ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iste niet príbuzenského pomeru na rozličnejších základoch, ako je bratranstvo. Podľa názoru doktora Miloša Pukavého, advokátskeho koncipientu, bola Jarmila Knotková, učiteľka a manželka štábneho kapitána, jeho sesternicou, keďže bola dcérou švagra tetky jeho strýka. Každý rozumný človek uzná, že je tento pomer oprávnený, keď pováži, že pani Jara je veľmi chutné žieňa.

Miloš si myslel, že by nebolo celkom od veci, keby vše, hoci len pod zámienkou príbuzenstva — predbežne — dostal nejaký ten pyštek od nej. Pán kapitán sa za to príbuzenstvo nevedel veľmi oduševniť, lebo poznal Miloša zblízka a vedel, že sa vyznačuje neochvejnou negáciou i tých najzakorenenejších mravných zásad. Napríklad čo ten človek dbal o desatoro božích prikázaní? Zo zákazu „požadovania“ cudzích manželiek sa ten bezbožník len smial. A tak veľmi sa smial, že sa to mohlo nazvať i rehotaním. Tvrdil, že on nikdy nijakú manželku nepožadoval, ale vždy ona jeho, ako dokazuje jasný príklad pani Putifárky.^[1] A cudziu manželku odmietnuť nezakazuje nijaký dekalóg.^[2]

Jara zase myslela, že na tom príbuzenstve čosi bude a bola náchylná povoliť Milošovi na tom základe, aby ju na výročné sviatky mohol bozkať na líce a každú nedeľu na celú ruku od lakťa až po koniec malíčka. Seba Jara presvedčila o príbuzenstve vážnym faktom, že pán koncipient je fešácky mladý pán, s ktorým sa môže príjemne pobaviť a ktorého bude možné aj iným spôsobom vykoristiť. Lebo pani Jara bola múdra osôbka, ktorá vedela v živote všetko zužitkovať. Jej ani na um nezišlo oklamať svojho muža, lebo jej vyhovoval v každom ohľade, a tak sa ho i ona usilovala uspokojiť vo všetkom. A najmä ho nechcela klamať v láske! Bola to múdra osoba, ktorá sa malého príležitostného pošmyku priveľmi nebála, keď sa on pridal náhodným spôsobom, takže o tom nemal nikto ani tušenie. Ale nedala sa nahovoriť na nejaké hlúpe milkovanie, o ktorom vedela celá obec a tvorila kolektívneho detektíva svojím klebetením, rozšíreným na všetkých občanov, ktoré vylučovalo každú možnosť zísť sa i na základe toho najrafinovanejšieho plánu, bez nebezpečenstva vyzradenia. Lebo keď milí spoluobčania vedeli, že sa Adam a Eva o seba zaujímajú nie celkom zákonne, chytro vystopovali, že keď šiel Adam autobusom do Ružomberka a Eva do Kraľovian vlakom, tak sa v Žiline zišli a to nielen na základe hádania, ale dokonalej istoty, lebo sa jeden detektív stretol s Adamom v Ružomberku, druhý s Evou v Kraľovanoch a tretí a štvrtý v Žiline, ako ťahali rozličnými ulicami do Grandu na malé, ale chutné dobrodružstvo.

Tieto dáta pozbierané spoločným detektívnym úsilím sa vo všeobecnom klebetníckom kotli zvarili na istotu, že sa tí milí mamľaskovia zišli iste preto, aby vydržiavali v tajnosti hodinu modlenia podľa príkazov Christian Science.^[3]

Zísť sa v samej obci bez okamžitého vystopovania, je úplne vylúčené. Všetky možnosti zdanlivo tajnej schôdzky v meste alebo v jeho okolí sú celému obecenstvu také známe, že sa na tom najprefíkanejšom pokuse i tá najmladšia mačka smeje dopopuku. Ani sa o to nepokúsia, len nejakí cudzí prišelci, ktorí sa rozličnými cestami vkradnú na miestečko vopred vyznačené do Horice, alebo Gacelovského hája,^[4] kde ich pri príchode očakávajú mládenci a panny s kyticami.

Toto všetko pani Jara vedela naspamäť, a preto na naivné pokusy nedávno prišlého Miloša hodila len opovržlivo rukou. Ale niečo chcela z neho mať. Tak napríklad voziť sa zadarmo na aute.

Dozvedela sa, že Miloš má ísť nasledujúci deň do Bystrice. Na aute, pravda. Keď išiel okolo dvanástej z úradu, prechádzala sa „náhodou“ pred okresným súdom. Rozumie sa, že sa zišli a veľmi tešili náhodnej schôdzke.

