ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]„Pocestný remeselník,“ ozval sa hlas v nesmele odchýlených dverách krajčíra N. a ukázal sa mladý človek s kufríkom v ruke.

„Poďte dnu,“ volal ho shovorčivý majster, ktorý mal obyčaj vyzvedať sa i pomôcť každému remeselníckemu vandrovníkovi.

„Odkiaľ idete?“ a majster si sadol, aby tovariša posmelil.

„Aký remeselník?“

„Krajčír.“

„Máte knižku?“

„Mám,“ siahol mladý človek do vrecka a podal ju. Majster oprel lakte na stôl a prezeral knižku.

„No, a teraz nemôžete roboty dostať?“

Mladý tovariš sa mrvil, prestupoval a iste si myslel, že pre nejaký krajciar — dva nemusí sa ho na všetko tak dôkladne vypytovať. Odpovedal, že i mal robotu, ale ju nechal, aby svet skúsil…

„Nuž skúste niečo i u mňa. Som tiež krajčír,“ navrhoval majster.

„Môžem probovať… A koľko platíte od malého obleku, a koľko…“ vypytoval sa tovariš na ceny.

„Platím, ako všetci tunajší majstri, a keď sa preukážete, i podvýšiť môžem… Ale takto túlať sa každé dva týždne inde škoda sa vám…“ vyčítal majster z knižky. „Nič si nezarobíte, háby poderiete… Poďte, zavediem vás do dielne.“ Majster položil knižku na kasňu a šiel z izby, a tovariš nevoľne za ním. „A už ste obedovali?“ zháčil sa v pitvore. „Dostane sa i vám.“

Majster spýtal sa ženy, ktorá v kuchyni so slúžkou umývala riad, či niečo zostalo. A keď tá povedala, že jest, vrátil majster tovariša do izby, vzal mu kufrík, odtiahol stolec od stola a ho posadil; sám si zapálil do fajky a vypytoval sa na také všelijaké dôverné otázky, že tovariš ani jesť nemohol, stále utieral si ručníkom čelo a odpovedal čo najkratšie. Bola teplá jar a iste i na reči si musel dávať pozor.

Majstrove tri deti upozornily sa na hosťa, vošly zo dvora do izby a prizeraly sa mu. Otec poslal ich baviť sa a vyšiel s tovarišom do dielne.

Tovariš pozdravil, predstavil sa, učni, potuteľne sa uškŕňajúc, úctive obskakovali; dvaja tovariši novému kamarátovi tiež pomohli umiestiť sa.

Majster podal robotu; radou pomohli kamaráti. Majstrove deti ešte dva—tri razy kukly cez sklené dvere, potom im zovšednel, šly sa baviť.

Majster vše pozrel na prácu nového tovariša.

„Pôjde mu,“ myslí si. „A túlal by sa…“

Tovariš robil dobre, majster bol spokojný a večer vypytoval sa ho na celý rod, učňovstvo, vojenčinu, vandrovku. Tovariš musel sa osmeliť a potom cítil sa ako doma. Na druhý deň, cez poludnie, štvorročný chlapec majstrov povodil tovariša po celom dvore, rozprával mu o sliepkach, mačkách, psovi a zaviedol ho aj do stajne, kde strihal veľkými ušima somár, na ktorom odvážal majster tovar na trh.

Učeň vysadol na somára, tovariš mu podal chlapca a prechádzali sa po dvore. Keď somára muchy pošteklily, utekal do chládku pod stenu a učňovi odrel nohu. Učeň čapol somára po ušiach, a ten cvalom vbehol do stajne.

Aby si tovariš jediné šaty neskazil, a že bolo teplo, horúčosť, dal mu majster do roboty svoje, majstrová našla papuče a slúžka posbierala mu bielizeň, oprala, a na nedeľu bol tovariš ako vynovený mladý pán!

S majstrom sa porátali; tovariš vesele si zapálil cigaretľu a po obede šiel s druhými na prechádzku mestom.

Šli do lesíka, stretli, pozdravili i dievčatá a zašli do krčmy, kde bola kolkáreň a večer tanec.

Zabavili sa tam do rána a strovili, čo do týždňa zarobili.

V pondelok robili si z toho smiech, keď ich majster prekáral, že vytriasajú vrecká pre trocha dohánu, alebo zlomenú cigaretľu. Odpoludnia však pýtali si už na dohán preddavok, ale tak, aby zvýšilo i na nejaké deci. Do roboty chytili sa už len v utorok.

V týždni si potom vybral môj tovariš ešte na plátenné poltopánky, mašľu, golier a v nedeľu už nebolo za čo sa tak hojne zabaviť. Známosť ešte slabá, požičať nebolo kde, vrátil sa nechutný večer domov.

Majster ho pochválil, ale tovarišovi to nelahodilo. „Robil som celý týždeň a nemám nič.“

„Na druhý týždeň budete mať.“

„Zase sa niečo ukáže kúpiť…“

„To je s každým tak. A je to predsa, chvalabohu, keď človek toľko zarobí, že môže statočne vyžiť. Ja som včera na jarmoku utŕžil sedem zlatých a dva som dal za furmanku,“ hovoril majster.

Tovariš len svoje myslel, že za dva týždne robil a nič nemá. A zunovala ho i robota, lebo dostal „ostatnú,“ ako na počiatok každý pomocník.

Pomyslel si, že vandrujúc, i bez práce má viac. Trochu sa pohanbí, trochu si pocigáni, ale nebolí ho chrbát nad mašinou, a „zarobí“ denne po pýtaní i dve koruny i sa prechová…

O dva—tri dni povedal to majstrovi a pýtal si knižku. Ten mu otcovsky dohováral, že je to hanba na mladého, zdravého človeka, vyučeného remeselníka — ísť po žobraní.

No, že však to nikto nevie, že on takto myslí, a že keď natrafí na majstra a sa mu „vandrovka“ zunuje, že zase — na zimu — pôjde do dielne. Ale že tu už nebude, i prosí si knižku.

„To vám veru hanba, hanba i nám, remeselníkom…“ rozpráva3 za odchádzajúcim tovarišom majster, ale ten sa len usmieval a hľadel sa čím skôr k bráne dostať.

Tovariši, učni v dielni sa začas zarí hanbili, potom ho však zabudli.

Tak, hľa, slobodno s „robotnou knižkou“ mladému, zdravému človeku — žobrať.