Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Kašper. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 88 | čitateľov |
Prišiel som ako domáci lekár na návštevu k pánu advokátovi Generovičovi, keď práve sedeli pri raňajkách: jeho pani, Gabriela, dáma v najlepšom veku, malá, okrúhla, ružovej pleti, ďalej: staršia dcéra Oľga, dvadsaťročná slečna, veľmi sa ponášajúca na pani matku, a mladšia dcéra Margita, asi pätnásťročná, ponášajúca sa ha… hm. Hľadám medzi antickými bohyňami jej podobnú, ale nenachádzam. Pravdepodobne preto, lebo som s týmito dámami trochu menej oboznámený.
Margita vyzerá tak, akoby sa musela ustavične premáhať, aby sa neusmievala, oči sa jej totiž vždy tak veselo blyštia. Tvár robí neslýchane vážnu. Sedí ako kráľovná na tróne a pritom jej malé jamky hrajú na ružových lícach pri najmenšom pohybe úst. Vôbec vidieť na tejto osobe, že sa chce držať ako dorastená dáma, a že jej k tomu majú dopomôcť pravidlá z inštitútu, z ktorého len-len že vyšla. (Z tohto vidieť, že Margitu skutočne s nijakou bohyňou nebolo možné porovnať, hoci by bola na to dosť dobrá.)
Bolo už pol jedenástej, pán advokát teda už nebol doma.
Keď ma posadili a ja som dokázal, že som už raňajkoval (lebo tiež mám ten zvyk), takže ma dámy prestali núkať kávou, prekvapila ma milosťpani naraz vyjadrením, že už nemieni žiť do budúcej jari, pretože je jej úbohé telo všelijakými chorobami a starosťami úplne — „ubezpečujem vás, pán doktor, úplne“ — zničené.
Slečna Oľga pozrela na mňa ustrašene, ako sa patrí na dobre vychovanú dcéru a prichystala drobnú vreckovku, lebo človek nikdy nemôže vedieť, čo sa môže stať.
Slečna Margita sa tomu čudovala, čo je jasný dôkaz, že sa v inštitúte nedá všetko naučiť, hoci práve ona si myslela opak.
Ubezpečil som milosťpaniu, že i keď má zdravie jemné a nervíky ako hodvábne nitôčky, že vari predsa bude možné zachovať ju ešte pár rokov pri živote, pravda, rozumie sa, len s napnutím všetkej mojej vedy!
Milosťpani pozrela vďačne na mňa a utrápene okoštovala kávu, medzitým Oľga hlasite vzlykla a Margita s nedorozumením pokrútila černovlasou hlavičkou.
Po okoštovaní kávy dala milosťpani slabučkým, rezignovaným hlasom svoju mienku najavo v tom zmysle, že jej deti sa o ňu naskrze nestarajú. Ona že je nepochybne najnešťastnejšia osoba na celom svete! Ešte jej ani cukor do kávy nedali! Ona že má milión starostí, aspoň od takýchto maličkostí by ju mohli ušetriť. Vidí, že musí frajcimerku[1] zavolať, aby ju obslúžila.
— Ale, mama drahá, nehnevaj sa, máš tam dosť cukru. Sama som ti robila kávu, — chlácholila ju rozžialeným hláskom Oľga.
— Mama, veď si si ešte ani nepomiešala, — napomínala ju prostoreká Margita.
Milosťpani si pomiešala kávu, i dokázalo sa na jej nemilé prekvapenie, že Margita mala pravdu.
— Ty, Margita, nemáš nijakú šetrnosť s človekom, myslíš vždy len na vetroplašstvá, — vyvŕšila sa za to milosťpani.
Margita, ako dáma, ktorá vyšla z inštitútu, sa zapálila, keď ju hanili pred cudzím človekom a pozrúc na mňa hanblivo, rozpačito sa usmievala.
Milosťpanej som prisvedčil krátkym, zamysleným, „hja, hmhm“ a prejdúc na filozofické pole rozmýšľal som, akí sú ľudia neúprimní a pokryteckí. Ako príklad uviedol som seba: hoci by som bol chcel to ružové, živé dievča najradšej vybozkávať (čo by mi i milosťpani, i slečna Oľga, i veľactené čitateľky iste mali veľmi za zle), musel som sa farizejsky pretvarovať a milosťpanej prisviedčať.
— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam