Poklad na Hradisku

Peter privrel oči.

V ušiach milo mu znelo šelestenie vetrom pohýbanej hory. Zo súzvuku lichotivých hlasov letného večera ako z miloty lahodnej hudby sálal posvätný pokoj. Plným dúškom — ako sladký opojný nápoj. Petrovi sa zdalo, že noci rastú krídla a že ho na nich unáša do neznáma.

Spráchnivené múry opustených zrúcanín zmizly, ako keď špongiou sotrieš s tabule obraz. Za chvíľu sa z tmy vynoril na Hradisku celkom nový svet. Čarovným spôsobom narástol priestranný hrad, bol majstrovským dielom tesárskym z mocných klád starých dubov a smrekov, na hrade boly priestranné siene s mohutnými stĺpmi, i menšie svetlice. Pri hrade bol veľký dvor.

Po nádvorí chodili ľudia. Vysokí ani jedle, s výraznými tvárami, hlbokými tmavobelasými očami, kostnatými orlími nosmi a s vlasmi, spletenými do dlhých vrkočov. Ženy nosily vo vlasoch zapletené stuhy a v ušiach maly ozdobné náušnice. Odev týchto ľudí bol jednoduchý. Cez plecia mali prehodené krátke halienky pod bradou pripevnené sponou, zpod haleny vyzeraly rubáše, v drieku prepásané širokým remenným opaskom, zdobeným kovovými okrasami, rukávy rubáša boly široké a zvlnené, nohavice tesne priliehaly k telu a obuv, kožené krpce, pripevnené boly k nohám temer po kolená zavinutými remencami. Šaty žien boly prosté, siahaly až po členky a v drieku boly prepásané stuhou. Odedzu ozdobovaly farebné výšivky. Devy chodily po nádvorí prostovlasé, ženy zavité. Lahodne sa vynímaly čielca, kruhy do vlasov, náušnice, náhrdelníky z perál, skla, kovu, náramnice a prstene.

Na tesnej lúčke blízkeho hája stál zástup. V jeho čele stál žrec so šedivými vlasmi v bohoslužobnom rúchu, okolo neho shromažďovali sa starci, chlapi, ženy, a deti.

To starý člen zádruhy usnul snom smrti, jeho duša odišla k otcom.

V zástupe nebolo nikoho, kto by jeho smrti neželel. Duša starcova odišla do raja, do končín večného blaha, aby zasa tam žila v tej cti, v tej dôstojnosti, akej požíval nebožtík medzi svojimi na zemi. Pozostalí obliekli mŕtvolu do nových šiat, zpod plášťa vynímal sa široký pás, lesknúci sa od retiazok a kovových ozdôb. Vyobliekaného mŕtveho starca posadili na vysoký stoh dreva. Drevá boly prikryté vyšívanými rúchami.

Medzitým, čo v pozadí ženy stále spievaly žalospevy, stal si žrec pred mŕtveho, podával mu medovinu, ovocie i voňavé byliny, peceň chleba, mäso a iné potraviny. Potom dvaja chlapi položili pred nebožtíka jeho zbrane, oštep, meč a štít.

Žrec obradne rozložil ruky a zaspieval:

„Umrel si, vladyka náš…“

Sbor prítomných odpovedal ťahavým dojímavým spevom:

„Umrel si brat náš, umrel si vladyka náš…“

Kňaz:

„Usnul si snom smrti a duša tvoja vrátila sa k otcom…“

Sbor:

„Odpočívaj medzi nimi v pokoji…“

Keď potom zabili kohúta a sliepku a hodili ich na stoh dreva, podišiel žrec k blčiacej vatre, vyňal z nej horiacu fakľu a držiac ju v pravej ruke, obrátený k zástupu, podpaľoval stoh, hranicu, na ktorej ležal nebožtík. Keď sa drevo zažalo, prichádzali ľudia zo zástupu a po jednom hádzali do ohňa horiace lúče.