— Kde ideš, Jara?

— Idem ku — povedzme — Štróblovej. Máme ísť zajtra do Bystrice. Chcem sa s ňou dohovoriť, kedy a s kým!

Rozumie sa, že Milošovi napadlo: — Himmel-Herrgott!^[5] Toto je príležitosť, akú treba hľadať, aby mohol s ňou zažiť niekoľko príjemných okamihov!

— Jara radostná! Idem zajtra do Bystrice sám ako palec. Som človek bojazlivý a bojím sa sám cestovať. Nemám tam viac roboty, ako na polhodinku. Ostatný čas som ti k službám. Alebo, keď ma nebudeš potrebovať, môžem ťa čakať, ako dlho rozkážeš. Pomysli si, aká rozkoš môcť s tebou stráviť niekoľko hodín!

— No, je naozaj veľmi milé od teba, že by si ma vzal! Ja budem tiež za nejakú štvrť — povedzme — polhodinu hotová, takže popoludní môžeme byť pohodlne doma. Ale, mám tam navštíviť tetku Lojzku. Je už akási slabá a chce mi dať akýsi šperk. Bojí sa ho poslať poštou. Vieš, akí sú starí ľudia čudní. Písala, aby som ju navštívila čím najskôr. Nuž, také veci nehodno odkladať. Tak ty ma vezmeš!

Pozerala naň s toľkým citom, že ho zimnica prechodila.

Miloš potom povedal trochu trasľavým hlasom: — Som blažený, že ti môžem poslúžiť! Ak dovolíš, mohli by sme ísť okolo deviatej, ak ti to vyhovuje. Hore na Šturci by sme si mohli užiť malý gáblik.^[6] Kvapôčka vínka a nejaká zájedka nezaškodí.

Jara pozrela naň takým pohľadom, že si myslel, že je už v siedmom nebi. Podala mu ruku, ktorú bozkal s horúcim citom.

— Ja nemám nič proti gábliku. Urob, ako chceš. Len vezmi i trochu pečiva — mám rada dobošku — a jednu-dve fľašky nejakej vody na občerstvenie. Ale ani proti vínu nemám čo namietať.

Miloš ani nevedel, ako prišiel od rozkošného rozčúlenia domov.

Celú noc oka nezažmúril. Akonáhle trochu zdriemol, už bola pri ňom jej vábna postava a prerušila mu spánok.

Ráno o deviatej zastal s autom pred Knotkovie bytom. Vyskočil z voza a šiel po pani Jaru. Stretol sa s ňou v predizbe, kde si naťahovala ešte rukavice. V kvetnatých šatočkách a svetlom pláštiku bola na zjedenie. Prijala ho so svietiacimi očami.

— Tak som hotová. Môžeme ísť.

Milošova tvár sa skvela blaženosťou. Sotva sa zdržal, že ju neoblapil.

— No, Milanko, poď už! — zvolala, obzrúc sa za sebou.

Z izby vyšiel osemročný malý Knotek, vyobliekaný do admirálskej tmavobelasej rovnošaty, naťahujúci tiež žlté švédske rukavice. Bol to jediný synček Knotkovcov.

— Dobré ráno, milý ujo! — zvolalo dobre vychované chlapča a podávalo mu ruku.

Miloš si myslel, že sa mu niečo stane. Zvolal žalostne prekvapeným hlasom:

— To ide i Milan!

Jara sa nahlas zasmiala.

— Áno, ujinko, ak dovolíš. Použijem túto vhodnú situáciu a pôjdem sa i ja previesť!

Pani Jara pozrela na Miloša falošne prosiacim pohľadom. Bolo vidieť, že si robí z neho posmech.

— No, počuješ, Jara! Poďte spánombohom. A tvoj muž nejde? A nejakú tetku ešte nemáš?

Bol zlý. Bol by býval v stave Jare nadať.

Videl, že ho vedome oklamala a že jej nemôže urobiť ani slovo výčitky. Povie, veď čo, také dieťa! To nič nerozumie! Naopak, rozumie všetko a vidí viac ako jastrab. A nielenže vyráta všetko, čo videlo, alebo počulo, ale ešte i poprekrúca všetko na horšie, ako sa stalo. Taký osemročný chalan je horší ako hocijaký detektív a najmä taký, ktorý ako Milan, žije skoro stále v spoločnosti dospelých ľudí a počúva všetky klebety, ktoré hovoria. A okrem toho je to hotová zlomyseľná opica. Jeho myslenie je odraz myslenia nerozumných dorastencov a spôsob reči je taký, aký počúva denne skoro stále od starších. Milan počul otca často a matku zriedkavejšie používať príslovie: „treba využiť vhodnú situáciu“ a používal to po nich, vždy ale na nevhodných miestach. Jeho výšplechy najmä v spoločnosti často trápne účinkovali, a jeho rodičia nieže ho hľadeli od toho odučiť, naopak smiali sa na ňom, hoci mali zavše preto i mrzutosti.

