ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Kancelista Emil Hrubko dostal prvého svoj plat a kľajúc na nivelizujúcich socialistov, chodil zo sklepu do sklepu a vyplácal účty za minulý mesiac. Naostatok vošiel k mäsiarovi Michalovi Ležiakovi, ktorý — boh mu je svedok — nič tak nenávidel ako pijatiku a len čisto kvôli obchodu vypil s každým kunčaftom, ktorý prišiel platiť, jeden-dva kalíšky slivovice. Hrubko zase, kdeže by bol pomyslel na pálenku! „Fuj, veď mi žalúdok vypáli!“ Ale v dnešné demokratické časy predsa len nemôže odhodiť podávanú ruku bodrého remeselníka! To už jeho dobré srdce a spoločenský takt — ten predsa mal! (veď kto ho nemá?) — nedovolí.

Pri rozprave o politike a šimfovaní na Čechov sa čas a pol litra slivovičky príjemne minuli. Ležiak odrezal niekoľko rezňov šunky a len tak po našsky, z holého pultu, ponúkal pána Hrubku, ktorý pakoval prstami s veľkou zručnosťou rezne do seba, utierajúc si ústa chrbtom ruky. Keďže sa namanul učeň, poslal ho Ležiak ešte po tri deci slivovice, lebo keď sa má človek obetovať, nuž nech sa už obetuje. Tri deci sa blížili ku koncu, šunku Hrubko pozmetal z pultu a z Čechov už len kadejaký chvostík trčal, keď vošla do obchodu veľmi milá a šumná pani Ležiaková, ktorá mu nežným hlasom povedala, že ho čaká vonku Bandoš s prasatami, a to už dosť dávno. Ležiak sa neisto rozkýval a šiel von dverami, ktoré jeho pani šla za ním zavrieť. (Ako dobrá žena.) Musel sa na prahu potknúť a či čo, lebo bolo počuť akýsi buchot a výkrik. — Ale, Mila, čo robíš? — Nuž keď padáš, musím ťa zadržať, — odvetila pani Mila veľmi priateľsky. A mala ruky, že mohla zadržať i silnejšieho chlapa, ako bol jej muž.

Vojdúc naraz do obchodu, ako z roztržitosti odpratala z pultu poháriky a slivovicu a jednoducho sa odporúčala pánu Hrubkovi, dajúc milosťpani testinej ruky bozkávať a paniu úctivo pozdravovať. Keďže otvorila i dvere na obchode, taktný Hrubko porozumel, o čo sa jedná a vyšiel, zabudnúc na nešťastie, že z obchodu vedú na ulicu tri schodíky a nielen jeden, takže dvoma násilne urýchlenými skokmi sa našiel na prostriedku ulice, kadiaľ práve jeden rotmajsterský párik viezol vo vozíku svojho Čechoslováčka. Nechcem sa naťahovať s nijakou politickou stranou, a preto poznamenávam, že som dieťa len preto pomenoval Čechoslovákom, lebo matka bola Slovenka a otec Čech. Vieme, že čert nespí, a tak sa stalo, že Hrubko prevalil kočík s dieťaťom, ktorému sa ináč nič nestalo, iba sa, vypadnúc na blatistej ceste, zašpinilo. Rotmajster zachytil pevnou rukou Hrubku v letku, lebo by sa bol ináč na vozík a dieťa prevrhol. On tiež skúseným okom, aké už mávajú títo bojovníci, okamžite rozpoznal, v akom stave sa nachádza a zvolajúc: „Vochlasta, napil se otrgajstu a zabíjí teď lidi na cestě!“, chytil ho za kabát a kožu nad rebrami, že ešte o mesiac mal na tom mieste boľavé škvrny.

Rozumie sa, že sa ohlásil i malý Čechoslováčik a pani rotmajstrová tiež nezabudla urobiť svoje poznámky v tej najrýdzejšej podtatranskej slovenčine, čo bolo pre Hrubku tým nepríjemnejšie, lebo rotmajster viac ani ústa neotvoril, vediac, že jeho žena česť a právo domu zastúpi s dostatočnou energiou. Takto mu vzal príležitosť brýzgať na Čechov, čo by bola bývala jednako kvapka medu v horkom kalichu.