Zavial mocný vietor, zaprašťaly plamene a šľahaly vysoko a dym valil sa k nebesám, kým celkom nezahalil velebnú postavu mŕtveho vladyku. Ľud dokola plakal a nariekal, ženy spievaly žalospevy.

Keď všetko drevo zhorelo, prítomní sobrali kosti a popol, všetko vložili zbožne do popolnice. Popolnicu postavili na zem, položili k nej ozdoby i zbrane mŕtveho. A znova spievali. Potom všetko vložili do hrobu, na hrob nasypali náhrobok, vysokú okrúhlu mohylu.

A keď sa potom z pohrebu z hája vracali, sbierali kamene a haluze, a hádzali ich za seba ponad hlavu, a nikto z nich sa nazad neobzrel.

Jasný obraz mihnutím oka sa skalil a do popredia zápäť vystupoval iný výjav. Živší. Veď život má toľko a takých pestrých obmien, má v čom vyberať!

Pri vatre na priestrannom nádvorí hodovali obyvatelia hradu. Mladé devy s vencami vo vlasoch tancovaly a spievaly. Starci sedeli okolo ohniska, besedovali a pili z malých hlinených nádob. Medzitým začali prichádzať i svalnatí chlapi a rad-radom skladali s pliec korisť celodenného lovu. Zver i ryby. Deti bežaly chlapom v ústrety, obskakovaly okolo nich a pomáhaly im skladať zverinu.

Obrázok potemnel. A hneď nasledoval iný.

Na hrad pricválal jazdec. Prichádzal asi zďaleka. Celý bol zaprášený. Bolo mu podistým naponáhlo, skočil s koňa, upravil si šaty a zabočil rovno ku skupine pod širokou lipou besedujúcich ľudí, starešine hradu. Starešina akiste sa o niečom dôležitom radila, keď sa mladík priblížil k lipe, jeden zo starcov vstal, objal ho a posadil vedľa seba na hrubú, drevenú lavicu.

— Ideš s dobrým alebo so zlým?

— So zlým, kňaz Gorazd.

Starci zarmútene pokyvovali hlavami.

— Občerstvi sa, Junoš, medovinou, a rozpovedz nám novinu. Čo si videl, čo si skúsil?

Mladík upil z hlinenej nádoby, zpakom ruky utrel si ústa a hovoril:

— V ríši všade je veľa zradcov. Vladikovia opúšťajú pohanských bohov a stavajú chrámy kresťanskému Bohu. Akože to, spýtal som sa všade na hradoch, uchodíte od tých, čo vám život dali, a prijímate neznáme novoty? Naša sila je v pohanstve, hovorím!

Starcovia prikyvovali a mladík pokračoval:

— Ľud repce, i za pravdu mi dával všade, ale knieža je neoblomné. Padol kresťanom do krážov, nedbá na rady svojich verných, všetkých nás chce dať pokrstiť. I mečom nás vraj prinúti klaňať sa krížu, ak nebudeme chcieť podobrotky… Mladší v novotách nachodia záľubu, hrnú sa pod prápor kniežaťa… Tak sa stavajú synovia proti vlastným otcom…

Zbabelosť! Zrada! — vzdychol kňaz.

Mladý, zápalistý rečník pokračoval:

— I my máme iba dve možnosti. Poslúchnuť knieža alebo s mečom v ruke prijať jeho ľudí na hrade.

— Knieža posiela na náš hrad svojich ľudí?

— Mal som rýchleho koňa, poznám cestu, letel som ani strela. Od svitu uháňam ozlomkrky, treba sa nám rozhodnúť. Ak sa rozhodneme, ľudí, poslov kniežaťa privítať ako nepriateľov, treba sa bez meškania postaviť do zbrane.

Starci pod lipou bedákali.

Ktosi zalamoval rukami a vzdychal.

