Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Karol Šefranko, Martina Kališová, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 155 čitateľov

Jenzibaba

[47]

34. Jenzibaba

[48]

Deti v Honte, vypadnutý zub cez hlavu za pec hádžuc, tieto slová hovoria:


Jenzibaba,
stará baba,
tu máš zub kostený,
daj mi zaň zelezný.

35. Ježiba v rozprávke slovenskej

A

[49]

Jeden lovec, chcejúc nájsť a vidieť peklo, dlho cestu konal a sem a tam blúdil, naposledy prišiel do jedného lesa, uziabnutý a hladný nakládol ohňa pod stromom, vyňal z kapsy kúsok slaniny, vstrčil ju na drevený ražeň a piekol tak, že masť s nej kvapkajúcu na okruch chleba sbieral. Zrazu začne čosi na strome od zimy drkotať (J. K.: jektati) a trasúcim hlasom hovoriť: „Jaj, zima mi je! Jaj, zima mi je!“ On, pohliadnuc na strom, vidí tam ženu i riekne k nej: „Poď dolu a zohrej sa!“ Ona sišla so stromu a zohrievala sa pri ohni. Vôňa slaniny vzbudila v nej chúťky, preto vezmúc drievce čiže paličku (J. K.: hůlku), šla k blízkemu jazeru, vstrčila na ňu žabu a vrátiac sa k ohňu i ona ju piekla, paličku na spôsob ražňa krútiac a tieto slová pritom hovoriac:

Komu sa peče pečeňa,
toho bude žaba,
komu sa peče žaba,
toho bude pečeňa.

Alebo podľa iných:

Mne se peče pečeňa
a tebe se žaba,
ty chceš iti do pekla,
ja som Ježibaba.

A povediac a ukážuc mu Ježibaba potom vchod skrz hlbokú jamu do pekla, dala mu radu, aby si ponajprv mnoho mäsa zaopatril, lebo vraj drak ho z jaskyne dolu do pekla čo kôň na chrbte niesť bude, a koľkokrát papuľu otvorí ten drak, aby mu kus mäsa vopchal, inakšie vraj že jeho samého zožerie. Šiel teda lovec a naberúc čo mohol všelijakého mäsa so sebou, pristúpil k onej jaskyni, sadol na draka a jazdil na ňom do hlbiny pekla, podávajúc drakovi, papuľu stále otvárajúcemu, mäsa. Ktorýžto i šťastne na spodok pekla ho doniesol. Lovec obhliadnuc peklo, sadol opäť na draka, chcejúc hore zpät, ale mäso pri konci cesty nedostačovalo. V tejto úzkosti, pretože už blízko povrchu zeme boli, bojac sa, aby od draka zhltnutý nebol, odrezal si lovec kus vlastnej nohy a hodil drakovi do papule poslednýkrát otvorenej, a tak v celom živote kuľhavým zostal.

B

[50]

Jeden kráľ mal dvanásť synov a kázal, aby sa ženili, ale tak, aby si všetci dvanásť sestár a dcér jednej matky vyhľadali. Chodili dlho široko-ďaleko, ale nadarmo. Raz prišli do hory, uprostred ktorej chalupa stála; pretože bol večer, prosili o nocľah. Ihneď im v ústrety vyšla stará žena (Ježibaba) a dala im prenocovať. Tu našli dvanásť dcér, ktoré oni žiadali za manželky. Matka, sľúbiac im ich, uložila pocestných tých spať. V spaní cíti najmladší syn, že je v chyži tej veľká horúčosť, i prebudiac sa pozoruje ticho, čo sa robí. A hľa, uvidí v peci kosu rozpaľovať, ktorou Ježibaba všetkým dvanástim bratom hlavy poodrezávať chcela. On prikradnúc sa potichu k ohňu, vyjmúc kosu, všetkým dvanástim dcéram hlavy poodrezával, a vidiac pred ohnišťom črievice Ježibabine, ktoré maly tú vlastnosť, že cez vodu človeka niesly, vzal ich na svoje nohy, potom vzbudil svojich bratov, takže všetci ušli. Ježibaba prebudiac sa bežala na ožehu[51] najmä za oným, čo jej črievice vzal, ale tento bol už na druhej strane veľkej rieky, kam Ježibaba nemohla. Ježibaba mala hlavu umrlčiu, ktorú keď na slobodné povetrie vyložila, hneď pršal dážď, keď ju do izby skryla, hneď slnce svietilo. O tom zvedel onen najmladší syn kráľovský, striehol a čihal, a keď ju raz pred dom vyložila, on ju kradmo vezmúc utekal. Ježibaba opäť na ožehu za ním, ale on, majúc tie divotvorné črievice, po vrchu vody ušiel. Ježibaba mala hovoriaceho vtáka, i toho chcel ukradnúť. Preto vkradnúc sa do chyže, skryl sa pod posteľ, chcejúc čakať na príhodnú chvíľu. Ale vták vidiac to hovoril: „Tu je zlodej! Tu je zlodej!“ Ježibaba hľadá v príbytku a nájduc ho, volá na svoju slúžku a káže jej, aby ho vložila do ohnivej pece. Slúžka pojmúc ho do kuchyne, káže mu sadnúť na lopatu, ktorou ho do pece vsadiť chcela. On ale ľahne krížom čiže priekom na lopatu tak, že ho do pece vsadiť nemohla, pretože sa do čelestna[52] nezmestil. Po dlhom hádaní a vadení povie on slúžke, aby mu svojím príkladom ukázala, ako si má sadnúť na tú lopatu. Ona to učiní a v tom okamihu všustne ju on tou lopatou do ohnivej pece i pod okno domu sa utúli. Ježibaba káže zatiaľ druhej svojej slúžke onú pečeňu z pece vyňať. Táto odíduc doniesla ju na stôl. Ježibaba uzrúc ju, hovorila: „To pečienka chutná!“ Ale keď ju krájať počala, poznala a zľakla sa. A vtom onen kráľovský syn so smiechom vo svojich črieviciach preč utekal. Ona opäť na ožehu za ním jazdiť sa jala, dochytiť ho však nemohla.

