ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odoardo Bonfratelli mal v Sesto, neďaleko Florencie, neveľké, ale s najväčším vkusom zariadené letovisko s peknou záhradou, v ktorej cez ňu pretekajúci potok tvoril jazierko, obtočené stále kvitnúcimi kríkmi, kvetmi a košatými stromami.

Annalena, dcéra messera^[1] Odoarda, bola vždy v spoločnosti malých detí. Raz ich láskala, udusiac ich skoro oblápaním a bozkami, a zasa ich trápila a dráždila nemiestnou prísnosťou. A deti jednako na nej viseli. Podvečer vždy brala so sebou kúpať do jazierka sestrine deti: päťročnú Fiamettinu a štvorročného Gianpaola.

Slnce sa už skláňalo za Apeniny, farbiac okolie neuveriteľne lilavozelenými lúčmi. Annalena kráčala do jazierka s Gianpaolom, oblápajúcim rúčkou jej hladké, okrúhle stehno, a držala Fiamettinu za mäkkú ťapôčku, ked sa zočila vo vodnom zrkadle, zatônenom krovím, a zastala, obdivujúc mimovoľne prekrásny obraz, ktorý sa jej ukázal.

Len hriešny Sodoma,^[2] čo prešiel školou božského Lionarda,^[3] namaľoval neskoršie v Léde, oblápanej labuťou, jej podobnú čarovnú ženu. Usmievala sa s hanblivou zmyselnosťou a zvŕtala svoj štíhly driek, aby zazrela svoje prelestné boky a prsia zo všetkých strán. Deti ju netrpezlivo ťahali do vody.

— Poď už, teta Annalena; pozri, díva sa pán na teba! — zvolala Fiametta a ukazovala prštekom na breh jazierka oproti, kde z krovia vyzerala počerná tvár pána susednej vily: messera Bartolomea Orlandiniho.

— Ó, že taká krása jest na svete! Ty by si mala takto stáť medzi skvostmi nášho mesta, v Loggii dei Lanzi!

Annalena sa zapálila až po prsia a skočila chytro za ker do vody, opustiac zbabele i deti na brehu. Hnevala sa a plakala v rozčúlení.

Messer Bartolomeo vystúpil celkom k brehu.

— Si bohyňa! Nikdy nezabudnem obraz, ktorý som videl! Urobím všetko, aby bol mojím! Odpusť mi, krásna Annalena!

I odišiel.

Annalena, ako aj iné dievčatá v tom čase, naskrze nebola prepiato hanblivá; veď i ona poznala naspamäť breviár svojich družiek: Boccacciov Dekameron.^[4] Ale aký veľký je rozdiel medzi znalosťou a jej vykonávaním! Veď čo mohol messer Bartolomeo hroznejšie spáchať, ako že ukradol pohľad na jej ničím nezatajenú krásu! A ako sa zvŕtala a ohýbala pred ním! Ó, bola by hotová vyklať mu tie nehanebné, blýskavé okále!

Pokladala sa za zneuctenú, za pripravenú o svoju panenskú česť. Čo by bolo oproti tomu, keby ju bol bozkal a oblapil? Ale videl všetky, všetky skvosty jej čarovného tela!

Keď odišiel messer Orlandini, vybehla z vody, a keď sa chytro obliekla, zabudla skoro i na bambíňatá,^[5] čo vo vode žartovali a sa obstrekovali, a utekala domov, do svojej izby s cifrovanou loggiettou, hľadiacou na cestu pred vilou. Inokedy po kúpeli vždy v nej sedávala a trápila a bozkávala deti. Teraz sa hodila na pohovku a plakala trpko pre strašné nešťastie, ktoré ju zastihlo. Bola by bývala hotová biť údy, na ktoré sama bola hľadela s takým hriešnym pôžitkom.

Jej nonna,^[6] počujúc nárek, prešla k nej, a ona sa jej vyžalovala, vzlykajúc. Stará, skúsená mama sa len usmiala na jej žiali. Keď videla, že Annalena skoro zúfa, povedala jej, aby si vzala messera Bartolomea za muža. Keď ju videl, tak videl len svoje.

Annalena sa uspokojila s touto myšlienkou. Zišlo jej na um, že messer Bartolomeo i tak povedal, že urobí všetko, aby bola jeho. Ale ona nebude čakať. Hneď ráno musí prísť k nej a musí sa s ňou zasnúbiť. A o týždeň-dva musí byť sobáš!

