ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izidor Bobecker vyšiel poobede z klubu, kde hral karty. Zastal vo dverách hostinca a vystykujúc si zápalkou zuby, obzeral oblohu. Doprial si porciu „Geselchtes“^[1] lebo vyhral v alšóši.^[2] Usmial sa, keď si pomyslel, ako šikovne si zašanžíroval zeleného túza, ktorý mu chýbal do kvartasbely. „Musia včaššie vstať, der Schwarz und Leberflech, keď chcú so mnou hrať!“ pomyslel si a pustil sa na cestu domov. Býval v susednej dedine, kde mal krčmu a pozemky. Keď vyšiel z mestečka na chodník, vedúci do jeho dediny, vybral nožík a začal si ním šparchať v zube, pričom prekrúcal tvár a obrátil hlavu, ako keby sa do neba díval. — Verflucht!^[3] — Naraz zastal v operácii a vybral nožík z úst. — Das ist Kopitnikens’Pferd, das Falbe, und vom Juro Kondrk das Schimmel!“^[4] — zvolal mimovoľne, lebo vyvrátiac hlavu dohora, zazrel na vŕšku pár koní vo svojej ďateline.

Keď prišiel k dedine, stretol svojho dvanásťročného syna Zoltánka. Zavolal naň: — Čo si slepý, nevidíš tie kone v našej ďateline? Čo si ich nevyhnal? Zoltán — si mykol čiapku, ktorá mu sedela až na ušiach, nazad hlavy. — Pozri, tatko, ty si povedal, že najlepšie predáš krm, keď ti ho v škode zožerú. Die Leute müssen das gut nahradenen.^[5] Preto som tie kone nevyháňal! — Bobecker sa zase zasmial (mal dnes dobrý deň) a potľapkal chlapca po hlave a po chrbte. — No, no, múdry chlapec si, múdry. Da haste fünf kronen.^[6]

O niekoľko dní sedeli v slúžnovskej kancelárii Bobecker, Kondrk a Kopitník a čakali na príchod slúžneho. Čušali, alebo sa šeptom dohovárali. Konečne prišiel slúžny (ktože to vie, čím bol predtým?), vysoký, tenký s visiacimi fúzmi a so zapálenými očami. Fľochol nepriateľsky na stránky, ktoré úctivo vstali, a chodil mrmlajúc a hlavu si šúchajúc po izbe. Robil dojem hlboko rozmýšľajúceho človeka. Naraz sa ťapol po čele, vzal na dverách visiaci kľúčik a vyšiel von.

Kondrk je chlap malý, chudorľavý, s nepomerne veľkou hlavou. Ako dieťa mal vodohlavosť a preto mal ohromnú lebku s maličkou tvárou, ktorá bola červená ako tmavá pivónia. Oči mal drobné, pichľavé. Bol nápadne málovravný a robil dojem človeka strašne zroneného. Bobecker bol fešný pán, ktorý slúžil „pri“ vojne. Chodil ešte vždy v bričesoch a v remenných kamašniach.^[7] Kopitník bol obyčajný chlap, taký nemastný-neslaný.

Kým bol slúžny von, dohovárali sa zase.

Bobecker riekol: — Zaplaťte mi za škodu, nepotrebujeme sa naťahovať. Kondrk zavyl bolestne, ako psík, keď mu stúpia na chvost: — Škodu! A môj Rubaj jedným zubčekom chytká ďatelinu! Kopitník: — Každý vie, že od ďateliny moja Frčka dostane hlavy bôl a pokazí si žalúdok. Vždy ju dávi, keď ďatelinu zožerie. Na to mám aj sto svedkov. Vidieť, že ju hlava bolí, lebo si ju tisne na studený múr. To vidí aj slepý. Tá a ďatelinu žrať! Ani za svet!

Bobecker: — Hovorte, čo chcete, narobili mi škodu asi za tisíc korún!

Slúžny vošiel do izby. Zavesil kľúčik na klinec a zohnúc sa, nadul líca a okrútil si dlhé fúzy na prsty a vytiahol ich do dĺžky, pričom škúliac pozeral na ne. Po tejto operácii sa vystrel a riekol: — Vyrovnáte sa?

