ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[71] J. K., NZ I, 425 — 429: Vájanuo inakšie Vájanok, v Trenčianskej stol. Vajaneko, inde Svatojánsky oheň, … v Šariši a v Poľsku Sobotka, Sobotky. … Bartholomaeides, Memonabilia provinciae Csetnek, str. 79: „Je známe, že v tejto oblasti bol zvyk ohne zapaľovať jednak na priestranstvách dedín, jednak na poliach a že nebol nedávno zrušený. Str. 218: „Dobře si se opáčí i ten, kdo by smel na s. Jana oheň klásti před domem na ulicech.“ Ten istý, Notitia Comitatus Gömöriensis, str. 270: „Čo sa zvykov týka ešte za našich časov majú Slováci vo zvyku klásť ohne na sviatok Jána Krstiteľa, alebo na iné ustálené obdobia v roku v dedinách a na rázcestiach. … Nech je to čokoľvek, vieme, že sa vyskytuje najmä medzi Slovákmi, Maďari ho len v spojení so Slovákmi prijali a koncom XVIII. storočia zanechali.“ V Turčianskej stolici až do dnešného dňa trvá táto obyčaj a spisovateľ, súc roku 1825 v Turčianskych Tepliciach, osobne bol, pre skúsenosť, v dedine Budiši pri takom Vájanom prítomný. Porov. Schematism Eccl. Rv. pro Anno 1822 a Joh. Csaplovits, kde p. Ond. Belohorský, str. 59, tento obrad takto opisuje: „Hodno zaznamenať zvyky dievčat, vyskytujúce sa … v Slovenskom Pravne. V mesiaci júni totiž hneď za večerného šera pred Jánom všetky dievčatá poberúc sa idú na susedný strmý vrch, zvaný Bohušova, a nesú fakle a slamu, ktoré tu a tam, pozapaľujú, po celom vrchu a rozbehnú, tancujú, spievajú a väčšinu noci strávia hrou. … Vájanuo znamená teraz Slovákom vôbec veľký oheň, tak na ohnisku v kuchyni veľký oheň vidiac, hovoria: Čo kladeš takuo Vájanuo? V deň sv. Jána Slovania ešte i iné obrady zachovávali a zachovávajú. Sem patrí napr. Korunný strom Vendov dravenských a Svätojánska rosa Slovákov. …

Vájanuo čiže Sobotky sú starodávnou slovanskou letnou slávnosťou, od kresťanských čias umiestenou na večer sv. Jána Krstiteľa. Ako porovnanie slovanského materiálu ukazuje, išlo tu o obradnú slávnosť, ktorou sa malo dosiahnuť uvoľnenie plodivej sily zeme a zabezpečenie úrody. Erotické prvky tejto slávnosti maly tiež magický účel: dosiahnuť uvoľnenie plodivých síl prírody.

^[72] Text prenesený z prídavkov, NZ I, 424. Zo Zvolenskej stolice.

^[73] decký, decko — mládenec

^[74] Text prenesený z prídavkov, NZ I, 424. Zo Šarišskej stolice.

^[75] V Turci a v Liptove, Juraj Rohoň, Jonáš Guoth, PS II, 147 — 148.

^[76] V Turci a v Liptove, Juraj Rohoň, Jonáš Guoth, PS II, 147 — 148. V Liptove: Jano, milý Jano (ako variant prvého verša). PS II, 147.

^[77] V Liptove v Svätom Jáne

^[78] Bobrovec — dedina v Liptove

^[79] V Novohradskej stolici. Štefan Hamuljak

^[80] pijaný — opitý

^[81] V Novohradskej stolici. Štefan Hamuljak.

^[82] V Novohradskej stolici. Štefan Hamuljak

^[83] Vo Zvolenskej stolici, v Hornej Lehote, r. 1787, Dan. Petian

^[84] V Šarišskej stolici, Adam Hlovík

^[85] izopočka — yzop (rastlina)

^[86] Hencovce — dedina na Spiši

^[87] pľugavy — pľuhavý

^[88] keľo — koľko

^[89] pokretka — kytka, pero

^[90] V Šarišskej stolici, Adam Hlovík

^[91] hyra — hľuza, pluzgier

^[92] V Šarišskej stolici, Adam Hlovík

^[93] P. J. Šafárik. Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 375. J. K., NZ II, 375:

Táto obyčaj u Slovákov už zmizla a len pieseň táto jej pamiatku zachovala. U Slávov čiže Vendov Dravenských zachovávala sa ešte roku 1672 podľa svedectva superintendenta Hildebranda, ktorého podanie viď v I. diele Zpievaniek, str. 428. Strom ten sa tam nazýval korunným (Kronenbaum); každoročne ženy starý strom sťaly a nový postavily, pričom spievaly „Freudenlieder in wendischer Sprache“. (E. P.: Spomínané Hildenbrandovo podanie je v stručnosti také, ako ho tu podáva J. Kollár). Jedna z takých piesní je, hľa, táto naša. U Vendov dialo sa to a možno sa aj doteraz ešte deje v ten večer pred sv. Jánom. U Slovákov nemožno už čas a deň určiť, avšak je pravdepodobné, že tá istá obyčaj aj ten istý čas spoločný mala. Vyšetrenie cieľa významu tohto obradu zanechávame budúcim slovanským mytologom. PS I, 104 — 105. SNP II, 67.