Poklad na Hradisku

Miškove náčrty boly smelé, odvážne, isté. Prekvapovala ich dôkladnosť a dôslednosť.

Prvý spravil s Vladom podľa pozorovaní pri prehliadke Hradiska. Zakreslil na ňom rozličnými farebnými ceruzkami polohu vŕšku, smer múrov, ostatky zpod trávy vyčnievajúcich valov a nepatrné pozostatky hradieb.

Potom zahniezdil sa do otcovej knižnice, potajomky povynášal z nej knihy, z náučných slovníkov povyberal nákresy hradov stavaných v rozličných storočiach a vypracoval druhý plán. Tu zdôraznil predovšetkým stránku staviteľskú, pôdorysy a základy takýchto stavísk. Na mapke uviedol hrubou čiarou i obrysy predpokladaných nádvorí. Kresbu na stole zazrel náhodou Vladov otec, zadíval sa na ňu a pochválil ju.

— Takto stavali hrady v pätnástom storočí, — povedal. — Načo ti je to?

Vlado nechcel s farbou na svetlo, nuž len vykrúcal.

— Ale no… Môj kamarát Miško Krušina má v takýchto veciach pasiu, nuž… To on spravil… Chce si to nakresliť načisto, nuž chcel by odborný posudok… Chcel som ťa poprosiť, otecko…

Pán staviteľ Tomáš sadol si k synovi, vzal náčrtok do rúk a prezrel ho dôkladne. Potom mäkkou ceruzou naznačil niekoľko opráv a povedal:

— Šikovný chlapec. Povedz mu to. Bol by z neho staviteľ. Zavolaj ho raz k nám, všeličo mu poviem, aby takéto mapky vedel kresliť istejšie, jasnejšie.

— Ďakujem, otec…

Lichotivé uznanie odborníkovo chlapcov v práci len povzbudilo.

Pod zámienkou, že do študentského časopisu napíšu úvahu o vzniku, rozkvete, úpadku a zániku Hradiska, vyzvedal Miško od profesora dejepisu pramene, čo majú vzťah k minulosti hradu. Bohužiaľ, dozvedel sa len toľko, že takých prameňov, čo sú niečo hodno vraj takmer niet. „A klebety sbierať,“ — hovoril pán profesor, — „nemá smyslu.“ Profesor Zemančík hrad na Hradisku pokladal za zbytočnú príťaž pätnásteho storočia, čo vznikla asi omylom z ľudskej márnomyseľnosti a zašla prirodzeným koncom tak, ako zachádza všetko, čo nemá odôvodnené predpoklady pre život. Pán profesor v súvislosti s Hradiskom spomínal aj akúsi inú, dávnejšiu kultúru, ale tá Miška nezaujímala. „Nepochopil ma,“ — myslel si mladý badateľ a išiel ďalej svojou cestou.

Neraz hromžil na ľahkomyseľných predkov, ktorí zabudli zanechať budúcim pokoleniam záznamy o svojom živote. Hneval sa i na učencov, že si dôkladnejšie všímajú napríklad egyptské pyramídy a podobné hlúposti ako vzácne domáce pamiatky.

Napokon v mestskom muzeálnom archíve pohrúžil sa Miško s Jankom Myšíkom do nájdených zažltnutých latinských listín, kde so slovníkom v ruke prekladali z nich vetu po vete. Dalo im hodne námahy získať si dôveru pána riaditeľa múzea. Dlho trvalo, kým sa predpojatý starý pán rozhodol čo i len pripustiť ich k nejakým listinám. Páčila sa mu síce výbojnosť mladých „vedeckých pracovníkov“, ale netrúfal si sveriť im vzácne pamiatky, za ktoré predsa len prijímal zodpovednosť. No chlapci svojou vytrvalosťou pohli ho k ústupkom.

K mravčej usilovnosti chlapcov povzbudzovalo občas nájdené zrno.

