ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pán sused, ani nás nejdete kuknúť, ako máme chyžu vymaľovanú,“ zastavila ma majetná suseda.

„Ako, pani suseda? Nevidel som, že by u vás maliari boli bývali…“

„Tí nemaľovali, ale naši. Poďte pozrieť,“ a chytila ma za rukáv, lebo rada sa pochlúbila.

„Á,“ híkal som prekvapením, hneď ako som pod bránu vošiel. „Ktože vám to?“ Celá brána, chodba boly pomaľované najpestrejšími kvetmi, fantastickými, aké ešte iba mráz vie maľovať.

„A to je všetko olejom!“

„Ktože vám to? Veďže mi už povedzte. Čo to za umelca?“

„Naturalista,^[2] ba je ona.“

Suseda sa tajomne usmievala a ťahala ma do pitvora, do izieb.

„Zvláštna vec,“ myslím si a vidím, že to nie je maľované na patróny, ale slobodnou rukou.

„To je tu jedna dievčica zo susednej dediny. Je teraz u švagra.“

„Aká dievčica?“

„Takáto, sedliačka,“ a suseda rozložila rukami, že ako ona.

„Tá by to vedela?“

„Vie. A ako! By ste sa podívali. Má i dvadsať štetôčok; len si naberie na lopatku farby a vše jednou, zase druhou a — takáto krása!“

„Ale to je drahé,“ mienil som.

„Ani nie. Robila to za štyri týždne a okrem farby, firnajzu platila som jej šesťdesiat krajciarov na šichtu a čo zjedla.

„To je zvláštna maliarka. A podľa čohože ona maľuje?“

„Len tak z rozumu. U švagra je teraz, iďte sa podívať,“ a šeptom, si doložila: „Ale, že len tak potajme to smie. Nevravte!“

„Prečo?“

„Ja už neviem. Že vari je nie vyučená. Nuž ale načože sa tej učiť…“

„Ej, to už veru pôjdem ju pozrieť, pôjdem,“ a popoludní šiel som k švagrovi.

Prvý vítal ma chlpatý Muro. Okríkli ho.

Prekvapenie! Švagor má bránu sklepenú. A keby som to nebol videl, neuverím. Z tmavého základu vyrastajú pestré, nesmyselné kvety v celých vencoch, na sklepení posväzované sú stuhľami, že sa len tak rozvievaju vo vetre. Dievčica bosá stojí na rebríku, sukne zavrznuté medzi kolená, v ruke lopatka, štetôčky a druhou maľuje nad vchod z brány na chodbu — domáceho psa Mura. Keby bolo nižšie, ale i takto Muro bude iste štekať doň, kým si zvyknú…

Domáci už boli vyšli, dievča sišlo a dali sme sa do rozhovoru.

Je okolo dvadsať — dvadsaťdvaročné, územčisté, skromné, neshovorčivé, haneblivé, oblečené len tak, chudobne a od farby dosť zamazané. Odpovedá, že sa nikde neučilo. „Kým mamka žili, doma som zamaľovala pitvor i podstenie. U nás to vie každá žena.“ Ináč dievča nezakladá si na svojej zručnosti.

To som videl, že vedia naše slovenské ženičky ešte len i uhľom, hlinkami a prstom, handričkou prizdobiť si izby, ale takto olejom maľovať — nato treba sa zrodiť. Bohvie, aká chýrna maliarka mohla, už z nej byť, keby… A teraz maľuje za šesťdesiat krajciarov cez deň, pomáha otcovi chovať ešte vraj troje detí, ktorým mať odumrela.

Nezdržaly sa ženy jedna-druhej maliarku nepochváliť a tak jej chýr rozniesol sa po celom mestečku.