— Kto by sa len bol nazdal, že sa dožijeme takýchto zlých časov… Kto by si len bol kedy pomyslel, že kazimíri strhnú na seba toľkú moc a budú vedieť ohrozovať mier ľudu…

— Beda nám, beda i nášmu potomstvu…

— Kliatba na každého, kto zradí pamiatku otcov!

— Kliatba… Ukrutná kliatba…

Obrázok pod lipou sa zakalil, v trme-vrme zrazu vynikaly len hlasy prenikavých trúb. A zápäť dunely konské kopytá pod svalnatými ozbrojenými jazdcami. Ľudia pobehúvali, ženy a deti pokrikovaly, utekaly pred nemilosrdným nepriateľom. Na dvore sa strhla bitka. Tuhá, bezohľadná. Krv striekala a ranení stonali. Zdesenie stupňovaly dlhé, lesklé červené jazyky plameňa. Oheň olizoval drevené klady a ťažké kamenné múry hradných stien.

Skaza kráčala po hrade ako by v ťažkých olovených botách a bezohľadne, nemilosrdne ničila všetko. V plameňoch rozohriate kamene pukaly a vysoké, pevné múry začaly sa rozpadávať.

Peter sa hniezdil na múroch, uhýbal padajúcim kameňom, zdesene vykrikoval, volal na raty.

Kamaráti v tábore už spali. Miško počul trhané výkriky, vyskočil s lôžka, načúval. Prebudil Martina, načúvali dvaja.

— Čo je to? — preťahoval sa ospalý Martin.

— Peter. Poznám ho po hlase. Počuješ? Iste nešťastie…

— Poďme mu pomôcť.

Hodili na seba trochu odevu a bežali v tú stranu, odkiaľ sa ozýval nárek. Pri mesačnom svetle dobre videli pred seba i bez lampy. Petra zazreli ešte, ale pribehli k nemu už neskoro. Boli od neho už takmer na dosah ruky, keď šklbol telom, strhol sa a veľkým rachotom padol do priehlbne.

— Aaá! — vykríkol bolestne Miško.

Hlas mu viazol v hrdle.

Na chvíľu všetko umĺklo. Miško a Martin až prebledli od smrteľného strachu. Čakali, či sa ešte ozve a či pôjdu dolu už iba po Petrovu dodrúzganú mŕtvolu.

Peter po hrmotnom páde na kamene v jame upadol do bezvedomia. Ale hlava ležala mu na zarosených konároch nízkych kríkov, ich vlaha čochvíľa priviedla ho k životu. Ako sa preberal z mrákot, pocítil bolesť a zastonal. Iste hneď si uvedomil, čo sa s ním prihodilo. Sen mu zmizol zpred očí, poznával skutočnosť. Opačoval sa. Hlava bola v poriadku, i rukami vedel hýbať. Sadol si. Ale ako narovnával pravú nohu, pichlo ho v nej. Skúsil vstať, bolesť bola už citeľnejšia. V nohe ho špelo. Mimovoľne postonával.

Dvaja záchrancovia medzitým obišli valy, sbehli po miernejšom úseku východného svahu a roztržite pribehli k nariekajúcemu kamarátovi.

— Čo si vyviedol, Peter?

— Zaspal som na valoch. Spadol som…

— Veľmi si sa udrel?

— Neviem… V pravej nohe ma akosi strašne špie a keď ju natiahnem, trhá ma v nej.

Miško opatrne prikľakol si k Petrovi, ohmatával poranenú nohu. Len čo sa jej dotkol, Peter zastonal.

— Juúúj…

— To nič. Trochu pobolí a prestane. Uvidíš.

Peter sa nadvihol.

— Pomôžte mi k táboru. Nemôžem kráčať… Nohu vymyjem, dám na ranu studený obklad, do rána, azda, prestane…

Chlapci spravili z rúk nosidlá, Petra pomaly posadili na ne. Chytil sa pevne okolo hrdla dvoch priateľov a zatínal zubami, aby zakryl rastúcu bolesť.

