ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán advokát dr. Michal Haviar pokladal sa za veľmi znamenitého právnika a neobyčajne múdreho človeka. Nad slnce jasnejšie mu dokazovalo oprávnenosť tejto mienky to, že mal dobrú fiškálsku kanceláriu. Keď bola reč o tom, tvrdil, že ľudia veľmi dobre posudzujú iných ľudí a že hlupákom sa nedá nikto zastupovať. Jeho kolega dr. Grünfeld, duchaplný a lenivý žid, sa smial, keď počúval takéto reči.

— Milý Michal, ľudia sú z veľkej väčšiny hlupáci a majú dôveru len k seberovným. Ty robíš krik a nadrapuješ sa pred súdom, preto si klienti myslia, že by si dušu dal za ich pravdu. Ty najlepšie vieš, aký je to švindel. U teba nehrá zástoj spravodlivosť, ale tvoja samoľúbosť a tvoj osoh. Veď musíš uznať, že sa do práva vlastne tak rozumieš, ako do integrálov pán sudca Pištiak, ktorý zbledne, keď vidí obyčajný zlomok.

Vysoký Haviar hľadel zhora na malého Grünfelda a štuchajúc mu prstom do brucha, tisol ho pred sebou.

— Vilo, ty si darebák, hráš celé popoludnia a noci v karty, preto ľudia hvízdajú na teba. Aby si svoje darebáctvo zatušoval, nadávaš na iných usilovných ľudí a neuznávaš ich kvality.

— Haste krach, — smial sa Grünfeld, — tvoje kvality! Budem o nich rozmýšľať, keď budem mať na to čas. Kvality! Rozumieš krakelerstvu?

Haviar zvrtol Grünfelda k sebe chrbtom a posotil ho, takže chytro zbehol dolu troma schodmi, vedúcimi z predsiene súdu na ulicu. Grünfeld zastal pred budovou a hľadel za kolegom domov kráčajúcim, ktorý so vztýčenou hlavou, nohami sekajúc, sebavedome pozeral okolo seba.

Grünfeld si mrmlal:

— Namyslený mamľas. Myslí, že vyhrá každú bitku. Ako hádže tými čaptavými nohami. (Haviarove dlhé nohy šli trochu do x.) So c Chammer.

Haviar v predizbe svojho domu stretol svoju ženu, ktorá počujúc jeho vážne kroky, vybehla z kuchyne v dlhej zásterke s vlasmi belasou šatkou zaviazanými a so zamúčenými rukami. Pekná osoba hľadela naňho — ako sa mu zdalo — prísne. Usmejúc sa, kývol jej rukou na pozdrav:

— Pá, Sonička!

— Nemal by si nosiť tie knickerbockerky,^[1] napristanú ti dobre. Máš veľké nohy a nohavice sú ti pridlhé, siahajú ti do polovice lýtok. Si ani šustrov syn, vyobliekaný sviatočne. Čaká ťa Sailerová.

Zvrtla sa a zmizla v kuchyni.

Haviar, zobliekajúc zvrchník, stál pred zrkadlom a hľadel na seba. Videl sa vo veľkom zrkadle celý. Žena mala pravdu, nohavice boli pridlhé a nohy má naozaj veľké. Prihol sa k zrkadlu a skúmal si tvár. Na nose a na lícach sa mu robili lilavé žilky. Šúchal ich koncami prstov, neosožilo to. Mrzuto si myslel, že je ešte nie taký starý, aby sa mu tvár kazila. Sailerová to pobadá. A načo chodí k nemu do domu? Môže odkázať, že je tu, vyhľadal by ju. Však má tu rodinu v meste. Hm, tie žilky! To je možno i od vína. Nemal by toľko piť, alebo prestať celkom. Soňa sa hnevá, žiarli. Eh, čo, ženy vždy žiarlia. A preto zapára doňho. Inokedy nerobila poznámky na jeho nohy a teraz mu ich vyhadzuje na oči, spomínajúc šustra, vediac, že ho tým dopaľuje.

Popravil si kravatu a hľadel urobiť pred zrkadlom uradostenú tvár: Takto? A či takto? Zasmial sa na sebe. Potiahol si kabát a vošiel do kancelárie.

— Ruky bozkávam, milostivá pani barónka! — zvolal veselým hlasom.

Ako vždy, tak i teraz ho radostne dojalo vedomie, že tá elegantná, vysoká postava — pani barónka Sailerová — je jeho milenkou. Zdala sa byť strunisto chudou, hoci jej údy boli plné a prsia i bedrá okrúhle napínali svetlozelené hodvábne šaty.

Sailerová sa mu usmiala a položiac ukazovák na ústa, fľochla sivými očami dookola a pokrútila k tomu otázne hlavou.

Haviar kývol záporne hlavou. Medzitým bol prešiel celkom k nej. Ženská sa mu hodila na prsia, oblapili a bozkávali sa náruživo, šeptajúc si ľúbostné mená.

— Prídete zajtra do Bučíc? — pýtala sa o hodnú chvíľu hlasne.

Haviar jej držal tvár v rukách a hľadiac jej do očí, odvetil:

— No, veď musíme, máme tam repozíciu.

Hovoril schválne hlasne, aby ho bolo počuť i v susednej kancelárii, v ktorej pracoval koncipista dr. Skalka a slečna Ilona Machnová, klepačka.

— A kto všetko príde? — pýtala sa ženská, naprávajúc mu kravatu.

— Okrem mňa advokát Grosz, sudca a pisár.

— Nech sa vám páči ku mne, na olovrant, — žmurkla naňho sľubujúcim úsmevom.

Haviar hľadel na ňu túžobne a zašepkal:

— Prídeme. Možno budem mať trochu šťastia…

— Iste budeš mať. Neboj sa. Zariadim veci tak, aby sme mohli byť spolu — aspoň hodinu.

Dvere sa otvorili a vošla dnu slečna Ilona s aktom, krokom mäkkým ako mačka. Ale druhá žena jednako pobadala pomaly sa otvárajúce dvere, a keď vošla Machnová, už sedela vo foteli na dva kroky od Haviara, ktorý však ostal stáť s rukami spolovice roztvorenými a nahnutý k Sailerovej.

— Pán doktor, Skalka sa dáva pýtať, či má apelovať proti výroku vo veci Ignáca Schneidera?

Haviar sa na slová Ilony prekvapene strhol, lebo len vtedy zbadal, že vošla do izby, keď sa ozvala. Zapálil sa a hnevne odsekol:

— Pravdaže apelovať. Ináč, prečo sa Skalka sám nepýta? Čo posiela vás? Či ste vy jeho slúžka? — kričal urážlivo.

Machnová mala už okolo tridsať rokov a bola skúsená vo všetkých úskokoch lásky a domácich nesvárov. Jej tvár robila dojem obnosených, kedysi pekných ružových hodvábnych šiat; pozrela na Sailerovú, s prepiatou ľahostajnosťou hľadiacu, prižmúrila ledva badateľne viečka a pohnúc pohrdlivo spodnou perou, bola tak na čistom, čo sa stalo medzi tými dvoma, ani keby to bola na filme videla. Srditosť, nemotornosť Haviara a neprirodzená chladnosť Sailerovej jej vyzradili všetko.

Sailerová bola tiež úplne istá, že Machnovej nikto na svete nevybije z hlavy, že sa bozkávali, preto keď Machnová vychádzala z izby, urobila nepatrný, trucovitý posunok hlavou, ktorý jej potvrdil na žulovú istotu všetko, čo predpokladala. Keď Machnová vošla do druhej kancelárie, kývla Skalkovi, na ňu so zvedavosťou hľadiacemu, pohrdlivo rukou a hlavou:

— No-ná, nie!

Skalka sa jedným kútikom usmial:

— Háveď!

Zatým ukázal hlavou smerom do druhej kancelárie a kuchyne, v ktorej bola Haviarová.

Machnová rozumela, že sa pýta, či povie Haviarovej, čo pobadala, i hodila rukou:

— Myslíte, že ženská, ktorú muž už niekoľko týždňov klame, je taká slepá, že by to nevidela? To ste len vy chlapi takí slepí vo vašej bohorovnej namyslenosti.

— A nehlesne. Iná by mu oči vyškriabala.

— Dajte si pokoj, ani ona je nie taká, ako bola. Tak sa zdá, že má svoju metódu.

— To je on hlupák na kubuse. Toho dôkazom je i to, že s tou maškarou klame svoju krásnu ženu.

— Vy ste šuhaj z Kapušian a nemáte nielen ženy, ale ani vtipu, milý doktor. Sailerová je veľmi nebezpečná osoba, srší z nej túžba za láskou. A hoci je jej tvár nie taká pravidelná ako Sonina, ale jej postava, jej pohyby dráždia do zbláznenia. Keby vám len malý prst podala, i vy by ste sa šaleli za ňou.

Skalka sa uprene zahľadel na Machnovú, ktorej teraz blýskali pekné čierne oči, a riekol napokon:

— Možno. Veď mňa len to zachránilo od zblaznenia do nej, že ma moja láska k tebe odrazila od takého úpadku, — i hodil jej pyštek.

Ilona mu vyplazila koniec jazyka a zašepkala:

— Babrák! — ale takým spôsobom, že sa zasmial a zahrozil jej päsťou so žartovnou zúrivosťou.

Soňa, pani Haviarová, bola dcérou podhorianskeho mestského lekára Stálika. Bola skončila šesť semestrov na medickej fakulte v Prahe, keď sa v Starom Smokovci spoznala s dr. Haviarom, ktorý bol i vtedy veľmi panský, hoc i trochu s malomestskou šviháckosťou vyobliekaný a džentrícke spôsoby napodobňujúci človek. Zapáčili sa jeden druhému a Soňa nechala medicínu a vydala sa za fiškáľa. Boli už spolu skoro desať rokov a mali sa veľmi radi. Asi pred dvoma mesiacmi prišla do Haviarovej kancelárie s akousi právnou vecou pani Eva Sailerová, ktorá vpadla ani silná kvapka čiernej špiny do nezakaleného mlieka ich blaha.

Soňa je i dnes pekne urastená, nadprostredne vysoká osoba. Od rokov koná telocvik a jej postava je možno trochu prisilná, ale nie od tuku, ale skorej silou pružného svalstva. Jej ramená sú okrúhle, ale pri napätí vidieť v nich hrať svaly a jej biele, opatrované ruky robia pri všetkej jemnosti dojem, že by vedela nimi dobre poobracať toho, kto by sa do nich dostal. Jej trochu priokrúhla tvár je mäkká, pokožka krásne hladká a ružová robí dojem veselosti a dobrotivosti. Spodná pera je plnšia ako vrchná a o pomyslenie vyčnieva.

Hoci ženská, v konaní ju vedie nielen cit, ale často veľmi badateľne i uvažovanie.

V jej konaní sa ostro vyráža črta prostoty a úprimnosti; opovrhuje akýmkoľvek nadrapovaním a odporný jej je v našom obecenstve taký dôležitý zástoj hrajúci, nevkusný lacný prepych.

Soňa bola v porovnaní s inými dámami vysokovzdelaná pani. Čítala mnoho, a nielen pre zábavu, alebo preto, aby sa mohla čítaním chváliť. Čítala mnoho i preto, aby pestovala v sebe chuť a vôľu k sebadisciplíne a obetavosti. Majetkove patrila medzi vyššiu buržoáziu, ktorej dámy sú často také do nevystátia svojou prepiatou jemnosťou, svojím prázdnym, daromným prepychom a svojou najpovrchnejšou vzdelanosťou. Vypestovala v sebe pocit samostatného úsudku, ktorého sa držala, hoci sa presvedčila, že ho zavše musela i meniť. Počula však o jednej veci toľko rozchodných mienok „zo smerodajných kruhov“, že pokladala i svoju za oprávnenú. Svoju, hoci od všeobecnej odlišnú mienku nikdy sa neostýchala vysloviť. Škriepiť sa neškriepila, ale povedala otvorene, čo sa jej páči a čo nie, a prečo.

Opovrhovala polovzdelanými ženami, hoci so skončenou vysokou školou ktoré, chcejúc preukázať akýsi vyšší životný štandard, odsudzovali panie, zaoberajúce sa domácou prácou a príležitostne hovoriace o nej. Takýmto osobám je najmä rozhovor o slúžkach posmešnou vecou. Ale rozhovory advokátov o právach, lekárov o chorých, umelcov o ich dielach pokladajú za naskrze oprávnené. Prečo nesmie domáca pani hovoriť o veciach, ktoré tvoria jej životné záujmy, ale musí trúsiť nezrelé rozumy o literatúre, umení, politike, keď ju to vlastne ani nezaujíma, a keď cíti, že sa do toho nerozumie? Či je to nie len vplyv márnivosti? Koľko ráz bola počula od ľudí povolaných, že pokladajú za najtrápnejšie spoločenské povinnosti pohovoriť s priemernými inteligentnými dámami o umeleckých dielach. Sto ráz radšej o móde a o tenise, alebo o skvelých vlastnostiach ich detičiek.

Soňa bola presvedčená, že domáca pani, stojaca na výške svojho povolania, poučená základne o výchove detí a zaobchádzaní s čeľaďou, rozumejúca sa do kuchyne, trochu i na fyziologickom podklade, tvoriaca pre svoju rodinu milú domácnosť, musí byť aspoň taká i všeobecne vzdelaná osoba, ako hoci nejaká pani doktorka alebo profesorka.

Stála pri stole v kuchyni a vyzerala oblokom vše na príjemne uriadenú záhradu, pričom vykrajovala z pripraveného cesta pečivo. Práca nehatila jej myšlienky. Z dvoch strán stáli pri stole jej dvaja chlapci, šesťročný Dolo a osemročný Mico. Šuhajci vyzobávali spod jej rúk hrozienka alebo kúsky mandlí, ktoré ani nedráždili tak ich chuť, ako skôr ich vôľu zahrávať sa s maminou, ako ju volali. Soňa všetečníkov vše ťapla šikovne po ruke, pričom im spôsobovalo veľké potešenie, keď sa úderu vyhli.

Šuhajci veselo štebotali. Tentoraz však ich mať, ktorá inokedy vďačne žartovala s nimi, nebola pre to naladená. Temný nepokoj tlačil jej srdce. Rozličné myšlienky sa jej prepletali v hlave a zvyšovali jej starosť a bolesť.

— Terka, — zvolala na kuchárku, — daj tým chlapcom mandlí a hrozienok. A vy berte sa do záhrady, nezavadzajte mi tu.

— Mamina, ak nás tu nenecháš, nebudeme ti to pečivo jesť. Uvidíš, ako sa budeš hnevať, — vyhrážal sa jej Dolo.

— No, vy ste z tých! To je moja najmenšia starosť.

— Mamina, neboj sa, — tešil ju Mico — ja som poslušný a zjem i Dolovu porciu.

Napokon ich s milým, ale nepoddajným úsilím vytisla z kuchyne. Ani jej tak v práci nezavadzali ako v rozmýšľaní.

Už i sama pobadala, i jej známi a priatelia jej našepkali, že pomer jej muža a Sailerovej je nielen taký, aký má byť medzi advokátom a jeho klientom. Je v tom hodne viac. Schádzajú sa nielen v kancelárii a pri súdoch. Soňa videla svojho Michala hovoriť s ňou u nich v salóne alebo v dennej, lebo uviedol tú osobu i k svojej žene, a bystrosti jej pozorovania neušli pohľady a úsmevy, ktoré si vymieňali.