Zhŕknuté sa obecenstvo — ó ty spolucítenie ľudské, ako sa vďačne schádzaš, milé obecenstvo, kde je čo len taký škandálik, ako je altruizmu v srdci toho najúprimnejšieho komunistu! — rozhodlo po dôkladnom prerokovaní otázky, že Hrubko musí zaplatiť päťdesiat korún v prospech Sokola, a že sa mu tým všetko odpúšťa. Hrubko, ako aj niektorí s ním spolucítiaci pristojaci toho súdu, odporúčali Červený kríž, ale rotmajstrová nechcela popustiť za nič na svete, a tak Hrubko musel vypučiť päťdesiat korún do rúk prítomného tajomníka Sokola. — Je to škandál, že sú títo ľudia všade; stále sa tlačí po ulici, — hundral Hrubko na tajomníka, lebo dúfal, že keď nezaplatí hneď, že sa spod platenia nejako vybehá. Okrem toho sa ho veľmi bolestne dotklo, že musel rýpať v prospech Sokola, on, oduševnený prispievajúci člen Orla, pre ktorého však dosiaľ ani jednu babku nezložil, lebo jeho oduševnenie bolo čisté a krásne ideálne, nešpinené nijakou mamonou.

Pri tom všetkom je len svätá pravda, že i tá najhoršia vec má svoje dobré stránky. Emil, odchádzajúc z ľudového súdu, myslel si, keby sa táto príhoda nebola stala, že by bol taký ochmelený vošiel celkom nevinne do kruhu svojej rodiny! Pane bože na výsosti! I pomyslieť na to je hrôza. Tesťovci: starý Szabó s ňou, tetka Boriša a žena! Pre päť rán Kristových, čo by tí ľudia boli s ním urobili! Teraz by už len duševné franforce lietali z neho. Domov nejde, božechráň! Pôjde sa prejsť do hája za mestom, tam mu za nejakú hodinu-dve ten prekliaty otrgajst (čo to za mená majú tí Česi!) vyšumí z hlavy. I šiel.

Ale keď šiel ulicou vedúcou do poľa, zazrel v malej, tichej kaviarničke pri obloku sediaceho Kučébra. Kučéber mal na stole pred sebou kôš s pomarančami a s iným tovarom a popíjal fľaškové pivo.

Emil zastal pred kaviarničkou a rozmýšľal. — Čo sa budem po horách potĺkať? Tam je mokro a blato. Vojdem do kaviarničky, kúpim niekoľko pomarančov a s tými, sťa s ratolesťami pokoja, prídem domov, čo mi hádam pomôže k utíšeniu nepokoja pre neskorý príchod. I vošiel. V kaviarničke sedemnástej triedy sedel pri jednom stole jediný a sám Kučéber, pri druhom sedela čierna kučeravá čašníčka, ktorá sa, z Čimboráša^[2] svojich, po celej Európe a najmä po Balkáne pozbieraných skúseností, nie bez záujmu dívala na Kučébra, mysliac svojím veteránskym rozumom, že keď niet iných hostí, i Kučéber je dobrý, keďže je muž, ktorý i pije. Preto táto teraz Ilonkou sa menujúca schránka všetkých nerestí kráčala ku Kučébrovi, rozmýšľajúc, ako by voči tomu starému vybijakovi mala postupovať. Vtom vošiel Emil. Krásna Ilonka jedným pohľadom videla, že je to úradníček a prekvapiac svoje zbory, udrela naň. Čašníčky Ilonkinho druhu vedia vždy všetky európske reči, len nie tú, ktorú by práve potrebovali, a preto Ilonka oslovila Hrubka v Československu po maďarsky. Hrubko, ktorému po duševnom a hmotnom úraze, ktorý pred chvíľou utrpel, dobre padlo vyžalovať sa spolucítiacej duši, myslel, že je oprávnený rozkázať si tiež fľašku piva; zároveň sa dal i s Kučébrom do vyjednávania.