C

[53]

Istý jáger čiže lovec zastrelil zajaca pred jaskyňou Ježibabinou, ktorá uzrúc zajaca zastreleného, za zadné nohy ho do jaskyne ťahať počala, jáger však za uši ho chytiac, s ňou sa naťahoval. Naostatok jáger hrozil, že nabije svoju pušku jedným z deviatich klincov konskej podkovy a do nej strelí. Čoho sa ježibaba zľaknúc, popustila zajaca. Lebo vraj len takým nábitkom[54] môžu Ježibaby citeľne ranené byť.

D

[55]

Jedni chudobní rodičia mali troch pekných a sebe vo všetkom podobných synov. Pretože neboli v stave ich vychovať, teda ustanovili medzi sebou ich nejako o život pripraviť. Jeden z nich, najmladší, zvedel o tomto ich predsavzatí, povolajúc ostatných bratov, vyjavil im ho. Všetci traja teda jedneho dňa, vezmúc si flinty, ušli z domu a pustili sa do sveta. Idúc po poli a horách, uvideli v jednom kri zajaca, i všetci mierili flintami do neho, chcejúc ho zastreliť. Zajac ale riekol im: „Nechajte ma, ja vám budem na dobrej pomoci.“ Bratia odpovedali, že hladní sú, a preto ho zabiť musia. Zajac riekol: „Počkajte a hneď zaopatrím vám druhého zajaca.“ Išiel a priviedol iného zajaca pri sebe, ktorého bratia zastreliac zjedli, prvého však zajaca so sebou pojali. Idúc ďalej, stretli a zastreliť chceli vlka. Vlk ozval sa k nim: „Nechajte ma, ja vám budem na dobrej pomoci.“ Bratia odpovedali, že by jedli. Vlk teda šiel a doniesol im ovcu, ktorú i zjedli. Vlka však zase so sebou pojali. Idúc ďalej, stretli medveďa. A keď ho zastreliť chceli, riekol: „Nechajte ma, ja vám budem na dobrej pomoci.“ Keď však sa zase na hlad odvolávali, šiel medveď a doniesol im jeleňa, ktorého zastreliac zjedli. Medveďa toho zase pojali so sebou. Idúc ďalej, stretli leva, ktorý im zastreliť ho chcejúcim odpovedal: „Nechajte ma, ja vám budem na dobrej pomoci.“ Keď však oni na hlad sa odvolávali, lev doniesol divokú sviňu, ktorú zastreliac požili. I putujúc teda s týmito zvieratami sem i tam, prišli na krížne cesty, kde stál jeden strom, pod ktorým sa sriekli, že už každý svojou cestou pôjde a po svete putovať bude. Ale s týmito zvieratami nemohli sa rovným počtom rozdeliť. Preto oné zvieratá, odíduc do poľa, priviedly každé ešte dve sebe rovné, takže sa každému päť (sic!) dostalo. Na rozchodné ale priniesli z mesta tri fľaše naplnené vínom a vložili ich do oného stromu, s tým náveštím, aby kto z nich najprv k tomu stromu sa navráti, nebožiecom vŕtal do tých fľaší, pri ktorej potečie krv, to bude znak smrti toho, čia fľaša bola, pri ktorej však voda, ten že ešte živý je. Ten najstarší, idúc sem tam po svete, prišiel do jedného mesta, ktoré celé čiernym súknom zakryté bolo. Príduc do hostinca, pýtal sa hostinského na príčinu toho smútku. Tento odpovedal: „Neďaleko nášho mesta je jedna jaskyňa, v ktorej dvanásťhlavý drak býva a každého týždňa jednu pannu z nášho mesta zožerie. Ak mu však tú pannu nepodáme, teda zastaví prameň vody z tej jaskyne tečúci, a my od smädu zomrieť by sme museli. Teraz je poriadok na dcére nášho kráľa, ktorá mu zajtrajšieho dňa predhodená byť má. Odtiaľ tento smútok. Kto by toho draka zabil, sľubuje kráľ náš i dcéru i korunu.