ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dámy často mávajú viac zábavky z príprav na vychádzku ako zo samej kratochvíle. Vedia si spestriť dni pred majálesom strojením šiat a rozličnými úvahami, ako by čo najvábnejšie vynikli ich vnady primeranými cifričkami a rafinovanými výstrihmi.

Slečna Kata Podhorská je odborná učiteľka a pomerne vážneho nastrojenia ducha. Ale na vychádzku do hája si dala ušiť pekné ľahučké šaty, ktoré nič nezatajujú z krás jej postavy. Stojí pred trojdielnym zrkadlom a posudzuje sa. Vcelku by bola spokojná, len sa jej pozdáva, že na ľavej strane suknička je o pomyslenie dlhšia ako na pravej, a preto sa jej ináč hladké čelo vraští, pričom jej medzi obrvami vyskočí nezvyčajne mocný trojhran, končiaci sa až vo vlasoch. Tento trojhran ju vždy nemilo zaráža, lebo celkom taký má na čele i jej otec. Neodtajiteľne je dcérou svojho otca! Zakaždým jej skočí do umu, že raz, pri veľkom riadení, našli staré, hrubé, krátke gate, v ktorých jej otec chodieval, keď bol ešte len prostý gazda. Jej najprvšia spomienka je, že ju v takých viedol na prvý zápis do školy. Tešila sa novým šatám, že sa jej dobre zladili s tvárou a že bola v nich elegantná, ale myšlienka, že jej otec chodil kedysi v špinavých gatiskách, kazila jej dobrú vôľu.

Netešilo ju, že otec je dnes pán, že má niekoľkostojutrový majetok, lebo ju hrýzlo, že ju viedol do školy ako umazaný sedliak a že i dnes musia z neho vydierať každý groš a že nevie, kde ukladá svoje úspory.

Ale aj iné jej nemilo omínalo dušu. Bola rozčúlená i svojím nezriadeným pomerom k Vilovi Hromadovi, profesorovi na gymnáziu, s ktorým už tri mesiace potajomky nažívala ako žena s mužom a nevidela z ich pomeru nijaké východisko. Bola jediné dieťa svojich rodičov, a oni sa o ňu nestarali ani toľko ako o niektorý kus dobytka. Otec, teraz už celkom popanštený, nebol skoro nikdy doma, motal sa za obchodmi po Nitre a blízkych mestách a matka, ktorá zostala sedliačkou, chodila i teraz v čepci a v sedliackom, len trochu pansky pristrihnutom kroji. S ňou si vôbec nerozumela. Delil ju od nej celý svet rozličných predstáv a náhľadov o živote. Bývali spolu v dlhom prízemnom dome na konci mesta, ale od matky bola odlúčená niekoľkými zariadenými, no neobývanými izbami. Kata mala na ulicu dve izby s osobitným vchodom, rodičia bývali na dvornom konci tiež v dvoch chyžiach neďaleko stajne, v ktorej mali tri kravy, potrebné pre domácnosť. Ostatný dobytok bol na majeri. Ako trávili matka a dcéra celé dni, o to sa nestarali. Schádzali sa len pri obede a večeri a zavše náhodou na dvore alebo v záhrade, keď stratili — alebo nie — niekoľko slov. Matka sa schválne vyhýbala svojmu dieťaťu, lebo ono vždy lúdilo od nej peniaze. A matka, hoci nedala veľa na peniaze, nerada ich rozhadzovala, lebo, podľa jej mienky, Kata ich nemilobohu márnila a ona musela ešte vydržiavať i celú domácnosť a platiť veľkú čeľaď z dôchodkov mliekárne. Ostatné príjmy za obilie a dobytok zobral otec a čo urobil s nimi, o tom nevedela Kata nič, lebo to rodičia pred ňou tajili. Matka bola presvedčená, že jej dcéra je síce trochu ľahkomyseľná, ale ináč „poctivá“. Vídavala, že k nej chodia páni a dievčatá, ale na to ani nepomyslela, že by sa „panské“ dievča mohlo zabudnúť! Raz, pred niekoľkými dňami vyšla pri veľkom oraní za svitu do dvora a zazrela, že z dcériných dverí sa vykradol mladší pán s vyhrnutým golierom a vykročil dlhými krokmi na ulicu. Zmeravená zastala, akoby sa bolo v nej niečo zrútilo a dlho trvalo, kým sa spamätala. Búrilo jej v hlave, čo to dcéra urobila a čo by jej mala povedať. I umienila si, že jej vyčíta, aká je stratená osoba. Ale keď sa zišli pri raňajkách, nemohla sa odhodlať. Cítila, že by ju dcéra rečou premohla a nepremožiteľný stud jej sťahoval hrdlo. Nepovedala jej ani slovo, ani na obyčajné poznámky neodpovedala, len čosi mrmlala. Kata mykla plecom, mysliac si, že je čosi namrzená a ani jej na um neprišlo, že by mohla vedieť o nej čosi nemilé. Veď ten pán už neraz prišiel k nej a odišiel tak, že to nikto nepobadal. Len keď pri obede matka neodpovedala na Katine reči a odvracala od nej i svoj pohľad, tvár sa jej naraz zaliala horúcou červeňou a pocítila, že všetky jej táraniny o voľnosti lásky nemajú v jej svedomí ten mravný podklad, ktorý by mohol potlačiť v nej nepremožiteľný pocit hanby, čo jej teraz zalial dušu. Vyjavená hľadela matke do očí, pobadala jej zmyselne hrubé, trochu navonok vyvrátené pery, ktoré i ona zdedila od nej, a prenikla ju razom myšlienka, že jej matka takisto zhrešila ako ona, a preto tak bolestne vyčítavo pozerá na ňu, lebo pozná žravú hanbu. Vedela i to, že ani bolestný stud prvých pokleskov nemohol v nej premôcť túžbu po neopísateľnom otrase celého organizmu, ktorý príroda doň vložila, aby prinútila svoje tvorstvo plniť jej ciele.

