ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šrbáňovie chalupa čupí na nízkom kopci nad dedinou.

Oproti nej, za úzkou dolinou, jarabejú sa Veľký a Malý Rozsutec, skalnaté, jedličím kryté vrchy, ponášajúce sa jeden na druhý ani mláďa na medvedicu. Každý, kto hľadí na ne, musí sa čudovať tejto podobnosti. Mare Štrbáňovie, sediacej na vysokom prahu chalupy, veru ani na um nepríde, že sú na svete.

Tá nemá radosť z pekného pohľadu, naopak: zakaždým zastane, keď ich zazrie a prevracia bolestne oči dohora. Škrabe zemiaky, a keď sa zohne za nimi k opálke, vždy ju „ukrutečne“ zabolí žalúdok, ani keby nožom pichol.

Motá sa jej v hlave: „No, kto čo povie, nie je to so mnou v poriadku, nie veru. Zuza Mačukovie tiež sa tak žalovala, chodila i po doktoroch. Ale čože jej tí pomohli? Ak je zle, nuž je zle: doktor-nedoktor. Tí ťa len strašia a ťahajú z teba groš. A keby ho len bolo, keby ho len bolo!“

I uľútostila sa nad sebou a začala smrkať, lebo jej slzy tiekli dolu nosom. Vrecom, ktorým si pokryla šaty, utierala si oči, nos.

„Veď som ešte nie ani taká stará; čože je to dvaaštyridsať rokov? A takto ma to morí. Celkom ako tú Zuzu. No, a tá mala raka. Iste ho i ja budem mať, celkom iste. Dala sa operovať v špitáli a tam i zostala naveky. No, a čo to len stojí! Veď len za truhlu platil Juro vyše tristo korún. Toľký groš! A čo sme sa jej nahovorili a naprosili: Zuza, nedaj sa rezať, uvidíš, tam skapeš. Nepomôžu ti, a peňazí toľko miniete!“

Škrabala zemiaky a slzy jej na ne kvapkali.

„Keď umrieť, tak umrieť. Ani jedna z nás tu nezostane. Ale čo sa to len bude robiť, keď ma tu nebude. Akože si len tá Katrena dá rady i s Mišom i s tými deťmi bezo mňa. A to chlapča, ten Janíčko, veď sa to niekam podeje za mnou. Aké je len radostné, ako sa teší, keď ma vidí. Hľa, i včera sa skrýval materi za sukne a vrieskal spoza nej na mňa:

— Stará mama, a ma vidíš?

— Veru vidím, Janíčko, veru vidím. Ľaľa, doniesla som ti koláča.“

Mara vstala a zhodila zo seba vrece, potom sa zohla, aby vzala opálku a misu s oškrabanými zemiakmi.

— Jojojojoj, ako ma začalo, veď je to nie do vydržania!

Vo dvoje skrčená odniesla veci do kuchyne.

Pavo zvraštil žalostne tvár a poškrabal sa za uchom.

— Čuješ, Mara, to je s tebou akosi naozaj okrem špásu. Ale čo sa priam rozpustíš, pôjdeš zajtrajším dňom k tomu doktorovi.

— A čo mi ten pomôže? Povie mi, že mám raka, a len podaromnici vyhodím toľké peniaze. A ak mi povie, že mi niet pomoci, ja ti tam razom skapem.

— Nebuďže mi taká zostrašená. Veď koľkých ľudí bolí žalúdok, a preto ich hneď parom neberie. A peniaze tiež nemusíme požičiavať od susedov. Kým my budeme, budú i groše.

Rokovali o veci i so zaťom, s Mišom, a s dcérou. Mišovci boli sprvu tej mienky, že by sa mali so starou pani farárkou poradiť, čo by bolo treba urobiť. Dozvedeli sa o tom i susedia a do rána bolo pol dediny plno, že s Marou tam musí byť zle, keď idú s ňou do mesta ku „doktorom“.

Doktor Hrabáň Maru prezrel, prerevidoval, hmkal múdro a krútil hlavou. Napokon vyriekol, že má zapálenie žlčového mechúra a že jej on na to pomôže. Len aby ešte niekoľko ráz prišli k nemu. Dá jej medicínu a bude jej zapúšťať pod kožu. I dal jej injekciu. Mare bolesti prestali, celkom ožila a veselo prišli domov, spomínajúc celou cestou, akí boli hlúpi, keď nešli hneď k doktorovi a aký je Hrabáň múdry lekár. Veru, niet nad neho múdrejšieho.

Večer a ráno mala Mara zasa také bolesti ako predtým. Medicína, ktorú jej dal doktor, mnoho nepomáhala.