“ Najstarší ten brat, majúc na pomoci oné zvieratá, prosil, aby ho ten hostinský ku kráľovi priviedol. Príduc pred kráľa, sľúbil draka zamordovať. Preto na druhý deň včasne ráno pred východom slnca šiel pred tú jaskyňu a kázal pred ňou najprv zajacovi bežať. Drak uzrúc zajaca, jednu hlavu vytrčiac z jaskyne, chcel ho zhltnúť, vtom ale najstarší brat, vytiahtiuc meč, odťal jednu hlavu. Potom nechal vlka pred jaskyňou ísť a odťal mu druhú hlavu. Potom medveďa a odťal mu tretiu hlavu, potom leva a odťal mu štvrtú hlavu, až naposledy on s tými zvieratami celého draka roztrhal. Keď sa do mesta navracal, stretol na ceste smutný čierny voz, s onou kráľovskou dcérou k tej jaskyni tiahnuci. On víťazstvo svoje nad drakom vyprával a s vozom do mesta ku kráľovi sa navrátil. Kráľ hneď svadbu robiť dal a za nástupcu ho prijal. Na druhý deň ráno uvidel z paláca ten najstarší syn zajaca v záhrade behajúceho, vezmúc pušku, šiel za ním. Ale nikde zajaca dohoniť nemohol, hoci až do samého večera za ním bežal. Keď sa mrkalo, prišiel do jedného lesa, kde druhého zajaca našiel a zastrelil. Pretože hladný bol, svliekol kožu z neho, nakládol ohňa a počal ho na drevenom ražni piecť. Vtom na svrčine nad ním uslyší trasľavý hlas: „Jaj, zima mi je! Jaj, zima mi je!“ On pozrúc na strom, povie: „Poď dolu a zohrej sa!“ Tá stará žena, ktorá bola Ježibaba, riekla mu: „Bojím sa tých tvojich zvierat okolo teba! Na tento prút a pošibaj ich.“ On vezmúc prút, pošibal tie zvieratá okolo seba, ktoré sa hneď na skaly premenily. Ježibaba sišla hneď so stromu na zem, a hoci bolo o svätom Jáne, mala sedemdesiatsedem kožuchov na sebe, ktoré vyzlieknuc zohrievala sa, potom šla k blízkemu jazeru a vezmúc tam žabu, držala ju nad tým ohňom. Mladý kráľ, hnevajúc sa nad tým, povie: „Nebabri mi moju pečienku!“ Ona odpovedala: „Mne sa pečie pečeňa a tebe sa žaba.“ Keď sa tak vadili, Ježibaba, uchytiac ho za hrdlo, zadrhla ho. Druhý brat, chodiac po svete, prišiel tiež do toho mesta a do kráľovského dvora, pretože však bol prvému celkom podobný, držali ho za toho a dali mu onú dcéru kráľovskú za manželku. On rovnako na druhý deň ráno vidiac zajaca v záhrade, bežal s puškou za ním až do večera. I postretol ho ten istý osud s Ježibabou, ako prvého brata. Najmladší syn, chodiac sem i tam, prišiel na tie krížne cesty a chcejúc zvedieť, čo sa s jeho bratmi deje, vezmúc nebožiec, vŕtal do fľaše najstaršieho brata a hľa! krv vytiekla. Potom vŕtal do fľaše druhého brata, i tu sa krv ukázala. Odíduc smutný, prišiel do oného veľkého mesta a k onému hostinskému. Tento, pretože bol oným dvom bratom celkom podobný, držaný bol za oného víťaza nad drakom a za zaťa kráľovského. Na druhý deň uvidel i on v záhrade toho istého zajaca a bežal za ním až do lesa, večer zastreliac druhého zajaca, piekol ho nad ohňom pod stromom. Ježibaba opäť hovorila: „Zima mi!“ On k nej: „Poď dolu a zohrej sa!“ Ježibaba povedala: „Bojím sa tvojich zvierat, ale vezmi tento prút a pošibaj tie zvieratá!“ Najmladší brat, vezmúc ten prút, šibal ním nie svoje zvieratá, ale tie skaly a kamene okolo seba. A hľa! skaly tieto ožily a premenily sa na oné zvieratá. Najmladší brat, spoliehajúc sa na silu svojich zvierat, povie Ježibabe, ktorá medzitým dolu sišla: „Povedz, kde sú dvaja moji bratia! Ak nie, hneď roztrhaná budeš od týchto zvierat.“ Ona odpovedala: „Tamto sú v jednej jaskyni skamenení a na kusy roztrhaní.“ Ježibaba, sadnúc si pod strom a vezmúc tam črep s akousi masťou, pomastila tie skameneniny, ktoré hneď nato ožily a premenily sa na jeho bratov, ktorí potom rozkázali zvieratám, aby Ježibabu roztrhali. Potom všetci traja zase sa k rodičom navrátili a žili šťastne a dlho.

