ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Michal Junec, richtár z Bukového, je vysoký, pekne urastený chlap, s tvárou ako čo lepší rímsky senátor. Jeho zvyčajná pozitúra je, že si založí pravú ruku na prsiach do kožucha a tak hovorí. Vlastne nehovorí, lebo jeho známkou je i to, že skoro vôbec nehovorí. Ťažko od neho aj len „hej“ lebo „nie“ dostať. Často podobne pokazenému pajácovi naprázdno pohybuje perami, ako keby chcel niečo povedať, a nevydá zo seba zvuku. Jeho statočnosť je všeobecne známa, ako aj tá medzi richtármi vôbec neslýchaná vlastnosť, že nepije naskrze žiaden liehový nápoj, nad čím aj jeho vrchnosť častejšie vrtela hlavou, nie súc celkom istou, či je to nie disciplinárny priestupok.

Junec bol zámožným človekom. Mal všetkého do vôle božej, ani Jób pred a po chorobe. I ženu mal tučnú sedliačku s podhrdlinou ani bravec, ktorá bez prestania mlela jazykom a síce ozaj ako mlyn, lebo vždy hovorila rovnako chytro a hlasne. Keď chcela, aby ju muž počúval, tak ho musela za plece potriasť, ako keby ho budila, lebo už bol taký privyknutý na jej rapotanie, že ho ani nepočul.

Junec sedel pri stole a po skončenom obede ešte klepkajúc lyžicou po ohromnej miske, vyškrabúval z nej ostatné rezance. Jeho Katra nafúkaná prišla ku stolu a meľúc o jeho daromnosti, vychytila mu misu spod lyžice.

— Choďže už, choď k tej jalovici, ty tĺk, ty rešeto, ty darmožrút, — recitovala ani lekciu.

Junec pozrel na ňu prázdnym zrakom, a utrúc si ústa širokým rukávom, šiel do maštale, cestou vylizujúc zo zubov pozostatky rezancov. V maštali si škrabal hlavu pred peknou jalovicou starý paholok a miništrovali okolo nej dvaja šarvanci Juncovi.

— To bude úrek, — hádal paholok Ondro. — Alebo príča, — zamiešal sa do reči chlapec Jano. Jalovica zabučala, obzerajúc sa smutnými očami, zlé tušiac, na múdru spoločnosť.

— Pôjdem do Fojtov svätené zeliny pýtať, — ponúkol sa mladší Miško, podskakujúc na jednej nohe. Nečakal odpoveď a ufrngol.

— Mali by sme ju kädiť, — mienil Ondro po dlhom škrabaní hlavy, čo uňho rozmýšľanie nahrádzalo. Junec, ktorého hlava bola vôbec prázdna ako Čaprndovo humno, kedy-tedy zamrmlal mhm.

Prišli i ženy a rapčali jazykmi, trepúc piate cez deviate, kädili jalovicu a núkali ju svätenými bylinami. Jalovica sa nad týmto počínaním s trúchlivým posmechom usmiala.

— Nech utekajú chlapci po Kondrka a Kotúľku, — poradila Marka, dcéra Juncova. Jano a Miško už aj odbehli, nečakajúc na odpoveď otcovu, ktorá prišla vtedy, keď chlapci boli na ulici.

Netrvalo dlho a prišli jeden za druhým Kondrk a Kotúľka, načo nastalo okolo jalovice na chvíľu veľké utíšenie, aby ženy potom s ešte väčšou náramnosťou vykladali dvom veštcom svoje múdrosti.

Kondrk a Kotúľka!

Sú to dvaja chlapiskovia, o ktorých si obec myslí, že sa rozumejú do liečenia dobytčích nemocí, ačpráve v skutočnosti toľko vedia o tom ako drotársky učeň o súkaní povrazov. Ani Kondrk ani Kotúľka sa nikdy vo svojom živote nič neučili o dobytčích chorobách. Oni len upotrebovali rôzne zeliny, horkú soľ, mastenie kadejakými masťami a nerinmi a hovoria drzo, ako keby niečo vedeli, a druhí blázni im veria. I jeden i druhý tvrdí o svojom druhovi, že nevie nič, a obidvaja majú pravdu. Nenávidia sa ani mor, ako to u šarlatánov vždy býva. Skutočný učenec skutočného učenca ctí a znesie sa s ním, lebo veľmi dobre vie, že ten tiež len to isté môže vedieť, čo aj on vie, ale neučený podvodník vždy bude na svojho druha nadávať, lebo sa ho bojí, vediac, že ten nemôže s ním súhlasiť, keďže každý tára, čo mu slina na jazyk donesie.

