Poklad na Hradisku

V nedeľu vyredikal sa na Hradisko pán richtár. Už dobrých dvadsať rokov tu nebol. Hora prestala ho zaujímať, keď ho vtedy preháňali po úradoch pre pytliačenie. Odvtedy, chodil do hory iba po drevo.

Teraz sa dostal sem náhodou. Pri prezeraní úrody na poli akosi zavadil o vŕšok a smyslel si, že nezaškodí navštíviť tých pančúrov. I pustil sa hore grúňom. Po severnej, najstrmejšej strane. Rovno. Tak, ako bolo najkratšie.

Poobzeral sa, znepáčilo sa mu čosi.

— Vari len nechcete tú horu rozkopať?! — začal pred táborom prísne a bez pozdravu. — Čože to tu robíte, mládenci?

— No nuž… — usiloval sa prehovoriť Janko, ale nevedel, ako začať.

I ostatní stáli zarazení. Od strachu pred vrchnosťou.

Minule mali oštaru s horárom. Sľúbili mu, že si od obecného predstavenstva zadovážia povolenie na vykopávky. Nezadovážili si ho. Nuž pokladali za isté, že richtár prichádza teraz úradne proti nim zakročiť.

— Čože! Ani mi neodpoviete?

Martin štuchol do Miška, sotil ho pred pána richtára.

— Však si vodca, hovor!

— Veru hovor, chlapče, lebo ja ti rozviažem jazyk.

Začalo to byť povážlivé. Richtár bol chlap ako hora, keby tak chytil niektorého z chlapcov, rozmrvil by ho na kašu. Nebolo by radno znepriateliť si ho.

— Pán richtár, viete, pán richtár… — zajakával sa Miško, — my sa len tak hráme. Kopeme si tuná zákopy… Tu na Hradisku je taká podzemná pivnica, do tej sme sa chceli dostať, tam budeme bývať…

— Čo to táraš?

— Tu… Naozaj, pán richtár… Poďte sa pozrieť, tu neďaleko je tá pivnica. Dalo nám hrozne veľa roboty, kým sme ju našli…

Toto bola vhodná veta, do ktorej sa mohli aj ostatní šuhajci zadrapiť.

— Veru, strašná robota! — predstúpil Martin pred richtára. Zo mňa sa až lialo.

— Ale hlavná vec, že sme nepracovali nadarmo! — prehovoril i Vlado.

— Ešte si tu trochu vyčistíme a presťahujeme sa do nej! — ujímal sa Miško znova slova. — Poďte sa pozrieť…

Richtár na vychvaľovanú pivnicu takmer ani nemrkol. Hodil rukou a sadol si na zem. Chlapcom nechcel nagrobianiť, aby ich od seba neodpudil, lebo dobre na nich zarábal. Ale rozrývanie Hradiska mu nebolo po chuti. Nuž nevedel napochytre, čoho sa chytiť, aby zachoval vážnosť.

— Ale my pred odchodom všetko zasypeme…

To prišlo richtárovi vhod. Pokývol hlavou.

— Veď aby!

— Zasypeme, zasypeme…

— Nuž len zasypte, chlapci! Koncom leta pasie sa tu statok…

Miškovi podarilo sa odviesť pozornosť pána richtára od vykopávok. Poukazoval mu tábor a Janko priniesol trochu chutnej živánskej pečienky.

Po chutnom olovrante pán richtár posadil si chlapcov okolo seba a rozprával im svoje spomienky na Hradisko.

— Aj sme tu kedysi kopali. Poklady sme hľadali…

Pri tých slovách i hora začala ožívať. Na tvárach chlapcov sa usadily úsmevy a zvedavosť.

— Čo hovoríte? Poklady?

— Hej! Bol som chlapčisko ako vy. Hen, pod horou môj strýc vyoral debničku s peniazmi. Starí ľudia sa rozpamätali, čo počuli ich starí otcovia od svojich starých otcov a čo nevidieť po celom okolí počalo sa pošuškávať o skrytých pokladoch na Hradisku.

— A našli ste?

Čerta rohatého… Niekoľko starých črepov.

Peter si spomenul, že včera i on vyhrabal zo zeme akýsi črep. Nepripisoval mu nijakého významu, zahodil ho. Ani si ho len neprezrel poriadne.

— Kde ste našli tie črepy, pán richtár?

— Či ja viem, kde… Dávno to bolo, chlapče… Tu kdesi… Neviem, neviem ti povedať…

— A bolo ich veľa?

— Nuž bolo, bolo… Ale čo tam po črepoch…

— Veď hej…

— A čo sa povrávalo o pokladoch? Ak treba, budeme i my hľadať. Ak nájdeme, podelíme sa s vami…

Richtár sa usmial dobrácky. On už dávno prestal veriť, že by na Hradisku mohol byť nejaký poklad zakopaný. Ale dobre sa mu sedelo a chlapci boli zvedaví, nuž rozprával, čo vedel.

