Poklad na Hradisku

Za niekoľko dní rozpálená myseľ sa ochladila a Martin zabudol na záchvat hnevu. Pokorne navštívil Miška a vyžaloval sa mu od srdca. Vraj nebolo pekné, že ktosi hodil do neho tvrdú hrudu zeme, ale najväčšmi ho mrzelo, že vinník — i keď to robil zo žartu! — svoju samopašnosť skrýval tajením. Vraj bolo by stačilo povedať: „Kamarát, odpusť…“ Ale ani to sa nestalo.

Miško ubezpečoval Martina, že z členov spolku vtedy na medzi hrudy nikto nehádzal, všetci stáli pokope a hádali sa o Ferovi Kubalovi. Nuž záhada. Nepozostávalo nič iného, než predpokladať, že v blízkosti chlapcov bol nejaký cudzí nezbedník, ktorý takto chcel na seba upozorniť a prerušiť uvažovanie o pokladoch na Hradisku. Dvaja mudrlanti boli by pri úvahách o nepríjemnej veci i uviazli, ale bolo treba pokračovať v práci.

Martin sa udobril, zabudol na hrudu zeme, čo mu preletela popri uchu.

Mrzuté bolo, že vyjednávanie s Ferom neviedlo k nijakému výsledku. Miško „trúda“ pokúšal už i podplatiť. Sľuboval mu starší bicykel. Ale Fero akosi netrúfal si predniesť otcovi ešte raz žiadosť dotieravých chlapcov. Raz pre nich už dostal svoje, ale hanbil sa povedať pravdu. Nuž naveky hľadal výhovorky. Vraj inokedy, keď otec bude mať lepšiu vôľu… Pri vhodnej príležitosti…

Miško s Martinom si umienili, že sami navštívia pána Kubalu a bez Ferovej pomoci sa pokúsia nakloniť si ho. To, že pán Kubala bol prísny, morózny človek, im vôbec neprekážalo. Kto túži po úspechu, nesmie sa ľakať prekážok. Prekážky treba prekonávať.

Bez meškania pobrali sa obaja do kancelárie mestskej hospodárskej správy. Zaklopali na dvere, počkali na zvyčajné „slobodno“, vošli s nezatajiteľnými obavami, srdce im klopalo trochu mocnejšie, ale opanovali sa vo chvíli a čakali v úctivom postoji na oslovenie.

Pán Kubala dosť dlho nedal sa vyrušiť prítomnosťou mladých návštevníkov. Ani si ich dôkladnejšie neprezrel. Podistým sa nazdával, že sa niekde pobili s jeho synom a teraz prichádzajú na neho žalovať. Až po chvíli zdvihol hlavu a pomaly odkladal pero.

— Čo chcete, chlapci? — spýtal sa medzitým odmerane.

Miško predstúpil pred pána Kubalu. Ešte raz si premyslel svoje slová, poklonil sa a riekol:

— Prepáčte, že vás vyrušujeme. Vieme, že máte veľa roboty, ale my by sme sa chceli s vami poshovárať o veľmi vážnej veci.

Pán Kubala sa usmial. Hľadel raz do Miškových, raz do Martinových očí, páčilo sa mu, že tí chlapci stoja pred ním takí sebavedomí.

— Ale, ale… O vážnej veci? A o akej?

Pán Kubala azda zo zvyku, azda zo záľuby, posadil mladých návštevníkov do remenných fotelov. Okrúhlemu Martinovi z neho iba hlava trčala. Potiahol sa preto dopredku, iba tak čupel na okraji fotela prilepený.

— Nuž hovorte, o akejže to vážnej veci chcete so mnou hovoriť? Ale nakrátko.

— Prosím, — poklonil sa Miško úctivo. — O tom priepadlisku vo vašej záhrade. Minule nám ho váš Fero ukazoval a iste vám spomínal náš úmysel…

Pán Kubala zmeral si chlapcov od hlavy po päty. Čosi mu, pripomenul si, Fero spomínal o ich túžbe, dostať sa do podzemnej chodby, ale vtedy im jasne odkázal po synovi svoju mienku, nuž zarazila ho táto húževnatosť.

Pohľad pána Kubalu sa Miškovi nepáčil.

— Vy sa na nás dívate tak podivne? — zdôraznil Miško, — ale my to myslíme celkom vážne.

