Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné
Autor: Ján Kollár
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Karol Šefranko, Martina Kališová, Lucia Kancírová
Obsah
[8]
Príďže, šuhaj, príď k nám,
sama komuorku mám.
Nikto ťa nezbadá,
a ja ťa mám rada.
Prídem, diovča, prídem,
veru iste prídem,
na svätého Vida,
čo nebude nikda.
Prídem, diovča, prídem,
aj si teba vezmem,
na svätého Dindy,
čo nebude nikdy.
[8] Štef. Hamuljak. J. K. venuje tejto piesni obšírnu poznámku, NZ I, 401 — 406. Pokladá za zrejmé, že meno „svätý Vid“ treba pokladať za totožné s menom „Svantovít“, ktorý bol bohom baltských Slovanov na Rujane a ktorého chrám a socha boly vyvrátené asi r. 1170. V poznámke preto rozvádza naširoko históriu rujanského Svantovíta. Meno „Dinda“ pokladá za meno bôžika lásky (Ďunďa, Ďundíček, Dinda, Dedko). Tieto etymologie sú zrejme nesprávne. Spojenia „na svätého Vida“ a „na svätého Dindy“ vznikly ako rýmy k slovám nikdy, nikda. Sú to umele utvorené mená svätých, teda mená, na ktoré nepripadá v kalendári nijaký sviatok. Zvrat „na svätého Vida, čo nebude nikda“ značí asi toto: na svätého Vida, t. j. na deň takého svätého, ktorý nejestvuje a teda nemá zasvätený deň, čo teda nebude nikdy (ako to druhý verš výslovne konštatuje). Obdobne je to aj so zvratom „na svätého Dindy“. Pieseň teda vôbec nie je mytologicky pamätná. Je to ľúbostný popevok. ČČM VI, 1832, 385.