Posledne, v utorok, keď Miško razom pretrhol prácu s akousi apelátou a odišiel o tri štvrte na päť, našla na stole Sailerovej vizitku, na ktorej nebolo nič napísané, len „5. II.“. Čo to znamenalo? Iste čas a miesto schôdzky. Prečo by bol odišiel tak razom pred piatou, keď mal s apelátou pilnú prácu, ktorá musela už nasledujúci deň byť hotová?

Dosiaľ neurobila mužovi nijakú narážku na tento pomer. Úfala sa, že to prehrmí samo od seba. Možno teraz v lete pôjde Sailerová do kúpeľov ako každý rok. A jeden-dva mesace trvajúca rozluka možno postačí, aby sa rozišli. Soňa chcela muža čím najväčšou láskavosťou a oddanosťou znova pripútať k sebe. Mala ho veľmi rada a on ani v najmenšom nepreukazoval k nej nejaké ochladnutie. Naopak, bol omnoho pozornejší, ako býval. Ale niekedy jednako nemohla potlačiť záblesk žiarlivosti a Michal, pozorujúci ostro jej správanie, to pocítil. Ináč veselej, ku každému milej žene teraz neprestajne ležala na duši vše hustejšia, vše redšia chmára, ako sa ten pomer skončí. Teraz sa to ešte nezdá byť nebezpečným, ale kto môže povedať, ako sa tá hra s ohňom skončí. Do čoho môže vohnať ľudí nielen náruživosť, ale i zle chápaná „rytierskosť“ a „česť“.

Vyrezávanie pečiva rozličnými formičkami nebola taká práca, ktorá by zamračila čelo takej veselej osoby, ako bola Soňa, a jednako i jej Terka i Hanka pobadali, že dnes je pani nie taká, ako obyčajne býva.

A nebola. Umom jej preskakovali všelijaké predstavy a spomienky. Michal bol jedným z mnohých detí chudobného obuvníka. Doma zažil len nedostatok a v rodinách, kam i on vše — aby dostal niekoľko grajciarov diškrécie namiesto učňa — zanášal hotovú obuv, so závisťou zazeral mnoho ráz na prebytok a na prepych. Jeho rodičia hovorili o bohatých ľuďoch ako o „pánoch“ a povýšených tvoroch. „Hja, dobre pánom“, „Keby som i ja bol pánom,“ denne sa mnoho ráz opakovalo. V detskom veku vštepených doňho dojmov sa nemohol striasť cez celý život. Vždy cítil k „pánom“ akúsi otrockú úctu a nič si tak nežiadal, ničím sa tak nehonosil, ako teraz svojím panským bydlom. Keď ho niektorý džentrík zavolal na posiedku do klubu, nemohol mu odrieknuť, hoci už mnohokrát a úprimne sľuboval svojej žene, že viac nevystane, keď ho ráno po lumpačke bolela hlava a mrzelo ho, že hlúpo vyhádzal mnoho peňazí len preto, aby ukázal, že vie i on byť gavalierom.

Táto jeho nepochopiteľná úcta pred pánmi a napínanie žiť podľa možnosti „panským“ životom bol jediným kameňom úrazu medzi ním a jeho ženou, ktorá nemala zmyslu pre ten rešpekt pred bohatými alebo spoločensky vyššie postavenými ľuďmi. Necítila naskrze nijakého rozdielu ani medzi chudobným, ani medzi bohatým a sebou. Keď jej muž preto robil niekedy výčitky, odpovedala mu:

— Ty si, braček, chudák, rodený otrok. Daj mi pokoj s takými daromnosťami!

— Ty, ty si chudák, ty robíš zo seba žobráka. Povinnosť majetku donáša so sebou, že ho máme po pansky stroviť a dať chudobnejším možnosť vyžiť.

— Povinnosť majetku donáša so sebou stroviť ho, aby mali aj iní z neho osoh, ale nie takým spôsobom, že sa budeme hlúpo opičiť. Ty chceš vyhadzovať peniaze na prepychové veci, koberce, šperky, kožuchy. Daj mi tie peniaze, urobím s nimi pre chudobných omnoho viac ako ty, ktorý ich obetuješ nie dobročinnosti, ale márnivosti.

A jednako jej kupoval vše šperky a podobné daromnosti, nevediac jej inakšie preukázať svoju lásku. A ona prijala dary vďačne. Či len z lásky, či ho nechcela uraziť? Nuž, bola jednako tiež žena.

Úfala sa, že sa so Sailerovou vlastne len preto schádza, lebo je paňou rakúskeho baróna, ktorý si kúpil majetok na Slovensku. Barón Sailer si Evičku Lonkayovú, dcéru sedmoslivkárskeho stoličného úradníka, bol vzal za ženu už ako blízko šesťdesiatročný; pred dvoma rokmi ho porazilo na pravý bok a od tých čias nemohol opustiť posteľ, bol úplne odkázaný na milosť opatrovkyne. Sailerová, ktorá sa majetkove dokonale zabezpečila, žila teraz po junkersky,^[2] užívajúc všetky pôžitky plným dúškom. Mala vtedy dvadsaťosem rokov a bola v plnom kvete svojho telesného rozvitku.

Soni prichádzali na um i dôkazy lásky jej muža. Pred dvoma rokmi ju bol uštipol jedovatý komár na nohe, ktorá jej veľmi opuchla a zapríčinila vysokú horúčku. Bolo to nebezpečné otrávenie krvi. Haviar utekal s ňou nočným časom na kliniku do Bratislavy, kde tri-štyri dni bol jej stav medzi životom a smrťou. Len nekonečne starostlivému ošetrovaniu samého predstaveného kliniky sa podarilo zachrániť jej život a zdravie bez poruchy. Haviar cez celý čas jej nebezpečného stavu neopustil jej izbu; temer nejedol a nespal, kým nenastúpil obrat k lepšiemu. Opakoval jej stále:

— Sonička, ak odídeš, pôjdem s tebou. Nemôžem žiť bez teba.

A sto maličkostí, celý spôsob jeho zaobchádzania s ňou ju uisťoval o úprimnej jeho oddanosti.

Či je možné, že by taká cudzia priateľka naraz zničila celú, roky trvajúcu, vyskúšanú lásku?

Soňa porovnala svoju postavu, svoju peknú, milú, duchaplnosťou a ženskou nehou žiariacu tvár s postavou Sailerovej, a hoci ako pesimisticky by bola hľadela na seba, cítila s úplnou istotou, že jej je tá osoba nie roveň.

Časom sa cítila celkom istou a smiala sa len na šialenosti Miška, časom si predstavila Sailerovou vzbudený sexappeal, jeho ľahkomyseľnosť, nezrelý životný názor a nepokladala za vylúčenú i katastrofu, ktorá by mohla zničiť ich šťastný rodinný život.

Zakončila svoju prácu; vystrela svoje obnažené belostné ramená smerom k záhrade, kde videla behať svojich podarených chlapcov, a vzdychla si. Bola ešte jar, vonku bolo krásne, stromy boli v kvete, obklopené bzučiacimi včalami, i naplnila sa jej duša nádejou, že sa všetko dobre skončí. Nemožno, žeby jej najvernejšou láskou opovrhol človek, ktorému dosiaľ ona urobila život takým krásnym a milým!

Vošla do spálne, aby sa uriadila k obedu, a našla tam svojho muža, ktorý si bol práve preobliekol iné šaty.

— Aha, — zasmiala sa mu, — nahliadaš, že ti tá maškaráda nepristane. Ukážže sa, čo ti uviažem kravatu.

Zaradovala sa, mysliac si, že zhodil knicerbockerky pre jej poznámku. Haviarove oči sa smiali, keď hľadel na jej milú tvár. Jej ostro rezané, červené pery ho vábili a nehľadiac na to, že preruší jej prácu, privinul ju k sebe a bozkal viac ráz.

— Ty šaľo, dajže mi pokoj! — povedala mu, keď ho najprv privinula k sebe a vybozkávala na oči a ústa.

Srdce sa jej naplnilo radosťou a pri obede bola zlatej vôle, žartovala s mužom a s deťmi.

Haviar sa s potešením díval na ňu. Pomyslel si: „Niet rozkošnejšej ženy ako moja Soňuša. Nechám tú Evu tak, parom ma po nej! Odbavím si prácu v Bučiciach a prídem poriadne naspäť; ani nepôjdem k Sailerovej.“ Sprvu, kým chcel ísť k Sailerovej, si umienil, že Soni nepovie, že musí ísť popoludní na revíziu do Bučíc, čo by bola bývala veľká chyba, lebo by sa to Soňa iste bola dozvedela od Machnovej, a jeho lož by bola bývala horšia ako priame priznanie. Teraz, keď bol pevne odhodlaný prísť po odbavenej práci rovno domov, nezdalo sa mu ťažkým povedať Soni, kam musí ísť popoludní.

Počkal, kým odbavili obed. Keď vstali od stola a Soňa obzerala chlapcov, či majú šatstvo v poriadku, a napomenula ich s prepínavou žartovnou prísnosťou, aby si dali pozor na seba, povedal ledabolo:

— Soňuša, popoludní idem s Groszom a so sudcom na repozíciu do Bučíc. Okolo piatej, pol šiestej prídeme naspäť.

Soni udrela krv do tváre. Vystrela sa sponad Dola a držiac ruku na jeho hlave, povedala chladno:

— Dobre. Okolo piatej buď doma, lebo práve som ti chcela povedať, že príde môj otec vlakom o pol štvrtej. Má s tebou vážny rozhovor pre Bory. Chce predať ten majetok. Ráno odcestuje včas.

Udrelo jej do hlavy: „Preobliekol sa pre ňu. Podliak!“

— A prečo mi to len teraz hovoríš? Bol by som poslal Skalku miesto seba.

Soňa si myslela: „Luhár, nebol by si ty Skalku poslal!“

— Len pred samým obedom mi telefonovali, že príde.

— Škoda. Nuž ale nič preto. Budem sa ponáhľať, aby sme boli tu ešte pred piatou. A cez večer budeme mať dosť času pozhovárať sa.

— Len sa ponáhľaj.

Soňa išla za mužom do kancelárie. Obzrela ho. Bol veľmi elegantný, mal svetlosivé šaty, ktoré mu veľmi dobre pristali. Myslela si, že si ich nie pre hlúpu dedinskú repozíciu obliekol.

— Miško, príď iste čím skôr, lebo otcovi veľmi záleží na tom, aby bol s tebou. Žiadal, aby si ho naisto počkal doma.

Haviar trochu nervózne povedal:

— Dobre, dobre, prídem, neboj sa.

Vzal aktovku s písmami a poberal sa k dverám.

Soňa mu zastala cestu. Videl ju v ľahkých bielych šatách so širokými belasými pruhmi, ktoré dávali tušiť jej peknú postavu. Ovinula mu ramená okolo hrdla a medzi bozkom mu zašepkala:

— Budem taká dobrá k tebe, ako som nikdy nebola. Príď.

Privinul ju k sebe.

— Iste prídem, ty drahá moja!

Odišiel s pevným úmyslom, že príde hneď, ako odbaví svoju prácu.

Okolo tretej vyšla Soňa s obskakujúcimi chlapcami na stanicu oproti otcovi. Dolo a Mico hovorili o starom otcovi zázračné veci, lebo ho veľmi radi mali, keďže sa s nimi rád zabával a neprišiel nikdy s prázdnymi rukami. Čo už len teraz donesie? Posledne, keď boli v Podhore, im sľúbil kuše, naozajstné kuše, ktorými možno až na sto krokov dostreliť. Pravdaže, hovorili o nich, ťahajúc z matky rozumy, na ktoré ona ani pri najlepšej vôli nemohla odpovedať.

Starý otec im bol rozprával o Tellovi^[3] a pri tej príležitosti vymodlikali od neho kuše, nie na veľkú radosť matkinu, ktorá sa bála, že si môžu nimi ublížiť.

Šuhajci hútali na stanici, či by nebolo lepšie byť železničiarmi ako Tellom, keď prišiel vlak, z ktorého vystúpil starší pán, strednej, dobre živenej postavy, so zlatým cvikrom na okrúhlej, červenej oholenej tvári. Pobozkal sa so Soňou a s obskakujúcimi deťmi, ktorým oddal malú cestovnú tašku.

— Starý apa, a kdeže sú tie kuše? — pýtal sa vyčítavo Dolo. — Veď v taštičke, — ukazoval na ňu pohrdlivo, — nemôžu byť.

— Ty si hlúpy, Dolo. Možno sa dajú poskladať, — mienil Mico.

Ale Stálik zavolal sluhu a oddal mu lístok, aby vymenil debnu v sklade a doviezol ju do Haviarov.

— Čože, starý apa, to sú až v debne? — zakričal Mico.

— Juj, to budú strašné kuše! — vyskakoval radostne Dolo. — Všetkých chlapcov postrieľame ako nič!

— Doma je Miško? — spýtal sa Stálik.

— Nie, musel ísť na repozíciu do Bučíc, ale do piatej príde, — odvetila Soňa.

Stálik sa zasmial. Zdal sa byť človekom menlivej nálady. Teraz sa ešte najveselšie priečil s chlapcami a razom sa namrzel.

— Mohol koncipistu poslať. Bol by som mohol ešte večer odcestovať.

— Ale prečo by si sa tak náhlil? Azda nemáš i ty nejaké rendezvous? — usmiala sa Soňa.

— Ja a rendezvous? Čo myslíš?

Prišli domov a o chvíľu doniesol nosič debnu, ktorú chlapci pred domom očakávali. Obidvaja vtrhli do izby, kde bol starý otec s mamou, a kričali, ani keby horelo:

— Starý apa, poď už, chytro poď, už je tu nosič s debnou!

Chytili starého otca za háby, ruky a ťahali ho von. Otvorili debnu — a namiesto kuší ukázali sa v nej detské dvojkolesové riadne bicykle. Mico zvolal:

— Starý apa, veď ťa kupec oklamal, to nie sú kuše, ale bicykle!

— Bicykle, starý apa, ako si sa dal oklamať! Veď je kuša celkom inakšia! — kričal Dolo. — Z bicykla sa nedá strieľať.

— Nuž, tak ich nechcete? Keď sa vám nepáčia, pošleme ich naspäť, — povedal Stálik a robil sa, ako keby ich chcel znova zabaliť.

— Múdro, múdro si urobil, že si im bicykle doniesol, a nie nebezpečné kuše, — tešila sa Soňa. A aké sú krásne, ani pre veľkých!

— Tak poslať ich naspäť? — spýtal sa starý otec. Mico povedal udobrujúco:

— Ale nechaj, starý apa, keď sú už tu. Veď sa nám i bicykle zídu.

— A kuše nám donesieš iný raz, však? — tešil ho Dolo.

Mali radosti z bicyklov, keď ich dobre poobzerali. Skúsili na ne vysadnúť. S pomocou mamy a starého otca to išlo dosť ľahko. O niekoľko minút už chlapci obsedeli na nich. Pravda, chceli sa nimi pohonosiť, i vyšli na ulicu, hoci ich ešte len viedli. O chvíľu bola okolo nich mrákava chlapcov.

Otec s dcérou vošli do záhrady a tam sa zhovárali o rozličných rodinných udalostiach a novinách.

