ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sidka Morgenrotová je šikovné dievča. Má tváričku ostrú a oči lesklé ako myš. Móric Stern by si ju vzal, ale čo, keď má len dušu v tele a nádej u boha. Toto je jedna príčina, ktorá Sidke zožiera srdce a druhá menšia, vyplývajúca z prvej, že nemá pražiadny šperk a o štyri dni má byť tanečný večierok, ktorý aranžuje s druhými kamarátmi i Móric. Len dievča, ktoré nemá šperky vie, ako mu treští duša za týmito márnivosťami.

Starý Morgenrot je bankový penzista a keďže nemá nič, nuž tvrdí, že je to pre jeho poctivosť. Jeho žena si myslí, že jej Adolf je starý hlupák, ale pred ľuďmi tiež robí z núdze cnosť a chváli jeho statočnosť.

Sidka ráno pri káve mlčí, myká plecami a spúšťa kútiky. Mámi ju teší:

— Pozri, Sidkaleben, požičiam ti náušnice od tetky Rózy, vieš, že krajšie nikto nemá.

— Náušnice tetky Rózy, hahaha, veľká vec. Tie staré haraburdy, ktoré boli toľko ráz založené, že ich pozná každý úžerník, tie si mám vziať? Tie pozná iste i Móric. Čo si pomyslí, keď uvidí na mne tie staré hrkačky? Čo ste vy dvaja len za ľudia!

Mámi odula tučnú tvár a keďže má krátky dych, hovorí sekane, spievajúc pritom, ako keby bola Pražanka.

— Čo sme za ľudia? Tak hovorí jedna dcéra o svojich rodičoch? Bože spravodlivý. Neučila si sa, že cti otca i matku svoju? Čo sú to tie dnešné deti za stvorenia! Čo som sa natrápila s tebou!

— Načo majú takí rodičia deti, ktorí im nevedia ani len náušnice kúpiť? — ripostovala^[1] opovržlivo Sidka.

Morgenrotovi sa hlava vždy trasie väčšmi keď je rozčúlený. Teraz jedol rožok a zapíjal ho kávou. Chcel chytro odpovedať na útok dcéry, a preto mu zabehlo. Kašlúc a chrákajúc, jednako vydal zo seba s vypúlenými očami:

— Dcérka moja, s akým nam-máhaním sme ťa splodili a vychovali, a to je tvoja vďaka, že sme ti dali život. Život sme ti dali a čo sú šperky v porovnaní so životom?

Sidka sa tak prehnane smiala, že sa mala so stolicou prevrátiť.

— No, že mi to vyhadzujete na oči! Ale niečo také! Mohli ste radšej butóny splodiť, to je väčší kumšt.

Morgenrot spustil ústa a dívajúc sa rozľútene na Sidku, žuval ďalej rožok, nahnevaný i tým, že mu falošné zuby tancovali hore-dolu. Mámi len jojkala vyhadzujúc ruky dohora. — Bože spravodlivý, bože spravodlivý!

V susednej izbe sa ozvalo vrzgnutie dverí.

— Mlčte už aspoň, Feiglová prišla. Nemusí počúvať naše milé rodinné štebotanie, — upozornila Sidka rodičov, ktorí tak zatíchli, že Morgenrot prestal i mľaskať.

Feiglová bola bohatá dáma, ktorá bývala u Morgenrotov počas dvoch letných mesiacov. Bola to veľmi fajná neurastenicko-hysterická pani. Sklené dvere do jej izby boli zo strany Morgenrotovcov zastreté bielou záclonou.

Sidka skočila, odhrnula jeden koniec záclony, a dívala sa, čo robí pani Feiglová.

Mali jej oči vyskočiť, keď videla, že Feiglová prezerá svoje šperky. Mala ich a kadejakých na stole hodne povykladaných. V rôznych väčších-menších étui boli náramky, prstene, hodinky, náušnice rôzneho druhu. Feiglová vše vybrala jeden šperk a obzrúc ho, utierala ho hodvábnou šatôčkou. Sidka videla, že ukladá vyčistené šperky nazad do svojho kufra.