Bobecker poznamenal, že sa on vďačne vyrovná. Kopitník sa spýtal: — A čo pýtate? — Bobecker: — No, pristanem na tristo korún pre dobré priateľstvo. — Kondrk zakvílil a pokrútil hlavou, ukazujúc tri prsty. Kopitník zhíkol, ako keby ho šidlom pichol: — Tristo korún! Slúžny zavolal: — Ondráš! — Vošiel sluha. Slúžny sa škrabal po stehnách a potom po hlave: — Aha, jo! Choďte mi kúpiť tri kilá cukru a prineste ho sem. Tu máte „peňáze“. — Potom mimochodom vrkol: — Vyrovnajte sa. — Kondrk zase zdvihol tri prsty. Bobecker: — Čo dvíhate tie tri prsty? To chcete tri stovky dať? Kondrk smutne pokrútil hlavou a Kopitník vykríkol: — Akoby, veď sa mu vari rozum nečistí. Tri koruny, tri, nie tristo! — Bobecker sa opovržlivo smial: — Tri koruny! Lacherlich!^[8] Smiešne. — Potom sa obrátil k slúžnemu s prízvukom, ako keby sa to samo sebou rozumelo, že mu tento dá za pravdu: — Denken sie sich Herr „Doktor“, drei Kronen!^[9] Celú ďatelinu mi zničia a núkajú za to tri koruny, čo si vy myslíte? Čo je to tri koruny!

Kondrk: — Len jedným zúbkom!

Slúžny sa díval von oblokom, ako keby ho do celej veci nebolo celkom nič. Naraz sa obrátil a škúliac, naťahoval si fúzy. Keď to skončil, povedal skandujúc: — Vy-rov-naj-te sa!

Hovorili hore-dolu. Prišiel sluha Ondráš a doniesol cukor. Slúžny: — Jo, teraz pôjdete a donesiete cigóriu z konzumu. — Dal mu peniaze a poťažkal cukor, mrmlúc čosi. Obzrel nahnevane stránky a zvolal nahnevano: — Vyrovnajte sa!

Bobecker: — No, viete čo? Doveziete mi drevo z hory za tú škodu.

Kondrk (trúchlivo): — Aké drevo?

Kopitník: — Vaše drevo?

Bobecker: — Moje drevo.

Kondrk kývol hlavou, na čo Kopitník poznamenal, že nedbá, poručenopánubohu.

Kondrk (plačlivo): — A merinda?^[10]

Kopitník: — No, ale merindu vy dáte?

Bobecker: — Dám, dám.

Kopitník: — Mäso, oštiepky, ako sa patrí?

Bobecker si pomyslel, že má doma chorého barana na skapanie. — Dám i mäso, i oštiepky dám, — a hodil rukou: — Ale keď chcete i merindu, musíte mi dve fúry doviezť.

Kondrk vzdychol zúfalo: — Dobre, dve, ale rum!

Kopitník: — Ako že by to bolo bez nápoja! Rum musí byť!

Bobecker: — Zerspring.^[11] Dám vám aj rum.

Slúžny (netrpezlivo a ostro): — Vyrovnajte sa!

Kondrk vytrčil dva prsty. Kopitník ako tlmočník sa obrátil k Bobeckerovi: — Dva litre rumu ku každej fúre. Čože by to bolo, na celý deň po pol litre rumu chlapovi!

Kondrk presvedčene: — Tak je.

Slúžny: — Choďte už do diabla! — Stránky odišli. Slúžny si vydýchne, vytiahne fúzy a sadne za svoj písací stôl. Vytiahne zo zásuvky vuršt a chlieb a je plnými ústami, mľaskajúc ani prasa.

O niekoľko dní mali podľa dohovoru ísť Kondrk a Kopitník Bobeckerovi po drevo.

Kondrk smutne: — Mišo, máš ty voz hotový?

Kopitník: — Ale kdeže by som ho vzal. A čo budem svoj voz drať? Nezošalel som.

Kondrk: — Poďme k nemu.

U Bobeckera, ktorý pohvizdujúc a fajčiac cigaretu, číta Morgenzeitung.

Kopitník: — No pôjdeme po drevo zajtra, ale voza niet.

Bobecker: — Voza niet? Vy mi máte doviezť drevo na vašom voze!

Kondrk: — Na chrbte nedonesiem.

Kopitník: — Keď voza niet.

Bobecker: — Der Schlag soll sie treffen!^[12] Zapriahnite do môjho voza.

Kondrk: — A kde máte to drevo?

Kopitník: — Ja som nikdy nepočul, že vy máte drevo! Čo za drevo? A je nachystané? Ktože nám ho ukáže?

