Poklad na Hradisku

Hľadači pokladov nezabudli obstarať ani potrebné hmotné prostriedky na zaistenie dlhšieho pobytu na Hradisku.

Miško pod rukou predal svoju bohatú sbierku známok, Vlado vyprázdnil bachratú pokladničku a od sestry požičal si päťdesiat korún, Janko potajomky speňažil laternu magiku, s ktorou ešte pred mesiacom nebol by sa rozlúčil za nič na svete, a Martin u kníhkupca zašantročil nepotrebné učebnice. Získané groše chlapci složili na hromádku a porátali ich. Narátali vyše päťsto korún. Na uživenie štyroch žalúdkov nie je to veľa, ale oni mienili žiť skromne.

Martinovi — mimochodom rečeno — podarilo sa prekĺznuť z matematiky.

So skončením školského roku chlapci dokončili i potrebné prípravné roboty. Nadišiel čas vystrojiť sa do letného tábora. V predvečer odchodu na Hradisko štyria nerozluční kamaráti, sklonení nad pracovným stolom Janka Myšíka, rozdeľovali si úlohy pri objaviteľskej robote. Hlavným vodcom výpravy ostal Miško, hospodárskou správou podniku poverili Martina, dozor nad vykopávkami prisúdili Vladovi a Janka si vyvolili za hlavného kuchára. Po vykonaných voľbách Miško dal si ešte prečítať soznam predmetov, pripravených a zadovážených jednotlivými členmi spolku.

— Všetko je v poriadku! — ustaľoval vodca. — Kamaráti! Stojíme na prahu našich najkrajších prázdnin. Usilujme sa dokončiť začaté dielo úspešne. Zajtra o siedmej sraz v hlavnom stane a hneď bude i odchod. Dobrú noc!

Nálada bola sviatočná, povznesená.

Vlado vopchal pod pazuchu balík papierov, dôležité pomôcky, plány, výkresy, mapy a rozpočty a strojil sa odísť, keď znenadania bez zaklopania vošiel do izby nevítaný hosť: Peter Haluška, o ktorom v ostatných troch týždňoch v škole nebolo takmer ani počuť. Žil v ústraní, vyhýbal sa spolužiakom a pošuškávalo sa o ňom, že vymýšľa perpetuum mobile.

Peter Haluška ostal pri dverách a strnule uprel pohľad na prekvapenú spoločnosť.

— Pozdrav Pán Boh, kamaráti!

Chlapci zarazení ustúpili.

— Čože je? Prečo ste tak onemeli? Pozdrav vás Pán Boh, kamaráti!

— Čo chceš, Peter? Kto ťa k nám poslal? Načo si prišiel? — opytoval sa Janko právom domáceho pána nevolaného návštevníka.

— Nič. Ja len tak, — pokrčil Peter plecami.

— Ako to — len tak?

— Nuž len tak. Prišiel som vás navštíviť.

— Nuž to je iná vec. Vitaj. Ale neskoro ideš, my sa už rozchádzame.

— Zato nič. So mnou budete skoro hotoví.

— Chceš od nás niečo?

— Áno. Viem všetko…

— Čo vieš? Aké sú to reči?

Peter privrel za sebou dvere, ruky vopchal do nohavíc, poobzeral sa lišiacky po izbe, roztiahol ústa a žmurknúc okom, hodil udiveným chlapcom slovo za slovom medzi oči bezohľadne ako papriku.

— O tých tajomných pokladoch…

Boly to slová strašnejšie ako bomba. Chlapcom sa až dych zastavoval. Boli presvedčení, že o ich zámeroch nevie nikto na svete a tu zrazu príde cudzí človek a nepríjemne ich prekvapuje.

— O akých pokladoch to hovoríš? — skúšal Miško robiť sa hlúpym.

Ale Peter Haluška ešte väčšmi roztiahol ústa. V rozkročenom postoji pošinul sa trochu napred, plecom zavadil o Miška a dráždil.

— Nepretváraj sa, Krušina… No… Na Hradisku predsa! Založili ste si spolok… Nošak? Viem…

— Nepravda!