Keď jedli hodnú chvíľu ticho, so sklopenými očami, matka sa premohla a opýtala:

— Kto bol ten pán, čo na svitaní odišiel od teba?

Kata videla, že matka bez slova prijala hotovú situáciu. Bola rada, že sa vyhla výčitkám a náreku. I odpovedala jej v prvej chvíli s ľahostajnosťou, akoby šlo o najobyčajnejšiu príhodu:

— Profesor na gymnáziu, Vilo Hromada.

Matka pozrela na ňu otvorene.

— A to už dávno chodieva k tebe?

Kata si trochu rozmyslela, čo má povedať. Pocítila, že ju predsa len trápi všetko, hoci si nahovárala, že je oprávnená oddať sa pôžitkom lásky, že matka musí s ťažkým srdcom potláčať v sebe žiaľ nad jej úpadkom. Zdvihla k nej zrak, ale zasa ho sklopila nad tanier.

— Už zo tri mesiace, — povedala skoro šeptom.

— Už tri mesiace! — skríkla matka. — Tak dávno! A ja som nemala o ničom ani tušenie! A prečo sa radšej nezosobášite? Veď ten pán azda nie je ženatý?

— Nie, je slobodný.

— Tak si mu dobrá len za milenku a za ženu nie?

— On chce, aby som si žiadala miesto učiteľky na meštianke.

— A tebe sa nechce trápiť sa s deťmi, keď i tak vyžiješ. Aká si ty len múdra!

— Mne sa nechce s deťmi trápiť len preto, že by som ho stratila.

— Nerozumiem ťa. Prečo by si ho mala stratiť, keby si ťa vzal?

— Lebo Vilo je ľahkomyseľný človek. Kým mu trvá plat, chodí sa zabávať do hostincov a barov. O mňa sa obzrie len vtedy, keď nemá peniaze. To je vždy len v druhej polovici mesiaca. Keby som ho zo svojho platu vydržiavala celý mesiac, možno by sa vôbec neobzrel o mňa.

— A takého naničhodníka máš rada! To je veru hanba a posmech! Také bohaté dievča, ako si ty a veď si i mladá, a nie najšpatnejšia!

— Že som obstojná a nie som celkom na zahodenie, to uznám. Možno, budem raz i bohatá. Ale dnes? Vieš najlepšie, že otec všetky peniaze kdesi dáva a že mám len to najpotrebnejšie. Vilo hovorí, že vy nás oboch prežijete, ešte ste mladí a zdraví. Keby si ma vzal, mal by so mnou len výdavky. A máme sa radi. Tak čo robiť?

— Či tak, či onak — nerobíte múdro. Otec odkladá peniaze, lebo chce zasa kúpiť veľký majetok, za vyše milión korún. S takým majetkom by si mohla dostať i onakvejšieho muža. Nemala by si sa zahadzovať. Veď ťa škoda.

— Čo robiť? Rada ho. Ty nevieš teraz, čo je láska.