Čas sa míňal.

— Koľko je hodín, otecko? Vypiješ si kávu na olovrant? — pýtala sa Soňa a vstala z pleteného stolca, aby šla do domu porobiť poriadky.

— Už bude o chvíľu päť hodín.

— To už Miško príde čochvíľa, — podotkla Soňa. Chlapci sa tiež naolovrantovali a utekali zasa ku kamarátom.

Prešlo päť hodín, Soňa očakávala muža so vzrastajúcou netrpezlivosťou, ktorú však podľa možnosti potláčala, najmä keď videla nepokoj otcov, ktorý po troche prestal hovoriť, mračiac sa bez slova.

Odbilo šesť hodín. Vtom začuli na ulici auto.

— No, tu je! — zvolala Soňa. Skočili k obloku. Auto letelo ďalej.

— No, jednako je len naničhodník, ten tvoj Michal! Ja mu to nedarujem, — zabručal Stálik s hnevom nasilu potláčaným.

Soni bolo ešte ťažšie okolo srdca ako jej otcovi, jednako ho hľadela upokojiť.

— Pozri, otecko, nebuď taký netrpezlivý. Bohvie čo ich zašlo. Možno sa im nejaká nehoda prihodila.

— Nehoda, nehoda! Znám tie nehody. Lumpujú niekde u nejakého panáka. Taká bezohľadnosť! Veď on to oželie. Pôjdem domov o pol ôsmej. Vezmem si iného advokáta. Práve jeho najväčšieho konkurenta, nech ho porazí.

Soňa sa usmiala a pohladila otca po líci.

— Otecko, nebuď taký nervózny. Poďme sa podívať na chlapcov. Choď von, ja zariadim večeru. Čo by si si tak zjedol? Budeš ryby? Kurací paprikáš? Čo rád?

Stálik sa upokojil. Nebolo mu tak náhlo, mohol počkať, i do tretieho dňa. Náhlil sa len naoko, aby mohol nadávať na zaťa.

— Máš ryby, a aké? — mykol hlavou a vytiahol obrvy dohora.

— Pstruhy.

— Pstruhy. No, dobre, ostanem tu na noc. Daj ich uvariť v slanej vode a servíruj s maslom. Tak ich mám najradšej.

Večera bola znamenitá, a keď Stálik vypil niekoľko pohárov vína, hľadel na neprítomnosť zaťovu celkom chladnokrvne. Iste ostal s ostatnou spoločnosťou na večeri a príde len niekedy v noci. Veď sa podobné veci i s ním neraz prihodili. Niet na celom ničoho tragického.

Stálik dlhšie rozprával Soni kadejaké všedné udalosti zo svojho života, kým nepobadal, že ho ledva počúva. Najviac hľadela zamyslene pred seba, len vše dávajúc krátke prisviedčavé alebo odporujúce odpovede, podľa toho, ako to rozprávka vyžadovala. Stálik napokon zamĺkol. Odfukujúc dym z cigarety a vypijúc vše pohár vína, hľadel pred seba.

Soňa cítila takú starosť, taký tlak srdca, že to bola až telesná bolesť.

Jej muž ostal iste u Sailerovej.

A ako jej sľuboval, že príde! Ani všetko jej vábenie, celá jej láska, ktorú vložila do svojich slov, do pohľadov, posunkov, ani prítomnosť otcova nestačila na to, aby sa odtrhol od tej ženskej!

Rozhorčene stisla pery a zaťala zuby, keď si pomyslela, ako bolestne ju tým uráža, ako nemá za nič ani ju, ani otca. Možno ju kedysi miloval, ale jeho lásky už iste bude málo. Natískala sa jej otázka, či je hodno s takým mužom ďalej žiť. Kdeže je dôvera k nemu? Ako sa môže jej láska zotaviť po takom ťažkom úraze, keď mu viac nemôže veriť?

Stálik si zasa vypil vína a zapálil si čerstvú cigaru. Odfukujúc dym, obrátil sa k dcére:

— Soňa, čo ťa mrzí? Čo sa tak zamýšľaš? Azda len nie pre vystatie Miškovo? Veď je to pri nás chlapoch taká každodenná vec. Zaiste ani on to neurobil prvý raz.

— Nie. Urobil to dosť často. Ale inokedy som si z toho mnoho nerobila. Viem, že sa všetci tu i tu zabavíte v dobrej spoločnosti.

— Nuž a teraz máš inú príčinu?

Vzdychla si.

— Teraz mám inú, — i sklopila oči.

— A akú?

— Otecko, poznáš Sailerovú?

— Videl som ju niekoľko ráz, nepekná osoba. Vysoká a pohyby má ako nejaký športovec.

— Nepekná! Nuž jej tvár je nie pravidelná, má priveľké a zmyselné pery. Ale oči! Tými okáľmi obalamutí každého mužského. Srší z nej náruživosť a túžba za oblápaním. A jej pohyby a posunky! Veď to musí poblázniť i pustovníka! Ako vypína tie prsia a točí pri chôdzi bokmi!

— Môžeš mať pravdu. Tak veľmi som sa jej neprizrel.

— Miško má s ňou pomer. On, možno, babrák, ani sa neopovážil na to myslieť, ale ona — barónka — pomysli si, čo je to pre Miška, barónka! — si ho prosto vzala. Teraz išiel do Bučíc. Vieš, že tam majú Sailerovci kaštieľ; isté je, že ho tá osoba tam zadržala.

Stálik sa zamračil.

— To je naničhodník! Pre takú viechu klamať takú ženu, ako si ty!

Soňa stisla plecami.

— Prosím ťa, milenka a manželka, to je veľký rozdiel. Aká malichernosť je pri tom väčšia krása manželkina!

— A vieš iste, že ťa ten chlap klame?

— Ale veď to vrabce na strechách čvirikajú, vie to každý.

— A ako dávno to už trvá?

— Zo dva mesiace. Prišla k nemu do kancelárie pre akési právo. A od tých čias sa splietli.

Stálik vyskočil.

— To je hanebná vec! Nechaj naničhodníka tak. Zober deti a poď zajtra domov. Máš z čoho žiť i bez neho. Oplan!

Soňa odpovedala priduseným hlasom, zložiac ruky a urobiac takú ustaranú tvár, že ju otec veľmi poľutoval. Veď ktovie, čo i jemu dušu tlačilo.

— Zničím si celý život. Mám ho ešte vždy rada. Boli sme takí šťastní! Nemôžem ho tak ľahko opustiť.

Stálik sklonil hlavu a ako keby to len sebe hovoril, riekol:

— Chuderka, ako ju ľutujem! Aké má žalostné oči! Akí sme my chlapi naničhodní! Je to hlúpa situácia… A dokiaľ budeš čakať? A si sa už s ním o tom zhovárala?

— Nie, ani slova. Hľadela som ho dobrotou, trpezlivosťou, láskou získať. Dosiaľ nebol ku mne zlý. Naopak, preukazoval mi viac láskavosti ako inokedy. Ale jednako ma klamal.

— Mala by si sa s ním dohovoriť a povedať mu, že alebo-alebo. Predstav si, ako ľudia hľadia na teba. Veď je to nehodné postavenie. Oklamaná žena! Veď je to horšie, ako keby si ty klamala. To nemôže ostať. Ak chceš, ja mu poviem svoju mienku.

Stálikova tvár očervenela a vysadli mu na ňu ostré črty roztrpčenia a hnusu. Polovicu cigary rozmrvil na popolničke.

— Nechaj toho podliaka! — zasipel.

Sonina tvár sa začervenela okolo očí.

— Robí nám všetkým hanbu. A také deti! Ťažko si môžem predstaviť, že by som s ním ešte teraz mohla žiť ako dosiaľ, najmä po dnešnom dni. A ako ma uisťoval, že príde! Bože, chlap, a tak luhať!

Stálik sa začal hnevať i na dcéru.

— Pozri, Soňa, budeš s ním i ďalej žiť, keď neopustí tú ženu?

— Neviem ešte. Nerozmýšľala som o tej možnosti. Vždy som dosiaľ len potláčala svoj žiaľ a tešila sa nádejou, že to prejde ako letný dážď. Uvidím, čo sa prihodilo v Bučiciach.

— Zaslúžiš, aby ťa vodil za nos. Takého ľahtikára treba nakrátko odbaviť. Ale ja sa ťa mnoho vypytovať nebudem a urobím s ním sám poriadok. Hrom do toho!

Stálik chodil rozčúlene po izbe, strcajúc sa do nábytku a socajúc okolo seba stolce. Soňa hľadela chvíľu naňho, robil na ňu akosi dojem, že je jeho hnev nie úprimný. Tak sa trochu vkradol do nej na chvíľu pocit opovrhnutia k nemu. Potlačila ho a krútiac pomaly hlavou, obzerala pekne zariadenú izbu a bohato pokrytý stôl. Bola na ňom krištáľová váza s ružami a klincami, ťažké striebro, jemné sklo. Čo je to všetko hodno, keď je už najbližšia budúcnosť taká oblačná a smutná? Nebolo by lepšie byť v chudobnej chalúpke s nádejou, že zajtra svitne krásny deň a za ním nekonečný rad podobných?

— Musím mu to povedať. Máš pravdu. Keď príde, mu to poviem, — vzdychla si.

Stálik vrazil ruky do vrecák kabáta a stiahol hlavu medzi plecia.

— Nuž dobre, povieš mu. Sľúbi ti, že už bude dobrý, ak ti všetko neodtají, a bude ťa šudiť ďalej. Čo urobíš potom? Musíš si všetko dobre rozmyslieť. Podľa mňa je tu len jedna možnosť jeho polepšenia, keby mu Sailerová dala „laufpas“.

Soňa zložila ruky na lone a hľadela prosebne na otca.

— Pozri, otecko, ty by si ho na mojom mieste prosto opustil. Ale mne je to nie tak ľahko urobiť. Čo môže klamaná žena v takom prípade urobiť? Môže muža opustiť, môže sa tým tešiť, že ho i ona bude klamať, a môže jeho nevernosť trpezlivo znášať, pretvarujúc sa, že ju ani nebadá.

— No, takej ženy veľmi nenájdeš. Ale, — lepšie si porozmýšľal, — nájde sa i taká, nájde. Inak máš pravdu. Zaiste by mu väčšina žien aspoň stálym nárekom a nadávkami strpčovala život.

— Myslím, že to by som na nijaký prípad neurobila. Ale čo urobíme, to nezávisí natoľko od uvažovania, ako od citov, ktoré nás opanujú. Tu hrá zástoj opustenie milého bývania, rozchod s mužom, ku ktorému nás viažu také milé rozpomienky a možno i zvyšok lásky; opustenie nám nadovšetko drahých detí, keď nie oboch, aspoň jedného. A ten, ktorého nemáme, sa nám zdá vždy milším. A napokon i hnev, závisť, pomstychtivosť. Neviem, čo urobím. Nepoznám sa ešte natoľko, neprestála som dosiaľ nijakú skúšku, nakoľko sa mám v moci.

Stálik kývol hlavou.

— Pravdu máš. Človek nemôže vedieť popredku, kde ťa všetky také nervy trhajúce rozruchy môžu zavliecť. Ľutujem ťa, Soňuška, veľmi ťa ľutujem. Jedno ti však hovorím: Presvedč sa, čo je vlastne s ním. Ak by ťa naozaj klamal, neponižuj sa pred ním. Nepros ho. To je všetko nič nie hodno, a budeš sa preto na seba hnevať celý život.

— Uvidím, čo urobím. Budem hľadieť nestratiť rozvahu. Otecko môj, ty si dobrý. Mamičke nehovor nič.

Vstala a pokročiac k otcovi, chytala mu ruku a bozkala ju. Stálikovi — bol i trochu viac vína vypil, a to ho robievalo citlivým — zahrali slzy v očiach; privinul dcéru k sebe a bozkal ju na líce.

— Čo ako bude, my sme tu, Soňuška, a neopustíme ťa. S tým rátaj. A teraz poďme spať.

Soňa doviedla otca do jeho izby, zatým išla pozrieť na svojich synov, ktorí spali spánkom ustatých, rozhodení po celých posteliach. Pohladila ich hlavičky a prikryla ich.

Cestou do spálne jej prišlo na um, čo čaká tých šuhajov, aká budúcnosť. Koľko trpkostí a bolestí sa schováva v ich živote a koľko si ich zavinia sami svojimi chybami, bez ktorých nie je z nás ani jeden. Ale veď ani nijaká cnosť nás nezachráni od utrpenia. Prečo trpí ona?

Stálik už od piatej mátal po dome. Nedalo mu spať. Čím viac rozmýšľal o zaťovom podlom chovaní, tým viac sa rozčuľoval. Ako vždy býva, nepomyslel, že ani on je nie bez škvrny. Ale čože, to bolo celkom iné. Na zaťovi nenechal dobrej nite; zdalo sa mu, že by bol mohol naňho streliť. Taký podliak, oplan, naničhodník!

Soňa sa ráno upokojila. Bola presvedčená, že Miško musel mať neodoľateľnú prekážku príchodu. Pre prosté ľúbostné dobrodružstvo by nebol mal za blázna otca i ju. Vstala tiež včas a pozdravila otca s úsmevom, zíduc sa s ním v hale. Keď Stálik videl, ako pokojne a chladne berie Soňa teraz celú vec, upokojil sa i on. Vôbec raňajšia nálada najmä v pekné jarné a letné dni, je veľký upokojiteľ napätých nervov.

Stálikovi príjemne dráždila nos i vôňa kávy, ktorú bolo cítiť i v hale.

— Napokon, ako sa ti páči. Keď si ty z toho ničoho nerobíš, že ten ľahtikár ešte neprišiel, mňa to nebolí. Teba klame, nie mňa. Ale tu neostanem, nebudem čakať, kým sa jeho milosti bude páčiť prísť. Idem vlakom o pol ôsmej.

Soňa ho darmo nahovárala, aby ostal, lebo do deviatej musí prísť, keďže má termíny pri súde.

Stálik si umienil, že ukáže, že je charakter, i odišiel.

Sotva sa bol vzdialil, keď prišiel Haviar na aute. Bol veselý, čerstvý, vyspatý. Nerobil naskrze dojem hriešnika, bojaceho sa postaviť pred svojho sudcu.

Soňa ho privítala v hale. Chcela sa naňho mračiť, ale keď ju oblapil a pobozkal s najnevinnejšou tvárou, prešla ju razom zlá vôľa.

— Hneváš sa, kde som bol tak dlho? A otec je kde?

— Namrzel sa a odcestoval. Vezme si iného advokáta, keď ty nestojíš o jeho zastupovanie. A kde si bol tak dlho? Čo ste tam robili? A kde ste vlastne boli?

Haviar vošiel so ženou do spálne.

— Boli sme v Bučiciach a prenocovali sme u Sailerov.

— Myslela som si to, — povedala Soňa pichľavo.

— Naozaj? No, vidíš, aká si ty múdra, — smial sa Haviar. — A čo si si ešte myslela?

— Chceš, aby som ti to povedala? — pýtala sa ostro.

— No, neustávaj sa. U Sailerov sme boli preto, lebo tam bol gróf Török s istým bohatým belgickým fabrikantom. Ak ťa to zaujíma, tu máš jeho vizitku.

Vytiahol z vrecka kabáta navštívenku, na ktorej bolo vytlačené: Léon Teinturier, Louvain.