Tento Kučéber bol zaujímavý chlapík; bol to človek najvoľnejšej duše. Miesto manželky mal družku, a to nie jednu, ale niekoľko, ktoré menil podľa, podľa, — parom ho vie podľa čoho? Kadejakých detí mal, že naskrze nebol už s ich bližšími rodinnými pomermi na čistom. Vše sa jedno narodilo, alebo zomrelo, na čo hľadel s najúprimnejším opovrhnutím rodinného cítenia. Ako sa táto čeliadka živila, o tom vedeli rozprávať vždy občania tej dediny, v ktorej Kučéber býval. Nijaká obec ho netrpela dlhšie vo svojom lone ako jeden rok. Po roku ho občania bez pýtania previezli sami do susednej dediny, čomu sa on nebránil, lebo vedel, že viac ako rok nijaká obec to tchorové hniezdo, ako ho volali, u seba nestrpí bez vážnejších represálií. Kučéber ináč nebol človek zlého srdca, keď mal niečo groší, dal i tým svojim faganom nejakú tú korunu a deťom, najmä dievčatám v obci tiež neskúpil či rozglejenú škatuľku, či nahnívajúci pomaranč.

Kučébrov komunizmus bolo vidieť i z jeho úplného opovrhovania všetkými občianskymi zvykmi a spôsobmi. Vreckovku nepoznal a smrkajúc šúchal si koniec nosa celou dlaňou dohora. Rôzne príznaky výmeny látok v ľudskom organizme odbavoval s takou neženírovanosťou ako Zulukafer, alebo neodsočený pes.

Hrubko hral najprv s Kučébrom na pár a nepár, potom pod sto, konečne rozohrejúc sa, dali si doniesť karty na makao;^[3] pri tom pomáhala i Ilonka, ktorá kradla ako straka. Netrvalo dve hodiny, a Emil viac ani nepomyslel, že by už mal ísť domov, keďže všetky jeho peniaze boli v tú chvíľu u Kučébra. Hral s ním na borg, dokiaľ zase Kučéber nebol holý. Tak to šlo zo psa na psa celú noc. Medzitým krásna Ilonka stále dežmovala kasu na stole, či za nápoje a jedlá, či na oročky. Okolo šiestej ráno boli všetky peniaze tých dvoch bojovníkov v jej kapsičke, a preto Ilonka po krátkej, ňou vyvolanej zvade, vyhodila Hrubku na zdravé povetrie, Kučébra zadržala pri sebe, lebo vedela, že má vo vestovom vrecku zašitú železnú rezervu, sto korún, ktoré mienila z neho vyoperovať. Ako sa to stáva, bola i jej nenásytnosť potrestaná, lebo Kučéber akýmsi neslýchaným spôsobom dostal od nej nielen všetky svoje, ale aj Hrubkove peniaze. Neskoršie som sa tiež dozvedel, ako sa to stalo; ale to nemôžem dať na bubon, lebo sa hanbím za ľudské pokolenie vôbec a za Kučébra a za Ilonu zvlášť.

Hrubko vyšiel z pelechu hriechu štvaný fúriami strachu, ľútosti a nenávisti voči celému svetu. Jediná jeho potecha bola, že strčil z jednej kapsy päťdesiat korún do topánky a tie tam namacal ešte pred vyhodením. Keď bol s tými päťdesiatimi korunami na čistom, oddal sa, nemajúc inej starosti, zúfalstvu. Išiel teraz do hája, kde mal ísť včera večer, keď bol, ach, ešte taký naivný. A teraz čo robiť? Domova preň viac niet, bolo by mu len obesiť sa na najbližší primeraný strom, keby bol motúz, ale toho našťastie niet a päťdesiat korún v topánke tiež kazí myšlienku na samovraždu. Hrubko i pre menšie príčiny bol svojím rodinným kruhom veľmi prísne karhaný, a preto vedel, že ten výprask, ktorý ho čaká za toto vyšinutie, nebude z plechu. Prechádzal sa zo dve hodiny po háji, ronil slzy nad svojou biedou, až sa mu pomaly začalo v hlave čistiť. Bol na čistom, že sám sa neopováži prísť domov. Musí mať nejakú pavézu, akúsi ochranu, ktorá zmierni najprvší a najdivší útok jeho rodiny. Rozmýšľal, koho by zavolal so sebou i zišlo mu na um, že tetka Borča je akýsi maród, že leží, nuž že jej došikuje lekára, a to nie nejakého chlapca, ale naslovovzatého muža, pred ktorým budú mať i hyeny z jeho menažérie^[4] rešpekt.