Veru messer Bartolomeo neodkladal s príchodom, keď dostal jej kartičku. A ako sa vyparádil! Vzal si nohavice z najjemnejšieho hodvábu, najkrajšej ružovej a belasej farby, a svojho cameriera^[7] doniesol do zúfalstva, kým mu upravil vlasy a fúzy tak, ako to pokladal za najneodolateľnejšie.

Messer Bartolomeo bol veľmi prekvapený, keď sa mu Annalena nehodila do náručia, ako to túžobne očakával.

Oj, nie! Ona je naskrze nie doňho zamilovaná! Ona len chce, aby napravil urážku sobášom. Dovolila mu bozkať svoje čelo, nič viac.

Messer Bartolomeo sa usmial: trochu trpko a sklamane, ale jednako sa usmial. Chvalabohu, že sama tak durí so svadbou. Veď už o niekoľko dní bude jeho táto najčarovnejšia žena celého Toskánska!

Dovolila mu každý deň prísť na polhodinu — merala ju zakaždým pieskovou klepsydrou^[8] — a pozhovárať sa s ňou a pásť oči na jej kráse. Pravda, zababušila sa vždy ako mníška.

V rozpomienke na nezabudnuteľnú chvíľku chodil Bartolomeo vždy podvečer a Annalena ho verne čakala prvý, druhý, tretí a štvrtý deň.

Piaty deň ho už nečakala.

Piaty deň včasráno počula píšťaly a bubny vojska, kráčajúceho pod jej oblokmi. Vyskočila z postele a odhrnúc záclonu, pozerala na ulicu. Veď dievčatá „vtedy“ tak rady hľadeli na vojsko!

Ulicou kráčali „fanti“, pechota, Baldaccia d’Anghiari a za nimi jachali na hrdých koňoch dôstojníci a s nimi i sám messer Baldaccio.

Zaiste poznáte všetci messera Nicola Machiavelliho?^[9] Skoro pred päťsto rokmi bol sekretárom Florentskej republiky. Nebol vznetlivý človek, ale keď jednako napísal vo svojej florentskej histórii, že Baldaccio d’Anghiari bol človek vo vojne najznamenitejší (in guerra eccelentissimo), lebo v tie časy nebolo v Taliansku nikoho, kto by ho prevýšil v duševných i telesných cnostiach (perché in quei tempi non era alcuno in Italia, che di virtú di corpo e d’animo lo superasse), tak musel byť Baldaccio ozaj chlapík, s ktorým sa chudák messer Bartolomeo nemohol merať, hoci mal i najkrajšie vypálené vlasy a vysúkané fúzy.

Dôstojníci hľadievajú — aspoň v tie časy hľadievali — do oblokov, v ktorých vidieť vábne ženské postavy. Messer Baldaccio videl rúčku, ktorá odtiahla záclonu, a, pravdaže, chcel vidieť i tvár k nej patriacu. I zazrel ju, a nikdy, až do smrti, nevymizol ten obraz viac z jeho duše.

Annalena, vidiac na seba obrátené oči dôstojníka, v ktorých sa zračil užasnutý obdiv, zabudla na všetku hanblivosť, zabudla, že stojí v obloku v košeli s odhalenými prsami a ramenami. Veď si musela s Baldacciom povedať — a to len očami — najvážnejšie, najblaženejšie, čo si na svete môže povedať muž so ženou: že ich duše sa v tú chvíľu zlúčili v jednotu, ktorú nijaké veky nikdy viac nerozlúčia! A ako bolo na to málo času! Kým jazdec prejde pred neveľkou vilou! Veď je pravda, že messer Baldaccio šiel veľmi pomaly a že sa obzeral, kým bolo možno, a Annalena sa tiež nehanbila vyhnúť sa za ním až von z obloka.

Večer messer Bartolomeo darmo vysedával v loggiette Annaleny; nemohla prísť, keďže bola s messerom Baldacciom v záhrade, v boschete,^[10] pri jazierku.

Keď messer Baldaccio prišiel — nemusela mu ani písať, vedela, že príde — pozreli na seba a padli si do náručia a bozkali sa. Za ten bozk by bolo bývalo hodno trpieť i muky Danteho pekla,^[11] lebo pri spomienke naň preniklo im dušu vždy nevysloviteľné blaho, ktoré im vyčarilo úsmev na perách ešte i vo chvíli skonania.