— A kto je to, ten gróf?

— Neznáš Töröka? Ale, ako by si neznala! Taký vysoký, chudý pán, vojenského držania, s krátko ostrihanou čiernou, končitou bradou. Na plese predlanským bol Steinbergerovej vylial pohár šampanského za dekoltáž. Veď si tam bola.

— Tak, to je on! Teraz už viem. Nafúkaný, bezohľadný človek. A čo teba do grófa Töröka? A či len to, že je grófom?

— Tentoraz nie, — hovoril Haviar pretrhovane, sťahujúc si topánky. — On doviedol toho fabrikanta, mnohonásobného milionára, zaujímajúceho sa o kovalské bane na železo a mangán.

— A čo teba do tých baní?

— Mňa do toho to, že môžem dostať do rúk takú prácu, ktorá môže doniesť niekoľko stotisíc na kuchyňu. Je to kauza, akej som ja ešte nefajčil. Myslím, že preto bolo hodno nespať doma jednu noc.

— A to ste sa pokonávali celú-celučičkú noc, do bieleho rána?

— Ja som išiel o jedenástej spať. Ostatní páni sa hrali v karty do svitu.

— Pozri, Miško, nemohol si tých desať kilometrov prebehnúť autom domov i v noci? Veď by si auto bol mohol poslať naspäť po ostatných pánov.

— Nemohol, lebo sa i náš, i Sailerov šofér kdesi podeli. Ktovie, kde takí chlapci po nociach brúsia!

Soňa len kývla hlavou, vyslovila krátke „hm“ a vyšla z izby, keď bola hodila na svojho muža dlhý, jednako len upodozrievavý pohľad.

Haviar sa obliekal, ticho si pohvizdujúc. Vzal si čistú hodvábnu — božechráň obliecť inú ako hodvábnu, bolo by mu z panstva odpadlo — košeľu a myslel si pritom svoje. Myslel si, že je taká ženská diabolsky upodozrievavé stvorenie, ktoré nadobro oklamať je veľmi ťažko. Nuž tentoraz nič nevyšpekuluje.

Keď išiel do súdu, povedal Soni, že na poludnie odíde vlakom do Podhory k otcovi a úfa sa, že ho udobrí.

Hoci jej ostalo v jednom kútiku nemilé tušenie, že je i jarná noc dosť dlhá, aby poskytla pri obapolnej dobrej vôli dosť času na ľúbostnú schôdzku, jednako sa upokojila, najmä keď jej oznámil, že ide k jej otcovi do Podhory, a keď chcela muža očistiť od viny.

Haviar sa vrátil z Podhory neskoro večer veľmi dobrej vôle. S otcom sa vyrovnal. Zabávali sa znamenite. Bory mu predá skvele, má práve vhodného kupca.

O dva dni neskoršie sa dozvedela Soňa, že Sailerová odcestovala — vraj s grófom Törökom — na benátske Lido. Budú tam cez celé leto.

Soni odľahlo na duši. Jediné, čo jej trochu kazilo dobrú vôľu, bolo, že jej muž teraz veľmi často musel cestovať po kadejakých mestách a krajoch, pravda, len na Slovensku, vo veciach Teinturierových.

Ale keď ju viac netrápila nijaká starosť, prenášala neprítomnosť Miškovu v spoločnosti chlapcov bez väčších duševných otrasov.

Ilona Machnová bola Soninou spolužiačkou a Haviar ju na jej príhovor bol vzal do kancelárie. Bola by jej mala byť vďačná i za to, že zaobchádzala s ňou úprimne, priateľsky, hoci nemilo cítila pri nej akúsi nepríjemne poníženú závistlivosť. Machnová mala jemnejšie črty tváre ako Soňa, ktoré sa však skorej vráskovateli, čo ona nepripisovala ich jemnosti, ale ťažšiemu, plnému starostí životu. Hoci tej starosti nemala mnoho, keďže ju Haviar dobre platil, a bývajúc s matkou, penzionovanou úradníčkou, netrpela v ničom nedostatku.

Ale, pravda, to si „dovoliť“ nemohla, čo si dovoľovala Soňa.

Pod rúškom „najúprijemnejšieho priateľstva“ pokladala si za povinnosť otravovať Sonin duševný pokoj pri každej príležitosti. Jej nebolo dosť len náhodne počuť klebety o pomere Haviara a Sailerovej, ona vyzvedela usilovne všetko, kde tušila, že by niekto mohol niečo vedieť o tejto smutnej veci.

V jednu sobotu popoludní, odchádzajúc z kancelárie, zišla sa so Soňou, idúcou do záhrady, vo dvore.

— Ilonka, poď so mnou, dám ti kvety pre mamičku.

Soňa mala tmavomalinové šaty, ktoré jej k tvári veľmi dobre pristali, robiac ju mäkkou, mladuškou. Ilonu jej výzor zabolel. Pomyslela si: „Bože môj, aká je tá osoba dobre udržaná. Je taká stará ako ja, má dvoch chlapcov, a je ako keby mala dvadsať rokov. To ju ten pokoj tak omladil. Teraz má všetko, čo si môže žiadať, bohatstvo, lásku mužovu, deti… Nemusí mať všetko.“

V záhrade chválila krásne kvety. Soňa jej vybrala z nich, z najvzácnejších, hodnú kytku.

Machnová hovorila so zvláštne sladkou poníženosťou:

— Veru krajších kvetov som nevidela ani v skleníku grófa Töröka, ako ty ráčiš mať, milá Sonička.

— Ale, ale, Ilonka, nehovor také reči. On má, ako som počula, všelijaké cudzozemské zázraky, ktoré u nás v slobodnom poli nenarastú.

— A či si počula, že vraj odišiel zasa do Ameriky? To musel pani barónku Sailerovú tak nechať. Hovoria, že ani ona je už nie na Lide. Teta Marta prišla po tieto dni z Trenčianskych Teplíc; boží sa, že ju tam videla.

Soňa pocítila otras ako náhly závrat. Zohla sa, aby ukryla zblednutie, nad krásnou ružovou pivóniou. Blyslo jej do umu: „To môže Miško na svojich stálych cestách byť s ňou, kedy sa im zapáči.“

— Tak sa zdá, že sa grófa Töröka chytro nabažila, — podotkla trochu neistým hlasom, privoniavajúc odtrhnutý kvet.

Ilona ostro pozrela na ňu.

— Čože je jej gróf Török, ona má onakvejšieho gavaliera. Oficiál okresného súdu Miloš Martinek, hovorí, že v Bučiciach, keď bol tam s akousi komisou, celú noc strávila v jednej z hosťovských izieb s akýmsi pánom, ktorý bol tiež v tej komisii.

Soňa chytila Ilonu za rameno, že ju to ostro zabolelo.

— Ty, Ilona, povedz, kto bol ten pán? Však môj muž?

Machnová urobila zadivenú tvár.

— To si už i ty počula? Vidíš, akí sú ľudia klebetníci. A či niečo takého môže byť pravda? Kdeže by sa tvoj pán zapodieval s takou maškarou, keď má takú krásnu ženu, — odpovedala vyhýbavo, so zvláštnou sladkosťou. — No, pôjdem už, lebo mama bude netrpezlivá. Ani by si neverila, aká je kuriózna. Keď neprídem načas, robí mi také výčitky, ako keby som bola bohvieaká pobehlica. Ruky ti bozkávam a ďakujem za utešené kvety.

Soňu úder zdrvil. Keď sa cítila v najväčšej istote, keď ďakovala bohu za vyslobodenie, zrazu sa s hrôzou presvedčila, že sa vlastne pohybovala a pohybuje na ploche, ktorá s ňou môže každú chvíľu zletieť do priepasti.

Ako omráčená kráčala neisto k záhradnej stolici a hodila sa na ňu. Cítila sa, ako keby mala všetky kosti v tele polámané. Vydychovala ťažko a srdce jej začalo tuho a neriadne biť.

— Bože môj, čo to bude s nami?

Myšlienky sa jej križovali, jedna pretrhujúc druhú. Deti, otec, matka, hanba, jej odvrhnutá láska, nenávisť, hnev a žiaľ — všetko sa jej v hlave splietlo do bláznivého klbka, z ktorého nemohla vynájsť vedúcej nite.

Sedela dlho, kým sa spamätala natoľko, že si rozmyslela, čo má urobiť. Jej muž bol práve doma. Vezme ho na otázku, nech jej povie pravdu! Nebude mu v ceste stáť, keď má tú ženskú rád, nech si ju vezme. Život s vedomím, že sa má deliť o mužovu lásku s inou ženou, sa jej zdal úplne nemožným, hanebným.

V dennej izbe našla muža prezerajúceho postojačky noviny. Obyčajne ich len povrchne obzrel, či niet niečo zvláštnejšie v nich. Keď Soňa vošla, obrátil sa k nej a zahľadel sa na ňu.

— Čo je s tebou? Si celkom premenená. Nie si chorá?

Podišiel k nej a chcejúc ju oblapiť, vystrel smerom k nej ruku.

Soňa sa strhla a odstúpila od neho.

— Preboha, netýkaj sa ma! I tvoj pohľad mi je strašný, a nie ešte tvoj dotyk!

Haviar sa zapálil a bolo mu vidieť na tvári, že je veľmi urazený.

— Čože sa stalo? Prepánajána, s vami ženskými je vždy nejaká oštara!

— S nami je oštara! Povedz, či si za tých desať rokov, čo sme spolu, mal príčiny mi čo i len jednu výčitku urobiť? Povedz, či som ti nebola najvernejšou ženou, ktorej jedinou túžbou bolo vyhovieť každej tvojej žiadosti a spríjemniť ti život? Myslím, nikdy si sa za mňa nemusel hanbiť. Prisahal si, že ma miluješ, a všetka moja láska, všetka moja oddanosť nebola ani toľko hodna, aby si potlačil svoje chúťky k cudzej, nestatočnej, zlej žene a zachoval ma od potupy a roztrpčenia.

Haviar jej skočil do reči:

— Ale, Soňa, čo sa s tebou robí? Zaiste myslíš na nešťastnú Sailerovú. Dokážem ti, že som nemal a nemám s ňou nijakých stykov, iba ako advokát.

— Myslíš, že ma svojím nestatočným a nemužným tajením zasa oklameš? Ale už je dôkazov tvojej nevery primnoho. Ja ani nežiadam od teba nijakej obete. Keď ti je milšia láska tej ženy ako tvoj doterajší šťastný rodinný život, tak to povedz, a ja ti nebudem stáť v ceste, ale odídem hneď, hoc i v túto hodinu. Len jedno ťa prosím, neluhaj mi! Ja taký život neznesiem. I to ti môžem povedať, aby si sa ľahšie priznal, mojej lásky ty viac nemáš!

Haviar chodil rozčúlene po izbe. Bolo na ňom vidieť, že bojuje so sebou, čo urobiť.

Soňa sa hodila bezvládne na stolicu a tisla si ruky na srdce.

Haviar vše pozrel na ňu a bolo mu jej ľúto. Veď bola taká pekná, také ružové, hoci trochu poblednuté boli jej okrúhlasté líca! Otvorenými oblokmi zaznievali do izby hlasy ich baviacich sa detí.

— Soňa, tak priznám sa ti, že bol akýsi flirt medzi mnou a Sailerovou, ale ani zďaleka nie taký, ako sa ty obávaš. Vážne to nebolo a nikdy ani vo sne sa mi nesnívalo, že by som teba opustil kvôli tej žene. Soňa, prisahám ti, že ťa tak rád mám, ako som ťa miloval v prvý deň, keď som ťa poznal, a že celý pomer, ak sa to vôbec môže menovať pomerom, je vlastne skôr márnivosť z mojej strany, že sa taká dáma zapodieva mnou. I to ti poviem, že som už viac ráz hľadel sa jej zbaviť, ale nemôžem byť oproti nej taký bezohľadný, aby mi dala pokoj. A okrem toho je i dobrým klientom. Neveríš mi?

I dvíhal jej tvár, aby mu hľadela do očí. Oči mala za chvíľku zatvorené, potom ich pomaly otvorila. Zdali sa mu takými dobrými, utrápenými, že sa zohol a pobozkal ich. Soňa ho potichu odtisla. Stratila istotu. Zozbierala sa ešte, ale náramnosť jej bôľu sa stratila.

— Vidíš, Miško, jednako nehovoríš pravdu. Tak je tiež len flirt, že Sailerová strávila s tebou celú noc v jednej z izieb v Bučiciach.

Haviar zalomil rukami s najväčším zadivením.

— Ale so mnou?! Kto ti to nahovoril? Tak sa nedivím, že zúfaš, keď ti takéto veci natárali!

— Isté je, že Sailerová strávila noc v jednej z hosťovských izieb s akýmsi pánom, keď si i ty tam nocoval.

— Nuž ale som to musel práve ja byť? Sto ráz to bol skôr Török ako ja. Taký Török, starý mládenec, čože si ten robí hoc i zo škandálu? Dnes je tu, zajtra možno v Afrike. Soňa, Soňa, bol by som ťa pokladal za rozvážnejšiu!

— Sailerová nepôjde k chlapovi, ktorého nemá rada. Vieš čo? Zaprisahaj sa na zdravie a život svojich detí, že si to ty nebol.

I hľadela naňho ostro upretými očami.

— Som advokát a privyknutý na falošné prísahy. Soňa, pre mňa je to hlúpa komédia. Keď chceš, budem ti prisahať i na nabitých puškách, tým ľahšie, čím väčšmi by som ťa chcel oklamať. Ak nemáš to presvedčenie, že ti hovorím pravdu bez prísahy, tak ťa prísahou nepresvedčím.

— Vidíš, bojíš sa prisahať.

Haviar posmešne hodil plecom.

— Nuž dobre. Prisahám ti, že som to ja nebol. Ak som bol, nech ma hrom zabije s celou rodinou. No! Bolo to dosť silné?

— Ty si z celého robíš len posmech. Ale vedz, že dám teraz na teba pozor, a ak sa dozviem, že ma klameš, tak ťa opustím i s chlapcami.

— Nedbám, ale nesmieš nasilu prekrúcať veci a z každého komára robiť dromedára.

Soňa sa na krátky čas upokojila. Ale nie nadlho. Už o niekoľko hodín pominul účinok istého vystúpenia mužovho a jej sa zdalo zasa naivným jeho tvrdenie, že nestrávil s ňou noc. Tak prečo neprišiel domov, veď mal auto, a tých niekoľko kilometrov vzdialenosti ho zadržalo? Mohol i šofér chýbať. Keby mu bolo na tom záležalo upokojiť ženu a otca, bol by tých sedem-osem kilometrov prešiel i pešo alebo na vozíku. Zaiste by ho tá cesta nebola zdržala, keby bol mal ísť k milenke.

A prečo Sailerová nepríde domov k chorému mužovi, ale sa tlčie po kúpeľoch a bohviekde, hoci je zdravá ako orech? Preto, lebo vždy cestujúci Michal sa môže s ňou ľahšie zísť v cudzine, medzi neznámym svetom, ako v Bučiciach alebo v najbližšom okolí.