Nachádzal sa vtedy v meste jeden podarený exemplár namyslenosti, doktor Rajtuch, zdravotný radca akéhosi obskúrneho spolku. Aký namyslený bol, taký bol i hlúpy; týmto dvom vlastnostiam sa nerovnala len jeho hlúposť. Bol vysoký a tučný ani sud a tvár mal ako hroch: dlhú a širokú.

Hrubko sprevádzajúci doktora fŕkal okolo neho ako torpédová lodica okolo majestátneho dreadnoughta.^[5] Konečne prišiel i dych zatajujúci okamih, že doktor klepal na dvere Szabóovcov. Po „voľno“ sa vsunulo do izby najprv jeho brucho, potom jeho význačný nos s okuliarmi a konečne sa zjavil celý muž v izbe. Hrubko mal tri izby, v jednej býval on so ženou, v druhej, pitvorom oddelenej, Szabóovci a v bočnej mala svoju staropanenskú svätyňu tetka Boriša.

Szabó i so ženou a dcérou skočili na rovné nohy, keď videli doktora a Emila, ktorého už po celom meste hľadali. Dívali sa na Rajtucha s nedorozumením a namiesto poníženého vítania spustili spodné čeľuste na najnižší stupeň.

Rajtucha pohlo, že ho neprivítali primerane jeho namyslenému postaveniu.

— No, čo sa dívate na mňa ako na morské teľa? — spýtal sa Rajtuch nerozvážne, lebo jeho tvár ozaj pripomínala akési také zviera.

— My sme po pána doktora neposlali, — vykladal starý Szabó a krútil nervózne vyšívanú domácu čiapku v rukách. — To iba ak ten nešťastný…

— Kto je to tu? Doktor Rajtuch? — bolo počuť volať z bočnej izby Borišin hlas.

Hrubko, dúfajúc nájsť porozumenie pri Boriši, zvolal: — Áno, tetuška, doviedol som ti pána doktora Rajtucha, keďže si chorá.

— Doktora Rajtucha, — zakričala tetka — toho smradľavého žida? (Hovorila po maďarsky a Maďari už mimovoľne spájajú predstavu žida so smradom. „Budos zsidó“ je im taký stereotypný výraz ako napr. Szent István király.^[6]) Toho mordára? Čo zmárnil Vrbovskú a otrávil Margitino dieťa. Čože chce i mňa otráviť? Preč s ním, nechcem ho ani vidieť, — vrieskala slečna Boriša.

Doktor Rajtuch nepochopil hneď situáciu: — Čo je s ňou, šalie? — pýtal sa.

— Ale nie, tá má zdravý rozum, — bránil ju nerozvážne starý Szabó, — to je veľmi múdra osoba.

— Nezdá sa, — odvetil sucho pán zdravotný radca.

— Lenže ju prekvapilo, že vás bez jej vedomia zavolali. Ale to všetko nešťastný Emil popáchal. Lumpoval kdesi a bál sa sám prísť domov. — Emil už nepočul, ako Szabó čítal v jeho duši (oj, bol to starý vlk!) — lebo zmizol z izby.

— Ešte je tu ten žid? Vyhoďte ho von, nechcem ho ani vidieť, — kričala Boriša ďalej.

— Zavolajte psa Dunaja, zavolajte ho!

Rajtuchovi bolo dosť. Odul tvár a šiel. — Za toto mi zaplatíte. Toto vám len tak beztrestne neprejde, — hovoril, potom hodil klobúk na hlavu, červený ani moriak.

Szabó ho chlácholil a vyprevadil pred dvere; pravda, jeho žena i s dcérou šli z opatrnosti za nimi.