O dva-tri dni šli znovu k lekárovi. Zasa ju zapúšťal a bolo jej niekoľko hodín lepšie. Potom boli ešte niekoľko ráz u Hrabáňa. Napokon sa s ním rozišli a nadávali naňho práve s takou chuťou, ako ho boli prvý raz chválili.

— Nech ho tam boh skára! — mienil Pavo na rozlúčku.

Išli k inému lekárovi. Ten ju obzrel a spýtal sa, ako sa liečila. Keď ju vypočul, usmial sa, žmurkol a mrdol fúzom. Pomyslel si kolegiálne: „No pravda, tak sa viac zarobí.“ Mare riekol: — Babka, vy musíte ísť na operáciu. Tu sa vám nepomôže.

Mara zhíkla a zalomila rukami.

— Ach, bože-prebože!

— No namojdušu, Mara, to si už tam, — zvolal i Pavo.

— Nuž to mám raka!

— Ale to nemusí byť rak. Bude to len vred. Ale, pre istotu, choďte na operáciu.

Od strachu zabudla i platiť.

Cestou domov nič nehovorili. Pavo i Mara mali svoje myšlienky, ktoré si nechceli vyjaviť. Len keď už prichádzali pod svoje vrchy, riekla Mara zanovito:

— A čo sa bude čo robiť, ja do toho špitála nepôjdem. Keď mám umrieť, umriem doma, ale za truhlu tristo korún platiť nebudem.

Pavo hodnú chvíľu mlčal. Len keď kone vypriahal, riekol:

— Veď uvidíme, čo urobíme.

Mara pozrela naňho ostro, potom hodila rázne rukou:

— Nie, nepôjdeme!

Videla mužovi na očiach, že do výdavkov za nemocnicu a za drahý pohreb — ktorý pokladala za istý — nemá veľa chuti.

Zhovárali sa s Mišom a s Katrenou a so všetkými susedmi. Rád bolo dosť, i takých i onakých. Vyskúšali ešte i múdru babu z Lapčíc. Tá plietla kadejaké hlúposti, vzala groše a šla v čerty. Mara len nechcela na operáciu.

Ale bolo jej čo deň horšie: stonala, kvílila. Raz i krvou vracala.

— No, to je už iste ten rak, — skríkol Pavo, — to ti už škoda chodiť po špitáloch.

Mare práve vtedy vošlo do hlavy, že by čo ako mala ísť na tú operáciu. Len preto, lebo teraz už Pavo proti tomu brojí.

Zašla ešte ku starej pani farárke. Tá jej povedala:

— Dievka moja, choď ty do toho špitála. Neopúšťaj sa. Tam mnohým ľuďom pomôžu. Zo sto operovaných ak umrú štyria-piati. A to umrú len takí, čo sa zanedbali. Peňazí máte dosť, deti máte zaopatrené, dožič čosi i sebe. Choď, Mara, pánboh je dobrý, zmiluje sa nad tebou.

— Ale naozaj toľkým pomôžu? — zvolala Mara zadivene.

— Pravdaže. Tak zahynú len zanedbaní, ktorým je už duša na jazyku.

— To veru pôjdem, keď ste ma tak potešili.

— Len choď, dcéra moja.

Maru žalúdok bolel, ale vzbudená nádej ju poháňala, aby šla do nemocnice.

Vracala sa domov odhodlaná, že sa priam zajtra vyberie. Ale v noci nespala a zasa sa jej zdalo celkom isté, že jej niet pomoci. Jednako zostala pri svojom odhodlaní ísť na operáciu, nech sa to s ňou skončí tak, či tak. Život s takým trápením nie je veru nič hoden. Len výdavok za truhlu jej nedal pokoja. Pokladala za isté, že operáciou zahynie. Nech, nebude sa aspoň trápiť. Aleže by Pavo za hlúpu truhlu musel toľké peniaze vyhodiť? To sa nesmie stať. Celú noc si lámala hlavu, ako by sa to dalo zariadiť. I prišlo jej na um, že majú dosák pol záčina a Pavo sa rozumie do tesárstva; nech jej on zbúcha truhlu, tú si vezme so sebou do mesta. Či tak, či onak pôjdu na voze a do drabinovca sa vmestí i tá truhla. Prikryje ju kobercom, nikto nemusí vedieť, čo vezie so sebou. A ak by aj vedel? Nuž, poručeno pánubohu, veď nekradli ničie.

Už včasráno, keď sa zobudila, povedala Pavovi, čo vyhútala:

— Ktože to kedy slýchal, — zvolal Pavo, vyvaliac na ňu oči ako plánky, — ísť na operáciu s truhlou. Čože postupuješ z rozumu?

