválil sa Vlado. — Je to možné…

Pri zmienke o chodbe nastalo napätie. V jednom zo svojich plánov Miško síce nadhodil možnosť podzemnej chodby pod Hradiskom, ale od myšlienky upustil, lebo nevedel nájsť pre ňu smysel a cieľavedomosť. Načo by tu bola podzemná chodba? — myslel si vtedy. V blízkosti Hradiska viac hradov nebolo a podzemné chodby viedly obyčajne z hradu do hradu.

— Nevyvolávajme podaromnici zmätky! — prosil preto Miško priateľov. — Nám netreba hľadať podzemné chodby, ale klenotnicu. Načo chodba? Odkiaľ? Kam? Držme sa my len myšlienky, čo nás všetkých spája! Neodbočujme od klenotnice!

— Veď hej, dobre, — súhlasil Vlado. — Držme sa predovšetkým klenotnice… Ale dovoľte mi povedať slovo…

— Hovor!

— Nie je vylúčené, že klenotnica nebola priamo na Hradisku! V otcovej staviteľskej kancelárii som vyšpehoval, a potvrdil mi to i pán inžinier Jaroň, že také podzemné chodby boly niekedy i niekoľko kilometrov dlhé. Zpravidla, vraj, viedly na odľahlé bezpečné miesto. Toto som chcel poznamenať.

Janko zalomil rukami. Smutne.

— To by znamenalo, — povedal potom, — že celé naše úsilie je fuč. Kdeže by sme my zdolali prekutať celé okolie! Veď je to nad naše sily…

Miško vysvetlil, že svoje plány staval na dohadoch pravdepodobnosti. Prišiel k záveru, že na Hradisku bola iba jedna chodba a tá viedla rovno do klenotnice. Tušil, že klenotnica by mohla byť na treťom nádvorí. Asi tak, ako to poznamenal na plánoch. Pánovi hradu išlo predovšetkým o zabezpečenie pokladu. Ako vieme, akísi dotieravci ho ustavične prenasledovali. Súdiac podľa písma, bol to skupáň, ku skrýši robil si teda prístup na takom mieste, kde mohol mať nad svojím pokladom dobrý dohľad. Miško nevylučoval možnosť podzemnej chodby na Hradisku, ale tvrdil, že to mohla byť iba chodba miestneho významu na spojovanie jednotlivých nádvorí.

Ale Jankovi nedalo pokoja. Mudroval, že najlepšie by bolo celý hrad obkopať. Veď sa potom ukáže, čo pravdy je na podzemnej chodbe.

— Nesmysel! — udrel Vlado na stôl. Na to by sme potrebovali robotníkov. Či ty vieš, aká je to robota? Len si všimni, čo je to, keď treba vykopať základy celkom obyčajného domu! Kdeže by! Ako si len mohol prísť na takúto myšlienku?

Janko sa hniezdil na stoličke, ale nepustili ho k slovu. Miško sa trochu zamyslel, a keď Vlado dokončil, hovoril:

— Nielen to… Keby sme začali kopať, príliš zavčasu by sme upozornili na naše plány zvedavcov, a kto vie, či by to naše podujatie už v zárodku nezmarilo. Podľa mojej mienky musíme vopred všetko dobre pripraviť v mysli a na papieri, a kopať až potom, už naisto. Navrhujem preto preštudovať všetko…

Miško hľadal slovo, ktorým by dokončil načatú vetu. Vlado skočil mu do reči.

— Áno, tak je! Správne! Kopať až nakoniec. Až potom, keď sa raz dva dostaneme k cieľu. Ja s Miškom súhlasím vo všetkom. Tak čo? Ako myslíš, Janko?

Janko len plecami pokrčil. A keď ho vyzvali, aby vyslovil svoj náhľad, rozprával vážne:

— Keď je strašne málo oporných bodov. Pozrite, chlapci, ja myslím, lepšie by bolo sústrediť sa predovšetkým na jednu vec — povedzme — zistiť, či na Hradisku bola chodba alebo nebola. Ak chodby nebolo, je isté, že klenotnica je na hrade. Ale v tom prípade, ak chodba bola, nie je vylúčené, že klenotnicu treba hľadať niekde inde, povedzme, v blízkom okolí hradu…

— Kde?

— To ja neviem, kde. Ale treba počítať so všelijakými možnosťami…

— V tomto ohľade na stopu privedie nás iba náhoda! — hodil Vlado rukou.

— No veru, — smial sa Janko. — Náhoda je síce dobrý spoločník, ale nespoľahlivý.

— Celé naše podujatie je vecou náhody, — škriepil sa Vlado. — Áno, mal by si vedieť, keby sa Miškovi náhodou nebolo prisnilo a keby sa mu nebolo prisnilo náhodou práve trinásteho, nuž dnes by nás nepálily nijaké poklady. Proste by sme o nich nevedeli.

— Ale netáraj!

Do izby vtrhol v tej chvíli Martin. Ako divý. Ani čiapku nesložil. Len lapal vyjavených kamarátov za plecia a ťahal ich za sebou.

Bolo to trochu prekvapujúce. Martin býval vždy pomalý, trochu i ťarbavý. Muselo sa mu prihodiť niečo neobyčajného, že je taký zvláštny.

Miško ho potriasol. Zadíval sa mu prísne do očí.

— Čo ti je, Martin! Šalieš?

— Naháňajú ťa?

— Len poďte za mnou! Chytro!

— Kde?

— Do kaštieľnej záhrady.

— A načo?

— Čo je tam?

Martin rozpovedal ešte vždy udychčaný, že v kaštieľnej záhrade sa preborila zem a že je tam akási murovaná chodba.

Jankove oči sa zapálily radosťou.

— Nebásniš, Martin! — spamätúval sa Vlado z prekvapenia.

— Čo by som básnil? Vám predsa nebudem básniť. Veď mi na úspechu záleží práve tak ako vám…

— A odkiaľ vieš?

— Kto ti to povedal?

— Ferko Kubala.

— Ten z kaštieľa?

— Ten. Prišiel si ku mne požičať latinskú úlohu. Ponáhľal sa, bol taký čudný, roztržitý, lebo sa im v záhrade preborila zem. Vyzvedel som od neho, čo som mohol vyzvedieť a teraz som tu… No tak… A teraz viete, tak poďte…

Janko jasal.

— Vidíte, — hovoril pyšne. — Ja som to vedel! Náhoda nás privádza na stopu. Chceli sme vedieť, kde by sa mohla končiť chodba, idúca s Hradiska. Tu je to x, ktoré sme hľadali. Ak sa dokáže, že preborená zem v kaštieľnej záhrade je časťou chodby a ak táto chodba má niečo spoločného s Hradiskom, poklad je náš!

Martin si popľul ruky a zatlieskal.

— N… Bude čosi! Chlapci, mňa vám už dlaň svrbí!

— Pôjdeme po stope!

— Pôjdeme najprv za Ferom…

— Poďme za ním!

— Poďme…

— Ale pozor na jazyk! S fígľom na neho.

I pobrali sa.