Všetky tieto pochybnosti tak účinkovali na ňu, že skoro úplne potlačili jej lásku, vzbudzujúc v nej ľútosť a hnev nad zlomyseľne skazeným životom. Trpela jeho láskanie, ktoré jej robilo dojem falošnosti — ale chladne, s ťažko premáhaným odporom. Následkom toho bolo, že ju jej muž tiež začal zanedbávať, a len ju hneval a spôsoboval jej príkorie, navštevoval častejšie kasína a hostince. Predtým vystal raz za tri-štyri mesiace, teraz niektorý týždeň i dva-tri razy. K tomu bol i k žene i k deťom nevrlý.

So Sailerovou sa schádzal, kde mohol.

Soňa sa stávala výslovne neurastenickou, najmä srdce jej nedalo pokoja. Nejedla, nespala. Chudnúc zdala sa staršou, nepeknou. Haviar hľadel na ňu s hnevom, že schválne omrštela, aby ho tým dráždila, robiac mu mlčanlivú výčitku svojím chorobným vzhľadom.

Prišli školské vakácie a Soňa, zoberúc chlapcov, odišla s nimi na leto do Podhory k rodičom.

Dosiaľ to nebola nikdy urobila. Poslala vše deti na niekoľko týždňov k starým rodičom, ale ona ostala vždy pri mužovi.

— Tak, Michal (volala ho od tých čias Michalom, čo ho zakaždým urážlivo bodlo), teraz budeš mať pokoj a môžeš si robiť, čo chceš.

Haviara zabolel jej odchod. Ale chytro sa potešil predstavou, že bude môcť voľne cestovať a schádzať sa so Sailerovou a nemusí vydávať účty žene, kde chodil, čo robil.

Soňa nebola so sebou spokojná, keď jej prišlo na um, že si bola umienila, že nebude na muža žiarliť. Nahovárala si, že nie zo žiarlivosti mu robí výčitky, ale bojujúc za svoje rodinné blaho. Ani jej dobrota, ani trpezlivosť a láskavosť neprinavrátili jej mužovu oddanosť. Dokiaľže má čakať? Cítila, že tratí vládu nad sebou, nervy jej vypovedali službu; je jej do plaču, smiechu bez dostatočnej príčiny. A nemôže sa opanovať ani pri najnapätejšej vôli. Minule, pri obede, zazrel na ňu Michal mrzko. Pretrpela to bez najmenšieho znaku povšimnutia. Ale keď jej v spálni popoludní prišiel na um ten nenávistný pohľad a spomenula si na dávnejšie scény ich lásky, opanoval ju taký kŕčovitý plač, že ho nemohla dlho ani s najväčším úsilím potlačiť.

Jednako chcela mu byť i teraz vernou ženou. Obávala sa len, že môže prísť na ňu nejaké pokušenie, ktoré premôže jej doterajšie životné a mravné náhľady a zvedie ju na výčiny, ktoré navždy otrávia pokoj jej budúcnosti. Vedela veľmi dobre, ako sa menia náhľady pod tlakom náruživosti a že sa v hneve môžeme dopustiť i vedome hriešnych skutkov.

V Podhore sa Soňa s deťmi omnoho lepšie cítila. Rodičovský dom miernil úzkosť jej srdca svojimi milými spomienkami a spoločnosťou rodičov, čiže ľudí nám na svete najbližších ponímaním života, v ktorých je najhlbšie zakorenená naša dôvera a o ktorých sme presvedčení, že zo všetkých ľudí sú najnáchylnejší priniesť za nás akúkoľvek obeť, cítiacich s nami najúprimnejšie každú radosť i starosť. Zdalo sa jej, ako keby z ťažkého úpalu bola prišla do najpríjemnejšieho chládku. Po stálom, hoci potlačovanom hneve, po krátkych, nevrlých odpovediach, po nedôvere objala ju najúprimnejšia láska a súcit. Deti, doma vystavené stálym nadávkam a ostrým napomínaniam pre nezdobu a krik, ožili v radostnej spoločnosti starých rodičov a uja Števka, ktorí sa z ich kriku a smiechu tešili a každý ich výčin obdivovali, hoci sa zavše i obávali, že si krky polámu, na čo ich miernym upozorňovaním napomínali, čo, pravda, len zvýšilo ich chtivosť vyčíňať také kúsky, nad ktorými starí rodičia híkali a zalamovali rukami. Ich hlavný priateľ a vodca bol však inžinier, ujo Števko. Aké ten vedel kumšty a fígle! A zdalo sa, keď chlapci túžili za ním, on za nimi nie menej. Boli to ukrutní kamaráti.

Stará mama bola ešte šumná, mocná pani, staršie vydanie dcéry. Dala mnoho na nádheru a jemné správanie, ale pritom bolo podivné, že tón a spôsob jej hovorenia, keď bol i afektovane jemný, výrazy jeho boli často nielen ľudové, ale doprosta nezvyčajné v „panskej“ spoločnosti.

Soňu privítala s veľkou láskavosťou a potešením, ktorému však dala odmeraný výraz, neprekračujúci hranice. Oblápala a bozkávala ju podľa zákonov dobrej výchovy, práve tak i chlapcov, ktorí boli týmto spôsobom sprvu trochu naplašení a neobyčajne svätí. Ale keď pobadali, z akého dreva je vlastne stará mama, veľmi chytro jej vyrástli nad hlavu.

Keď dcéru lepšie obzrela, zalomila rukami.

— Soňa, preboha, aká si ty! Veď sa podobáš zo starých handričiek zošitej novej toalete! Veď ťa ani niet. Si bledá, nemáš farby a oči ani sklené. Pred pol rokom si bola ako pivónia a teraz si ako zvädnutá žihľava.

Soňa zmäkla, keď ju ľutovali. Nervy, následkom dlhého prepínania oslabené, vypovedali jej službu a ona, skryjúc si tvár na matkiných bujných prsiach, zaplakala.

Práve vošiel jej otec, keď začala mamičke vykladať svoje žiale, o ktorých mamička veľmi dobre vedela, lebo jej muž bol všetko vyrozprával, hoci bol dcére sľúbil, že nič nevyzradí.

— Nuž taká fialka je ten tvoj Michal! — zvolala pani doktorová.

Soňa nariekala, vzlykajúc ani malé dieťa.

— To je lotor, lotor ozajstný, cajchovaný, hovorím ti, — rozčuľoval sa Stálik. — Najmúdrejšie by bolo hneď sa rozsobášiť. Nedám si dieťa trápiť.

Jeho žena hľadela naňho posmešne; keď dokončil svoju reč, pokývla naňho ukazovákom jemne a pomaly.

— Všetci ste na jednom brde tkaní. Ani ty si nebol o nič lepší, a bohvie aký si i teraz.

— Ale ja? — staval sa Stálik na nohy. — Na mňa môžeš slovo povedať?

— A či nie? Kto to mal pomer s fotografistkou?

— S akou? — strhol sa, robiac prekvapeného, Stálik, pričom žmurkal a hádzal rukami, ukazujúc hlavou na dcéru, aby prestala o tom hovoriť.

Ale jeho žena s najväčšou chladnokrvnosťou pokračovala vo svojom rozprávaní.

— Nuž s Jolanou Guľkovou. Veď ti hneď jej fotografiami — a akými! — a listami oči vytriem.

— N-no, dajsamibože! To bolo len také nevinné zabávanie, — bránil sa doktor, pohrdlivo hodiac rukou.

— To nestojí za reč.

Soňa zadivene hľadela na otca.

— No, pekné zabávanie, keď dievča píše chlapovi len o posteliach a košeliach! A so sekretárkou Kalmárovou, čože to bolo, keď ťa jej muž naháňal s revolverom po meste a ty si celé popoludnie mal „robotu po pôjde“? A s pani Weiszovou? To boli všetko len také naivné zábavky?

Stálik stiahol hlavu medzi plecia a utekal z izby, hádžuc rukami poza chrbát.

— To sú všetko daromné klebety. Na všetkom nebolo pravdy ani ako špendlíková hlavička.

— No, vidíš, takí sú všetci do jedného. A pritom váš otec ešte nebol z najhorších. To je všetko háveď. Never ani najsvätejšiemu z nich.

— Mamička, a ty si to všetko pretrpela? — zalomila jej dcéra rukami.

— A čože som mala s ním robiť? Vadiť sa s ním, nadávať mu, strpčovať si život? Toho veru nebol hoden. Bol ku mne dobrý, o domácnosť sa staral — nuž čože ma bolo po ňom, čo vyčíňa? Najhoršie bolo, že mi nielen moje priateľky, ale i cudzí ľudia kadejaké klebety donášali a ma dráždili, aby som s ním urobila už raz poriadok.

— A to ťa nemrzelo, že ťa klame? To ťa nebolelo, že miluje iné a že sa s nimi oblápa a bozkáva? Necítila si sa poníženou, opovrhnutou? Nerozumiem ti. Ja to neznesiem.

Bolo teplo. Stáliková sedela pri obloku, do záhrady otvorenom, a chladila si trochu rozohriatu tvár tichučko vejárom.

— Ale čo, to sú hlúposti. Ty si taká prepiata. Ja sa už ani nepamätám, ako to bolo, — odvetila ledabolo.

— A to mal otec vždy nejaký pomer?

— Ale kdeby! Ja aspoň neviem. Už sme vyše tridsať rokov spolu a za ten čas ho len tu i tu chytil akýsi raptus.^[4] Ako ti hovorím, ja by som na jeho správaní ku mne nebola nič pobadala, keby mi ľudia neboli donášali noviny.

— No, ty máš podivnú náturu. Mamička, nehneváš sa, keď sa ťa niečo spýtam?

Stáliková lenivo obrátila hlavu k dcére.

— Čo by som sa mala hnevať? Len sa pýtaj, čo chceš.

— Mamička, a ty si sa mu nechcela nikdy nijako pomstiť? Nemala si nikdy s nikým nejaký pomerček?

— No, Soňa, čo si ty o mne myslíš! Mne veru celkom postačil na všetku vôľu váš otec. A okrem toho, veď my sme sa vždy, v každom ohľade veľmi dobre znášali a si rozumeli. Ani mi na um neprišlo zaoberať sa cudzími, bohvieakými niktošmi, — i zmŕštila tvár, akoby videla ohyzdný predmet.

— Podivná osoba si ty. Nikdy si nestriehla na otca, nevyzerala za ním, nehľadala podchytávať jeho listy?

— Ešte čo! Mala som dosť iných starostí. A veď chlapa, keď ťa raz chce klamať — práve tak, ako ženu — neuhľadíš. A keď ho dochytíš, čo máš z toho? Len nepríjemnosti. Žiješ si s ním celkom dobre a prípadne pre také hlúposti sa musíš s ním rozsobášiť. Nech tam krky láme, keď chce, keď len mne dá, čo mi patrí.

— A listy od fotografistky si ako dostala?

— Raz otec, príduc v noci — údajne od chorého — ostal pridlho v ordinačnej izbe. Bála som sa, či ho niečo nezašlo, vstala som, zahodila si župan a šla som pozrieť, čo tak dlho tam robí. Otvorila som potichučky dvere a videla, ako pozerá na fotografie a strúha pritom hlúpu tvár. Keď sa do sýtosti na ne nahľadel, otvoril zásuvku na stole a vopchal ta tie obrázky. Odišla som tichučko, ako som prišla, a ľahla som si naspäť. Keď prišiel do spálne, robila som sa, že spím ako zarezaná. Ticho sa zobliekol a vzdychajúc zaspal. Ráno, keď odišiel, vytiahla som vrchnú zásuvku, ktorá bola nad tou, v ktorej boli fotografie — pravda, tá bola zamknutá a vrchná nie — vybrala krásne nielen obrázky, ale i listy. Vidíš, akí sú chlapi hlúpi a ľahkomyseľní! Spoľahni sa so svojou cťou na takého darebáka! Listy a fotografie boli všetko od tej osoby. Boli to — no, fuj, fuj, fuj!

Soňa počúvala s najväčšou napätosťou mať, ktorá to rozprávala s najväčšou flegmou.

— A zatým si čo urobila? Nepovadila si sa s oteckom?

Stáliková pohla ľahko plecom.

— Vzala som listy a fotografie a schovala.

— No, a otec? Nepobadal, že sa mu stratili?

— Pobadal. Mrmlal čosi, spomínal, že sa v dome kradne, pozeral pritom na mňa upodozrievavo, ale či nepokladal za vhodné o tom hovoriť, či sa neopovážil, to neviem, keď som sa ja tak robila, že ma nič do celého.

— A teraz už vie otec, že sú fotografie u teba? A nepýta ich?

— Bojí sa, starý hriešnik. Raz — pred rokmi — sme sa pre niečo poškriepili a ja som ho nijako nemohla presvedčiť, že nemá pravdu. Mal pravdu on, ale nechcela som to uznať. Veď vieš, ako to vše vojde do nás taký diabol. Vtedy som mu zarecitovala veršík z listu tej slečny. Bol — no — šťavnatý. Zdvihol hlavu a zastrihal ušami ani psík, keď začuje podozrivý zvuk.

„A odkiaľ ty to vieš?“ vybuchlo z neho mimovoľne.

„Mám krásnu zbierku listov a fotografií, odtiaľ som sa to naučila.“

Bolo by ho bývalo hodno odfotografovať. Môžem ti povedať, že chlapi v takých situáciách robia ukrutne sprostý dojem. Nevedel si poradiť. Hmkal, škrabal sa za uchom.

„Milča, tak to si ty ukradla tie listy?“

Smiala som sa mu do očí.

„Pravdaže ja. A ktože ich mal vziať? Veď okrem teba v dome len mňa zaujímali. Mám ich schované.“

„Ty, Milča, nerob fígle; daj mi tie listy, čo ich spálim. Hanbím sa za ne. Veď vieš, že som už so všetkými takými somárstvami dávno prestal. Čert ma po tej trcli!“

„Ohohó, o tom ani reči! Schovám si ich ako bič na teba, aby si vedel.“

— A ani si mu ich nedala?

— Nie ja. Hľadal ich po celom dome. Poprevracal všetko vo všetkých izbách, len v tej zásuvke ich nehľadal, kde boli. A tam sú i teraz pod papiermi. Ja som veru na ne už dávno zabudla.

— Ach, mamička, ty máš zlatú povahu. Ako ti závidím! Že som sa nemohla na teba udať! Vo mne všetky žilky hrajú, keď si pomyslím na Michalovu podlosť. A keby to bol aspoň nejaký človek, vysokovzdelaný, majúci bohvieaké požiadavky! Ale taký chudák! Ja to nevydržím!

Matka vstala a prešla k dcére, ležiacej na pohovke.

— Nebuď blázon, nerozčuľuj sa podaromnici. Uvidíš, tu sa upokojíš. Ponavštevujeme všetky tvoje spolužiačky a priateľky, a možno tu nájdeš i jedného-druhého zaujímavého človeka a prídeš na iné myšlienky. Presvedčíš sa, že Michal, keď uvidí, že sa ty vieš potešiť i bez neho, a že by si ho hoc i opustila s ľahkým srdcom, keby na to prišlo, natiahne iné struny. Myslíš, že tá barónka by išla zaňho, keby jej muž umrel! Bola by blázon! Ona si s tým titulom a majetkom chytí onakvejšieho muža, ako je tvoj Michal, ktorý je jednako — nehnevaj sa za pravdu — len pajác. Veď by rozumný človek pre niekoľkotýždňový pomer, čo i so samou Venušou, neopustil takú ženu, ako si ty. Drž sa. Musíš hľadieť sa popraviť, opeknieť, aby mu duša pišťala za tebou, keď ťa uvidí.