Keď odpočívala Annalena v objatí Baldaccia, keď jej vbozkával do uška všetku svoju lásku, zdalo sa jej také smiešne, že by sa mala vydať za messera Bartolomea len preto, lebo ju videl sa kúpať! Veď čo je na tom? A keby ju videl i sto ráz, tak jednako je ona len Baldacciova. Bola a vždy bude! I keď ho ešte ani nepoznala, bola jeho. Veď či je vôbec možné na to i len pomyslieť, že by mohla milovať iného ako Baldaccia? Milovať a bozkávať a byť vôbec jeho, jeho, jeho, každou túžbou svojej duše, každou žilkou svojho tela?

Keď o krátky čas požehnal ich sobáš sám monsignor Orsatto v krásnom chráme Santa Maria Novella, veru nemysleli na nič iné ako na svoje blaho. Veď sú už teraz svoji naveky. A ako by nie, keď ich sám svätý biskup požehnal a celá Florencia sa tešila ich láske?

Na svadbe bol i Cosimo de Medici^[12] a nechýbal ani znamenitý messer Neri di Gino Capponi, ktorého vplyvu sa Cosimo viac obával, ako hocikoho iného v meste s címerom červenej — krvavej — ľalie.

Messer Bartolomeo Orlandini nebol na svadbe, i keď Annalena a Baldaccio i nemysleli naňho, on na nich nezabudol.

*

Messer Cosimo de Medici nebol roku 1448 ešte taký starý, a Florenťania ho jednako volali „starým“. Ale nie div. Veď čo on mal všetko na hlave! Bol najbohatší človek vtedajšieho sveta a pritom musel všemožne skrývať svoje nesmierne bohatstvo, aby mu jeho milí spoluobčania nepodrezali hrdlo len preto, lebo sa obávali, že keď môže za svoje peniaze kúpiť všetko, že si kúpi aj ich slobodu. Len pre nich staval najkrajšie chrámy a paláce; o kom počul, že je v biede alebo v peňažných ťažkostiach, či mu bol priateľom, alebo nepriateľom, tomu, či sa mu to videlo, či nie, vypomohol pôžičkami, darmi. Neprijal nijaký úrad, žil ako skromný občan, a jednako bez všetkého postavenia panoval v slobodnej Florencii, lebo každý hľadel len jeho vôľu.

Vlastne nie každý. Lebo messer Neri di Gino Capponi mu hľadel do karát a bál sa, že ani nevedno ako, vo chvíli oduševnenia alebo slabosti občanov, možno i proti jeho vôli, urobia Cosima alebo jeho dediča tyranom. Baldaccio d’Anghiari velil vojsku republiky a bol najsrdečnejším priateľom znamenitého messera Neri di Gino Capponi.

Cosimo v prostých tmavých, súkenných hábach, s čiapkou so strieškou na hlave, klopkal svojou palicou pomaly po Lungarne pozdĺž Arna. Jeho tvár neprezrádzala radosť, keď sa zišiel s messerom Nerim. Niežeby mu bol taký nepriateľ, ale preto, lebo mu zišlo na um, že mu má povedať nemilú vec.

— Ako si so zdravím, messer Cosimo? Počul som, že si mal záchvat zimnice, — oslovil ho Gino Capponi.

Cosimo sa oprel obidvoma rukami o svoju palicu.

— Mal som, messer, a možno i mám. Ale nie pre maláriu. Je to iná vec. Vieš, čo je divné? Divné je, ako sa chlapi tvojho priateľa držia. Zasa včera, v albergo^[13] Gianniho, vybili všetkých hostí, lebo ktorýsi čosi poznamenal na messera d’Anghiari.

— No, čo je na tom? — divil sa messer Neri, dvíhajúc plecia. — Patrí sa, aby vojaci nedovolili nadávať na svojho veliteľa.

Cosimo kývol smutne hlavou.

— Len je chyba, čo povedal ten hosť! Povedal, že messer Baldaccio prerastie signorii^[14] hlavu, keď jeho „fanti“ neslúžia republike, ale jemu za peniaze mesta.

— Messer Cosimo, Baldaccia sa nemáte čo báť; on je najvernejší sluha mesta. Okrem toho však je tu gonfaloniere so svojimi štyrmi tisícmi chlapov, a tu sme i my: občania slávnej republiky. Vieš, že sa vieme biť, keď na to príde. Nasilu nás nedostane nikto do jarma.