— Ocigániť chcete?

— Teba ocigánili!

— Kedy idete na Hradisko?

— Čo ťa do toho?

— Nuž to, že by som — —

— Čo by si.

— Chlapci, načo šíriť reči? Pozrite, ja som prišiel k vám ako kamarát. Bez obalkov. Prijmite ma medzi seba!

— Blaznieš? — zafučal Martin a načahoval ruku na votrelca. Až sa mu v očiach iskrilo.

I Vlado skočil. Dvaja chceli sa vrhnúť na dotieravého zurvalca. Ale rozšafný Miško postavil sa medzi nich a zachytil Martinovu ruku. Celkom iste by sa bola strhla bitka.

— Choď, odkiaľ si prišiel! — ukazoval Janko na dvere.

Peter stál vážne na jednom mieste, ako by bol korene zapustil. Ani obrvou nepohol.

— Pozrite, kamaráti! — hovoril Peter úctivo, ale sebavedome. — Prečo idete na mňa tak zhurta? Veď sme spolužiaci. V čase, keď ste sa vy pripravovali na hľadanie pokladu, ja som pracoval na veľkom objave. Objav je hotový. Totiž takmer hotový. Ešte potrebujem peniaze. Pomôžte mi a ja sa vám odmením. Prijmite ma medzi seba dobrovoľne!

— Ale my… Čože my…

— Krušina, nože nevykrúcaj… Viem o celom vašom podujatí. Prečo hráte predo mnou takúto komédiu?

Haluškova istota chlapcov celkom obarila. Pozerali sa na seba ako vyjavení. Ale tým len vodu hnali na Petrov mlyn. Usvedčovali sa tak.

— Nepodceňujte ma. Uvidíte, zídem sa vám. Chodil som za vecou a objavil som niekoľko dôležitých okolností. Možno z nich ťažiť. A chcem vám navrhnúť, ako zbohatneme všetci. Po prázdninách, ak budeme mať kapitál, môžete si zriadiť fabriku na výrobu perpetua mobile. To je to totiž ten môj objav, ktorý si chcem dať patentovať. Pozrite, kamaráti, i Nobelovu cenu by sme mohli dostať.

V takýchto okolnostiach chlapcov nezaujímala ani Nobelova cena, ani perpetuum mobile. Oni chceli vedieť iné.

— Ako si sa dozvedel? — prerušil Miško vysvetľujúceho Petra.

Táto otázka prednesená bola rázne ako pri výsluchu. Miško odstúpil, sadol si na stoličku a zamračene zmeriaval vyšetrovaného.

Ale Haluška sa len usmial. Zoširoka. Cítil sa veľmi pevným, nuž nedal sa rozviklať.

— Čo na tom, ako som sa dozvedel? — hovoril odhodlane. — Nepýtajte sa. Predbežne vám nepoviem, ako som sa dozvedel. Nech vám stačí, že viem všetko. A verte mi, okrem vás a okrem mňa o pokladoch na Hradisku nevie nikto. Ja som sa o tom s nikým neshováral. Ale keby som rozviazal jazyk — —

Poslednú vetu povedal Peter vážne, tvrdo. Znela trochu ako vyhrážka.

— Tak ty teda vážne — —

— Áno, Miško, celkom vážne!

— Dožič nám aspoň trochu času na poradu.

— Dobre. Poraďte sa. Desať minúť… Stačí?

— Stačí.

— Nuž do videnia!

Zvrtol sa a už ho nebolo.

Keď štyria kamaráti ostali v izbe sami, a keď sa trochu spamätali, dušali sa vospolok, že pred Haluškom o Hradisku, o klenotnici a o pokladoch nikdy nehovorili. Ale zle bolo! Vzájomne si nedôverovali. Cítili medzi sebou zradcu. Zakolísali vo viere v úspech podujatia, keď im už na začiatku prichodí bojovať so zradcom, so zradou. Všetka chuť im odišla od roboty. Vlado zlostne hodil balík papierov do kúta izby a len popod nos si zamrmlal, že najlepšie — vykašľať sa na takúto spoločnosť.