— Vážne? Ale, ale…

— Práve som čítal všelijaké knihy a myslím, že medzi týmto kaštieľom a Hradiskom je nejaká podzemná chodba. Také chodby totiž bývaly pri každom väčšom hrade… Ja chcem byť historickým spisovateľom, teraz píšem článok o Hradisku, nuž chceli by sme sa o tom presvedčiť…

— Ach taák… — usmial sa pán Kubala.

Mrzutá tvár sa trochu vyjasnila. Pán Kubala z remennej tobolky vytiahol cigaru, pomaly ju obrezal, zapálil, a keď pustil do vzduchu niekoľko kotúčov dymu, začal rozprávať kamarátsky.

— Chlapci, nerobte si zbytočné starosti. Medzi Hradiskom a kaštieľom nemohlo byť nikdy nijakej spojitosti. Či ste si nevšimli, že zrúcaniny hradu sú už hrozne chatrné, hrad jeho obyvatelia opustili, keď vyhorel, asi pred tristo rokmi, kým kaštieľ nie je ani dvestoročný. Jasný rozum hovorí, že bolo by nesmyslom stavať nákladnú chodbu z bezvýznamného kaštieľa k opusteným rumom.

Miško na chvíľu zakolísal v svojom presvedčení, ale zápät spomenul si na závažné dôvody. Hovoril:

— Je pravda, čo hovoríte. S týmto všetkým počítame i my. Ale je tu aj iná možnosť. Hrad opustil majiteľ Juraj Podhradský, pred tristo rokmi. To možno dokázať. Lenže nie je dokázané, či na mieste, kde je teraz kaštieľ, nestál kedysi pekný murovaný zámok. Možno vyhorel, možno…

Pán Kubala prestal podceňovať svojich mladých návštevníkov. Doteraz videl v nich nerozumných, nerozvážnych chlapcov, ktorí sa z ľahkých chúťok ženú do lákavého dobrodružstva. Miškova pohotovosť nútila ho posudzovať veci dôkladnejšie.

Miško pokračoval:

— Pán Kubala, je málo prameňov. V celom mestskom muzeálnom archíve nenašli sme temer ničoho, ale rozličné okolnosti nasvedčujú, že sa nemýlime. Celkom isto bola spojitosť medzi kaštieľom a Hradiskom. Celkom isto!

— Neviem. Nepátral som po tom. A čo vlastne chcete, chlapci? Načo sa vám špiniť v takej diere?

Miško cítiac, že nadišiel čas najvážnejšej chvíle, obradne vstal. Martin ho nasledoval, nečakajúc ani na Miška, poklonil sa a čakal. Pán Kubala mal si oči vyočiť.

— Veľactený pán Kubala! — prosil Miško slávnostne. — V mene svojom i v mene svojich kamarátov vás prosím, aby ste nám dovolili priepadlisko vo vašej záhrade prekutať. Dovoľte nám vyšetriť stav podzemnej chodby…

Po týchto slovách vstal i pán Kubala. Pohmkal, za chrbtom skrížil ruky a prešiel sa niekoľkoráz po kancelárii. Zjavne bol v pomykove. Ťažko mu prichodilo podlamovať nadšenie mladých šuhajcov, ale uvedomoval si zodpovednosť za udelené povolenie, prosto nechcel mať tých mladých bádateľov na svedomí. Pod zemou mohlo by sa prihodiť nešťastie, zem by ich mohla zasypať. Nevedieť. Čert nikdy nespí. Darmo sa dušal Miško s Martinom, že pri kutaní budú opatrní. Pán Kubala sa nedal obmäkčiť.

— Chlapci, — rozprával priateľsky, — to, čo vy chcete robiť, je nerozumné dobrodružstvo. Ja si vás nemôžem vziať na svedomie! Nemôžem, milí priatelia…

— My na vlastnú zodpovednosť… Potvrdíme vám to písomne…

Keď pánu Kubalovi začalo byť toto dobiedzanie nepríjemným, náhle zatvrdol.

— Najlepšie bude, keď celé priepadlisko dám zakopať. Aspoň vás nebude dráždiť. Sbohom… Vyhoďte si to z hlavy…

Sklamaných chlapcov odprevadil k dverám a pri rozlúčke poradil im radšej sa učiť pred zakončením školského roku.

— Strašné rozčarenie.