Messer Cosimo sa mdlo usmial:

— Rozumiem, rozumiem. Myslíš, že skôr občania dobrovoľne sklonia šiju pod iné jarmo. Ale, caro mio,^[16] desaťtisíc hrdlorezov, oddaných na život a na smrť junákovi, ako je messer Baldaccio, môže veľmi mnoho urobiť. A kto vidí do duše našich milých florentských občanov, za koho by vytiahli svoje meče? Pamätáš sa? Na pokyn Albizziovcov vytiahli ráno proti signorii a napoludnie zbíjali domy Albizziovcov a zabíjali ich ženy a deti…

Messer Neri sa pohrdlivo usmial:

— Aké sú to daromné strachy, messer Cosimo, aké daromné strachy! Ručím ti svojím životom, že je Baldaccio taký verný sluha mesta, že by si v tom prípade, keby ho proti jeho vôli chceli urobiť pánom mesta, sám vrazil meč do srdca.

— Keby si len mal pravdu! Ale žijem už tak dlho, že som videl mnohé, s čím nikto nerátal, — odvetil Cosimo a zohol sa ešte väčšmi; stisol pery a jeho hladko oholená tvár dostala veľmi ustarostený výraz.

Messer Neri sa vystrel a pozrel s ostrým odporom na Mediciho:

— Viem, odkiaľ duje vietor.

— Odkiaľ myslíš? — spýtal sa messer Cosimo, prižmurujúc oči.

— Čvirikajú to i vrabce na stromoch. Náš milý gonfaloniere della giustizia,^[17] náš udatný Bartolomeo Orlandini, kuje svoje železo, kým sedí na gonfalonierskom kresle. Chce sa vyvŕšiť na hrdinovi, lebo odsúdil jeho hanebný útek pri Marradi a odobral mu krásnu a bohatú paniu. A ty, messer Cosimo, dúchaš do jeho vreca, aby si odviedol našu pozornosť od svojej práce proti slobode republiky.

Medzi rečami sa priblížili celkom k zábradliu nad Arnom, i obzrúc sa pobadali, že obďaleč nich sa tvoria hlúčiky počúvajúcich ich ľudí, a stíšili prihlasnú reč.

Messer Cosimo zasa kýval hlavou na znak svojho presvedčenia a temer šepkajúc, riekol:

— Môžbyť, že máš pravdu. Ale ohľadne mňa sa mýliš. Ak chcete, dokážem vám to: nechám vás tu a odídem do Benátok!

Messer Neri potriasol rázne prstom:

— Nemožno, messer Cosimo, nemožno! Ty vieš najlepšie, aká by bola Florencia dnes bez tvojich peňazí. Nemôžeme ťa prepustiť Benátkam, našej milej priateľke, čakajúcej len na to, kedy by nás mohla samou láskou zadusiť.

— A Dio,^[18] milý Messer Neri, — riekol Cosimo a odišiel. Odišiel nie preto, že by nebol mal čo povedať. Mal, i veľmi mal, ale radšej odišiel a zasa poklopkával pri každom kroku svojou palicou, kráčajúc Lungarnom. Hoci mal sotva päťdesiat rokov, išiel zohnutý a pomaly, ani keby mal sedemdesiat. Myslel si, že nechce byť pánom Florencie i podľa mena, keďže je ním skutočne. Ale má ním byť iný? Má teraz ísť každý večer spať s obavou, že ho nasledujúca noc alebo deň pán i podľa mena pozbaví zasa vlasti, keď nie i života? Veď už kadečo skúsil. Bol to veľmi tenký vlások, na ktorom visel meč nad jeho hlavou, a jedol už i chlieb vyhnanstva.

Dosť je takých slastí i len raz v živote…

*

Annalene a Baldacciovi už štyri roky trval ich deň šťastia. Tie štyri roky im boli jediným snom lásky, ktorú im boh okrášlil i utešeným dieťaťom, malým Averardom, preto, aby milujúc dieťa, milovali v ňom ešte väčšmi i sami seba. Ráno sa Baldaccio obliekal a Annalena a malý Averardo mu pomáhali. Kdeže by sa mohol bez pomoci toho pacholiatka obliecť! Veď len on mu vedel natiahnuť obuv a meč mu tiež musel on doniesť na pleci, hoci i s veľkou biedou.