Mara, schádzajúc z postele, vystrčila schudnuté nohy spod periny a bila si päsťou do dlane:

— Ty nemáš rozum. Čože budeš toľké peniaze za hlúpe truhlisko vyhadzovať. Ja ti inak nepôjdem, len tak. Ak mi však neurobíš po vôli, obesím sa ti. Budete mať hanbu, že jej viac netreba.

— Juj, ale niečo také vymyslieť. To už ozaj len hlúpa žena vynájde! — hromžil Pavo, — veď sa nám celý svet bude smiať.

Chytro sa obliekol a utekal k zaťovi. Ale nielen zať, lež i celé susedstvo sa dozvedelo, čo Mara vymyslela a, pravda, odsudzovalo bláznivý výmysel. Odsudzovalo v prvý deň. Druhý-tretí začali ľudia i tak i tak rozmýšľať a štvrtý deň sa Pavo voľky-nevoľky chytil do práce. Mara totiž stála na svojom, že ona inak nepôjde; pritom stále stonala a prekrucovala tvár, že by sa bol kameň nad ňou zľutoval.

Pavovi pomáhal zať i skúsený mlynár, i urobili truhlu rúču, že bolo nežiaľ na ňu hľadieť. Mare vzali mieru, aby sa jej komótne odpočívalo v nej. Veru jej ju i závideli. Zafarbili ju na tmavohnedo, pribili na ňu plechový kríž a zo zlatého papiera čipky okolo vrchnáka. Všetci susedia sa zaujímali o prácu a prišli vše zapekačku vyfajčiť k tesárom.

Mara si vybrala háby, do ktorých ju mali obliecť a rúče ich uložila do truhly. Keď bola hotová, šla sa odobrať od rodiny a známych a nasledujúci deň včasráno vyšli na dosť ďalekú cestu do mesta. Pol dediny jej za náreku báb a vresku detí dávalo zbohom.

Pri všeobecnom náreku sa jednako všetci viac zaoberali truhlou ako Marou.

Doktori i opatrovníčky vo špitáli, všetci sa zbehli, keď počuli, že prišla chorá na operáciu, ktorá doviezla so sebou i rakvu. Čože, chorých tam videli dosť i nevídaných, ale takých, ktorí by hneď i truhlu dovážali so sebou, jednako ešte nebolo.

Pavo i Mara očakávali, že ich prijmú s poľutovaním, ako ich dedinčania boli vyprevadili, i čudovali sa a hromžili, keď sa celý špitál ozýval smiechom a žartovnými poznámkami. Z oblokov i polomŕtvi vyzerali aká to komédia.

Páni doktori sa just na truc pousilovali vyliečiť Maru, aby s tou truhlou v hanbe ostala. Operovali ju šťastlivo a ani nie o dva týždne bola zdravá ako orech.

Pavovi odpísali, aby si prišiel po vyliečenú ženu. Mišo i Katrena sa doviezli s ním. Bolo to radosti, hoc sa Mara i pretvarovala, že jej je ešte ani nie celkom dobre, lebo sa pre tú naničhodnú truhlu hanbila. Veď sa jej už i počas liečenia dosť naprekárali s ňou. Bola by teraz vďačne tristo korún ofrflala, keby nebola to truhlisko so sebou vliekla.

Čo teraz robiť s ním? Naspäť ho nepovlečú.

— Nie, bohuprisahám, ani za teba, — klial nasršený Pavo.

— Ale, nuž darujte ju špitálu; však sa tu vždy nájde chudobný, ktorý ju vďačne prijme. V takom veľkom špitáli ľudia mrú, — poradila Katrena.

— Eh, možno, že sa nájde niekto, kto ju aj odkúpi. A čo hneď za čo-za to. Ale zíde sa nejaký groš na olovrant. Keď sme už tak vyviazli z tej biedy, mali by sme si zapiť, — mienil Mišo.

— Veru čosi hovoríš, — podotkol Pavo. — Tuto, hľa, tento pán nám azda poradí, ako by sme to najlepšie urobili.

Vrátnik za dobrú diškréciu vďačne predal truhlu. Dostali za ňu toľko, že i pre deti nakúpili cukríkov, koláčov a veru ešte i Mara spievala hore Riekami, hoc jej doktori prísne boli zakázali, že dlhší čas nesmie užiť nijaký nápoj.

Ale načože sú lekári? Aby ich ľudia poslúchali? To veru nie. Veď by to ani sami nechceli, lebo veď by prišli najmenej o polovicu práce a zárobku.