Ako jej duša horela za týmito drahocennosťami, precíti každé dievča, ktorého sobáš závisí od nich. Kývla matke, aby šla k dverám. Morgenrotka, tučná, silná osoba, sa ako mačka kolísala na prstoch, kým podišla k dcére, zachytávajúc sa cestou do stolíc a kredenca.

Sotva prišla k dverám, Feiglová naraz zastala v práci a ako keby niečo pozorovala, hľadela uprene na zem, potom zrazu hodila rukou a riekla: — Eh, musím ísť, musím ísť, — odložila šperk a vyšla rýchlo von z izby.

Vyšla a nechala všetky šperky na stole a v kufri.

— Vezmem si jeden, — šepla rozčúlene Sidka.

Adolf Morgenrot, starý, v poctivosti ošedivený muž, riekol ticho a zbožne, ako na požehnanie zdvihnúc ruky.

— Choď, dieťa moje, veď ich po tanci vrátiš. Vidíš, veľký boh pamätá na svojich. — I pozrel očami obrátenými na povalu.

Sidka obrátila kľúč, vbehla do izby Feiglovej a vychytila jedno étui z kufra.

Feiglová sa zakrátko vrátila. Sidka a jej rodičia stáli chvíľku ako stelesnené sochy pozornosti, boli samé ucho, čo bude robiť Feiglová. Míňali sa minúty a nebolo nič počuť. Mámi prešla zase k dverám a pozrela, čo robí Feiglová. Tá poukladala šperky do kufra a zavrela ho. Morgenrotovci si vydýchli.

Na mámi naraz prišiel strach.

— Bože spravodlivý, ukradla si náušnice.

— Ako ukradla, veď ich vráti po tanci, — odpovedal Morgenrot, trasúc rukami a hlavou. Sidka si myslela, že uvidí, čo sa bude robiť; podľa toho vráti, či nevráti.

Morgenrotovci sa cítili, ako sa cíti človek neoboznámený s traskavinami, ktorý nosí vo vrecku ekrazitovú patrónu. Bojí sa, že pri každom pohybe vybuchne.

I vybuchlo to už druhý deň ráno. Feiglová zase prezerala svoje šperky a hneď prišla na to, že jej jedny náušnice chybia. Feiglová bola fajná dáma, ale jej nervóznosť bola väčšia ako jej fajnovosť, i trhala s krikom zavreté dvere izby, v ktorej sedeli zase pri raňajkách Morgenrotovci.

— Otvorte, otvorte, tu sú zbojníci, vlamači, mordári, okradli ma.

Morgenrot sa tak zľakol, že sa mal zubami zadusiť. Mámi naraz rozbolelo brucho i utekala von. Sidka zachovala chladnú krv. I šla otvoriť dvere.

— Čo sa stalo, pani Feiglová? — hrala znamenite prekvapenú osobu.

— Ukradli mi náušnice. Fajné, krásne, drahé náušnice, čo mi dal môj muž na svadbu, — kričala pani Feiglová celkom tak, ako počula kričať svoju matku grajzlerku,^[2] keď jej chlapci ukradli ovocie.

Morgenrot si napravil zuby a interesoval sa primeraným spôsobom o veci, len tak, ako i jeho Sidka. Prešli do izby Feiglovej a prezerali šperky, dvere, kufor a krútili hlavami.

— Nie da gewesen,^[3] — riekol Morgenrot.

Prišla nazad i mámi, zo všetkých najväčšmi lamentujúc.

— To musela ukradnúť tá Mara, len tá Mara, kto iný! — kričala, zalamujúc rukami. — Poďme k nej!

Celá spoločnosť sa vybrala do kuchyne k Mare, ktorá škrabala zemiaky pri sporáku.