Matka pozrela na dcéru a pohybovala ústami naprázdno, ako keby chcela niečo podvedať. Ale nepovedala ani slovo, vstala, zobrala príbory a vyšla s nimi do kuchyne.

*

Kata sa vyobliekala do nových šiat a pozerala cez oblok na dvor. Videla, že matka sadala s mladým úradníkom do vozíka, šla s ním na majer. Dnes sa jej chodenie matky s tým Orešníkom akosi nezdalo. Veď mala len čosi vyše štyridsať rokov a zdala sa skôr jej staršou sestrou ako materou. Okrem slúžky v kuchyni a paholka na rozľahlom dvore nebol nik v celom bydlisku. Vzala knižku z nočného stolíka a sadla si na stoličku pred zrkadlo a pozerala viac na seba ako do knihy, hoci to bola veľmi erotická práca americkej spisovateľky — Zápisky rozsobášenej ženy —, preložená do nemčiny. Veľmi mnohé moderné spisovateľky sa chytro zbavili všetkého studu, keď im chápanie doby dovolilo ukázať sa takými, aké v skutočnosti vždy boli a budú.

Ale hoci ju vábili necudné opisovania, jej nepokoj celkom nepremohli, a preto vyskakovala každú chvíľu a vyzerala oblokom na ulicu, či ešte neprichádza po ňu Hromada na najatom aute, aby ju odviezol na vychádzku.

Mala práve vyondulovanú hlavu v obloku, keď vrazil s hrmotom do izby paholok Juro.

— Pani učiteľka, Jara nám akosi veľmi ochorela. Bolo by ísť po zverolekára.

Zľaknutá naskočila na neho, či jej neublížil.

— Nech idú pozrieť, uvidia, že je chorá, — odsekol paholok.

Jara bola z troch kráv, ktoré mali na dvore. Kata sa o ňu zaujímala; odkedy prišla na svet, bola jej krava milá. Vedela, že keby sa jej niečo pridalo, rodičia by ju vinili, že sa nestarala o ňu v ich neprítomnosti. Padla na ňu nová starosť, ktorá na čas odtisla iné. Utekala s Jurom do stajne, zabudla celkom i na nové šaty.

Krava stála na rozhodených nohách, naťahovala hrdlo a nepokojne sa trhala, nežrala a neprežúvala. Bolo vidieť, že ju čosi veľmi trápi.

Kata ju potľapkala po červených bokoch.

— Čo ti je, Jarka? Čo sa jej to len mohlo stať, Juro?

— Možno niečo zožrala. Zabehnem po zverolekára.

— Utekaj!

Kata vyšla do dvora, lebo jej bolo nevoľno hľadieť na trápiace sa zviera.

O chvíľku sa pobrala do izby, keď zazrela bránou vchádzať s Jurom neznámeho mladého muža. Hľadela na neho s nedorozumením, lebo to nebol zverolekár, ktorý oddávna liečieval ich dobytok. Kým nedošiel k nej, obidvaja sa obzerali. Videla, že je to zo tridsaťročný, vysoký, štíhly človek s čiernymi malými fúzikmi a malou kozou briadkou. Keď pristúpil k nej, predstavil sa jej rečou a posunkami, ako keby mu bola dávno známa. Okolo úst mu hral ľahučký úsmev. Kate sa pozdával.

— Som doktor zverolekárstva, Ždiarsky. Váš sluha ma oslovil na ceste, aby som šiel s ním, lebo vám ochorela krava. Ak je vám to po vôli, obzriem ju.

Kata mu podala ruku a s potešením ho privítala. Urobil na ňu veľmi priaznivý dojem.

— Budem vám povďačná. Ja som Kata Podhorská, učiteľka, nateraz bez zamestnania a dcéra majiteľa tohto dvora.

— Poznám pána Podhorského dobre. I vy ste mi známa. Myslím, že vás pozná celé mesto.

Ždiarsky iste šiel do nejakej roboty, lebo mal so sebou kožený kufrík, z ktorého vytiahol biely plášť a zverolekárske nástroje. Obliekol si plášť a vošiel do stajne. Kata zastala vo dverách a dívala sa na jeho prácu. Dopytoval sa Jura na to i ono a svedomite prezrel choré zviera.

Kata s veľkým záujmom a trpezlivo čakala výsledok jeho námah.

— Tak som vari na čistom, čo je našej pacientke. Má kŕč pažeráka. Zastala jej v ňom potrava, tú musíme odtiaľ odstrániť. Pokúsim sa vymasírovať ju zvonka, ak by to nešlo, urobím to sondou cez pysk. Pomôcť sa jej dá.