Desať minút sa minulo; Haluška sa vrátil presne. Teraz prichádzal zdvorilejšie. Zaklopal, odchýlil dvere. Chlapci stáli v izbe nemí, ako zmoknuté vrabce.

— Počkaj ešte chvíľu! — zabručal Martin a privrel dvere.

— Potom sa obrátil ku kamarátom. A pokračoval tým istým nevrlým hlasom:

— Tak čo? Prijmeme ho?

Miško sedel na stoličke prilepený, Vlado bubnoval prstami po obloku a Janko prechádzal sa po izbe. Na Martinovu otázku chlapci len plecami pokrčili. Cítili medzi sebou Judáša.

— Najradšej by som tresol všetko o zem! — zasyčal Miško.

— To nie je reč. Peter čaká na odpoveď.

— Nech čaká! — durdil sa Vlado, odstúpiac od obloka.

— Hlasujme! — súril Martin. — Alebo — alebo…

— Vec je jasná. Načo tu hlasovať? — usudzoval Miško.

Ale Martin kázal posbierať najprv dôvody za prijatie a proti prijatiu. Podľa jeho mienky bolo treba zistiť, čo by sa stalo, keby chlapci Petra do spolku neprijali. A ak ho príjmu, čím bude spolku na osoh. Keby bolo možné o veci uvažovať s rozvahou, bolo by to iné. Dnes nik nemá myšlienky pokope.

— Miško, ty si vodca! — dával Martin slovo Miškovi, — ty nám povedz svoju mienku. Prečo mlčíš ako zarezaný?

Miško prehovoril.

— Petra Halušku poznám ako deravý peniaz. Nik na svete nenarobí nám toľko galiby ako on. Počuli ste predsa, ako povedal: „Ale keby som rozviazal jazyk — —“ Viem dobre, keď si raz niečo umieni, vie ísť i cez mŕtvoly. Ako i to prepetuum mobile. Ľudia si na ňom lámu hlavy od šestnásteho storočia a musel to byť práve Haluška, ktorý ho vynašiel! Práve Haluška… Boh vie, čo všetko vyňuchal z našich tajností a ako to proti nám využije. Dosť roboty nám dá hladký priebeh hľadania, nevystačili by sme pri jednej príležitosti bojovať i proti zlomyseľným záškodníkom. Nemôžeme teda príliš vyberať v stanoviskách. Otázka je len jedna: Či si spravíme z Petra priateľa, či nepriateľa? Ostatne Haluška nie je zlý chlapec. Navrhujem vám prijať ho, ale s podmienkou, že vyzradí, od koho sa o našom spolku dozvedel.

Nebolo iného východiska. Chlapci prikývli.

Peter vošiel do izby presvedčený, že už je členom spolku. A nemýlil sa. Od radosti, že ho štyria hľadači pokladov pojali medzi seba, vytiahol z vrecka miešok s peniazmi. Miešok položil na stôl a úprimne natešený, že to môže urobiť, spustil:

— Deväťdesiat sedem korún. Vkladám ich do podniku. Viem, peniaze sú potrebné. Všetky moje úspory. Ak bude treba, ešte si od mamičky požičiam.

Petrova štedrosť trochu zmiernila napätie.

— Ale musíš vyzradiť, ako si sa o našom spolku dozvedel! — podával Petrovi ruku vodca spoločnosti, Miško Krušina. — To je podmienka.

— Poviem, ale až na Hradisku.

— Musíš povedať!

— Na čestné slovo!

— Čestné slovo nestačí. Prisahaj! — poklepal Petra Vlado po pleci.

— Prisahám…

Po tejto záruke chlapci rad-radom podali ruku novému priateľovi. Podávali mu ju s nechuťou, možno i s odporom, ale slovo dalo slovo, reč prešla na bežnejšie veci a po chvíli štyria šarvanci pokladali akosi za zrejmé, že im do spolku pribudol piaty kamarát.