Posledným majiteľom Hradiska asi pred tristo rokmi mal byť akýsi podivín. V mestskej kronike našli drobnú zmienku o požiari na opustenom Hradisku. Pri zmienke o opustenom Hradisku nezdržiavali sa dlho, lebo v pozostalosti rodiny Podhradských našli — síce — neúplný, ale i takto veľmi dôležitý a zaujímavý list. Na nešťastie listu chybel podpis a nebol na ňom ani letopočet. Pre zadováženie spoľahlivého prekladu Janko list odpísal a doma preložil ho s bratom.

Uhladený preklad podivnej listiny znel takto: „… Hradisko je najkrajším kútom sveta. Poznal som to po mnohých skúsenostiach, nadobudnutých pri častom cestovaní po cudzích krajinách. Pán Boh tu na jednu hromádku nakládol príliš veľa pôvabu a mňa ustanovil za strážcu tejto nevšednej nádhery. Nevysoký vŕšok uprostred košatých stromov je ako rajská záhrada. Pred rokmi zastavil sa na Hradisku cudzinec a napísal o ňom knihu. Hovorí v nej, že cesta z hradu ku krajinskej hradskej je vykladaná mramorom, že na dvanástich nádvoriach Hradiska je vyše tridsať vodometov, že strechy všetkých budov, čo patria k hradu, sú pokryté zlatom, že k hradu patrí kláštor so stopäťdesiatimi mníchmi, ktorí sa od rána do večera modlia za spásu mojej duše, že moje vinohrady sú najzázračnejšie na svete, lebo sa v nich urodí i desatoraké hrozno a že pohľad na pestrofarebné strapce hrozna na jednom viniči je božský a ešte mnoho lichotivých vecí. Neviem, kde to len pobral. Hradisko je naozaj krásne, ale takých nemožností tu niet. Azda si niekde prihol a videl viac ako treba, možno, snívalo sa mu o tom, čo hovorí a čím privádza teraz svet do údivu. Azda chcel mi spraviť láskavosť, no neposlúžil mi, lebo svet je zlý. Často mi prichodí zápasiť s dotieravými votrelcami, ktorí mi popierajú nárok na dedičstvo a chcú ma pripraviť najmä o moje poklady. Moji nepriatelia popudili proti mne i samého kráľa, ale vysekal som sa. No pokoja jednako len nemám. Pozval som si teda majstrov, aby vybudovali na Hradisku skrýšu, do ktorej prístup okrem mňa nebude nikomu známy. Robotníkov pracujúcich na stavbe dal som priviesť z ďalekých krajín, prišli so zaviazanými očami, tu držal som ich pod prísnym dozorom a z hradu odchádzali zasa so zaviazanými očami. Na výsmech sveta všetky svoje poklady schoval som tak, aby sa v nich okrem mňa nijaký ľudský tvor nemohol nikdy pokochať. Ja sám, len ja sám sa budem maznať so svojím zlatom, striebrom a drahokamami…“

Táto zaujímavá, a škoda, že nedokončená listina podľa úsudku odborníkov bola asi tristoročná.

Okrem nej o poklade na Hradisku nenašlo sa viac stôp. Bližších údajov o podivnom pánovi a majiteľovi Hradiska chlapci nenašli. Všetko ohlodal zub času.

Miško predsa sostavil ešte jeden, tretí plán; v ňom kládol váhu na čudné chúťky neznámeho skrývača pokladu.

Na prípravných prácach chlapci museli robiť krátko pred skončením školského roku. Museli pracovať ukradomky, s chvatom. V takomto čase starostlivý študent má dosť roboty s učením a vie, že ani rodičia ani profesori neradi vidia žiaka rozptyľovať sa „zbytočnými“ taľafatkami. Oni nemajú porozumenia pre nadšenie mladých ľudí. Im celý život je len do vysvedčenia vpísaná známka. Päť známok — strašne úzka stupnica možností. Málo príležitosti na rozbeh.

V dohovorenom čase vybral sa Miško so svitkom plánov do hlavného stanu.

Na poradu.