Pravdaže sa Milan pýtal k šoférovi, tak ho tam posadili. Pani Jara a Miloš sedeli chvíľku bez slova. Počúvali zdanlivo i hlúposti, ktoré trkotal Milan šoférovi. Keď Jara videla, že je chlapec zaujatý, povedala: — Hneváš sa, že som vzala chlapca. Povedz mi, čo si vlastne očakával od nášho spolucestovania?

— Dobré! Čo som očakával! Iste nie nejaké zázraky, ale iste to, že si budeme môcť aspoň voľne podiškurovať o tom, čo nám na um zíde. Môžeš pred tým mládencom povedať, čo chceš? Veď ten tú najnevinnejšiu vec tak môže prekrútiť, že človeku vlasy dupkom stanú!

Jara sa usmiala. Pomyslela si iste na jeden-druhý prípad, keď Milan vytáral niečo na prítomnú dámu, čo počul od inej tety a čo jej naskrze nebolo príjemné.

— Možno máš i trocha pravdu. Ale pomysli si, čo by moje svetaskúsené priateľky povedali, keby sa dozvedeli, že sme my dvaja sami šli do Bystrice! Nikdy by nikto nemohol zmyť zo mňa tú hanu, že sme sa nechovali slušne, a čo by sme boli i tí najsvätejší zo všetkých svätých. A okrem toho, zničili by sme si každú možnosť ďalšieho priateľstva. Čo by mi bolo veru ľúto.

Jara pozrela naň mnohosľubným vábnym pohľadom, a stisla mu pritom i ruku.

Milošovi sa razom celý horizont vyjasnil. Zdalo sa mu, že všetko vyhral. Obrátil sa k nej a presvedčiac sa, že Milan nehľadí nazad, zohol sa a bozkal Jarinu ruku s horúcou túžbou.

— Viem, že mi ukazuješ straku na kole. Ale i tak máš pravdu. Vy ženské ste predsa len omnoho rafinovanejšie ako my chlapi. Čo sme my za babráci a ako nás klamete, keď chcete!

— Miloško môj drahý, možno všade inde, len v Kubíne nie. Aspoň nie bez toho, aby o tom celý svet nevedel.

— Nuž, to je pravda, že u nás hovoria o mnohých, že si nerobia svedomie z drobných prechádzok v okolitých hájoch a podobných fíglikoch, ale jednako nie je dokázané, že sa nenájdu i takí majstri, ktorých ani Kubínci nevedia dolapiť. Nemyslíš?

— Nelámala som si dosial na tom hlavu. Možno.

Cestou potom celkom veselo diškurovali, zabávali sa i s Milanom, ktorý ich prekvapoval svojou ozaj starou múdrosťou. Robil poznámky, ktoré počul od starších, ale ktoré z jeho detských úst pôsobili dojmom vyslovenej pôvodnosti. Na vrchu Šturca si urobili slávnu hostinu. Keď vypili trochu vína, aj si zaspievali.

Miloš sa sám na sebe smial. Keď zazrel Milana idúceho s nimi, jeho prvá myšlienka bola, že zatají svoju merindu. Myslel si, aký je i dospelý človek dieťa! Veru nie moc odchodnejší od skutočného.

V Bystrici vošli do Národného domu a tam sa pri poháriku Triple secu dohodli, že najprv vybaví Miloš svoju vec, ktorá nevyžaduje viac času ako pol hodiny. Potom prevezme Milana a počká na Jaru, ktorá tiež najviac tak za polhodiny — celkom iste nie viac ako za trištvrte hodiny — ale to už celkom iste! — príde.

Kto príde prv, čaká alebo v Národnom dome, alebo pred ním.

Miloš zaplatil a utekal za svojou prácou. Cestou mu vŕtalo v hlave, prečo nevezme Jara svojho chlapca so sebou k tej „tetke“?

Čo to môže byť za tetka, keď nemôže k nej vziať svojho synčeka? Nevyhútal nič. Jara sa prechádzala s chlapcom v okolí kaviarne a keď sa polhodina skoro minula, videla Miloša utekať s aktovkou k nim.

— No, ty si presný! To je dojemné. Dokážem ti, že ani ja nebudem horšia. Milanko, teraz zostaneš polhodiny s ujom Milošom. Pekne sa chovaj, aby som sa nemusela za teba hanbiť. Ak budeš dobrý, kúpim ti, čo budeš chcieť. Tak papá! Servus Miloš!