Soňa sklonenú nad ňou matku oblapila a pritiahla k sebe.

— Mamička drahá, aká si len dobrá! Ako ma vieš potešiť!

Dni sa jej míňali v spoločnosti rodičov a detí, ale noci jej boli na nevydržanie. Bola sama so svojimi myšlienkami a túžbami. Koľko premilých rozpomienok si zahrávalo s jej citmi! Predstavovali sa jej dráždivé obrazy lásky, ihravého žartovania a hĺbku duše prezrádzajúcich rozhovorov, vzbudzujúcich pocit najvrelejšej spolupatričnosti. Koľko nežnej lásky bolo v bežnom pohľade, alebo v ľahučkom pohladení ruky alebo tvári!

A všetok tento pozemský raj, ktorý jedine láska vie utvoriť na zemi, zmizol navždy z jej dosahu.

Nikdy viac nemôže byť toho zväzku duší medzi nimi, ani tá žiadosť za jeho objatím s postavou tej strašnej, nemravnej ženy medzi nimi.

Soňa sa pretrápila mnohé noci s takýmito myšlienkami, ktoré neprestajne preberala a ktoré ju vždy znova a znova dráždili. Nemohla pre ne zaspať, a jednako nechcela užiť nijakého uspávajúceho lieku, hoci jej ho otec i núkal, lebo sa úfala, že v nočnej tichosti skrsne v nej spásonosná myšlienka, ktorá jej ukáže východ z nešťastného položenia.

Ale jej hútanie bolo daromné, len srdce sa jej nespokojne hádzalo.

V jednu noc ju nadišiel strach, že omrštela, že je preto svojmu mužovi ľahostajná. I vyskočila z postele, zapálila svetlo a zhodiac košeľu, obzerala sa dopodrobna v trojdielnom zrkadle. Jej svalstvo zmäklo, nemalo tej pružnosti, ale podoba tela dosiaľ netrpela. Hladila s uspokojením svoju hladkú, trocha nahnedastú kožu a obzerala rovnú, vystretú čiaru svojho chrbta.

Na chvíľu sa uspokojila a zaspala. Ráno sa zobudila s ľahkým srdcom, vystrela sa spokojne, keď jej razom udrela do hlavy predstava jej smutného stavu.

Mať, pozorujúc jej zronenosť a jej potlačované vzdychy, rozhodla sa, že pošle po lekára, keďže muža v domácnosti neuznávali za zvláštnu lekársku kapacitu, často stavajúc proti nemu mienky nielen iných lekárov, ale i kadejakých, údajne skúsených starých paní.

Nik nevedel, aký vietor privial doktora Maloru do Podhory. Neminuli ešte dva roky, keď sa predstavil Stálikovi, ako okresnému lekárovi, ako štyridsaťročný, štíhly, ohorený pán s krátkou končitou bradou a práve len hornú peru pokrývajúcimi čiernymi fúzmi, ako v meste usadiť sa mieniaci lekár. Skončil štúdiá vo Viedni a praktizoval tri roky v rozličných nemocniciach. Vystupoval s ohromujúcou istotou, nedovolil nikomu hovoriť, s posunkom, že on vie všetko popredku, čo kto chcel povedať. Pravdu mal vždy len on, lebo ak bol niekto opačnej mienky, odbavil ho strmým „to je nie tak, mýlite sa, to je už dávno opustené stanovisko“ a podobnými poznámkami, ktoré vždy povedal tak zhora, že protivník, nechcejúc sa škriepiť, urazene zamĺkol. Stálik našiel naňho ten spôsob, že ho ironizoval, čo ho do istej miery vynášalo z rovnováhy.

Rozpovedal, že jedenásť rokov bol lekárom na viacerých lodiach a že precestoval viac ráz okolo zemegule v rozličných jej šírkach. Niet krajiny, v ktorej by nebol býval. Vedel — ako tvrdil — perfektne po nemecky, po anglicky a po francúzsky, lámal češtinou a skoro vo všetkých rozšírenejších rečiach sveta sa ako-tak dorozumel.

Ako lekár bol, ako tvrdil, špecialistom skoro v každom odbore. Stálik hovoril, že šarlatánoval v každom, robiac často chyby, za ktoré by sa i medik hanbil, a jednako utekali chorí k nemu, lebo sa zapodieval s každým mnoho, robil najnezmyselnejšie kúry, nahovoril pacientom choroby, o ktorých nemali ani potuchy len preto, aby čím viac peňazí vydrel z nich. Za peniazmi bol ako diabol za dušou. Na každú ženskú prekrúcal zamilované oči, bozkával každej ruky, lichotil jej, a ony prisahali naňho.

Hoci to bolo proti vôli Stálika, jeho žena zavolala Maloru k Soni. Vyložila mu, čo vedela o duševno-telesnom stave dcérinom, čo je príčina jej žalosti, a zaviedla ho k nej.

Bolo pekné letné popoludnie a Soňa sedela v záhrade pod košatou jabloňou, vyšívajúc gobelín. Čítanie neviazalo jej myšlienky, hľadela do knihy, neuvedomujúc si ani, čo číta.

— Soňa, vediem ti návštevu! — zvolala na ňu, kráčajúc po štrku chodníka.

Soňa zdvihla hlavu a hľadela zadivene na cudzieho pána. Mal biely plátenný kabát bez prehnutého goliera, priliehajúci mu hladko k drieku, dolná jeho čiastka bola voľná a splývala v hojných záhyboch okolo bedier. Na nohách mal tiež biele široké nohavice, siahajúce pod kolená a na lýtkach svetlobelasé pančuchy; poltopánky boli svetlosivé s lesklou sponou. Soni sa zdal celý ten dres^[5] podivným, neserióznym.

Odložila výšivku.

— Ruky bozkávam. Som doktor Malora.

— Teší ma. Sadnite si.

Ukázala na pletené kreslá okolo seba.

— Pán doktor hľadal otca a počujúc, že si tu, ma poprosil, aby som ti ho predstavila. Tak tu ho máš. Zabávajte sa, ako sa viete najlepšie. Ja vás tu nechám, lebo mám inú robotu, ako tu čas tráviť.

I odišla.

Malora hľadel za ňou.

— Aká je vaša pani matka ešte pekná osoba. Divím sa, že tak málo užila života. Je to dnes veru zriedkavosť.

Soňa pozrela na Maloru trochu prižmúrenými očami.

— Nerozumiem vám, pán doktor. Prečo myslíte, že mama nevyužila svojho života?

Malora pozrel ostro na Soňu, ako keby ju chcel hypnotizovať.

— A či je to život, tráviť dni len domácou robotou, bez akéhokoľvek pôžitku v malom meste? Nakoľko viem, nevyhľadávala veľmi ani spoločnosť, necestovala, nemala nikdy nijakého priateľa.

— Človek si zariadi život, ako mu je najmilšie. Mame bolo tak milo, ako žila, nikto jej nebránil žiť inak. Mňa tiež nič tak neteší ako moja domácnosť, moje deti. Však sú mi to najmilší ľudia a radšej som v ich spoločnosti ako v cudzejšej.

— Svojho pána manžela nespomínate, — podotkol Malora s citeľným úmyslom.

— Áno, i spoločnosť môjho muža, — prisvedčila Soňa, hodiac trucovito hlavou.

Lekár pokýval hlavou.

— Možno i váš pán manžel vám ho robí pestrejším, vzbudením zasa iných citov. Ako mi milostivá pani rozprávala, nevyznačuje sa vzornou vernosťou.

Soňa sa zapálila, v očiach jej hnevne zablyslo.

— Prečo mi to hovoríte?

Malora urobil veľmi vážnu, až smutnú tvár a nahol sa blízko k nej.

Soňa pobadala, že má na konci nosa a na prstoch drobné čierne vlásky. Odklonila sa od neho, oprúc sa o kreslo.

— Ste nervózna, nespávate. Chcem vám pomôcť.

Biele, silné zuby jej blysli medzi bujnými perami, z ktorých spodná o pomyslenie vyčnievala pred hornou.

— Hahaha, rozumiem vám! Je to dojemné. A v akej kvalite mi chcete pomôcť, ako lekár, či ako mužský?

Malora fľochol na ňu z kútika očí.

— Ako sa vám bude páčiť. To závisí od vás.

— Vy ste mi pekný lekár! Chcete, aby si pacient sám predpisoval medicínu.

— V tomto prípade iste.

— Tak? Môžem si predpísať sama liečbu?

— Zaiste, — a usmejúc sa, vyškeril trochu zafajčené zuby.

— Nuž, myslím si, že som nie taká chorá, že by som potrebovala lekára. A muža? Toho mám, a jedného mi je až-až.

Malora podvihol kútiky úst a pozrel zamračene na Soňu. Vytiahol hodinky a hľadel na ne.

— Hm. Musím ísť. Dovolím si vás ešte navštíviť. Ruky bozkávam, milostivá pani.

Soňa vzala svoje výšivky a odvetila s prepiatou láskavosťou:

— Dobrý deň, pán doktor!

Malora cítil, že prestrelil. Myslel si: „Každá čiastka jej tela, každý jej pohyb srší akousi hanblivou ženskosťou. Aký pôžitok by bol mať ju za milenku! Také ženy sa smejú ako hrdlička, keď milujú.“

Soňa sa bola nahnevala na Maloru. Teraz sa jej zdalo, že vlastne nemala na to príčinu a že mu odpovedala priostro. Veď on iste len žartoval. Iste sa urazil. Jedno tým získala. Jej myšlienky sa teraz viac zaoberali ním ako mužom. Čo si bude myslieť o nej? Je to nie obyčajný človek. Pomyslí si, že je nevzdelaná, dedinská hus, ktorá neznesie pravdu. Jej márnivosť trpela týmito predstavami natoľko, že začala tisnúť vedomie mužovej nevery do úzadia. Zdalo sa jej, že za ňu ona nemôže, ale za svoju nemotornosť v rozhovore je sama zodpovedná.

Nasledujúcu noc spala dosť dobre, lebo na muža nemyslela a rozhovor s Malorom ju zasa natoľko netrápil, žeby nespala preň.

Ráno sa zobudila, ako sa jej zdalo, s prázdnou hlavou. Bolo jej akosi jedno, či ju muž klame a čo povedala lekárovi. Rozmýšľala o tom, ako strávi deň. Práve sa obliekla, keď vbehli chlapci k nej. Tešila sa im, zdali sa jej mocnými a zdravými, ako málokedy.

— Mamina, pôjdeme so Števkom, — tak volali krátko uja — do hája k potoku, — kričal Dolo.

— Postavíme mlyn; poď i ty, — volal ju Mico, chytiac jej ruku obidvoma svojimi.

Pohladila ich. Zdalo sa jej, že by bolo múdre ísť s nimi. Ale keď si predstavila, že by mala celé popoludnie hľadieť len na hry detí, myslela, že by ju to nebavilo. I ostala doma. Pomáhala trochu matke a zatým išla do záhrady. Cez celý čas tušila, že lekár zasa príde.

Bola prekvapená, keď ho našla v záhrade na kresle sedieť. Mal obyčajný svetlohnedý vychádzkový oblek, bol zohnutý a držiac v rukách, opretých o kolená, paličku, kreslil ňou figúry v štrku. Iste počul jej kroky, ale sa pretváral, že ich nepobadal.

— Dobrý deň, doktor, — povedala mu ľahostajne.

Nevedela, ako sa má správať k nemu.

Malora pomaly vstal a bozkal jej ruku.

— Milostivá, ako ste spali? Úfam, lepšie ako iný raz.

— Dobre som spala. Ďakujem vám, — riekla, kladúc výšivky na stolík.

Lekár poznamenal:

— To poznať na vás. Oči vám svietia, pery sú plnšie, bažia za životom, a jemná červeň líc sa zvýšila. Vidíte, malý odklon od obyčajných vašich dúm vám bol na osoh.

Soňa si myslela: „Hľa, pripisuje sebe môj dobrý spánok. Aký kaukliar!“ Ale zdal sa jej skromnejším ako včera a tak i sympatickejším. Chvála jej výzoru, skrytá formou lekárskej mienky, ju tiež obmäčkovala.

— Zdá sa, že ste majster, — riekla mu s milým úsmevom a pohľadom.

— Som presvedčený, že vám vyhovorím všetky vaše starosti.

Sadla si.

— Nebude to ťažko, nie sú také nebezpečné.

Malora vytiahol obrvy dohora.

— Nie? — zvolal pochybovačne.

— A prečo by mali byť? — smiala sa Soňa, navliekajúc niť do ihly.

Malora nespúšťal z nej oči.

— Starý Sailer umrel.

Soni bolo veľmi nemilé, že cítila, ako sa jej tvár napäla zblednutím a zatým zapálila červeňou až po oči. Potlačiac vzdychnutie, poznamenala tlmeným hlasom:

— A na akú chorobu umrel, a kedy?

— Ešte predvčerom večer ho porazilo a umrel včera ráno.

Soni sa v hlave rozvírili najprotirečiacejšie myšlienky a predstavy. Hlavná bola, že je Sailerová teraz vdova. Môže sa vydať. Nemohla povedať ani slova. Malora nespustil z nej oči. O pol minúty jej vrazil nôž do srdca slovami:

— Evička je teraz voľná vdova. Má veľký majetok, môže sa vydať, za koho chce.

Týmto potvrdil oprávnenosť jej obáv. Nemohla sa opanovať; sklonila hlavu hlboko nad gobelín, a Malora videl, že jej padla slza na výšivku.

— Milostivá, nenahneváte sa, keď vám poviem úprimne, ako si veci predstavujem? — zašepkal temer ľútostivým hlasom.

Soňa, razom sa odhodlajúc, zdvihla hlavu a pozrela mu do očí; na mihalniciach sa jej leskli slzy.

— Povedzte, čo chcete, — riekla a pery sa jej trochu triasli.

— Myslíte, že je váš muž hoden sĺz, ktoré preňho prelievate?

— Možno nie. Ale môj doterajší život je ich hoden, — odvetila mäkko.

— Váš doterajší život? Čo to bolo? Robiť domácu pomocnicu takému človeku. Čo ste vy zažili pri ňom? Bývate v malom mestečku s mužom, utláčajúcim každé rozpätie vašej duše. Vaša spoločnosť sú deti. Myslíte, že znáte lásku? Veď nemáte o tom ani poňatia, čo je láska. Kde vie taký muž, ako je Haviar, čo je láska! Najvznešenejšie, spoločné pozdvihnutie do neba dvoch duší! A k tomu vás ešte i klame! Aká nízkosť!

Soňa pozrela zamyslene do diaľky. „Čo ten človek hovorí? Iste cituje z nejakého sentimentálneho románu.“

Malora zamĺkol, akoby čakajúc odvetu. Soňa nehlesla.

— Podajte mi ruku, — i vystrel svoju hladkú, opatrovanú, ale kostnatú ruku k nej.

Soňa mu najprv chcela podať ruku, potom ju odchytila.

— Nie, nepodám vám ruku! Nemáte pravdu — nie sme tak ďaleko.

I odbehla.

