Poklad na Hradisku

Martin po chvíli vstal bez slova, podišiel k neďalekej skale, podobajúcej sa neforemnému, nakrivo do zeme osadenému klátu, pootĺkanému ihlanu, oprel sa o ňu a pokrútil hlavou. I pohnúť ju skúsil. Ale stála pevne, pevnejšie, než aby sa poddala chvíľkovej vôli malého územčistého nadšenca. Martin skrivil obličaj a volal na kamarátov, idúcich mu v ústrety, reku ak je tá klenotnica pod touto skalou, že najlepšie bude hneď teraz spraviť kríž nad všetkými skrytými pokladmi sveta.

Keď dohovoril, hodil prút, čo držal v ruke, do hory. Chlapci s otvorenými ústami hľadeli na vrcholec päť-šesť metrov vysokého balvana.

— Veru, chlapci, — povedal ešte Martin, — vzdajme sa my šialených snov. Spravme nad všetkým kríž a nikomu sa o veci ani nezmieňujme, aby nás ľudia nevysmiali!

— Ak robiť kríž, tak nad tými, čo sa boja prekážok! — odvrkol pohoršený Miško.

Začalo ho mrzieť, že do tajov svojho sna zasvätil takého tvrdohlavca. Ale mal dobrú vôľu. Poznal Martina dobre, vedel, ako vie siahať veciam až na koreň, ako vie — keď treba i vlasy štiepiť; preto ho volal. Nezaškodí mať v spolku škrupulanta, ktorý svojou pochybovačnosťou vie ostatných spolupracovníkov viesť k rozvahe.

Vlado Tomáš v rozmeroch balvana nevidel nijaké prekážky.

— Ak treba, — hovoril, — donesiem z domu dynamitu alebo ekrazitu, skalu rozstrieľame a bude po paráde. No nie?

— Ale vari ani nie. Netreba! — oháňal sa Miško Krušina. — My predsa nebudeme hľadať poklady v skale, ani ju nebudeme prebíjať hlavou. Ani prenáhliť sa nemusíme. Dnes sme tu na Hradisku na to, aby sme sa poobzerali po okolí a oboznámili sa s pracovišťom. Doma posháňame potrebné pomôcky, vypracujeme plán a o ostatnom sa dohovoríme neskoršie…

Chlapci súhlasili.

V piatok ráno Miško myslel si ešte, že vezme motyku, prekope vŕšok a poklad si v tajnosti odnesie domov. Bude bohatý! Ale už zápäť poznal, že by to bolo nad jeho sily. Rozmýšľal, a tak prišiel na myšlienku pribrať niekoho na pomoc, lebo veril, že takéto podujatie môže sa podariť iba spoločnému úsiliu viacerých ľudí. Netreba, aby ich bolo veľa, ale všetci musia pracovať.

Keď tieto myšlienky prebehly Miškovi hlavou, zahorel túžbou po úspechu a zvolal nadšený:

— Kamaráti! Dôverujem vám, vyvolil som si vás za spoločníkov. To by, veru, bola pekná robota, keby sme ten poklad nenašli!

Miško na kamarátov pôsobil najmä svojou úprimnosťou. Pravda, neostalo u nich bez vplyvu ani hútanie o vhodnej príležitosti na dráždivé dobrodružstvo. Okrem Martina všetci prijímali Miškove výklady za bernú mincu a Martin, keď videl u priateľov toľko zápalu, v svojej pochybovačnosti zakolísal a prestal vymýšľať námietky.

Cez hradisko prebehol zajac. Zpoza krovia vyšiel pokojne, no len čo si všimol zasnených šuhajcov, pustil sa ozlomkrky dolu straňou. A chlapcom nebolo viac treba. V tej chvíli zabudli na poklad, schytili kamene, naháňali splašeného bojka, no nestačili mu. Ušiel. Vrátili sa k batožinám a pokračovali v rozhovore.

— Najlepšie bude hneď teraz sa dohovoriť na postupe, — navrhol Janko Myšík.

Všetci prikývli.

Miško sa tešil najväčšmi. Prípravné práce sú najdôležitejšie. Treba im venovať hodne pozornosti. A železo treba kuť, kým je horúce. V návale prvého nadšenia možno vykonať najviac.

— Chlapci, do konca školského roku je ešte šesť týždňov. Za taký čas pri dobrej vôli zdoláme všetko! — jasal Miško. — Musíme si rozdeliť úlohy!