36. Maras a Karas

[56]


Hádala bych, hádala,
u koho bych vedela:
u Marasa, u Karasa,
daj to paní prasa.



[47] Z poznámky J. Kollára, NZ I, 420 — 422, vynímame: Jenzibaba čo by to za bytosť bola, ťažko určiť; spomína sa v Hontianskej, Gemerskej a Liptovskej, kde sa Jenžibaba, Ježibaba menuje, čiastočne i v Turčianskej stolici. Čechom je tiež známa, lenže u nich sa bez rhinezmu Jagababa i Jahodababa menuje… Slováci majú doteraz mnoho rozprávok a povestí o Jenzibabe čiže Ježibabe; sú to strigy sopľavé, gambaté čiže pyskaté, nos ako hrniec majúce, bývajú v hájoch a jaskyniach, najviac s lovcami a poľovníkmi do činenia mávajú, pretože títo čariť vedia a ony sa tiež čarodejníctvom zaoberajú. Kto sa do ich hája pustí, ten zablúdi tak, že sa viacej von z neho nedostane. Keď Ježibaba zmizne, veľký vietor pôsobí.

V ďalšej časti svojej poznámky uvádza J. K. obsahy dvoch ľudových rozprávok (tu ich uvádzame v texte) a etymologiu slova „ježibaba“. Správne uvádza toto slovo do súvislosti s poľským „jędza“ = čarodejnica, ale väčšina ostatných slov, ktoré uvádza ako príbuzné, sem rozhodne nepatria.

[48] Mich. Godra

[49] Ježibaba v rozprávke slovenskej (Mart. Sucháni, Zuz. Burová)

[50] J. K., NZ I, 420 — 421: Ešte niekoľko rozprávok o nej tu kladieme.

Jednu od p. M. Suchániho z Gemerskej stolice podanú, i v Turci od pisateľa tohto v mladosti slyšanú (nasleduje text).

[51] ožeh — palica na upravovanie ohňa v peci, držadlo na lopatu, metlu

[52] čelestno — otvor do pece

[53] J. K., NZ I, 421; Druhú od Zuzany Jančuškovej z Liptova (nasleduje text).

[54] nábitok — náboj

[55] NZ II, 499 — 501: Antonia Mrlianová rozprávku o Ježibabe takto nám podala: (nasleduje text).

[56] Z poznámky J. K., NZ I, 13: Dievčatá sadnúc na trávu do radu hrajú sa na Prasa takto: Jedna z nich vezmúc prsteň alebo obrúčku medzi napoly složené dlane, ide dookola ku každej, ruky medzi ruky kladúc a v rukách jednej onen prsteň, ktorý sa prasa volá, tajne nechávajúc. Druhé dievča potom za ňou ide a hľadá onen prsteň, s kladením ruky svojej na ruky oných dievčat a s opakovaním týchto slov: Hádala by, hádala atď. Pri vyslovení posledného slova prasa stáť zostane a hľadá onen prsteň v rukách toho dievčaťa, pri ktorom oné slová skončila. Ak trafila, tu oná hľadajúca, oddajúc tým istým spôsobom ako po prvý raz to prasa tajne inej, si do radu sadne a tá, pri ktorej prasa nájdené bolo, musí vstať a hľadať.

Túto riekanku zaradil J. Kollár do mytologického oddielu preto, lebo Maras je podľa neho lesný bôžik, ktorý sa rád zmocňuje žien, a Karas je vraj priapické bužstvo. Na tieto tvrdenia uvádza súvislosti. Tieto náhľady nie sú prijateľné.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.