Kondrk: — Musíte nám ho ísť ukázať.

Bobecker: — Do diabla! Ukázať? To celý deň zmárnim!

Kondrk: — My nevieme.

Kopitník: — Ak nepôjdete, dovlečieme čertvie čie drevo, a bude z toho oštara.

Bobecker: — Ja vám vyasplikujem,^[13] kde je to drevo. Veď je poznačené.

Kondrk: — Neviem, neviem.

Kopitník: — Daromné reči. Veď vás čert nevezme, keď sa preveziete. Bez vás nemožno ísť.

Bobecker: — Zerspring. Nuž dobre, pôjdem s vami.

Kondrk: — Merinda!

Kopitník (hrozivo): — Bez mäsa, oštiepkov a rumu ani na krok!

Kondrk (vytŕča prsty): — Rum!

Bobecker: — Dobre, dobre, nech vás čert vezme!

Druhý deň ráno prišli Kondrk a Kopitník, každý so svojím koňom. Krmu nedoniesli so sebou ani steblo. Bobeckerova žena, dosť driečna, čiernooká, ešte neučesaná, stála na dvore s hodným batôžkom merindy v jednej ruke; v druhej ruke držala košík s dvoma fľaškami rumu.

Kondrk (vytiahne fľašku a okoštuje rum, zmrští sa, skríkne plačlive): — Voda.

Kopitník (tiež potiahne): — To je rum? To je akási gebuzina. O takom rume nejdeme ani na krok. Dajte lepší.

Bobeckerová rapčí pocvičene: — Ale čo vám napadá! To je ten najfajnejší rum. Liter stojí osemdesiat korún. My ho vždy pijeme s čajom. Minule aj pán radca…

Kondrk (pomaly krúti hlavou): — Nemôžeme ísť.

Bobeckerová vojde do izby, a o chvíľu vyjde s mužom obliekajúcim si kabát, ktorý prisahá, že lepší rum ani nemecký cisár nepije, a že lepšieho už vôbec ani na svete niet, ako ten, čo im teraz dáva.

Kondrk (koštuje a zdvihne potom prst dohora, obracajúc pritom okále): — Lepší!

Kopitník (tiež koštuje): — Mhm. — Potom potiahne ešte raz a utrie si chrbtom ruky ústa. — No tak! Priahajme!

Keď zapriahli, vyjde Bobecker už doobliekaný von.

Kondrk: — Krm!

Koniec dlhého rečnenia bol, že Bobecker musel dať šúp slamy, hodný batoh ďateliny a za štvrtník ovsa. Jeho námietka, že tie kone nežerú ďatelinu, sa odbila Kondrkovou poznámkou, že len „zelenú, zelenú!“

Vylebedili sa na voz. Kondrk a Kopitník si sadli dozadu na šúp slamy a Bobeckerovi, ktorý sa chválieval, že keď slúžil pri vozatajstve, naučil sa s koňmi narábať, vtisli opraty do rúk a posadili ho na predok voza na ďatelinu a konečne šli.

Keď prišli do hory, prvé, čo Kondrk a Kopitník vykonali, bolo, že si sadli do trávy a vybalili merindu a rum. Daromné boli všetky Bobeckerove protesty, dokiaľ nezjedli a nevypili všetko, ani sa nehli. Iba potom sa pohli. Totižto na tom mieste, kde sedeli, tam sa vyvalili do trávy a driemali ani porezaní. A nebolo možno ich zobudiť, lebo keby sa na Bobeckerovo kliatie a štuchanie aj boli prebrali, robili sa, že spia a chrápali ani zakamenská píla.

Bobecker stobohoval. Ale čo mal robiť? Rozmyslel si vec a naložil voz drevom. Navrch musel ešte aj Kondrka a Kopitníka vyterigať, i doviezol večer všetko rúče domov. Pravda, staral sa aspoň o to, aby ich najhoršou cestou viezol, aby ich po skaliskách horou poriadne utrepalo a on sám išiel pešky popri koňoch.

Prvá vec, čo Bobecker doma urobil, bola — bol zlý ako čert — že strelil Zoltánkovi dve zauchá.

Po druhý voz dreva nešli. Kondrk a Kopitník sa Bobeckerovi vynukovali, že pôjdu, kedy len chce, ale Bobecker nikdy nemal kedy. (Der Schlag soll sie treffen!)