V šiatri starostliví kamaráti Petrovi nohu vymyli a koleno zabalili do mokrého uteráka. Raneného trápili otázkami, potešovali ho, a keď videli, že ho začína moriť horúčka, liali do neho liek za liekom z príručnej lekárničky.

Janko nakládol oheň. Potme s raneným bolo veľmi smutno, otupno. Akosi úzkostlivo.

Pri lôžku chorého kamaráta vyvinula sa veľmi srdečná a pohnutá nálada. Peter zahrnutý pozornosťou priateľov rozprával rozcitlivene, takmer k plaču dojatý:

— Ďakujem vám, kamaráti, že sa o mňa tak staráte…

— Povinnosť, Peter, povinnosť!

Peter zdvihol hlavu. Rukou vytrel slzu s oka.

— Ani si to nezaslúžim… Votrel som sa medzi vás a teraz som vám tu iba na ťarchu… Juúúj… Keby aspoň na chvíľu prestalo bolieť — —

— Do rána isto prestane!

— Budeš zasa skákať ako zajac…

To povedal Janko. Ale ani sám neveril svojim slovám. Šípil, že rana na nohe bude vážnejšia.

Peter sa trpko usmial. Zdalo sa mu, že ho v nohe prestáva pichať. Ale horúčka sa držala.

— Vtedy, — zastonal Peter, — však viete, u Janka Myšíka prepichávali ste ma pohľadmi, ale mne nedalo… Veľmi som zatúžil s vami spoločne pracovať… I zo záujmu i pre svoj vynález… Raz sedeli ste za mestom na medzi a hovorili ste o spolkových veciach. Ja som ležal neďaleko vás v priekope, učil som sa tam. Utiahol som sa a chcej-nechcej vypočul som celý váš rozhovor. Viete, chlapci, takú chuť som dostal vraziť medzi vás, ale tušil som, že ma odmietnete, závidel som vám, pochytila ma zlosť a v návale hnevu pomiešaného so vzdorom hodil som medzi vás hrudu zeme… Martin, nehnevaj sa! Mrzelo ma to, ale hanbil som sa potom, neukázal som sa vám — —

— Ty lotor! — poklepal Martin Petra priateľsky po pleci. — Máš šťastie, že tu ležíš s poranenou nohou. Takého hobla by si dostal, len tak by sa kúrilo… Mňa vtedy malo poraziť!

— Špehoval som za vami, pozoroval som každý váš krok, vy ste neboli dosť opatrní, dozvedel som sa všetko — —

— No nič… — zamiešal sa do rozhovoru Miško. — Teraz sme už kamaráti! Neprihrievajme starú polievku. Vtedy som sa na teba i ja hneval, teraz ťa máme všetci radi, ako brata… Bolí ešte?

Dlhá reč Petra vysilila. Oprel hlavu o hlavničku, zťažka vydýchol. Rukou sotrel s čela pot.

— Bolí… A čoraz väčšmi…

— Veď prestane… Potíš sa. Horúčka ťa opúšťa. To je dobré znamenie… Neboj sa, Peter, prestane…

— Veď prestane… Juúj… Juj…

Všetkým bolo ľúto vidieť ho, ako sa svíja v bolestiach. Ale Peter mal iné starosti. Rozprával vysileným, bolestným hlasom:

— Ale tam blízko toho miesta, kde ste ma našli, kopajte… Kopajte, ak by som ja s vami nemohol… Juj… Keby ma tak nebolelo, hneď by som išiel pracovať… vyjavila sa mi celá minulosť Hradiska… Chlapci… juj… chlapci, to bola krása… Jaj…

Do rána v tábore nik ani oka nezažmúril. Tak ležalo všetkým na srdci Petrovo zranenie. A jemu bolo hanblivo, že ho ľutujú, skúšal nestonať, ale ubúdalo mu síl, nevládal sa opanovať.