— No, nuž rečí bolo veľa. Takých i onakých. Vraj vtedy, keď Tatári plienili v krajine, ľudia nebývali v dedinách, ale na vrchoch. Kto vie, čo je pravdy na tom… Bolo to dávno. Pamätníkov niet a reči starých pokolení naši predkovia už dávno poprekrúcali…

Richtár, keď videl, akých má vďačných a zbožných poslucháčov, nedal sa prosiť a pokračoval:

— Ľudia o tých črepoch hovoria aj iné veci… Vraj na tomto vŕšku stál v dávnych časoch krásny hrad. Jeho pán bol, ako sa hovorí, hrozný, ukrutný človek. Poddaných zdieral a týral. Chudoba nestačila robiť. Bol to akýsi čudák ten človek. Len poklady shrabúval. Mal, vraj, toľko zlata, že by bol ním celý hrad vyvážil. Ale — ako to už býva, boháči sú obyčajne veľmi skúpi ľudia. I on. Nič nerobil, len sa v tej mamone kochal. Zatvoril sa vraj vždy na sedem zámkov do svetlice a počítal, či ho ľudia neokradli… Keď ostarel, počal sa ľudí báť, vyhýbal im, dal si spraviť poď zemou klenotnicu a do tej schoval všetky svoje poklady. Ale ako hej, ako nie, vchod do klenotnice sa zasypal a ten pán hradu zo zúfalstva zošalel. Pomocníkov nechcel, sám odhrebúval zem, vykrikoval, volal na raty a ryl sa do zeme ako krt, až ho vraj triaslo od nedočkavosti, čo sa nemohol dočkať pohľadu na svoje bohatstvo. Starí ľudia vravia, že na Hradisku vtedy visela kliatba chudoby. Pán hradu dostal sa síce k svojej mamone, ale jeho prekvapenie bolo úžasné. Musel v tom byť trest boží. Miesto zlata v klenotnici boly iba črepy a piesok. Tak, tak veru… Kúsky črepov, — končil richtár svoju dlhú, pútavú rozprávku.

Piati hľadači pokladov až meraveli pri nej od napätia. Tak ich zaujala povesť v mnohom sa shodujúca s listinou, nájdenou nedávno v mestskom muzeálnom archíve.

— Pán richtár? — prehovoril po chvíli Miško, — to ste vy prestali poklady hľadať po nájdení tých črepov, všakver?

— Tak je, — prikývol richtár hlavou. — Prestali sme hľadať, keď sa potvrdilo, že sa skupáňov poklad premenil na piesok a na črepy. Pojedni ľudia si tie črepy odniesli domov, schovávajú ich a ukazujú zvedavcom, ako vyzerá kliatbou na črep premenené zlato… I u mňa by sa, azda, našlo niečo, ak to stará nevyhodila.

— Zaujímavé…

— A pred nami boli tu i akísi páni. Ale ani oni nič nenašli. Nuž pobrali sa a išli.

Peter odbehol k vykopávkam, rozhriebol zem, hľadal v nej svoj črep. Na šťastie našiel ho. Ba našiel i druhý. Ešte väčší a krajší. A bolo mu divné, že pri držaní tých kúskov hliny na dlani zmocňuje sa ho divný pocit blaženého napätia. Boly to celkom obyčajné črepy s rytými pásikmi a s vypichaným zlomkom jednoduchého ornamentu. Peter črepy opatrne očistil, zabalil ich do vreckovky a vrátil sa k spoločnosti pri tábore.

Pán richtár chystal sa už odísť. Milo sa s mladými priateľmi rozlúčil, lebo o krátky čas prirástli mu k srdcu a len ich upozorňoval, aby nerobili škodu, odrádzal ich od hľadania pokladu a pripomínal dávať veľký pozor pri kladení ohňa.

Keď sa pán richtár stratil na stráni medzi stromami, Miško sa ochotne ujal príležitosti posmeliť kamarátov.

— Vidíte, — hovoril im, — zasa jeden dôkaz. Poklad jestvuje! Povesť ľudu vo všetkom sa shoduje s našimi výskumami.

— Naozaj…

— Ibaže sme, — zľahčoval Martin Miškove slová, — nikde sme nenašli záznam o boháčovom poklade, ktorý sa premenil na črepy. He-he…

Miško sa nedal.

— Taký záznam nájdeme až potom, keď sa zlato naozaj začne meniť na črepy.

— Teda na svätého Vida…

Tak sa obrátilo richtárovo tvrdenie na žart, bola z neho zábava. Martin radil po príjemnej zábave využiť nedeľňajšie popoludnie niečím užitočným. Navádzal k rieke — okúpať sa.

— Choďte, choďte… — posielal Peter priateľov preč. — Ja ostanem na stráži. Tábor nemôžeme nechať bez dozoru.

Chlapci nedali sa dlho prosiť. A ani jednému nebolo podozrivé, prečo chcel ostať Peter na Hradisku a prečo sa tak ochotne núkal za strážcu tábora.