ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1] (Studnica: Lad. Bartholomaeides, Boh. Tablic, Šal. Petian, Štef. Hamuliak, Gabr. Rutkay atď.) J. Kollár, NZ I, 398, cituje údaj o užívaní tejto piesne z Lad. Bartholomaeidesa, Notitia Comitatus Gömöriensis, 1806, 446: Je obvyklý aj onen druh zábavy, ktorý sa používa pri slovenskej národnej piesni: „Hoja, Ďunďa, hoja!“ Tí, ktorí sa takto bavia (obyčajne dievčatá a panny, niekedy spolu s mládencami), utvoria najprv kruh, podľa počtu baviacich sa väčší a menší, a pevne sa držiac za ruky, do kola chodia raz na jednu, raz na druhú stranu, a to pomalšie alebo rýchlejšie a bavia sa opakujúc a spievajúc zvolanie „Hoja, Ďunďa, hoja!“ Potom utvoria polkruh; na jeho jednom konci zastanú si tí, čo sú vyššej postavy a chytiac sa za ruky a zdvihnúc ich nad hlavu, urobia bránu, popod ktorú ostatní, počnúc s druhého kraja podchádzajú a prechádzajú; pritom neustále spievajúc si každý zastane na svoje miesto. Tento výjav sa opakuje, dokedy sa im páči.

J. Kollár pokladá túto pieseň vo svojich poznámkach za časť obradov, slúžiacich na počesť bohyne Lady, bohyne lásky, manželstva a radosti. Bôžik lásky sa podľa J. Kollára u Slovákov nazýval Ďunďa, Ďundiček, Dinda, Dedko. Tieto Kollárove náhľady nemožno dnes už potvrdiť. PS II, 31 — 32. Poezie — I, XI. MPCs, 52.

^[2] šarišská, Adam Hlovík. Pieseň „Janičku, Janičku“ zaradil sem J. Kollár len preto, lebo sa v nej vyskytuje oslovenie „môj milý Ďundíčku“ — porov. k tomu poznámku uvedenú vyššie. Podľa J. Kollára, NZ I, 397, značí slovo „Ďundík, Ďundíček“ v Šariši „miláček, milenec“. V piesni niet mytologických prvkov. Je to obyčajný ľúbostný popevok.

^[3] potrimac — podržať