Poklad na Hradisku

Roztopašným chlapcom cesta do prírody míňala sa veľmi chytro. Narobili okolo seba kriku, až milá vec. Takí šarvanci so živým striebrom v žilách, ani cesty nepotrebovali. Kde mohli, presekli pole. Určovali si méty, bežali k nim opreteky.

Ponad hlavy poletúvali im vtáci. Lahodným spevom prihovárali sa veselým chlapcom, no vari bezvýsledne, tí mali so sebou práve dosť starosti. Keď striasli so seba tiaž mestskej sovretosti, keď vydýchli i posledné zostatky začadeného ťažkého vzduchu, bolo všetkým neskonale milo, voľne.

S cesty odbočili, na Hradisko vyškrabali sa hore stráňou cesta-necesta. V lese poskakovali si ako veveričky. A keď už boli na Hradisku, sotreli s čela pot a zavŕtali sa do napchatých batohov.

— I klince by som pojedol! — povedal okrúhly Martin s kusom chleba v ústach.

Janko Myšík sa zasmial, až mu z úst vypadol kúsok slaniny. I ostatní sa rozosmiali a tiež jedli ani vyhladovaní vlci. Boli smiešni, tak sa napchávali. Viac z roztopaše než z hladu, hoci na čerstvom povetrí chytro vytroveli.

Martin, keď spásol slaninu a chlieb, ponaťahoval sa, popustil remeň na nohaviciach a vyvalil sa do trávy. Myslel si, že nikomu na svete nie je tak dobre ako jemu.

Vlada Tomáša upútal pekný, farbistý, nezbedný motýlik. Pustil sa za ním, ale ho nechytil. Udychčaný vracal sa ku kamarátom.

— Potvora! Popreháňa ťa a chytiť sa nedá…

Miško bol najvážnejší. Uveličený obzeral sa okolo seba a vzdychol.

— Ach, ale je tu krásne, čo? — kochal sa v pohľade na horu. — Ešte som nebol tohto roku v hore.

Hora má v sebe čaro, ktoré treba vycítiť. Kto ho objaví, toho hora vie rozcitlivieť, dojať. Mestský človek príliš je naučený vidieť okolo seba iba domy, úzke ulice, živý ruch, ponáhľajúcich sa ľudí. Tichá, široká príroda pôsobí na neho zvláštnym dojmom. Niekoho strhne, niekoho ani nenadchne.

Martin chvíľu poležal, potom zadrapil do Miška.

— Miško, teraz máš slovo! Sľuboval si nám tu na Hradisku vyzradiť akési tajomstvo…

Ostatní sa spamätali. Dosiaľ nezišlo im ani na um zaujímať sa o vážne veci, ale keď sa ich Martin dotkol, všetkých pochytila zvedavosť.

— Tak je, tak je!

— Takmer boli by sme na to zabudli! — smial sa Vlado Tomáš. — Hovor, Miško!

Ale Miško len ukázal, že s plnými ústami nemožno hovoriť.

Po chvíli Martin znova dobiedzal.

— A čože ti je tak náhlo? — zanôtil Janko Myšík tenkým hláskom.

— Lebo tým Miškovým fígľom už neverím. On si iba vymyslel zámienku dostať nás na Hradisko…

— Nevídali! Aspoň sa môžeš pokochať v krásach hory…

— Mne stačí vidieť ju z mesta…

— Ba veru!

Na znak toho, že sa už nechce s kamarátom škriepiť, spravil Janko široký kotrmelec. Miško jednostaj hľadel na neďalekú skalu, o ktorej mu bol rozprával otec.

Potom vstal a začal rozšafne s uváženou prezieravosťou:

— Chlapci, zasvätím vás do veľkej veci! Ale prv, ako začnem hovoriť, musíte mi prisľúbiť, že o tajomstve, čo vám sverím, nikdy a pred nikým na svete nepoviete ani slova. Súhlasíte?

Martin štuchol do Vlada.

— Nevieš, čo chce?

— Nemám ani potuchy. Ty, Janko, nevieš?

Janko mlčal. Len plecom pokrčil.

Miška zarazila rozpačitosť priateľov. Spoliehal na nich. Dosť hútal, preberal, kým zpomedzi päťaštyridsiatich našiel troch najspoľahlivejších. Myslel si, že na prvú výzvu všetci skočia ako blchy — a oni hľadia na neho takmer bez záujmu.

Za hrobového ticha ozval sa najvšetečnejší Martin.