— Chvalabohu! Som rada. Dobre, že ste sa nám tak šťastne nadarili, pán doktor! Nech sa vám ľúbi ku mne do izby. Možno, že sa chcete umyť.

I pobrali sa po chvíli do izby, keď bol lekár pomasíroval krave hrdlo, od čoho sa jej poľahčilo. Keď urobili niekoľko krokov smerom k bráne, zastal pred ňou automobil, z ktorého vyšiel pohodlne trochu pridobre živený mladý muž.

— Aha, veď je to Vilo Hromada! — zvolal Ždiarsky.

— Poznáte sa? — pýtala sa Kata.

Keď Vilo sňal klobúk, bolo vidieť, že má poriadnu plešinu. Jeho okrúhla tvár bola bez farby, líca mu trochu viseli a pod očami sa mu nadúvali malé vrecká. Výraz bol veselý, priateľský. Bolo vidieť, že je to človek, ktorý berie život z ľahšej strany.

— Ručičky bozkávam, milá Katuľka. Prišiel som po teba, ako si rozkázala. Vidím, že si už vyobliekaná, aby si nás všetkých zapriahla do svojho víťazného záprahu, — rečnil, klaňajúc sa jej opätovne klobúkom.

— Čo myslíte, pán doktor, môžem bezpečne odísť? — opýtala sa lekára. Zdalo sa jej, že by jej bolo milšie, keby mohla zostať ešte so Ždiarskym, ktorý vzbudil jej záujem. Okrem toho sa jej videlo, aký biedny chlap je Hromada popri bystrom lekárovi.

Ždiarsky pokladal Hromadu za ľahtikára. Iste, zveličujúc jeho ľahkomyseľnosť, hodnotil ho menej, ako bol hoden. Vilo mal hodne vtipu a bol veľmi sčítaný. Pravda, život bral priľahko. Ale hovoril, že by ozajstnej podlosti nebol schopný. Ono je to relatívne, čo kto pokladá za podlosť.

— Radšej by som bol, keby ste ešte zostali tu aspoň hodinku. Za ten čas sa iste rozhodne, čo bude s kravou, — odpovedal lekár, hľadiac Kate prísne do očí.

— Tak, počkám, milý priateľko, — rozhodla sa Kata.

— Aha, — smial sa Vilo, — už vidím, odkiaľ vietor duje. La donna è mobile!^[1] Lenže, chère amie,^[2] je to vyššia moc, ktorá rozhoduje nad naším osudom. Šofér nemôže čakať, lebo má ešte iných odvážať na ostrov Cytéru,^[3] a nielen nás. Ináč by som mohol prísť len potom, keď všetkých poodváža. A to je neistý čas.

— Tak radšej zostanem. Lebo keby som šla, bola by som nepokojná a nemala by som nič z celej zábavy, — rozhodla sa Kata.

Hromada a Ždiarsky sa poznali z hostinca, kde jedávali spolu s priateľmi. Neboli si navzájom sympatický. Hromada pokladal Ždiarskeho za namysleného pedanta. Vlastne by sa ani nemali zaujímať druh o druha. Ale keď je to taká podivná ľudská vlastnosť, že nás mrzí, keď niekto inakšie zmýšľa a cíti ako my, ako keby nám tým robil výčitky, že nechápeme jeho pravdu, bijúcu do očí.

Ždiarsky vošiel do Katinej izby a zazrel na stole odloženú knihu, ktorú čítala. Pozrel do nej a z niekoľkých riadkov videl, aká je. Odložil ju bez slova a pozrel na Katu, hľadiacu na neho so zvedavým úsmevom.

— Moderné, moderné, čo?

— Ani by som nepovedal že moderné, ako radšej že veľmi nerozumné. Vy ženy ste si vydobyli právo chlipnosti, ktoré vám nikdy ani predtým nemohol nikto vziať. Mýlite sa, keď si namýšľate, že ste necudnosti odobrali hanu nemravnosti, keď ste si zaistili právo voľnej lásky s vylúčením materstva. Ani jedna poriadna žena a ani jeden hoci aj ľahkomyseľný muž nemá pred nemravnou ženou ten rešpekt, ktorý patrí cnostnej žene.

— Otázka je, či je váš rešpekt hoden toľko, aby sme sa preň stali nespokojné so životom, potlačiac najmocnejšie túžby, ktoré nám príroda nanútila, — odporovala mu Kata urazená a rozhorčená.