Rajtuch bol veľmi rozhnevaný, a preto urobil tú nešikovnosť, že sa neuspokojil Szabóovým odpytovaním, ale keď ho videl veľmi poníženého, nadával jemu a celej jeho rodine ďalej. Keď toho bolo konečne priveľa, rozostavili Szabóová a Irma svoje ústne mašinkvery^[7] a začali doňho páliť; sprvu len jednotlivými salvami, napokon nepretržitým protopopovom.

Rajtuch ich potom žaloval pre urážku na cti, a mal prečo, lebo mu naspomínali nielen hriechy jeho pradedov, rodičov a jeho vlastné, ale aj také, ktoré jeho potomci popášu. Výraz „fajta“ prejednali základne. Nuž pravdaže, nevyhral nič. Nikdy nebolo pred súdom nevinnejších ľudí ako Szabóovci, keďže nebolo svedka, lebo aj ktorýsi sused počujúc to zápolenie, radšej odtajil všetko, vtiahnuc hlavu medzi plecia, než by sa bol opovážil pichnúť do takého osieho hniezda, ako boli Szabóovci. Svoju nevinu dokázali tak jasne, že i prísny sudca slzil nad nimi a vyzval Rajtucha, aby prestal prenasledovať ľudí, síce chudobných, ale statočných a tichých. Tieto výrazy prevzal od starého Szabóa, ktorý ich toľko ráz spomínal, že sudca ich mimovoľne tiež musel použiť. Následkom tohoto súdu trafil neboráka Rajtucha šľak, ktorý mu bol určený len o pätnásť rokov, už toho istého roku.

Emil Hrubko z akéhosi úkrytu počul všetko, čo sa dialo a vediac, aké strašné zápletky zapríčinil, zmizol. Zmizol načisto. Ľudia hovorili všeličo o ňom. Šiel vraj do Ameriky, hodil sa do Dunaja, videli jemu podobného chlapa visieť na strome v háji atď. atď. Videli ho kadekde, ale všade už ako mŕtvolu.

Až druhý deň ráno sa ustaraní Szabóovci dozvedeli, že sa skrýva v humne u susedného gazdu. Išla poň jeho žena, ktorá mu pod prísahou sľúbila úplné odpustenie. Neveril ten skúsený muž ženiným prísahám a nechcel vyjsť zo svojho zámku, ale bol hladný a tá Dalila doniesla v košíku pečivo a tak ho ním vlákala do domu, ako vláka starostlivá gazdiná prasa ovsom do chlieva.

Keď bol v dome, pozatvárali za ním všetky dvere a obloky. Iba na druhý deň ich zasa otvorili. Susedia na základe vlastného pozorovania a správ slúžok si šepkali príšerné veci, ktoré sa diali s Hrubkom počas toho dňa. Ale nemali pravdu.

Szabóovci len to pripustili, že sa Emilko v humne prechladil a že mu treba pomáhať. I pomáhali mu podľa rady tetky Boriše, ktorá mu bola veľmi oddaná od tých čias, čo jej poradil, aby si zvlášť jemné časti svojho tela natrela paprikovou tinktúrou. Zvlášť jemné časti ženského tela na liečenie paprikovou tinktúrou veľmi nápadne reagujú. Liečená osoba počas účinku lieku od bôľu ľahko urobí všetky kumšty a fígle, ktoré prevádzajú tí najohybnejší hadí muži alebo iní klauni v cirkusoch. Tetka Boriša toto vyprobovala na Emilkovu radu a zachovala mu milú pamiatku. Jej kúra, ktorú previedli s Emilom, bola nasledovná: obložili ho tuhým chrenom a držali v ňom dve hodiny: keď prosil, skučal, plakal, zavýjal, reval, aby ho vybrali z toho pekla, nuž ho opigľovali: položili ho na stôl, zakryli hrubým vlneným kobercom a vyžehlili horúcim železom. Má to byť kúra istá.

Jedno však je isté, že Emil Hrubko si od toho času ukrutne dal pozor, aby sa viac „neprechladil“.