Mara bola dievka z dediny, prvý raz slúžila, hlúpa ako peň, ale telnatá ako modely moderných maliarov a sochárov. Ani nevedela, čo sa s ňou robí a už prišli na ňu zo všetkých strán nadávky, údery, štulce a zauchá. Mara si chytro zahodila na hlavu vrece, ktorým chránila svoje háby od špiny pri škrabaní a začala kričať, ako vládala.

— Ja som nič nevzala, čo ma bijú? Jój, rata, ľudia! Mamička moja, mamička, nedajte ma!

— Kde si dala tie náušnice, naskutku ich daj sem! — kričala Sidka.

— Takú hanbu urobiť nášmu domu, — kvílila žalostne mámi, štopajúc Maru do chrbta.

Morgenrot ju búchal po hlave, opatrne odskakujúc za každým úderom. — Ty zbojník, ty zbojník, daj náušnice!

Feiglová stála za nimi, nefajne plačúc: — Ajváj, moje náušnice, moje krásne, moje drahé náušnice!

Napokon zadychčaní prestali biť dievku, ktorá revala ďalej hlasom, že sa celý dom ozýval.

V takomto prípade je všeobecne prijatý zvyk prezrieť slúžkin kufor, hoci sa ešte nikdy nič v ňom nenašlo, lebo aj tá najhlúpejšia už vie, že ukradnutú vec najprv v ňom hľadajú. V tomto prípade sa však jednako našli medzi Marinými šatami dve jemné vreckovky Feiglovej. To považovali všetci inkvizítori za očividný znak, že Mara kradne.

— Pôjdem na políciu k četníkom, — rozhodla Feiglová, čo Morgenrotovci neschvaľovali, lebo že by to bola pre nich veľká hanba.

— Budeme ich ešte všade hľadať, — kričala Sidka a začala namiesto hľadania Maru znova štulcovať, ktorá teraz trucovito odvrávala: — Nech ma nebijú. Dajsamibože, pre dve mizerné šatôčky toľko kriku!

— Ja idem predsa ku četníkom, — riekla Feiglová tvrdohlavo a odišla z kuchyne.

Keď odišla, zatíchnutí Morgenrotovci dívali sa jeden na druhého. Po jednom tiež vyšli do svojej izby, plačúcu Maru nechali samu. V izbe povedal Morgenrot, stiahnuc trasúcu hlavu medzi plecia:

— Sidka, mein Kind, daj tie náušnice nazad, lebo vec je podozrivá. Budú ich aj u nás hľadať.

Mámi kričala: — Aký škandál, bože spravodlivý, aký škandál! Moja dcéra kradne!

Sidka skočila na matku: — Mlč! Nekrič, ako keby ťa na rošte piekli. Ja ich tak schovám, že ich nenájdu.

— Pozri, Sidka, beztak si ich nemôžeš vziať na ten bál, lebo každý bude vedieť, že sú to Feiglovej náušnice. Ja ti radšej kúpim pravé, amerikánske, echt, — riekol Morgenrot, stuľujúc prsty pred ústa: — Echt!

— Hneď ich daj nazad, — šepkala mámi rozhodne.

— Ale ako ich dám nazad? Kufor je zatvorený, — odvrávala Sidka.

Pozreli do izby Feiglovej: kufor bol zavretý.

— Vieš ty čo? — povedala mámi. — Máme ešte jeden kľúč od Feiglovej skrine, zakrúť ich do jej hodvábnej šatôčky a polož ich do skrine medzi bielizeň. A skriňu zavrieme. Nezbadá nič, bude si myslieť, že ich ona tam dala.

— Verrückt ist sie,^[4] eh, — zasmial sa Morgenrot, ktorému odľahlo na duši.

Sidka, hoc i nasrdená, urobila, ako matka kázala.

Za pol hodiny prišla Feiglová so slúžnym a četníkom. Zavolali i Maru do izby a inkvirovali ju.^[5] Mara revúc tajila, Morgenrot navrhol, aby prezreli izbu Feiglovej, či ich tam niekde nenájdu. Veď ešte nehľadali nikde, iba v kufri. A potom sa môže i ostatný byt prehliadať.