— Nechcem sa škriepiť. V každom prípade ste oprávnené zastávať a vysvetľovať svoje konanie. My zasa máme právo hovoriť o tom, ako vaše konanie pôsobí na nás. Na vysvetlenie si dovolím uviesť sám príklad. Váš priateľ, profesor Hromada — myslím, že vás neurážam, keď ho menujem vaším priateľom — rozpráva v spoločnosti o kadejakých zvláštnostiach lásky svojich mileniek. S dovolením, spomeniem vám ich niekoľko. (Ždiarsky to urobil, pričom sa Kata zapálila ako fakľa.) Spoločnosť sa na takýchto rozprávkach veľmi dobre zabáva. Ubezpečujem vás, že som ešte nepočul ani raz hovoriť tak hoci aj zlého manžela o láske svojej ženy. A ak by to niektorý urobil, v spoločnosti by sa iste našli takí, čo by pokladali za svoju povinnosť zastať sa zneuctenej manželky.

Kata zvolala rozhorčená:

— To Hromada tak hovorí o nás? No, ja mu poviem svoju mienku!

— Neráčte sa rozčuľovať! Všimnite si obecenstvo na korze, s akým posmechom ukazuje na slobodné dievčatá, ktoré pred zazvonením vošli do kostola. Stavajú ich na roveň s predajnými dievčatami.

— Chlapi si môžu dovoliť všetko, len my ženy máme byť sväté! Dosť ste sa nás naotročili a dosť ste sa nás nanútili pretvarovať sa kvôli vám! Prišiel i náš čas. Dnes smieme povedať, čo nám leží na duši a vyplniť i svoje prirodzené túžby.

— Nič ste nevyhrali. Dnes záletného chlapa práve tak odsudzujeme, ako to ľudia vždy robili a necudnú ženu práve tak si nectíme, ako si ju nectili nikdy! Nemôžete tajiť, že by človečenstvo bolo omnoho ďalej, keby vedelo väčšmi opanovať svoje čisto zverské pudy. Pravda, dnešný duch času mnohých zvádza povrchne posudzovať. Najsmutnejšie je, že ženy sa tešia svojmu víťazstvu, keď utrpeli najväčšiu porážku! Ich ideál teraz nie je vestálka,^[4] ale hetéra!^[5]

Pri tomto rozhovore stáli oproti sebe, zabudnúc si sadnúť.

Kata zrazu zbadala, že Ždiarsky tak drží ruky, ako robieva človek, cítiaci, že by ich bolo treba umyť. Usmiala sa.

— Pre pranie našich dušičiek ste si zabudli umyť ruky. Choďte do kúpeľne, tam nájdete všetko, čo potrebujete.

Ždiarsky odišiel na niekoľko minút. Kata prešla do spálne a zastala pred zrkadlom. Videla, že tvár jej ešte vždy blčí od rozčúlenia. Pohlo ju, aký je Ždiarsky voči nej smelý a bezohľadný. Pri prvej schôdzke hovorí s ňou, akoby sa už roky poznali. Nuž, dnes sme všetci presýtení bežnými náhľadmi, ktoré nás omŕzajú sťa muchy v nečistej izbe. Zdalo sa jej, že by mnoho dala za to, keby ho mohla premôcť, čím by sa i pred sebou ospravedlnila. Či je ozaj taký neústupný? Ozaj, čo by urobil, keby sa mu ponúkla za ženu?

Vtom vošiel Ždiarsky. Kata naskočila na neho.

— Myslím, že priveľkú váhu kladiete na mienku veľkého obecenstva, ktoré ide za dávnymi, zastaralými náhľadmi, — zvolala.

— Dáte niečo na takzvanú „česť“? — opýtal sa Ždiarsky a sadol si tak, že hľadel na ňu zboku a do tváre sa jej díval v zrkadle, kde sa im stretávali oči.

— No, iste. Veľmi odsudzujem nečestného človeka.

— A už ste niekedy rozmýšľali o tom, čo je to vlastne „česť“?

— Česť je súhrn vlastností mravného človeka pre ktoré si ho ctíme.

— Česť sa zakladá len na mienke obecenstva a povahe, činoch a rečiach človeka. Človek, ktorého obecenstvo odsudzuje, nemá cti. Odsudzujeme rovnako necudnú ženu ako chlapa. Ženy sa mýlia, keď si žiadajú rovné právo byť také nečisté, ako sú chlapi, lebo ľuďom to právo nemôže dať nikto na svete.