Kondrk a Kotúľka sa v súkromnom živote vôbec ani nezhovárali spolu, ale už od rokov nejdú k chorému dobytku len obidvaja naraz. Vycítili, že len tak môžu obstáť. Obidvaja trpeli na ten rozšírený druh sprostosti, že považovali za požiadavok „kaľakteru“ nevymeriť sa.

Kondrk bol nápadne dlhý, chudý chlap s gágorom na dlhánskom hrdle hore-dolu behajúcim. Pripomínal moriaka rázom chytrej reči a tenkým červeným nosom, skláňajúcim sa nad ústa. Kotúľka bol tučný, červený, preto ho aj tak prezývali. Žuval tabak a „srkal“ cez zuby. Hovoril málo, ale čo povedal, to bolo povedané. Cestou k Juncovi Kotúľka len tak mimochodom zdvihol šindľovec pri Švalcovom dvore, kde práve pobíjali cieňu.

Dvaja veštci hneď sprvu obrátili všetko na posmech, čo ostatní boli s jalovicou porobili. Odohnali drzo a rozdrapujúc sa všetkých nabok a jalovicu vyšikovali do dvora. No a potom už začali vyčíňať s ňou svoje čary. Macali ju po kúsku, zaujímali sa dopodrobna o všetky jej otvory, položili ju na zem, potom zdvihli, liali do úbohej kadečo a napokon ju tak stisli, postaviac sa po jednom k jej bokom, že biedne zviera od bôľu zaryčalo. Pozerali na seba, žmurkali múdro. Kondrk zdvihol prst a fľochajúc na Kotúľku spýtavo vyriekol:

— Klinec?

Kotúľka srkol cez zuby a istý súc svojej veci, riekol presvedčivo: — Klinec! — a pomacal si ho v rázporku.

Juncová sa pustila do nich, že či sa im sníva, že o tom ani reči. Ona síce nevedela, či ozaj nemôže byť o tom ani reči, ale hovoriť musela, nuž hovorila tak, lebo jej práve to napadlo. Junec na radu veštcovu kázal jalovicu zarezať, čo títo šarhovia aj dosť šikovne urobili a jalovicu rozobrali. V žalúdku jej našli v jeho stene zabodnutý šindľovec. Našli aj iné chorobné premeny na jej útrobách, ale Kondrk a Kotúľka jednohlasne a určite tvrdili, že príčina onemocnenia bol klinec. Pol dediny, ktoré bolo pri jalovici, s rešpektom hľadelo na dvoch šarhov a spomínalo rozličné prípady, pri ktorých sa dokázalo, že Kondrk a Kotúľka sú onakvejší majstri ako učení dobytčí lekári. Pravda, že Kondrk a Kotúľka sa nepratali do kože a vypínali svoje ňucháče. Ale hlavná vec nebol osud hovädzej jalovice. Pre tento klinec sa musela vydať Marka Juncová za Pava Kľuku, či sa jej to páčilo, či nie.

Klinec z jalovice vyňatý obzerali všetci prítomní. Kotúľka nestydato poznamenal, že Švalec, druhý sused Juncov, práve takými šindľovcami pobíjal strechu. On to vedel. Nič nebolo ľahšie, ako dokázať, že Kotúľka hovorí pravdu. Ani Junec, ani jeho žena nepovedali pred ľuďmi ani slovo, ale keď boli sami, vyrátala Katra, čo všetko Švalec urobil na proriveň Juncovi. Nehlasoval naň, keď ho volili za richtára, ba povedal, že Junec bude vtedy richtárom, keď sa nájde Brboliakova kobyla, ktorá bola pred niekoľkými rokmi zhynula a o ktorej istil v hádke Junec zhora a pyšne, že sa musí nájsť, a ak by sa nenašla, že on, Junec, dá páru volov Brboliakovi. Všetci vieme, že je ľahšie hlúposť povedať, ako zadržať sľub. Najmä keď sa jedná o pár volov. Junec nebol náramný človek, ale keď mu Švalec urobil vše narážku na tú kobylu, bol by ho vďačne zmárnil. Tiež Švalec to bol, ktorý nechcel Juncovi zápinkou vytiahnuť drevo z hory, ačpráve len dvaja boli tam a Junec musel v hore nocovať pre to hlúpe drevo. Švalec mu poradil, aby si ohňa nakládol, lebo že premrzne a núkal mu kožky zo slaniny na večeru.

O ničom na svete neboli Mišo a Katrena takí istí, ako že len Švalec zapatrošil klinec jalovici do sena.