Odbehla. Dvaja stroskotanci pozerali za ňou. Miloš mal akési zlé tušenie.

— Tak, Milanko, poďme sa zase my dvaja prechádzať.

Prechádzali sa a obzerali kadejaké výklady, ktoré Milana zaujímali. Trvalo to skoro polhodiny. Aby nejako pani Jarmila nemusela na nich čakať, utekali chytro k Národnému domu. Pred ním nebola a tak vošli zase do kaviarne. Tam tiež nebola.

Milan dostal malinovku so slamkou a Miloš si dal na posilnenie nervov pohárik koňaku a prikázal pánu vrchnému, aby mu doniesol bez objednania presne každú štvrťhodinu pohárik. Tak najistejšie zachová čas.

Dal doniesť i obrázkové časopisy a tie spolu s Milanom prezerali. Pán vrchný doniesol druhý a tretí pohárik.

Milan začínal byť nepokojný, kde je mama.

Pravdu povediac už i Miloš začínal byť nepokojný. Pol a k tomu i trištvrte hodiny už dávno minulo. Upokojoval chlapca, ako vedel. Veľkú skúsenosť v tom nemal.

— Len nebuď netrpezlivý, mamička hneď príde!

— A prečo ešte neprišla?

— Lebo mamičky majú vždy mnoho čo rozprávať s tetuškami. Preto.

— Ale už veľmi dlho čakáme a ja by som už i obedoval.

— Ak chceš, dám ti doniesť obed. Ja vyčkám, kým mamička príde.

— Ja nechcem obed, ja chcem svoju mamičku!

I zvraštil tvár, a bez akéhokoľvek prechodu začal razom nariekať, ako keby mu kožu drali.

— Kde je moja mamička!

V kaviarni sedelo už niekoľko popoludňajších hostí pri čiernej káve. Blízko nich sedel starý pán, ktorý iste držal nejakú borovičkovú kúru, lebo veľmi šikovne pregĺgal nespočítateľné poháriky jeden za druhým.

Na Milanov krik všetci hostia vyskočili, čo sa robí.

Starý pán od ľaku zle prezrel svoj každý desaťminútový pohárik. Zabehlo mu a začal veľmi kašlať a kliať, že tu môže človeka i poraziť.

Miloš upokojoval chlapca, ako vedel.

— Milanko, veď sa upokoj, neboj sa, veď mamička sa hneď vráti. Buď dobrý. Kúpim ti, čo len budeš chcieť! Nevrešti už, pre pánajána! Veď prídeme o uši!

— Vyhoďte toho fagana! — kričal starý pán, — porazí ma!

Milan na chvíľu pretrhol svoj rev. Zišla mu na um otcova pripomienka, i zvolal: — Keď uja môže teraz poraziť, nech použije vhodnú situáciu-u-ú!

Hostia sa smiali a starý pán použil situáciu; kričal na čašníkov, aby urobili poriadok. Miloš nevedel, čo si počať s chlapcom. Prišiel k nemu pán vrchný so zamračenou tvárou: — Pane, ráčte odpustiť, ale upokojte nejako toho chlapca, alebo sa vzdiaľte z miestnosti, lebo ten krik tu skutočne nemožno trpieť. Ved sa už ľudia začínajú zbierať pred lokálom.

— Prosím vás, poraďte mi niečo, vy ste možno skúsenejší v takýchto veciach ako ja. Jeho mama mala prísť už pred polhodinou. Ale veď viete, ako je to s dámami. Keď odtiaľto odídem, bude mi na ulici revať. Nahliadam síce, že nemôžem od hostí žiadať, aby počúvali túto muziku.

Mladý obchodný cestujúci pristúpil k Milošovmu stolu a riekol: — Včera sa v Brne pridal práve takýto pád. Matka nechala dieťa v kaviarni a „tiež“ utiekla s jedným pánom.

Dokiaľ cestujúci rozprával, Milan stíchol, ale keď dokončil, spustil ešte strašnejšie.

— Joj, joj, joj, i moja mamička použila situáciu a utiekla mi!

Na dieťati bolo teraz vidieť, že sa zľaklo naozaj a Miloš ho poľutoval. Chytro zaplatil a tiež prichytro nadal mladému pánovi do hlupákov, z čoho vznikla veľmi nemilá zvada. Keď sa mu mladý pán vyhrážal žalobou pre urážku na cti, odpovedal, že on na ňom nijakú nevidel a poprosil ho, aby mu láskavo poškrabal chrbát. Nahovorili si veľa takých hlúpostí, o ktorých si zavše i rozumní ľudia predstavujú, že sú veľmi duchaplné, keď ich v podobnej situácii použijú.