To by nebola chyba. Ale dopočul sa o nej i náš maliar-remeselník, ináče človek pijan, a preto darebák a veľký pysk, ktorý viac nosil farby na hábach, ako jej vytrel po stenách. Lebo ľudia, ak už chceli dať maľovať, zavolali si maliarov z mesta. Ako o maliarke zvedel, šiel sa presvedčiť, vyspytoval sa drze na jej vyučenstvo a dievča pourážal. Domáci však dali mu vypiť, potom ho doberali, že sa ani neučila a inak vie, ako on. To ho urazilo. Začal sa posmievať, chyby nachodiť, maliarku znevažovať a že keď on chce, že jej zakáže remeslo fušovať. Gazda sa sprotivil, nahneval. Keď opitý maliar ešte frflal, otvoril mu dvere.

Ten poď rovno k slúžnemu.^[3] Oznámil dievča, že bez vyučenského listu^[4] na svoju ruku prevádza remeslo a jemu chlieb odoberá a neplatí porcie. Slúžny dal dievča obecným sluhom predvolať. Gazda, že mu zostala chyža nedomaľovaná i že mal s dievčaťom súcit, zašiel k slúžnemu a vysvetľoval, čo je to za dievča, ako sa živí… Slúžny neustúpil. Viete, čo sú to za ľudia. On chce dievča vidieť. — Ak je pekné, dá si i on pomaľovať… dal dievča predviesť žandármi. Dievča by bolo od hanby do studne skočilo, keby mu dobrí ľudia neboli vyložili, že keď nič neukradla, nič zlého nespravila, za robotu svoju smele môže sa postaviť pred akéhokoľvek sudcu.

Plačom išlo i s otcom k slúžnemu. Svet na ulici zastával; jedni vedeli, prečo ju vedú, druhí hádali, a i to najhoršie si o dievčati šepkali… Túla sa po domoch, voľačo sa jej iste ulezlo… zmárnila… alebo dačo pojala… Keď už všetci boli pospolu v kancelárii, pisári si tiež dievča obzerali, robili maďarsky vtipy. Však nespravilo zvláštny dojem ani na jedného. Bolo im dosť pekné, ale teraz vyplakané, neoblečené, len ako ho žandári od roboty zajali.

Mlsný starý slúžny sa sklamal. On si myslel, že ktovie aká dedinská kráska, dievočka mladá, čo dala sa na maliarstvo, a tu nič z toho. Pokorné, uplakané, ufúľané dievča a vraj „sprostá slovenská tvár,“ či pofa.

Prestala ho v tej minúte osobne zaujímať, potom už postavil sa jednoducho na zákonné stanovisko.

Nachytro vykladal, že zákon nedovoľuje bez vyučenstva remeslo robiť.

Gazda povedal, že načo sa má učiť, keď vie?

Otec začal prosiť, aby ju nechali, že veď už nebude maľovať. Gazda však, aby len dovolil dokončiť robotu, a aby jej dali takú robotnú knižku, že by mohla robiť ďalej.

„To nemožno!“

Maliar pána veľkomožného slúžneho chválil,^[5] že vedia zákon, a doložil, že sa on musel za štyri roky trápiť.

„A jednak si musia ľudia dať druhým robiť, ak čo potrebné…“ poznamenal gazda.

„To nepatrí sem,“ osopil sa slúžny na gazdu a rozsúdil, že v svojom dome môže dievča maľovať, inde však nie.

„Nebude už nikde,“ povedal otec, „keď ju preto majú žandári vodiť.“ Gazda zase povedal, že ako mu zostane teraz chyža nedokončená.

Aby sa spravili s majstrom, povedal slúžny.

Spravili sa tak, že dievča platilo opitému maliarovi zo svojho zárobku týždenne zlatku.

Za dva dni robilo teda na korheľa a za štyri na seba i zpoly osirotenú rodinku…

To je už potom poriadok!

Krajčír smel s vyučenskou knižkou žobrať, táto nesmela bez nej robiť.

Keby sa bola nestatočne živila, nikto by sa nebol do nej zastarel, boli by ju zakrývali jednotlivci i úrady a boli by jej dali i knižku^[6] a snáď i piatku za kartu…