— Malé, nikomu neškodiace priestupčeky môžu byť mnohonásobne zahladené a zakryté rozličnými cnosťami, — povedala Kata. — A čo sa má miešať veľké obecenstvo do intímneho života človeka?

— Nemá sa, nakoľko o ňom nevie. Ale keď sa dozvie, že niekto hreší, toho odsúdi!

Ždiarsky videl v zrkadle, že Kata sa vzdorovite strhla. Sekla hlavou a povedala:

— Povedzte mi do očí, čo hovoria o mne?

Ždiarsky hľadel chvíľku bez slova na Katu.

— Keď kážete, poviem vám to. Nectia si vás!

— Pokladajú ma za Hromadovu milenku!

— Áno, sama ste to povedali. Ukazujú na vás prstami, že ste sa len z chlipnosti oddali nehodnému chlapovi.

Kata šťukla prstami a skríkla s opovrhnutím:

— Toľko dám za také daromné reči! Závidia mu. Vlastne, závidíte mu bohatú partiu. Vedia, že ma čaká miliónový majetok.

— Ja som privyknutý na skromné živobytie. Na zaokrytie mojich výdavkov môj dôchodok viacnásobne postačí. Väčší by mi robil len daromné starosti. Uisťujem vás, že ja netúžim ani po vašom majetku ani po vás, hoci ste žena prírodou veľmi dobre vystrojená pre povolanie matky a manželky.

— Možno preto hovoríte tak, lebo si myslíte, že by som nešla za vás.

— Vôbec som sa touto otázkou nikdy nezaoberal. Ale i keby som bol na to myslel, po Hromadových rečiach bola by mi na to všetka vôľa odišla.

Kata vyskočila zo stoličky a zvolala s iskrivými očami:

— Nedbám, čo ma budete i za šialenú pokladať, poviem, čo cítim. Vy sa mi vidíte. Robíte na mňa dojem rozhodného a dobrého človeka! Ožeňte sa so mnou! Budem vám dobrou a vernou ženou! Na Hromadu viac ani nepozriem, či si ma vezmete či nie. Čo pohovoril o svojich milenkách, alebo luhal, alebo sa to na mňa nevzťahovalo! Ak mnou opovrhnete, nájdem si miesto učiteľky a odídem odtiaľto. Ak si ma vezmete, urobím, ako naložíte!

Ždiarskeho Katin výbuch zarazil, ale nie tak, ako očakávala. Chcela ho svojou vrúcnosťou strhnúť a presvedčiť. Možno by ho bola vysmiala, keby bol prijal jej ponúknutie. Vtedy by to ani sama nebola vedela povedať.

Ždiarsky obrátil celú vec na žart. Usmial sa ľahučko, aby ju neurazil.

— No, celkom tak ľahko som si svoje zasnúbenie nepredstavoval. Musíte odpustiť, ale vaše lichotivé ponúknutie pokladám za žart.

— Aký ste vy ťarbavý, pán doktor! Hoci som vás osobne nepoznala, mnoho dobrého som o vás počula. Ľudia sa poženia, hoci sa omnoho menej poznajú, ako ja poznám vás. Vy, bohužiaľ, ste počuli o mne i veci, ktoré mi neslúžia za česť, ale azda nevytvárajú možnosť, že môže byť zo mňa dobrá žena. Iste nekupujete aspoň mačku vo vreci. Nemyslíte, že by sme dlhšou známosťou vyhrali?

— Slečna, veľmi dobre sa cítim vo vašej živej spoločnosti a vďačne vám poslúžim, keď sa vám zažiada porozprávať sa so mnou, ale o našom manželstve uvažovať pokladám aspoň len za predčasné. Viete čo? Poďme sa podívať, čo robí naša chorá krava.

Katou trhlo, bolo vidieť, že sa cíti veľmi urazená: krava ho viac zaujíma ako ona!

— Urobte, čo pokladáte za svoju povinnosť.

— Odpusťte, ale usilujem sa vždy plniť svoju povinnosť!

Ždiarsky prešiel ku krave a trápil sa s ňou celú hodinu. Keď bola mimo nebezpečenstva, povedal Jurovi, čo načim s ňou ešte robiť. Pred odchodom chcel sa od Katy odobrať, ale dvere na jej izbe boli zatvorené.

O niekoľko dní dostal od slečny list. Bol v ňom honorár — nie veľmi skvelý — a poďakovanie za námahu.

O niekoľko týždňov sa dozvedel, že slečna Katarína Podhorská odišla do Kňazovíc za učiteľku na meštianku.