Keď ho pán vrchný znova vyzval, napokon odišiel a Milanko spustil s novou silou. Na ulici mu zišlo na um, že sa chlapec možno upokojí, keď vojde s ním do niektorého obchodu a kúpi mu nejakú hračku. Pravda, na účet jeho mamičky. Tak si to predstavoval.

A skutočne to pomohlo. Lenže hračka, ktorú si vybral, bola nepomerne drahá. Keď mu chcel nahovoriť niečo lacnejšie, ten lagan sa vyhováral, že musí využiť situáciu, a pristal len na mechanickú ponorku za dvesto korún.

S hračkou v rukách zabudol na mamičku a veselo vyskakujúc vystúpil z obchodu.

Sotva boli vonku, zazreli pani Jaru — aby sme pravdu povedali — teraz sa už veľmi ponáhľať k Národnému domu.

— Milan, preboha, teraz nevyskakuj, ale začni revať, čo ti hrdlo stačí, lebo nás tvoja mamička pre tú hračku poriadne vyctí.

Milan sa pokúsil plakať, ale mu to akosi nešlo, lebo sa tešil i hračke i matke. Rozbehol sa oproti nej a hodil sa jej do náručia, ako keby prišla aspoň z Ameriky. Ukazoval jej víťazoslávne svoju ponorku.

— Pozri, čo mi ujo kúpil!

Pani Jara mrkla na hračku. Videla na prvý pohľad, že to nie je zadarmo.

— No, to je gavalier, ten ujo! A si sa mu poďakoval?

— Ešte som to dosiaľ zabudol.

Miloš im šiel oproti. Jara ho so žiariacou tvárou prijala.

— No, ty si pán! Také hračky kupuješ deťom. Ďakujem ti veľmi pekne. Len to neviem, ako sa ti odslúžim!

Usmiala sa naň ľúbezne.

Miloš teraz napochytro nevedel, čo má urobiť. Ani vo sne sa mu nezdalo, že by on chcel Milanovi kupovať nejaké dary a k tomu ešte naskrze nezodpovedajúce jeho majetkovým pomerom. Ostýchal sa pýtať rovno od nej peniaze, i začal jej vykladať, čo to vlastne bolo s tým chlapcom, v nádeji, že nahliadne, že pre jeho upokojenie bolo nevyhnutné kúpiť tú drahú hračku. Vyrozprával jej všetko, čo vystál s ním v kaviarni, ako sa povadil s cestujúcim, ako si nevedel s ním rady ani na ulici a že mu v najvyššej núdzi musel kúpiť tú ponorku.

Ale pani Jarmila nechcela ani veriť, že by ten ich poklad mohol niečo také vyčíňať! A najmä keď Milan sám priznal, že len trošku plakal, a nie tak strašne, ako ujo rozpráva. On plakal len tak trošku-trošinku. I ukazoval prstíkmi, akú trošinku. Kričať naskrze nekričal, ako ujo hovorí.

— To je všetko jedno, i keď si tak veľmi nekričal. Ujo ťa má rád a preto ti kúpil tú hračku. A my uja tiež máme radi. Ďakujem ti veľmi, veľmi pekne, milý Miloš. Trochu som sa oneskorila. Keď tie staré panie majú toľko zbytočných rečí, že niet tomu konca-kraja. Teraz si zaobedujeme a pôjdeme pomaly domov. Alebo, ako myslíš, milý Miloš?

Miloš len odkašlával a pristal na všetko, čo mal robiť? Ak bude od nej pýtať peniaze, povie mu, že mu nekázala hračky kupovať a už naskrze nie také drahé! A pokazí si s ňou všetko. Aby zakryl svoj zmätok, opýtal sa jej, či jej tetka dala sľúbený šperk.

Pani Jara nevedela napochytre čo za šperk, i rozmýšľala trochu.

— Šperk, šperk? Aha, už viem! Nie, nedala mi ho. Že je ešte u zlatníka, dala ho zmodernizovať. — Videl, že klame ľahko a isto.

Miloš bol i na obede i na ceste hodne zamĺknutý. Myslel stále len na to, ako ho tá osoba dostala a že je na ňu prislabý! Ktovie, kde a po čo tá bola!

Neskoršie som sa dozvedel, že sa pani Jara Milošovi predsa odslúžila. Poslala mu krásne vyšívaný vankúš na pohovku. Miloš hovoril, že sa pamätá, že videl ten vankúš povaľovať sa u Knotkov v jednom kúte, kde spávala na ňom mačka.