Malora hľadel za ňou. Myslel si: „Veď ona skrotne. Trochu sa hádže na udici. Ale dlho to nevydrží…“

Soňu teraz všetko trápilo. Jej muž už nepísal vyše týždňa a navštíviť ju tiež nebol. Nevedela nič o ňom, a ako to v takýchto prípadoch býva, predstavovala si najhoršie. Hoci cítila v tú chvíľu, že ho nenávidí, lebo si iste vezme teraz Sailerovú, ktorú miluje, ktorá je bohatá a barónka, jednako jej bola predstava rozsobášu hrozná. Musela by chodiť k advokátom, rozoberať pred nimi celý svoj najintímnejší život, chodiť po súdoch, odpovedať na suché otázky sudcov, trhajúce jej najvrelejšie city! To všetko sa jej zdalo nemožne hrozným.

Na Haviara, ktorému dala svoju naúprimnejšiu lásku, za ktorú sa jej odplácal najhorším, čo mohol milujúcej žene urobiť, nemohla pomyslieť, aby necítila hnevu a opovrhnutia. Bolo prirodzené, že sa jej natískala postava Maloru ako potešiteľa a opory vo všetkých ťažkostiach. A je to i celkom inakší chlap ako ten biedny Haviar! Je inteligentný, svetaskúsený, cieľavedomý. Z jeho očí sála túžba za ňou. Veď koľko ráz ju už prenikol podivným otrasom jeho pohľad, hoci len nakrátko bola s ním!

V nasledujúci deň Malora neprišiel.

Cítila sklamanie, chýbal jej. Myslela si: „Nepoddám sa mu; bola by to opovrhnutiahodná slabosť. Ale je to človek, ktorý vzbudzuje myšlienky a silné rozruchy citov!“

Na tretí deň prišiel včas, ešte nebola ani oblečená. Keď jej oznámil, že ju čaká, trasúcimi rukami zimnične sa obliekala. Myslela si: „Keď prišiel tak včas, doniesol iste nejakú novinu.“ Pravda, pre ňu zlú, pre seba dobrú, keď sa tak ponáhľal.

Upravujúc si ešte vlasy, vošla k nemu. Malora stál pred oblokom a hľadel do záhrady. Podišiel k nej a bozkal jej ruku, raz-dva razy. Skoro skríkla:

— Čo máte nového?

Malora odvetil zadivene:

— Čo mám mať? Nič. Chcel som vás len vidieť a sa presvedčiť, či sa nehneváte.

Soňa vzdychla zhlboka.

Tak teda nič!

Sadla si do kresla, ponúknuc mu rukou miesto.

Malora nespustil z nej oči. Videl, že je veľmi ľahko oblečená, takže cez šaty prezerala tôňa jej postavy. Iste zahodila si napochytre šaty a ušlo to jej pozornosti. Sadajúc si, riekol:

— Škoda, že ste si sadli; zakryli ste pôvaby miloskej Venuše.^[6]

Soňa obzrela svoje šaty a zapálila sa.

— Preto som si sadla.

— Povedzte mi, milostivá pani, či si váš muž uvedomil niekedy, akú krásnu ženu má?

Soni blyslo hlavou jedno-druhé zo života jej lásky a zapálila sa zasa.

— Kedy bude, alebo už bol pohreb Sailerov? — pýtala sa.

— Už bol. Viete vy, milostivá pani, najnovšie všeobecne rozšírené chápanie manželstva?

— Keby som to i nevedela, ľahko si to predstavím. Veď je to nové chápanie také staré, ako je ľudstvo na zemi. Myslíte, že manželstvo je dobré na to, aby manželka bola matkou detí a správkyňou domácnosti. Lásku hľadajú páni manželia inde.

Malora kývol hlavou.

— Áno, tak je to. A či je to nie pravda? Môže ma vábiť žena, s ktorou roky žijem spolu, ktorú vidím neoriadenú, niekedy chorú, o ktorej viem, koľko falošných zubov má, z čoho pozostáva jej frizúra, ktorú počujem nepekným hlasom vadiť sa s čeľaďou, ktorá je oproti mne zavše nesvárna, neuznávajúca ani moje dobré vlastnosti a vyčítajúca mi často moje zabudnuté poklesky? Je to možné?

— Je to možné. Lebo vy veľmi prepínate. A ozajstná, srdečná láska dvoch ľudí, zakladajúca sa nielen na erotike, ale i na zväzku duší, nedá sa vykoreniť takými maličkosťami. Zdá sa, že vy nemáte poňatia o skutočnej láske.

— Mám. Vy nemáte poňatia o láske, ktorá všetko premôže, aby dostala do svojej moci vytúžený objekt, ktorá bez vzájomnosti citov nechce žiť. O tom vy, milostivá, neviete. Taká láska je hodna akejkoľvek obete. Vy ste takej lásky hodna. Povedzte mi, má váš muž bledé tušenie o takej láske? Nemôže mať, keď je hotový vás klamať s takou — Sailerkou. A keď ho on nemá, máte ho vy k nemu?

Soňa chytila stuhu na šatách a cupkala jej okraje.

— Môj muž, môj muž je — bol je dobrý človek, kým…

— Váš muž je obyčajný, tuctový človek, bez stopy duševného života. Je to prázdna loďka, ktorú každý vetrík ženie svojím smerom.

Soňa netrpezlivo vstala zo stolice.

— Iného mi nemáte čo povedať?

Odkročila od neho na niekoľko krokov a vystrela k nemu obnaženú ruku.

Malora priskočil k nej, chytil jej ruku a bozkával ju. Šeptal jej náruživo:

— Mám, sto ráz mám. Zbožňujem vás, Soňa! Miluj ma, ako ja teba, a všetko blaho bude naše!

Do izby vbehol Mico, držiac kus chleba s maslom, a kričal:

— Mamina, prišiel otecko, poď chytro!

Soňa a Malora pozreli na seba; každý čítal v očiach druhého, čo chcel v nich vidieť.

— Ruky bozkávam, milostivá. Úfam sa, že sa zakrátko budete celkom dobre cítiť. Prídem sa o tom presvedčiť. Pá, Micinko, — i poťapkal chlapca po líci.

Micovi bol ujo akýsi podivný.

Malora zmizol a chlapec, ovesiac sa matke na ruku a podskakujúc, kráčal s ňou. Soňa vošla najprv do svojej spálne.

— Micko, povedz, že hneď prídem.

— Ale príď, mamina. Otecko ma veľmi duril, aby som ťa priviedol.

Soňa utekala do svojej izby k toaletnému zrkadlu. Obrátila sa pred ním a začervenala sa horúco, ľahučké batistové šatočky prezrádzali dokonale siluetu jej postavy. Prikryla si rukami tvár: „Čo si ten človek pomyslí o mne? Ale, čo,“ spamätala sa o chvíľu, „veď som nie obnaženejšia ako dámy na kúpaliskách.“

Malora jej zaľahol na dušu. Bola mladá, zdravá a plná života, i horúca vlna rozkoše prebehla jej telom. Haviar sa zdal celkom vedľajšou osobou. Ako keby bol veľmi ďaleko.

Prehodila si iné šaty a išla tichým krokom koridorom do obednej, kde boli jej rodičia s mužom. Prišla na ňu chladná ľahostajnosť, nech sa stane, čo chce… Muža sa neopýta, čo zamýšľa urobiť. Prijme ho chladne, ako polocudzieho človeka. Nebude hľadať jeho lásku, nech vidí, na čom je.

V obednej sedel Haviar so Stálikovcami pri stole, založenom studenými jedlami a nápojmi. Práve prišiel vlakom na čas olovrantu. Chlapci obskakovali okolo otca, ktorý vše jedného, vše druhého pritúlil k sebe. Hovorili o deťoch tak, ako keby všetky pomery boli v najväčšom poriadku.

Soňa vošla a zaželala dobré ráno. Jej muž vyskočil a pošiel k nej; podala mu chladno ruku. On ju, hoci sa tomu vzpierala, oblapil a bozkal na líce. Chcel ju držať v objatí, ale ona sa mu vyslobodila a išla si sadnúť do klubovky, stojacej v kúte izby.

Haviar zastal pri stoličke a hľadel na ňu s otrčenými perami. Chcel niečo povedať, ale hodiac rukou, zamĺkol.

— No, Dolo, kde ste už boli dnes? — pýtala sa Soňa.

Chlapci pribehli k nej. Cítili, že je v tej spoločnosti otec akýsi opustený, a tak i oni prišli k matke. Rozprávali, čo dnes porobili, kým otec zamračene hľadel pred seba na stôl.

Haviar hovoril s tesťom — mysliac na Soňu a deti — jednoslabične o predaji Borov.

Stálik sa razom nahol k nemu a pohladiac ho po hlave, ukázal na vlasmi zakrytú náplasť.

— Čo to tu máš, ranu alebo vred?

Soňa sa obrátila od detí a hľadela na Haviara. Myslela si, aký je bledý — zrejme vylumpovaný — nos má načervenastý, oči vpadnuté a — zasa tie protivné knickerbockerky! Trpko cítila, že k Sailerke si oblečie najlepšie šaty, k nej hocičo… Najskôr ho nejaký kompán udrel fľašou po hlave.

Haviar pobadal nepriateľský pohľad ženin a zazrel na ňu tiež pohrdlivo.

— Čo to mám na hlave? Udrel som sa. Viezol som sa, aby sme dobehli vlak, s Vydrom na motocykli; pred stanicou nás vtisol nákladný voz na hŕbku štrku, i vyvalili sme sa. Na šťastie len mne pošramotilo hlavu. Zalepili mi to na stanici.

Soňa vyšla s chlapcami z izby, do ktorej prišla len na obed.

Napokon chlad medzi manželmi zaúčinkoval i na jej rodičov, takže nálada bola veľmi nemilá. Stálik núkal zaťa nápojmi, ktoré Haviar, ako sa mu zdalo, akoby vyčítavo odmietal, takže sa i tým cítil urazený.

Soňa sa spýtala muža, čo nového v dome. Bez prestania jej stála pred dušou Sailerová, ale nebola by ju spomenula za nič na svete. Nech začne on.

— Čo robia morčatá, nevykapali?

Haviar, čakajúci iné otázky, odvrkol:

— Neviem, mám dosť iných starostí.

Potom Soňa, nedočkajúc ani konca obeda, odišla bez slova.

— Aký podliak, vie, čo mi leží na duši, a neuspokojí ma ani jediným slovom.

Keď boli sami, obzrel sa tesť, či sú už dvere za dcérou zavreté a riekol:

— No, Michal, so Soňou si na zlej nohe. Zdá sa, že si zašiel trochu priďaleko.

Haviar hodil hnevne plecom.

— Parom sa v tých babách vyzná. Neviem, čo sa durdí.

— No, už len vieš, Miško, už len vieš, — fľochla naňho významne testiná.

— Eh, čo tam, nebudem tancovať, ako žena hvízda, — hodil vzdorovite hlavou, kývajúc záporne ukazovákom.

Slovo dalo slovo, koniec bol, že Stálik, keď mu bol vyčítal všetky hriechy, vyzval zaťa, aby opustil jeho dom, čo Haviar urobil, ako keby bol len na to čakal.

Testiná pri jeho odchode stratila svoju obyčajnú chladnokrvnosť a zavolala, že to dobre počul ešte i na chodbe:

— Je to len ordinárny šuster, starinký, ordinárny! Inakší nebude!

Haviar šiel rovno na stanicu. Jeho vlak odchádzal o niekoľko minút. Zabudol si i lístok kúpiť, len tak skočil do vlaku. Čo si myslel o sebe, nebolo veľmi príjemné. Soňa mu bola stále pred očami. Ako opeknela, aká bola vábna! Prišiel o takú ženu pre svoju naničhodnosť; bol pevne presvedčený, že sa roztržka medzi nimi viac nedá napraviť.

Keď Soňa počula, ako sa jej rodičia s mužom povadili a ako odišiel, razom sa jej zazdalo, ako keby bola stratila všetku pôdu pod sebou. Bola rozhodnutá sa s ním rozísť, a jednako, keď sa niečo stalo, čo urobilo jej návrat k nemu, ako si myslela, nemožným, bola rozhorčená, že ju iní prinútili urobiť krok, ktorý by nebola urobila.

— Čo ste urobili? Teraz je všetkému koniec!

Plačúc, utekala do svojej izby. Cítila, že je vlastne ona všetkému vina, ale nahovárala si na svoje ospravedlnenie, že rodičia zavinili úplnú roztržku. A teraz je naozaj všetkému koniec. A ako sa mať honosila, že mu nadala do ordinárnych šustrov!

Stálik sa poškriepil so ženou, robiacou mu výčitky. Všetci v dome boli ako oparení.

Soňa nespala celú noc. Teraz už najviac rozmýšľala o Malorovi, keď pokladala rozsobáš za skoro nevyhnutný. Vábilo ju k tomu mnohé.

Je mladá, túži za láskou, za novým životom. A Malora ju miluje. S láskou ho povedie ako chce, zamilovaný urobí všetko. K Haviarovi sa viac nevráti. On za ňou nepríde, a ona? Iste nie za ním. Nikdy! Veď ešte i v poslednú chvíľu aký bol bezohľadný! Nie že by ju bol vyhľadal; ani sa neobzrel o ňu. I hrdosťou, i ľútosťou nad sebou sa jej rozbúrilo srdce. A Malora, aký je to chlap! Je chudý, ale jeho pohyby sú samá pružnosť, sebavedomie. On kráča svojou cestou, neuhne pred nikým a nedá sa zviesť nijakej ženskej, lebo vie, čo hľadá!

Predstavila si, že by ju oblapil, i cítila nevýslovnú slasť, ktorú jej spôsobí jeho objatie; s jeho bozkami na perách napokon usnula.

Ležala dlho; obliekla sa len okolo desiatej. Bola úplne opanovaná citom, že opustí muža a pôjde za Maloru. Celé predpoludnie rozmýšľala len o tom, ako si zariadia život. Budú cestovať, čítať a budú sa milovať. Ach, ako sa budú milovať!

Bola trochu sklamaná, že ju nenavštívil predpoludním. Tým istejšie rátala s tým, že popoludní celkom iste príde. Obliekla si ľahké šatočky, ktoré jej veľmi dobre pristali. Bola v nich ako dvadsaťročná. Hrýzla si od rozčúlenia pery, mysliac na jeho bozky. Pozerala si účes, tvár v zrkadle, mohla byť so sebou spokojná.

Po obede odišla hneď do svojej izby. Rodičia si v ten čas zvyčajne zdriemli. Chlapci odišli s ujom do hája. Slúžky pracovali v záhrade.

Teraz by mal prísť.

S tlčúcim srdcom si ľahla na pohovku v svojej izbe. Vzala knihu do rúk. Bola to Červená ľalia od Anatola Franca.^[7] Kniha lásky a rozkoše. Prečo by i ona nežila?

Zostreným sluchom počula i najmenší šuchot v dome. Myslela viac ráz: „Už teraz prichodí“. Kroky zašli… Neboli jeho…

Keď neočakávala, nehlasne sa roztvorili dvere a vošiel.

Skríkla prekvapením; kniha jej vypadla z rúk, sadla si. Mala pocit, že musí k nemu vystrieť ruky, ale sa premohla. Jej oči, túžobne roztvorené pery, mu však prezradili, s akým citom ho očakáva.

Odložil klobúk a paličku na oblok a prešiel k nej. Tvár mu žiarila blahom. Sadol si do kresla blízko pri nej a bozkával jej ruku. Najprv dolu a zatým — vyhrnúc široký rukáv — hore celým ramenom.