— Otec, však by si sa bezo mňa nemohol obliecť? Mama ti nevie tú gombičku zapäť; to len ja viem však? — i krútil mu na rukáve sponku.

Baldaccio hľadel do očí Annaleny, ktorá so zlatým úsmevom pozerala na svoje blaho.

— Ty si chlap, bez teba by som si veru nedal rady, — riekol a pohladil pobelavé kučery na hlávke dieťaťa.

— Mama to nevie urobiť. A aká je mama smiešna: ona sa ti meča bojí. Však sa bojíš, mama, meča?

Annalena schytila Averarda a oblápajúc ho, bozkávala ho, kde len mohla. Chlapec sa jej bránil.

— Otec, pozri, mama ma vždy bozkáva, a ja som už mocný chlap, keď unesiem tvoj meč.

Messer Baldaccio sa obliekol a oblapil Annalenu, držiacu dieťa na rukách, a bozkával oboch dlho a vrúcne. Veď ich bozkával vždy dlho a vrúcne, keď odchádzal do svojej služby, ale dnes si Annalena myslela, že je ešte milší a srdečnejší ako inokedy.

Messer Baldaccio išiel každý deň do Palazza Vecchia^[19] pred signoriu, vlastne pred gonfaloniera della giustizia, aby dostal nariadenie pre vojsko na ten deň.

Annalena sa po jeho odchode vždy zaoberala len vecami, ktoré sa týkali jej muža a dieťaťa. Prvá jej povinnosť bola ísť do kostola ss. Apostoli poprosiť najsvätejšiu Madonu o ochranu pre muža a dieťa. Nezabudla ani na otca, messera Odoarda, ktorý bol taký dobrý a mal z jej šťastia takú radosť! Koľko ráz sa bez slova i hodiny díval, usmievajúc sa, na ňu a na malého výtečníka Averarda. A nikdy neprišiel s prázdnou rukou. Ó, otec zaslúžil, aby sa zaňho pomodlila. Len za seba sa nikdy nemodlila, nemala času…

Keď prišla domov, obyčajne vyšívala niečo pre Baldaccia. Bolo to veľmi potrebné, lebo páni vtedy tak radi nosili výšivky. A ktože by ich bol urobil krajšie pre Baldaccia a toho malého vydriducha Averarda ako ona?

Okolo jedenástej chodieval Baldaccio domov; keď neprišiel pre mimoriadnu službu, odkázal to po sluhovi.

Keď v kostole Santa Croce zvonievali na ostatnú omšu, vtedy prichádzal. Dnes už odzvonili na omšu…

Čudné, koľko ľudí chodí po ulici a ako živo rozprávajú. Muselo sa niečo prihodiť. Ale v tomto meste sú stále kadejaké nepokoje.

Annalena vyhľadala pekný červený hodváb a porovnávala ho s vyšitými už zelenými listami, či by sa hodil na kvet, pekný, veselý, lebo Baldaccio mal rád živé farby.

Zrazu začula na chodbe krik dieťaťa a nárek jeho opatrovkyne Catelly. Ľaknutie jej otriaslo údmi, i skočila k dverám: iste sa dieťaťu niečo prihodilo! Vo dverách sa zrazila so slúžkou; slúžka bola bledá a oči jej stĺpom stáli.

— Monna, zabili messera Baldaccia! Leží na Piazze pred Palazzom s odťatou hlavou!

Annalena sa chytila za hlavu a zúfalý strach ju niesol behom na Piazzu della Signoria.^[20] Nemala ďaleko, veď borgo ss. Apostoli ústi do nej.

Áno, bola to pravda: pred Palazzom Vecchiom ležala mŕtvola messera Baldaccia d’Anghiari. Na prsiach, posiatych ranami, bola položená hlava, hľadiaca jedným okom na okolostojacich Florenťanov. Druhé bolo zavreté. Či ozaj hľadelo i to na niekoho?

