Poklad na Hradisku

Po odchode z kaštieľnej záhrady uveličení šuhajci zabočili do poľa, posadali si na medzu a ztade upierali pohľady na Hradisko. V diaľke na rozpľasnutom vŕšku zpomedzi konáristých stromov trčaly drobné, šedivé, severné múry, zadívané na kvasiace sa chmáry na oblohe. Lenivo sa vliekly za slnkom.

Pohľad na horu rozjarených mladých horlivcov trochu učičíkal. Vrcholce stromov čnely do výšky, velebily rozosmiate slnko. Slnko sa kotúľalo dolinou, preplietalo sa pod nohami opálených drevorubačov, ktorým vždy v sobotu položia na mozoľnatú dlaň zrkadlo — ošúchaný peniaz, aby poznali hodnotu krvopotnej roboty šiestich dní.

— Chlapci! — roznietil sa Martin a hodil ruku do výšky, — keby sme tak mali silu tých drevorubačov, ej, ale by prašťala hora pod nami!

Veru by prašťala pod takými valibukmi. Doteraz bola im cudzia, nemali k nej nijaký pomer. Ale od tej osudnej vychádzky na Hradisko pocítili pred ňou úctu, najväčšmi vari pre jej mlčanlivosť a tajomnosť.

Hora vie hovoriť, ale nerozhovorí sa pred hockým. Reči hôr treba sa naučiť, treba rozumieť šelesteniu lístia, treba chápať žblnkotanie potôčika, jedným slovom, treba si vedieť získať dôveru hory, treba sa s ňou spriateliť.

— Naša vytrvalosť musí tú silu vyvážiť! — odpovedal po chvíli Martinovi uveličený Miško. — Dnes sme hodne pokročili. U Kubalov nemajú ani potuchy, čo objavili! Je to iste chodba!

Janko bol ešte sebavedomejší.

— Celkom iste! O tom ani nemožno pochybovať! A všimli ste si, chlapci, že smer chodby ťahá sa ani šnúra, rovno na Hradisko?

Toto bolo doteraz najhodnotnejšie poznanie. Podľa úsudku chlapcov bolo nad slnko jasnejšie, že tajomná chodba naozaj jestvuje. Videli ju v duchu ťahať sa cez polia pod zemou a tak od oka boli by vedeli povedať i to, na ktorom mieste je poklad skrytý. Lebo poklady ľahko hľadať, keď vieš, kde ich schovali.

— Ja som vám to mal v nose! — upozorňoval Janko znova na seba, — že pod Hradiskom musí byť chodba. Len aby nebola príliš zasypaná…

— Toho sa neboj! — hodil Martin rukou lenivo. — Kedysi stavitelia pracovali veľmi dôkladne. Minule videl som obrázky dvojtisícročného vodovodu v Pompejoch. Hľa, koľko rokov a vodovod je ešte celkom dobrý… Alebo taká Via Appia!

Niekedy v živote treba načrieť do minulosti a čerpať z jej bohatých skúseností. Martin Homola dotkol sa síce tých starých rímskych stavieb iba nevdojak, no i tak povzbudil kamarátov.

Ostávala len jedna otázka. Či pán Kubala dá súhlas s účasťou na kutacích prácach. Chodba pre chlapcov iba tak bude mať význam, keď do nej vniknú a bystrým okom poprezerajú si všetky jej kúty a keď naďabia na klenotnicu. Pred preskúmaním chodby nemalo by smyslu prplať sa hľadaním na Hradisku. Preto chlapci boli odhodlaní na všetko. Na Martinovu pochybnosť, že pán Kubala azda predsa nedovolí prístup do chodby, odpovedal Miško tvrdo a presvedčivo.

— Keby nešlo inak, pôjdeme svojou cestou! Pre takú maličkosť predsa neustúpime. Krátko a dobre; my do tej chodby vnikneme za každú cenu. Ak bude treba — i násilím!

Taká odhodlanosť všetkým lichotila.

Janko radil ešte jedno.

— Mali by sme, — hovoril, — pojať do spolku i Fera. Povedať mu pravdu, že sme sa dozvedeli o tých pokladoch na Hradisku, že vieme o tajnej klenotnici a že mu z nájdeného pokladu dáme nejakú čiastku. Ja by som…

— Psst! Ticho! — krotil Miško kamaráta. Podúva vetrík, roznesie naše tajomstvo… Niekto nás môže vypočuť a bude po pokladoch…

Avšak návrh odznel a bolo treba o ňom uvažovať. Náhľady členov spolku na Fera Kubalu sa rozchádzaly. Janko Myšík vytrvale odporúčal ho prijať, Martinovi na ňom nezáležalo a Miško s Vladom bránili sa húževnate proti „takému trúdovi“. Miško svoj odpor odôvodňoval vecne, Vlado odvolával sa na akési osobne nevybavené spory. Miško sa najväčšmi bál, že Fero — taký frfloš — roznesie tajomstvo spolku po celom svete a jeho otec, keď sa dozvie, o čom je vlastne v chodbe reč, bude pracovať na vlastnú päsť. Preto nástojil na svojom neoblomne, že o cieľoch spolku okrem jeho členov nesmie zvedieť nikto. Spolok je dosť silný, nových členov nepotrebuje. To by tak bolo — drhnúť pre iných!

Martin počúval škriepku len jedným uchom. Palicou vŕtal v zemi. Zem sa mu poddávala bez odporu, hral sa roztržite. Poklad sa i v jeho očiach črtal čo raz jasnejšie, a nevedel ešte, ako obstojí s matematikou. Ak ho odsúdia na reparát, bude po hľadaní, bude po pokladoch! A aké to asi bude zaujímavé, táboriť cez leto na Hradisku, žiť tam bezstarostne a potom počítať zvučné dukáty!

Z hútania Martina vyrušila hruda tvrdej zeme, čo mu preletela tesne popri uchu.

— Ktože to nemá rozum? — vyskočil naježený.

Chlapci nevedeli, na čo naráža, zadivili sa. Lebo Martin až očervenel.

— Čo sa ti stalo?

— Nemám rád také žarty! — odvrkol.

— Ale čo? Aké žarty? — pokračoval Miško v otázkach.

— Nuž také, že ste ma mohli tu i zabiť!

— Kto?

— Ako? Čím zabiť?

O hrude hodenej zeme chlapci nevedeli. Vyjavene pozerali druh na druha. Zavše kukli i na naježeného Martina, ktorý sa napálil ani moriak a jednostaj tvrdil, že ho chceli zabiť. Zahodil palicu, vtisol čiapku do čela a zmizol.

Nálada sa vystupňovala, bola až povážlivo vážna.

— Čo ste mu spravili, chlapci? — pokúšal sa Miško vec napraviť.

Ale čože napravíš, keď nevieš o chybe?

Nepríjemná vec. Naoko maličkosť. A jednako skazila dojem úspešného, radostného dňa. Chlapci sa rozišli bez dokončeného rozhovoru a s naštrbenou jednotou spolku.