Poklad na Hradisku

Na Hradisko Vlado sa vrátil až okolo piatej popoludní.

Chlapcom trvalo dlho, kým Petra doredikali do dediny. Nosidlá pod ním boly čoraz ťažšie, museli často oddychovať a v dedine dlho trvalo, kým richtár pochopil, že priahať a chorého odviezť do nemocnice treba hneď, bez meškania. Pri nakladaní na voz richtárov chasník neobratne zavadil o zranenú nohu, Peter zakvílil, až srdce pukalo.

Keď kočiš pošibal kone, Vlado obstaral nákup a pohol sa na Hradisko. Často posedával. A hore vŕškom s batohom vliekol sa ani slimák. Naplnený batoh krčil ho k zemi, ale ťarcha potravín ani nebola taká ťažká, ako ťažké boly dotieravé myšlienky.

Na Hradisku batoh složil pred ohniskom. Nevšimol si, že tábor je bez strážcu. Janko mu ani na um neprišiel.

Ako divno vedia myšlienky prenasledovať človeka! Zavŕtajú sa ti do mozgu ani červy. Dráždia ťa a prenasledujú, na chvíľu nedajú pokoja.

Kto vie, ako je s Petrom? Už iste leží v nemocnici, tam lekári krútia hlavami nad jeho rozbitým kolenom. Alebo sa tešia, že im nože nebudú zahálať. A čo asi povedali prekvapení rodičia? Chudák, Miško, ako dôvtipne musel hovoriť, aby ich aspoň trochu uspokojil! Aký čudácky je ten svet, koľko starostí nahádže ľuďom pod nohy! Tak znenazdania…

Vlado hodil mrzute rukou, vstal, spravil krok-dva, a keď sa rozchodil, bezdušne kráčal okolo vykopávok. Na poklad nemal myšlienok. Nič ho netešilo. A ostal chladným i vtedy, keď mimovoľne zavadil o Janka, ktorého našiel usilovne kopať pod valmi.

— Ty ešte kopeš?

— A už si prišiel, Vlado? — zdvihol Janko hlavu.

— Pred chvíľou. Čo robíš?

— Kopem.

— A načo?

Ani Janko nevedel, prečo kope. — Pokrčil plecami. Ospravedlňoval sa.

— Tak mi bolo smutno, keď ste predpoludním odišli… Najprv som sa vyplakal, potom tmolil som sa po Hradisku a spomenul som si na Petrove slová, ako kázal kopať pod valmi, nuž vzal som čakan a kopem. Minule i Miško povedal, že tento zvlnený breh bolo by treba trochu prekutať…

Vidiac, že Vlada tento výklad veľmi nezaujíma, konal Janko ďalej. Vlado si sadol blízko neho na kameň. Na ruku mu priletela lienka, s tou sa hral.

Po chvíli Janko znova začal:

— A s Petrom ako?

— Naložili sme ho na voz. Oni odišli a ja som ostal.

— Celý boží deň mi neschodí s umu. Chudák.

— Ani mne. Ten trubiroh, kočiš, má ruky ako lopaty, pri nakladaní na voz zavadil mu o nohu. Peter až zvýskol od bôľu.

— Musí ho to ukrutne bolieť. Pozri, spadnúť s toľkej výšky… Nie maličkosť. Ešte šťastie, že si väčšmi neublížil…

Janko si sadol k Vladovi.

— Hľaď, našiel som tu takéto črepy.

Vlado na ne ani nepozrel. Len sa ihral s lienkou, pritlačil jej krídla, keď chcela odletieť, a poznamenal:

— To asi z toho pokladu, čo ho hľadáme…

— Veď sa pozri!

— Nezaujíma ma.

— Ale predsa… Dosť veľké sú. Ako by z nejakých hrncov. A tuto, ľaľať… Aké zaujímavé ornamenty… Ako sa to mohlo sem dostať? Čo myslíš?

Vlado pokrčil plecami. Lienka mu uletela. Chvíľu sa za ňou pozeral, potom vzal do ruky Jankov črep a prezrel si ho.

— Nič nezvyčajného, — povedal potom ľahostajne. — Kus starého hrnca.

Ale Janko usudzoval inakšie. Pri nájdení prvého črepu myslel na výklad pána richtára, oblamoval ho a skúmal, či na hline nenájde aspoň prášok zlata, za mak striebra. Na druhom čriepku upútal ho vypichovaný ornament. To ho pošteklilo. Kopal ďalej a našiel takmer celú nádobu. Opatrne ju schoval do trávy a pokračoval v práci. A teraz, keď nijako nevedel Vlada upútať, keď jeho vzácny objav Vlado povrchne hodil na zem, Janko priniesol objavenú nádobu. Držal ju v obidvoch rukách, aby sa nepoškodila.

— Toto som našiel. Vlado, mne sa tak vidí, že je to popolnica. Čo?

Vlado lenivo zdvihol oči. Ale hneď po letmom pohľade na popolnicu ožil a vyskočil.

— Naozaj, popolnica! Tu si ju vykopal?

Janko sa zaradoval.

— Tu.

— Tak je to nejaké staré pohrebište. A tieto kôpky, ľa, sú ako mohyly. Na môj’ dušu!

I skočil ako zajac, chytil čakan a pustil sa do rozkopávania zvlneného násypu. Janko mu pomáhal. Dvom sa pracovalo veselšie. Nehovorili, aby nestrácali čas. A ani nevedeli, prečo im je odrazu tak veľmi ponáhlo. I spotili sa. Od usilovnosti.

V prekopanej mohyle našli ešte jednu, celkom zachovanú popolnicu. Zo zeme vyhrabávali ju prstami, len aby ju ani trošku nepoškodili. Potom pokračovali v kopaní.

Neďaleko miesta, kde našli popolnicu, a nie tak hlboko v zemi, na nesmierne svoje prekvapenie narazili na kostru človeka. Mŕtvy ležal hlavou k východu, vedľa neho bol železný oštep, ostroha, strely, pozlátený šperk a zlomok spráchniveného remeňa.

— Nechajme to radšej tak… — radil Janko. — Nedotýkajme sa tu ničoho… Taký nález neslobodno porušiť. Veď je to hrob…

Vlado súhlasil. I on prikývol.

— Máš pravdu. Ktovie, aký je to mŕtvy…

— Br… Mráz mi prebehol po chrbte.

— Počuj, Janko, tu asi niekoho zavraždili! Mali by sme priviesť žandárov. Nech stopujú po zločine!

— To bude skôr nejaký pračlovek…

— Myslíš?

— Isto! Na tomto mieste musel byť kedysi cintorín.

— Jednako by sme to mali oznámiť úradom.

— Dobre. Oznámime.

— Uvidíme, čo povedia Miško a Martin.

Po odkrytí hrobu s kostrou človeka Jankovi začalo byť nevoľno. Ale opanoval sa. Zahriebol zem. Vladovi povedal, reku, ak by v noci pršalo, aby dážď kostru nezmočil.

— A tie popolnice vezmem si do šiatra, — hovoril Vlado, berúc do rúk peknú, nepoškodenú popolnicu.

— Nie! — skočil Janko. — I popolnice nechajme tu!

— Prečo?

— Len tak. Nechajme!

Nechali.

Vzali len čakan a lopatu a vrátili sa do tábora.