Aké nekonečné milosrdenstvo by bolo bývalo, keby Annalenu boli tiež razom preklali! Ale veď jej nebolo slobodno ublížiť, veď ona bola nevinná! Jej neurobili nič. Zabili len všetko blaho jej života. Annalena spadla zamdletá. Týždne neprišla k vedomiu. Mysleli, že už celkom stratila rozum. Ale pán boh sa ešte zmiloval nad ňou. Prišla k sebe, aby sa dozvedela, že i jej zlatý, jediný Averardo umrel. Nakazil sa od svojho kamarátika, malého Astora, i odišli obidvaja. Staré srdce messera Odoarda tiež nevydržalo toľko žiaľov: našli ho mŕtveho na hrobe Baldaccia a Averarda. Len Annalena sa navrátila z druhého sveta, aby videla, že je úplne sama. Nemala nikoho okrem boha a Madonny Santissimy.^[21]

I obrátila sa k nim! Zo svojho paláca urobila kláštor a pozbierala doň ťažko ranené srdcia, ktorých bolo dosť v zlatej Florencii. Veď „sloboda“ žiadala toľké obete! Myslela si, že keď budú spoločne prosiť Najsvätejšiu o skorý odchod, že ich akiste vyslyší.

Nevyslyšala. Ešte mnohé roky vše prepadol monnu^[22] Annalenu zúfalý bôľ za jej drahými. Mnoho ráz pretrhnúc vrúcnu modlitbu, hodila sa na zem, volajúc:

— Baldaccio mio, Averardo dulcissimo,^[23] prečo ste ma opustili?

Len otca nespomínala, lebo vedela, že mu je „tam“, na večnom pokoji, lepšie.

Musela pretrpieť i zvesť o spôsobe zabitia svojho Baldaccia. Gonfaloniere ho dal zákerne zabiť, bez slova obžaloby, bez súdu. Chodil s ním priateľsky po chodbe Palazza, keď pri jedných dverách zvolal: „San Sepolcro!“^[24] — i vyrazili zo siene vrahovia a preklali ho razom. Jeho ostatný výkrik bol:

— Povera Lena mia!^[25]

Nie seba ľutoval, a mal pravdu.

Mŕtvole odrezali hlavu a vyhodili ju na piazzu, rozšíriac o bohatierovi klebetu, že siahal na slobodu republiky. Ľud i vojsko prijali obvinenie mĺkvo, nevediac, kto mal pravdu. Jediný Neri di Gino Capponi nadal gonfalonierovi a signorii do vrahov. Zatínali päste, ale neodvážili sa ich naňho zdvihnúť, lebo pravda žiarila z neho presvedčivo a obžalobne.

Po rokoch sa stretla Annalena na ulici aj s messerom Bartolomeom, ktorého boh požehnal bohatstvom a krásnou rodinou. Pozreli si do očí: Annalena by za nič na svete nebola s ním zamenila spomienky na svojich drahých za všetko jeho šťastie.

Keď nadišiel čas konečného odchodu, Annalena vystierala blažené svoje ruky za zjavivšími sa jej milými, ku ktorým sa ponáhľala.

Či sa ozaj i messer Bartolomeo Orlandini ponáhľal tak pred súd, ktorý ho čakal?

*

Cosimo de Medici sa zavše utiahol do kláštora San Marco. Ako dobrý obchodník usporiadal všetky svoje účty s najväčším Obchodníkom sveta, ktorý ako nijaký platí za predložené účty, ale — predkladá na vyrovnanie i svoje.

Po usmrtení Baldaccia d’Anghiari šiel messer Cosimo zasa do svojej stálej cely v tých tichých múroch, okrášlených prekrásnymi freskami Blaženého frátra.

Dlhé dni hľadel so zamračenou tvárou na obrazy Fra Angelica, žiariace láskou a odpustením: nenapĺňali jeho dušu potechou, ale výčitkou, a to najbolestivejšou.

Po mnohých, v kajaní a súžení prebdených nociach, po sľuboch výstavby nových chrámov a špitálov, sa mu zdalo, že Fra Angelicov najdobrotivejší boh sa i jemu milostivo usmieva: zdalo sa mu, že z jeho najsvätejších rúk žiaria svetelné lúče najrozličnejších farieb; sú medzi nimi utešené, zlatom sa jagajúce a zúfalo čierne, vzbudzujúce v srdci drviaci smútok.

Ale v diali všetky splynú do prekrásnej zlatoružovej harmónie, tratiacej sa v jasnobelasom vesmíre.

Krásne farby mal na svojej palete Fra Angelico da Fiesole!^[26]

A ak najspravodlivejší a najdobrotivejší boh na konci všetko vyrovná?