Slúžny, ktorému robila záležitosť veľký špás, pristal. I pozerali kufor Feiglovej a obdivovali jej šperky. Tam náušnice neboli. Prezreli zásuvky v stole, v nočnej skrini, až prišli i na bielizník a tam ich našli. Bola to radosť, keď ich četník vytiahol spomedzi bielizne.

Slúžny pozrel vyčítavo na Feiglovú a klepol si významne prstom po čele. Četník sa hrdo a sebavedome usmieval. Feiglová sa ukrutne zahanbila a Morgenrotovci začali robiť krik, že im takúto hanbu urobila.

— Sie sind verrückt!^[6] — kričal Morgenrot na Feiglovú. Mámi plakala, že ju nebolo možné uspokojiť, a Sidka skákala na zostrašenú dámu, prskajúc a zatínajúc päste. Prišla i Mara a revala, ako keby ju dreli, chcela tie vreckovky odrevať. Napokon odišiel slúžny s četníkom, nechajúc Feiglovú s rozľútenými ľuďmi.

Feiglová akosi urobila koniec celej záležitosti, darovala Sidke tenkú retiazočku na krk a Mare sto korún za tú bitku.

Morgenrotovcov veľmi mrzelo, že Mara tak ľahko prišla k sto korunám. Odišli do svojej izby a obzerali retiazku:

— Schnasse Frau,^[7] — riekol starý. — Tenšej retiazky ani niet!

— A tej mizernej Mare dala sto korún. Pomysli si, sto korún! — šepkala mámi rozčúlene od závisti.

Starý Morgenrot si cmúľal prst, ktorý si pri bitke na jednej Marinej gombičke oškúlil: — Ako som sa udrel pre tú zlú osobu. Ešte môžem dostať otravu krvi.

— Bože spravodlivý, to sa ti môže stať, — zakričala mámi, i utekala do kuchyne k Mare a Sidka za ňou. Obidve naraz skočili na Maru.

— Pán si oškúlili prst pre teba! — kričala mámi. — Dostane otravu krvi, — zasa Sidka.

— Budeme musieť doktora a apatieku platiť a to si len ty zapríčinila! — zúrila mámi, trasúc jej rukami pred tvárou.

— A kradla si aj tak, musíš do áreštu pre tie šatky! — dotláčala Sidka.

Mara zasa začala revať, utierajúc si oči-nos urastenými rukami, takými, že jednou zakryla celú tvár.

— Ty musíš zaplatiť doktorovi, ty si príčina, že sa pán oškúlil.

— A ak tatko zomrie, čo bude? — začala Sidka tiež kvíliť.

Mara naľakaná siahla za ňadrá a vytiahla odtiaľ stokorunáčku.

— Tu majú, nech si vezmú, koľko im príde za toho doktora a za tú medicínu.

Sidka chvatla stokorunáčku:

— Neviem, či to bude dosť, — i strkala ju do vrecka. Mámi, považujúc samu seba za dobrú osobu, poľutovala Maru:

— Nebich!^[8] Sidka, daj sem tie peniaze! — Sidka ich nedobrovoľne vydala.

— Mara, choď premeniť tie peniaze!

Keď Mara doniesla nazad drobné, vzala mámi štyridsať korún a dala ich slúžke, a šesťdesiat si strčila do vrecka zástery.

— Tu máš, dcéra moja, aby si nepovedala, že sme neuznanliví. Beriem len toľko, koľko nám príde. Ak bude ten doktor viac koštovať, to zaplatíme my.

Keď v izbe ukázali Morgenrotovi šesťdesiat korún a rozpovedali, ako k nim prišli, zasmial sa starý so zavretými ústami, lebo keď ich otvoril, padali mu zuby, i riekol, trasúc rukami a hlavou:

E, soi seid ihr!^[9]