— Povedz jasne, čo vlastne chceš. Nežiadaj od nás nijaké sľuby, nerob z nás sprisahancov, ale povedz, čo máš za lubom. Potom uvidíme…

— Tak je! — prisvedčili chlapci.

— Chcem založiť spolok.

— Aký?

— Či ešte niet na svete dosť spolkov?

— Náš bude extra.

— Načo?

— Dozviete sa.

— Hovor jasnejšie! Nechceme kupovať mačku vo vreci!

— Nie mačku vo vreci! Chlapci, poviem vám bez obalkov: ja chcem založiť spolok na hľadanie pokladov!

To už hej. To bolo slovo. Zapôsobilo. Napälo zvedavosť a vyvolalo záujem.

Iba Martin váhal. Trochu nadvihol hlavu a hodil rukou.

— Miško, ty si čítal nejaký nafúkaný román pre mládež…

— Nečítal. Verte mi. Ale. —

Odkašľal a zvýšeným hlasom rozpovedal, čo sa mu v hlave od týždňa kvasí. Rozprával dojímavo a presvedčivo, takže, keď skončil, všetci súhlasili spolok nielen založiť, ale i podporovať ho zo všetkých síl. I Martin prikývol.

Štyria kamaráti stúlili sa do klbka. Miška durili rozprávať podrobnosti. Zapálení túžbou a nadšením chceli, aby Miško na dúšok povedal, čo vie o tajomných pokladoch. Nikto ani nedýchal, keď mladý Krušina spomínal zasypanú klenotnicu a v nej skryté poklady. Chlapcom udrel do hlavy lesk dukátov. Dosiahnuteľné bohatstvo pošteklilo ich, nuž mysleli si, že peniaze čo chvíľa vo vreciach budú vynášať zpod zeme.

Miško dohovoril.

Toho, čo povedal, bolo príliš veľa. Chlapcom muselo sa všetko trochu rozležať v hlave. Z omráčenia najprv sa prebral Martin. On vždy a vo všetkom bol veľmi pochybovačný. I teraz. Na objasnenie záhady položil Martinovi dôležitú otázku:

— Zabudol si nám povedať, — začal zoširoka, — odkiaľ vieš o spomínanom poklade?! Veď iste by ho už boli hľadali aj iní, keby o ňom vedeli…

Otázka priviedla Miška do pomykova. Tušil, že posmevačného Martina pravdou neuspokojí. Ale jeho viera bola taká pevná, že sa teraz odhodlal bez váhania povedať:

— Prisnilo sa mi… V piatok…

Predtuchy neklamaly. Martin sa chcej-nechcej rozrehotal. Mihom spľaslo všetko jeho nadšenie. On snom neveril.

— Miško, — spustil, keď ho trochu popustily smiechoty, — nerob sa smiešnym! Čo všetko sa mne už poprisnívalo… I to napríklad, že som z matematiky odpovedal na jedničku…

Miško trochu zahanbený chcel brániť svoje stanovisko, ale Martin pokračoval:

— Či sme my staré baby? Dnešný človek neverí ani skutočnostiam, nieto aby snom veril. A to si potom zo snára vyčítal, aby sme prišli hľadať, či ako? Iných dôkazov o poklade niet?

Miško cítil povinnosť ospravedlniť sa prv, ako mu Martin všetkých spolupracovníkov rozviklá vo viere.

— Čože by nebolo! A koľko! Len ich treba vyhľadať a spracovať. Ale ani môj sen netreba zosmiešňovať. Kedysi stará mať hovorila mi o povesti, že poklad na Hradisku podľa slávnej veštkyne nájde ten, komu sa o ňom nenazdajky v noci so štvrtka na piatok prisnije, ak bude v ten deň trinásteho. Mne sa prisnilo a máj je môj šťastný mesiac! A minule mi aj otec potvrdil, že starí ľudia vedia o poklade na Hradisku. A ostatne, aby ste vedeli, kedysi ľudia tie poklady aj hľadali, ale azda boli nešikovní, azda hľadali na zlom mieste, nuž nenašli nič. A keď sa my pustíme do roboty poriadne, musel by byť v tom čert, aby sme niečo nenašli!

Miškovi sa podarilo zmiasť posmeškára Martina. A netrvalo dlho, štyria priatelia boli presvedčení, že na Hradisku čochvíľa stanú sa deťmi štedrej šťasteny.

A pustili sa do roboty.