— Ohromné! — tleskol si Vlado do dlaní. — Ja budem pracovať ako otrok. A navrhujem, aby sme sa hneď po skončení školského roku utáborili na Hradisku. Vybudujeme si tu skautský tábor, môžeme pracovať od rána do večera…

Myšlienka — zriadiť skautský tábor na Hradisku nebola zlá; chlapci ju prijali so súhlasom, iba Martin sa škrabal za ušami. V zásade súhlasil s ňou i on, len sa strachoval pred námietkami rodičov. No nepochodil. Chlapci boli tej mienky, že rodičom možno zaslepiť oči pekným vysvedčením a medovým slovom. Martinove obavy vyplývaly zo strachu pred nedostatočným prospechom z matematiky, s ktorou bol v nepriateľstve. Čo si počne, ak mu zavesia na krk reparát? No nebolo východiska, musel prisľúbiť, že v záujme spoločnej veci pousiluje sa prebrodiť tŕnistou cestou matematických vzorcov a pravidiel.

Potom sa rozpriadol rozhovor okolo potreby zadovážiť spoľahlivú mapu, plán a pramene o minulosti Hradiska. Všetkým bolo jasné, že bez mapy na takom vážnom podujatí nemožno pracovať. Na spracovanie máp podujal sa sám Miško, Martin mal vyňuchávať, čo hovorí ľud na okolí o skrytom poklade, Vlado sľúbil obstarať plány rozličných stavieb a Janko s nesmiernou ochotou vzal na seba starosť o prekladanie latinských listín. I sám bol snaživým latinárom a spoliehal na pomoc a spoluprácu staršieho brata.

Chlapci, keď si podelili úlohy, prezreli múry a valy. Na viacerých miestach preklepali zem, načúvali, či sa im náhodou neozve z prázdneho priestoru idúci zvuk, podľa ktorého by mohli usudzovať na podzemnú skrýšu.

Nepochodili, ale nezúfali.

— Ja myslím, — mudroval Vlado, — vchod do klenotnice nemohol byť nikde inde, len tu, pri tejto skale.

— A podľa čoho usudzuješ tak, Vlado? — zvedavčil Martin.

— Nuž len si tak myslím.

— Slabý dôvod! Nestačí. Musíme postupovať odborne. Každú mienku, každé stanovisko treba odôvodniť! Nemožno len tak od buka do buka… Na „ja myslím“ pri takejto zodpovednej robote sa opierať nesmieme…

— Nuž veď nie celkom od buka do buka, — vykrúcal Vlado. — Ale zdá sa mi, že pán hradu, ak chcel svoje poklady dobre schovať, robil ku skrýši prístup na bezpečnom a dobre poznačenom mieste. Tak je to, takto si to ja myslím…

Medzitým, čo hovoril, tĺkol kameňom pod balvanom do zeme.

— Pozor, Vlado! — upozorňoval ho Janko, — aby si nepoplašil duchov, ak sú tam nejakí…

— No tí práve na nás čakajú… zafígľoval Martin. Ale Janko vytrval.

— Nevedieť, — hovoril. — Pozri, Martin, v histórii je veľa záhad. Či si nepočul o Tut-anch-Amonovej pomste? S takými vecmi niet čo žartovať.

Janko, ako bolo z jeho zvonivého a presvedčivého hlásku zjavné, bral tieto slová vážne. Nepopustil z nich ani vtedy, keď ho ostatní obracali na posmech. Miško, aby preniesol rozhovor na inú koľaj, nadviazal na mienku o pravdepodobnom umiestení klenotnice.

— Je to dosť možné, chlapci, čo tvrdil Vlado o úkryte. Vŕšok od juhu a východu je, hľa, veľmi mierny. Tade viedla asi aj riadna cesta na hrad. Tuto na severe za skalou je svah najstrmší, nuž tu bol pán hradu pred nepriateľom najchránenejší. Miesto je neokaté a hradný múr ho dobre kryl, je teda dosť pravdepodobné, že tu treba hľadať… Áno, predovšetkým tu…

— Uvidíme, — krčil Martin plecami.

Ostatní prikývli:

— Áno, uvidíme.

Hľadači pokladov akosi uviazli pri tomto slove. Priškriplo ich. Priškriplo, ale v dôvere a vo viere ani na chvíľu nezlomilo. Všetkým bolo jasné, že tak je to, ako sa učili v akejsi básni, že len z nadšenia srší život, život opravdivý. Veľké veci vyžadujú veľké obete. Neslobodno sa potknúť pri prvej prekážke. Veď by to bola hanba.

Zvečerievalo sa.

Štyria kamaráti s Hradiska do mesta išli so spevom na ústach, verili, že pri dobrej vôli a s nezlomnou vierou v srdci zdolajú hravo všetky prekážky, čo sa im nahrnú do cesty.

A viera je veľká opora.