Trpela to. Vložila mu ruku na hlavu, na čierne, trochu kučeravé vlasy.

— Máte ma trochu radi? — spýtal sa šeptom.

— Trochu, — usmiala sa.

— Smiem ťa oblapiť? — i prisadol si k nej na pohovku.

Kývla hlavou.

Malora stratil rozum. Schytil ju, jej mäkká, voňavá teplota ho pobláznila. Tvár mu sálala od rozčúlenia. Jeho páliace ruky behali po jej tele. Sprvu ich necítila; odrazu sa jej zdali čímsi cudzím, protivným. V tom sa ich pohľady stretli; Malora ceril zuby, z očí mu šľahala neskrotná vášeň.

Soni udrelo do hlavy: „Teraz budem cudzoložnicou!“

Pod tým slovom mala do duše vkorenenú predstavu ohyzdnej, opustenej, špinavej ženskej.

Strhla sa.

— Pusťte ma! — povedala prosebne.

Malora zasipel:

— Milujem ťa!

— Pusťte ma, — povedala rozhodne. — Nebudem cudzoložnicou!

Malora si jej slov nevšímal, držiac ich za posledné záblesky cudnosti, a bozkával ju, kde stihol.

— Nebudem cudzoložnicou! Hovorím vám! — skríkla rozhorčene.

Bola mocná, i podarilo sa jej vstať i pri jeho zúrivom, bezohľadnom odpore. Malora sa nemohol spamätať, chytil jej šaty a trhal ich, chcejúc ju pritiahnuť k sebe.

— Musíš byť mojou, musíš byť mojou! Nezahrávaj si so mnou! Však si ťa vezmem za ženu, ty blázon!

Soni sa stal Malora nevypovedateľne odporný.

— Fuj, aké ste vy zviera! Choďte preč odtiaľto!

Malora sipel so zaťatými zubmi.

— Vy nehanebná koketa! Najprv zvediete človeka a potom zaobchádzate so mnou ako s najostatnejším vyvrheľom. Vy — frajerka!

Soňa stratila hlavu a udrela ho päsťou po tvári.

Chytil jej ramená a triasol ju. Ale Soňa bola mocná a hnev jej dodal ešte vlády. Odsotila ho.

— Hneď choďte preč!

Malora sa trochu spamätal. Uhladil si vlasy a tvár a zazerajúc ako zbojník, kráčal k dverám.

Soňa nespúšťala z neho oči; keď otvoril dvere, zabehla k obloku, vzala jeho klobúk a palicu a vyhodila ich za ním na chodbu. Zatým zamkla dvere.

Keď ostala sama, rozčúlením, hnevom, studom triasla sa na celom tele. Obzerala si potrhané šaty. „Ako hlboko som to upadla! Sama som vina všetkému! Som hodna opovrhnutia! Ako málo chybelo, že som sa nestala najposlednejšou ženou na svete! Moji chlapci, čo bolo s vašou materou! Ako blízko som bola tomu, že by som vám nikdy nebola mohla pozrieť do očí! Mamička drahá, ako ťa rozumiem! Aká si drahá, múdra, šľachetná! Muž ťa klamal, mala si toho isté dôkazy, ale ty si ostala čistá! Bože môj, kam nás zavedie slepý hnev, vášeň a mizerný pud!“

„Čo urobím?“ myslela ďalej. „Zhádžem tieto hnusné háby, ktoré poškvrnilo to zviera!“

Šúchala si tvár, ruky.

„Musím sa umyť. Musím odstrániť zo seba tú špinu!“

I trhala háby zo seba, zvinula ich do hrče a hodila do kúta skrine. Zatým prešla do kúpeľne.

Okúpala sa v studenej vode a upokojila sa. Vyrojila sa jej celkom čisto a jasne predstava v duchu, ako jediná možná povinnosť, že sa musí vrátiť k mužovi a musí sa z celej sily usilovať byť mu vernou ženou, hoci by ju i klamal.

„Inej možnosti nemám. Všetko ostatné je lož, podvod a poddanie sa biednym vášňam. Ako bude, tak bude. Možno boh sa zmiluje nad nami a vráti mi muža a spokojnosť. A ak nie, i tak som urobila svoju povinnosť.“

Ešte večer oznámila zadiveným rodičom svoje rozhodnutie. Otec jej to sprvu vyhováral, napokon poznamenal:

— Ty najlepšie vieš, na čom si, urob, ako myslíš. Veď my ti ani rozkazovať nemôžeme, si svojou paňou.

Mať ju objala a bozkala. Poznamenala:

— Keby som mu len nebola nadala! A to do šustrov a ordinárnych! A aká som bola ešte hrdá na to. Vidíš, vidíš, Sonička! Ale darmo je, pre deti robíme často hlúposti.

Soni bolo tak ľahko okolo srdca, že sa na matkinom žalostení i zasmiala.

Nasledujúceho dňa popoludní vysadla sama — deti nechala predbežne u rodičov — na ten istý vlak, ktorým i jej muž bol odcestoval. Spočiatku bola sama v kupé. Vyzerala na polia oproti stanici sa rozprestierajúce, z ktorých už zmizlo obilie. Začalo jej byť ťažko na srdci. Ako nájde muža a či ho vôbec nájde doma? A ako ju prijme? Ak bude surový a bude ju posielať naspäť? Veď mu je možno teraz rozsobáš príhodný. Nepreukázal ani najmenšej chuti udobriť sa s ňou. Ach, bože, aký je život ťažký!

Vtom vošiel do kupé akýsi pán — bol to žid, pravdepodobne obchodník — pozdravil krátko: „… n Tag“^[8] a vytiahol „Morgenzeitung“^[9] z vrecka a zahrúžil sa doň.

Soňa ho od obloka pozorovala. Mal knickerbockerky, tenké lýtka, členky mu veľmi vystavali. Hľadela na to a v tej chvíli i zabudla. Odvrátila sa zasa k poliam.

— Servus, Móric, tu si? Hľadal som ťa v tretej triede, — riekol druhý do oddelenia vojdúci pán.

Pobadal Soňu a zamrmlal tiež. „Guten Tag“ a odložil klobúk a paličku na sieť a sadol si oproti prvému pánovi. Poťapkal sa spokojne po stehnách.

— Čo ma prezrádzaš, že necestúvam vždy druhou triedou? Nezdám sa ti azda pánom?

— Odpusť, Móric. Ženíruješ sa pred peknou dámou, — odvetil ten, čo prišiel a obzeral si Soňu, ktorá jeho pohľad cítila, ale sa i pretvárala, že si vôbec nevšimla jeho prítomnosti.

Mrzelo ju, že ju vyrušili.

Móric:

— Nu, Adolf, je to pravda, že sa „die Sailer“ zasa vydáva?

Soni udrela krv do tváre, ustrnula.

Adolf:

— Čo má robiť? Mladá je, peňazí má dosť, tak sa vydáva. Bože spravodlivý, čo tá má peňazí!

Móric:

— Človek by myslel, že taká ľahkomyselná osoba všetko rozhádže.

Soňa sedela rozčúlene, zvedavá, či počuje potvrdenie svojej ukrutnej obavy. Suchým hrdlom jej nechcela vojsť otázka, s ktorou sa chcela obrátiť na pánov, za koho sa vydáva Sailerová.

Adolf:

— Vieš, aké sú mnohé ženské. V mnohom ohľade sú ľahkomyseľné, ale peniaze držia ako zázračný rabín pančuchu Majerkinu.

Móric:

— Neviem nič o pančuche Majerkinej. Čo to bolo?

Soňa hodila bolestný pohľad na Adolfa, kým rozprával dosť obšírne anekdotu o pančuche. Odkašlala si trochu, aby preriekla, keď po salve smiechu poznamenal Móric:

— Nie zlé. N, na, tak gróf Török ju berie. No, ten si s tými peniazmi dá skoro rady. Chvalabohu, že ju berie. Tak skorej i ja dostanem svoje peniaze za kone, čo som mu predal. Dvadsaťtisíc korún je už pekný groš.

Pred Soňou sa razom vyjasnilo. Bolo jej tak ľahučko okolo srdca. Aký bol pred chvíľou smutný kraj krásny, ako sa menili obrazy v ňom stále milšie a útulnejšie! A tí dvaja páni, akí sú to vľúdni ľudia. Mimovoľne hľadela na nich s priateľským spolucítením. Počúvala, čo budú ďalej hovoriť.

Adolf:

— Zdá sa mi, že na tých koňoch mnoho neutrácaš.

I smiali sa.

Móric:

— Človek musí žiť. A kedy sa už majú zobrať?

Adolf:

— Hneď po pohrebe, ako sa rozišli hostia, sa gróf Török povadil s advokátom Haviarom. Tí dvaja ostali tam, keď ostatní odišli.

Soňa bola stelesnený sluch.

Móric:

— A odkiaľ to vieš všetko? Adolf:

— Odkiaľ to všetko viem? Smiešne. Veď čeľaď z kaštieľa vysedúva v mojom hostinci celé večery. No, a čeľaď, tá všetko vie, čo sa v dome deje.

Móric:

— Čo rozprávala tá čeďaď? Máš pravdu, sú to nami samými platení nepriatelia a špióni.

Adolf:

— Čo rozprávala? Rozprávala, že pán gróf a advokát ostali sami v panskej izbe a povadili sa. Možno i jeden, i druhý čakal, kedy ten druhý odíde. Gróf sa hneval, i na to, že ten advokát mal s jeho budúcou paňou techtl-mechtl, možno, už bol s ňou zasnúbený, i bol surový a chcel, aby advokát išiel do pekla. Vieš, ako je to, keď ti niekto zavadzia.

Móric poznamenal s porozumením:

— Mne sa zdá!

Adolf:

— Advokát mu povedal, že mu nemá čo rozkazovať a že on prišiel na zavolanie barónky, aby urobil poriadok s testamentom a majetkom. Koniec bol, že advokát vylepil grófovi zaucho a gróf mu mramorovým ťažidlom prebil hlavu. Na krik pribehla barónka a poslala fiškáľa preč. Gróf ostal tam.

Soňa vyšla na chodbu vozňa, pričom jej páni urobili cestu, hľadiac na ňu dohora, ako prechádzala okolo nich. Mrzelo ju, že sa jej muž pobil s Törökom. Ale čo to bolo v porovnaní s jej starosťou, ktorá teraz zmizla sťa hmla na slnci? Jednako ju pri tej afére tešilo, že udrel grófa po tvári. „No, zbabelý je nie,“ myslela s teplým citom.

Keď prišla do Hranova, utekala ľahkými krokmi zo stanice domov. Bolo už po šiestej, v kancelárii už iste nebolo nikoho. Známi ju milo pozdravovali.

Doma vyšla do predsiene, kde sa zišla s kuchárkou Terkou, prichádzajúcou zo dvora.

— Milosťpani, — skričala deva, — aká som rada, že prišli! — i bozkala jej ruku.

Soňa ju pohladila po tvári.

— No, ako sa máte? Pán sú doma?

— Ako len opekneli! Doma budú. Boli sami v kancelárii, keď som vyšla.

Soňa vošla do spálne, obzerajúc v chôdzi izby. Nepobadala nijakého neporiadku. V spálni zhodila ľahký prevlečník, umyla sa a prečesala si vlasy. Zatým chvíľku postála pred oblokom rozmýšľajúc a napokon vošla, ticho otvoriac dvere, do mužovej kancelárie. Michal sedel pri písacom stole, pred sebou mal akty a hľadel zadumane na ulicu. Nezbadal jej príchod.

Soňa riekla milo:

— Miško, prišla som naspäť k tebe.

Haviar sa strhol a vyskočil zo stolice. Zažiarila, mu jej milá tvár, na ktorej bolo vidieť, že prišla s odpustením.

— Nuž, nehneváš sa na mňa? — spýtal sa jej radostným, hoci trochu pochybujúcim hlasom.

Pokrútila hlavou.

— Nie, nehnevám. Všetko ti odpustím, ak budeš taký, ako si bol.

Haviar si sadol k stolu a oprúc tvár o ruky, plakal od dojatia. Soňa pristúpila k nemu a položila mu ruku na plece.

— Soňa, nevieš, z akej tmy a priepasti si ma vyslobodila. Možno by som bol spáchal nejakú ohromnú hlúposť.

Keď to vyslovil, zbledol, až sa Soňa zľakla.

— Vďaka buď bohu, že som prišla! Viem, však si všetko mal stratiť. Akí ste vy chlapi zbabelí hrdinovia! Poď, porozprávame si. Azda sa dáme s novou chuťou do života, poučení vlastným blúdením. Lebo, Miško môj, uznávam, i ja som blúdila.

Haviar chcel hovoriť, ale sa nemohol rozhodnúť, čo má povedať. Hlavou sa mu len tak miatlo opýtať sa jej, ako cestovala.

— Miško, odhodlala som sa pevne, že ostanem pri tebe a budem ti podľa možnosti dobrou a vernou ženou…

Hovorila mu teraz, čo si bola umienila mu povedať a čo mnoho ráz bola v sebe prerecitovala.

— Nakoľko to budem môcť urobiť, bude závisieť od teba. Povedz mi teraz statočne, aby som vedela, na čom som s tebou a ako vážne chápeš možnosť nášho ďalšieho spolužitia, klamal si ma s tou ženskou?

Haviar odvetil temne:

— Klamal som ťa.

Hoci bola i jeho nevera istá, ju to priznanie jednako otriaslo. Hľadela naňho chvíľku bez slova.

— A mal si aj úmysel odísť odo mňa?

— Priznám sa ti, že boli chvíle, keď som na to myslel. Ja nešťastník!

— Ako blízko sme boli záhube!

Soni sa zatočila hlava.

Haviar chytil jej ruku, ktorú mu bezvládne nechala.

— Zabudni, čo sa stalo. Som teraz popálené dieťa, hral som sa s ohňom. Viem, čo je úpadok. Ver mi, že som nemal zo svojho blúdenia skoro nijakého potešenia. Stále ma žralo svedomie. Sú to najťažšie časy môjho života.

Soňa myslela na to, ako blízko bola i ona pádu.

— Miško, všetko ti odpúšťam. Budem hľadieť zabudnúť tieto strašné dni. Ale jedno ti poviem úprimne. Nemôžem rozkázať svojmu srdcu. Tá žena stojí ešte vždy medzi mnou a tebou. Nechcem sa ti pretvárať, nemám ťa tak rada ako kedysi. Ver mi, keď sa moja láska k tebe vráti celkom, budem šťastlivá, nebudem ju potláčať. Možno to všetko závisí len od teba.

Haviar jej bozkával ruky; ústa mu nepodala. I riekol smutne:

— Ďakujem ti, že si prišla.

Cítil, že všetky karty ich životnej hry sú v rukách ženiných.

Od tých čias minulo niekoľko rokov. Haviarovci žijú spokojne. Muž vôbec nikdy nevystáva a v životných náhľadoch sa naklonil k náhľadom ženiným. Ale o ich láske nevie nič ani najlepšia priateľka Sonina a ani najintímnejší priateľ Haviarov.

Hovorí sa, že búrka vyčistí povetrie. Ale to je nie isté, koľko škody môže narobiť.

Isté je však, že jedno z najväčších trápení na svete je zavinené neopätovaním lásky.