Čo teraz? Katra by bola najradšej celú švalcovskú rodinu vykántrila a Junca to veru tiež poriadne pohlo. Bez otázky si človek veľmi poľahčí na duši, keď na neprajníka našprihá a nadá čo aj len v úzkom manželskom krúžku. Ale to je nie dosť. Duša ľudská žiada viac. Duši ľudskej by omnoho lepšie padlo, keby videla si neprajníka šprihať a nadávať. To poľahčenie by mu vďačne dožičila.

Junec by bol vďačne Švalca, napriek všetkej svojej poctivosti, do takého stavu doniesol a Katra ho všemožne podnecovala. Ale čo bolo treba urobiť? Rozmýšľali kadejako, až konečne Katra zašepkala, syčiac ako had, Mišovi do ucha: — Skos mu kapustu!

Skosenie nedorastenej kapusty je rafinovaný spôsob pomsty. Zapríčiní i škodu i hanbu. Parom ho vie prečo, ale považujú za veľkú hanbu pre gazdu, keď sa prizerá, zuby si vystykujúc, ako druhí zvážajú kapustu, a on nič.

Junec bol preto poctivým človekom, lebo bol sprostý a zbabelý a nie snáď z mravných zásad. Sprostosť urobiť je ľudskému srdcu také milé a ľahké!

Nepotrebujeme len uzdu popustiť našej ľudskej prírode, no a hotová je. A aká krásna a podarená. Juncovu zbabelosť Katra premohla, no a ostatné šlo ako po masle.

Už druhú noc bol dosť obstojný mesiačik i vybral sa hneď po polnoci pán richtár i so svojou dcérou na žeň kapusty. Vzali so sebou kosáky, vykradli sa na záhumnie a skoro boli na Švalcovej hrade i pustili sa veselo do kosenia mladých, ale už podrastených kapustných bylín. Ako sa to dobre žalo, tak nezvyčajne a tak sporo! Celkom zabudli i na strach, ktorý sprvu cítili, medzi milým rozčúlením z práce.

— Pomáhaj pánboh, — pozdravil už dokášajúcich ich sused Jano Kľuka, za ktorým stál jeho syn Pavo.

Junec i Marka sa vystreli, ani keby ich struna naraz bola vyhodila. Obidvom vypadol kosák z ruky a dívali sa ako vyjavení s otvorenými ústami na zjavivších sa duchov.

Kľuka je bezprostredným susedom Juncovým. Majú spoločný veľký dvor a vchod doň. Pavo Kľukov je nadutý, sprostý, na svoju múdrosť namyslený, šesťadvadsaťročný mládenec, ktorý si ešte v živote mnoho ráz paľúchy opáli, dokiaľ zmúdrie. Ak vôbec zmúdrie. Lebo sú aj takí ľudia, ktorých aj upiecť môžeš, a predsa nepopustia zo svojho. Samo sebou sa rozumie, že by si pomerne k nemu veľmi zámožnú Marku veľmi vďačne vzal za ženu. Považuje ju síce za sprostú, lebo vraj stojí ako tĺk s otvorenými ústami, alebo tára do sveta ako jej mať, ale je ináč osoba šumná, urastená, do roboty súca, a k tomu, aby bola dobrá gazdiná, viac netreba.

Starý Kľuka je všeobecne známy vydriduch a furták. Nemá ani jedného zuba, šušle, nos sa mu brady dotýka a v zime v lete chodí v kapcoch. V noci málo spáva, i zbadal Junca, keď sa vykrádal s dcérou na záhumnie. Zobudil Pava a hybaj za nimi.

Starý Kľuka veľmi chválil pokračovanie Juncovo. Každý človek by to isté urobil, ale dozvedieť sa o tom nikto nesmie, lebo, juj! ani pomyslieť! Richtár Junec s dcérou v noci kosí kapustu! To by bol ukrutný posmech a hanba! Bohvie, čo všetko by sa mohlo stať. Zhodia ho z richtárstva. Ale čo len to: Zavrieť ho môžu! Marka začala plakať. Mladý Kľuka ju tešil a mal sa okolo nej a Marka — práve jej bol z duše protivným — mal vždy kútiky, prezývali ho „mokrým“ — sa neopovažovala ho odvrhnúť.

Starý vydriduch Kľuka cestou domov dokázal Juncovi, že tu inej pomoci niet, ako dať Maru Pavovi, lebo ináč z veci bude škandál. A čo mal Junec urobiť? Privolil. Pravdaže, keď sa Katra dozvedela o všetkom, mal sa čo napočúvať! Jajajáj!

Juncovi sa mozog pomalinky — pomaly drgáňal vopred, až mu kedy-netedy zablesol pred dušou výrok, že sa manželstvá v nebi uzavierajú! Díval sa za chvíľu ako vyjavený napred seba a potom špatne zaklial. Muselo ho to veľmi mrzieť, lebo to bola uňho zriedkavosť.